Nositelia Nobelovej ceny za literatúru

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: ivana123
Typ práce: Referát
Dátum: 16.09.2021
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 570 slov
Počet zobrazení: 9 283
Tlačení: 483
Uložení: 503

Nositelia Nobelovej ceny za literatúru

Úvod

Vybrala som si tému nositelia Nobelovej ceny za literatúru. Téma Nositelia Nobelovej ceny za literatúru je veľmi rozsiahla a významná udalosť,  svedčí o tom už 110 ročník udeľovania tejto prestížnej ceny.  V prístupe k nositeľom Nobelovej ceny vychádzame predovšetkým zo skutočnosti, že pri jedinečnosti talentov autorov sú ich životné osudy jedným z určujúcich momentov pre pochopenie literárneho diela. V mojej práci rozoberiem charakteristiku Nobelovej ceny, ktorý autori dostali Nobelovu cenu za literatúru, životopis autora. Dúfam, že sa aj vy prostredníctvom mojej práce dozviete nejaké nové a zaujímavé informácie.

1 Nobelova cena

Nobelova cena je ocenenie každoročne udeľované za zásadný vedecký výskum, technické objavy či za prínos pre ľudstvo. Všeobecne je považovaná za najhodnotnejšie ocenenie, ktoré sa dnes udeľuje. . Nobelove ceny sa udeľujú za činnosť v piatich kategóriách: fyzika, chémia, medicína, literatúra a za prínos pre mier, spolu s týmito cenami sa udeľuje tiež cena za ekonómiu, ktorá však technicky nie je Nobelovou cenou.

2 Kategórie Nobelových cien

Prvýkrát boli Nobelove ceny udeľované v roku 1901, ceremoniál sa uskutočnil v Štokholme. Od roku 1902 väčšinu cien odovzdáva švédsky kráľ počas slávnostného večera, ktorý sa koná vždy 10. decembra, v deň výročia Nobelovej smrti, v Štokholme. Nobelova cena za mier sa v rovnaký deň odovzdáva na ceremoniáli v Oslo. Mená držiteľov cien sa však zverejňujú vopred, jednotlivé komisie ich zverejňujú v priebehu októbra. Jedna Nobelova cena môže byť v jednom roku rozdelená aj medzi viac osôb (v roku 1968 bolo rozhodnuté, že najviac medzi tri osoby). Nobelovu cenu nie je možné udeliť posmrtne (in memoriam), s výnimkou situácie, keď držiteľ zomrie medzi zverejnením svojho mena a slávnostným odovzdávaním. (Toto pravidlo bolo zavedené v roku 1974, dovtedy mohla byť cena udelená aj vtedy, ak už nominovaný človek zomrel po 1. februári príslušného roku
· Nobelova cena za fyziku- udeľuje ju švédska Kráľovskou akadémiou vied
· Nobelova cena za chémiu- udeľuje ju švédska Kráľovská akadémia viet
· Nobelova cena  a fyziológiu alebo medicínu- udeľuje ju inštitút Karolinska
· Nobelova cena za literatúru- udeľuje ju švédska akadémia
· Nobelova cena za mier- udeľuje ju komisia nórskeho parlamentu
 
V roku 1968 sa Švédska národná banka rozhodla založiť cenu za ekonómiu, pod názvom Cena Švédskej banky za ekonómiu na pamiatku Alfreda Nobela. Túto cenu udeľuje švédska Kráľovská akadémia vied, ale keďže táto cena nie je spomenutá v Nobelovom závete, peňažná odmena sa nevypláca z Nobelovho fondu, nejde teda technicky o Nobelovu cenu. Napriek tomu sa udeľuje spoločne s ostatnými cenami.

3 Obsah ceny 

Každý držiteľ Nobelovej ceny má okrem medaily a diplomu tiež nárok na finančnú odmenu, ktorá v súčasnosti predstavuje 10 miliónