Konanie mladého človeka v literatúre v závislosti od spoločenských podmienok

Konanie mladého človeka v literatúre v závislosti od spoločenských podmienok
Vnímanie sveta, postoje a konanie mladého človeka v literatúre tvoria samostatnú kapitolu, nikdy v nej nebol zobrazovaný len ako „dospelý v menších rozmeroch“. Literatúra upozorňuje na problémy mladých ľudí danej doby, nie sú to len problémy tej jednej konkrétnej postavy. Odráža postavenie a psychiku mladých ľudí ako celku. Najčastejšie mladí ľudia riešia: problémy v komunikácii s ostatnými, hlavne dospelými, problémy začlenenia sa medzi nich a vytvorenie si samostatného života (zamestnanie, vlastný byt), ťažkosť znášania zodpovednosti, problémy morálky a boj s morálnymi princípmi danej doby (Antigona – božské princípy sú pre ňu veľmi dôležité, ale svetská vrchnosť to nechápe), problémy s rôznymi závislosťami, hlavne alkoholom a drogami, citové problémy – ťažké nadväzovanie nových známostí. K výrazným postavám mladých ľudí v dejinách literatúry patria:

Antigona (Sofokles – Antigona):
Asi prvý známy obraz konania mladého človeka v literatúre, dielo napísané 442 p. n. l. Tiež vôbec prvá tragédia, v ktorej sa objavila ženská postava odhodlaná konať proti nespravodlivosti.
Monumentálna postava obdarená výnimočnou odvahou (v antickej literatúre sa nezobrazoval obyčajný človek). Jej bratia Eteokles a Polyneikos stáli v bitke proti sebe a obaja zahynuli, pochovajú iba Eteokla a Polyneika nechajú napospas dravcom, no Antigona sa vzoprie svetskej moci, ktorá dáva všetky pocty iba tomu, kto bojoval na ich strane. Rozhodne sa porušiť zákaz pochovať Polyneika, hoci vie, že ju neminie krutý trest, pretože jej konanie je v tej dobe neprípustné. Je však odhodlaná uctiť si božské princípy a umrieť s čistým svedomím vedľa svojho brata. Zaživa ju odvedú do skalnej hrobky, kde sa onedlho obesí na časti svojho odevu.

Hamlet (William Sheakspeare – Hamlet):
V období humanizmu a renesancie, z ktorého pochádza aj toto dielo, sa literárny hrdina vyznačuje myšlienkovými a citovými protikladmi, je to človek schopný bojovať za vznešené ideály a často končí tragicky. Dej tejto divadelnej hry sa odohráva v 12. storočí v Dánsku, prevažne na hrade Elsinor. Hlavnou témou sú medziľudské vzťahy a ľudské city a celým dejom sa nesie idea, že každý, či už vysoko postavený alebo nie, musí zodpovedať za svoje činy.

Hamlet je synom nedávno zosnulého dánskeho kráľa Hamleta staršieho a synovcom nového kráľa Claudia, o ktorom zistil, že zavraždil svojho brata, aby sa dostal na trón. Nového kráľa nechce prijať a navyše zazlieva svojej matke, že po smrti svojho muža dlho nesmútila a do dvoch mesiacov si vzala jeho brata. Hamlet zvádza vnútorný boj, či má Claudia zabiť alebo nie, hra končí tragicky, smrťou väčšiny postáv, vrátane Hamleta, ktorý z posedných síl Claudia prebodne mečom a pomstí tak smrť otca i matky. Tú Claudius medzičasom otrávil nápojom, ktorý chcel pôvodne podať Hamletovi.

Werther (Johann Wolfgang Goethe – Utrpenie mladého Werthera):
Dielo Utrpenie mladého Werthera vzniká v 18. storočí, v období rozvoja romantizmu v Európe. Tento román má formu  listov, ktoré píše Werther svojmu priateľovi, a má určité autobiografické črty.

Werther je mladý intelektuál z vyššej spoločenskej vrstvy, citlivý, vychovaný, má rád prírodu, kreslí a píše básne. Je nešťastne zaľúbený do Lotty, ktorá je oddaná svojmu mužovi Albertovi. Alberta aj Werther považuje za skvelého muža pre Lottu. Ten je veľmi slušný a ohľaduplný, ale už nechce, aby u nich stále bol Werther, navedie Lottu, nech povie Wertherovi, aby k nim nechodil tak často, on sa z toho nedokáže spamätať a spácha samovraždu.
Typický romantický hrdina, ktorý trpí pre lásku a svoje ideály.
Werther sa stal v Nemecku tých čias kultom, jeho konanie malo veľa sympatií. Mladí muži sa obliekali ako Werther, konali ako Werther a chceli ako on aj zomrieť, toto dielo v Nemecku vyvolalo vlnu samovrážd.

Paul Bäumer (Erich Maria Remarque – Na západe nič nové):
Román ukazuje obraz  1. svetovej vojny, mladého vojaka na fronte, jeho hlavnú ideu vystihuje citát: „Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna – i keď unikla jej granátom.“

Paul Bäumer je 19-ročný študent, ktorý sa inšpirovaný rečami  svojho profesora spolu so svojimi spolužiakmi prihlási ako dobrovoľník na západný front. Tu však odhaľuje pravú tvár vojny – bezmocnosť a smrť, uvedomuje si, že nemá za sebou žiadnu minulosť a nečaká ho ani žiadna budúcnosť. Jediné, čo na fronte získa, sú ozajstné priateľstvá a vďaka priateľom sa chvíle tam dajú ako-tak zniesť . Viacerých z nich vidí zomierať a keď zblízka zabije nepriateľského vojaka a pritom vidí, že je to muž, ktorý má rodinu, dokonca sa v ňom ozývajú výčitky svedomia a uvedomí si, aká je tá vojna vlastne nezmyselná. Paul zomiera ako posledný zo svojich priateľov, sám v poli („S pokojným výrazom v tvári akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to tak skončilo.“), keď rozhlas zahlási „Na západe nič nové.“

Holden Caulfield (Jerome David Salinger – Kto chytá v žite):
Román reaguje na stratu ideálov americkej spoločnosti po 2. svetovej vojne.
Holden Caulfield pochádza zo zámožnej rodiny, otec je úspešný  advokát, matka je citovo poznamenaná smrťou Holdenovho brata Allieho. Majú  ešte  jedného  syna  D.B.,  ktorý ako  vojak zažil 2. svetovú vojnu. Armádu nenávidel viac ako vojnu. Vrátil sa  domov obratý  o všetky ideály a odišiel do Hollywoodu za slávou a pôžitkami (je spisovateľ). Najmladšia v rodine je Phoebe, desaťročné rozkošné a inteligentné dievčatko. Možno aj  vďaka Phoebe Holden miluje deti a chce ich chrániť. Považuje svoju sestru za jedinečného tvora, správneho, neskazeného. Je  veľmi vtipná, veselá a sama pre seba si všeličo vymýšľa a píše.  Chápe, že  Holden je smutný zo  smrti Allieho, ale ona vo svojom detskom  rozume Allieho smrť prijala  ako nezmeniteľný fakt. Holden sa s tým však stále nevie vyrovnať. Vyhodili už zo štvrtej školy. Pritom nie je hlúpy, ale vo vzdelaní nevie nájsť význam, je znechutený zo sveta dospelých (symbolicky vyznieva jeho prianie chytať deti na žitnom poli, aby nespadli do priepasti – dospelosť). Tvrdí, že školu nenávidí a v tej poslednej (Pencey v Agerstowne v Pennsylvánii) mal len jedného profesora, ktorého mal rád. Pred svojim odchodom z Pencey sa s ním príde rozlúčiť. Ten sa neubráni dohováraniu, chce mu pomôcť, ale Holden nie je schopný to prijať. Román mapuje jeho niekoľkodňovú cestu domov a hovorí o mnohých ľuďoch, ktorých počas nej stretol. Okrem toho nesmelo skúša nové veci, koľko alkoholu zvládze, objedná si prostitútku na noc v hoteli, ale napokon sa s ňou len rozpráva, nedokázal  by čokoľvek si začať s  dievčaťom, ktoré by nemiloval.

Jeho cesta vyvrcholí stretnutím s Phoebe, s ktorou sa chce rozlúčiť a odísť na západ. Tá trvá na tom, že v tom prípade pôjde s ním, ale Holden to nechce dovoliť. Phoebe ho napokon presvedčí o nesprávnosti jeho názoru, že naňho tu už nič nečaká,  Holden ostane, rozhodne sa, že po prázdninách znova pôjde do školy, a uvedomí si, že vlastne každý, koho počas svojej cesty stretol, mu svojím spôsobom chýba. 

Adrian Mol (Sue Townsendová – Tajný denník 13 a trištvrte ročného Adriana Mola):
Príbeh sa odohráva v 80. rokoch 20. storočia, autorka zachytáva problémy dospievajúcich ľudí prostredníctvom Adrianových denníkových záznamov, ktoré hovoria o jeho predsavzatiach, úvahách, pocitoch a sklamaniach zo sveta dospelých.
Adrian je nepochopený intelektuál, ktorý sa zaľúbi do svojej spolužiačky Pandory, začnú spolu chodiť, medzitým sa jeho matka odsťahuje so svojím milencom, Adrian je znechutený.
Adrianov otec dostane výpoveď z práce, Adrian sa ho snaží presvedčiť, aby si našiel novú. Zistí, že Pandora ho podvádza, tá medzitým vystrieda dvoch chlapcov, ale vráti sa k nemu. Adrian sa prihlási do dobročinného krúžku, chodí navštevovať starého komunistu Berta Baxtera, no ten po zdravotných problémoch ide do nemocnice a z nej nie naspäť domov, ale do domova dôchodcov. Adrianovi sa nakoniec vráti matka, otec si hľadá prácu a Adrian píše básne do BBC (hoci neúspešne). Celá kniha končí Adrianovými pätnástimi narodeninami a rozchodom s Pandorou.

Ďuro Ľavko (Jozef Gregor Tajovký – Statky-Zmätky):
Statky – zmätky je dramatické dielo zo začiatku 20. storočia (2. vlna slovenského realizmu). Ďuro je sebavedomý mladý muž, sukničkár, ktorý si až v závere diela uvedomí, o čo vlastnou vinou prišiel. Rozhodol sa uzavrieť manželstvo bez lásky so Zuzkou Kamenskou za prísľub majetku (sú do toho dotlačení rodičmi). Odišli bývať k Palčíkovcom, ktorí sľubujú, že na toho, kto sa o nich v starobe postará, prepíšu majetok. Ďuro a Zuzka mali aj dieťa, ale každý deň sa čoraz viac nenávideli, Ďuro začne behať za Betou a celý deň trávi v krčme. Hrdá Zuzka to už nemôže vydržať a rozhodne sa, že od neho odíde. Ďuro si vezme Betu, ale nepáči sa im, že drú na Palčíkovom statku a sľúbený prepis na nich sa nekoná, Beta oňho stojí len kvôli majetku, dôjde k roztržke, Palčík berie pištoľ, ale našťastie Ďura netrafí. Ten však pod vplyvom týchto udalostí oľutuje všetko, čo spravil, už nechodí ani do krčmy, len zamyslený vysedáva doma a aj by sa chcel vrátiť k Zuzke, ale tá mu povie, že si vzal druhú a nemôže mať ju.
„Hľaď na naše dieťa … Čo keď narastie?“
„Že si umrel.“
„A keď mu druhí povedia?“
„Nech potom sám súdi nad tebou.“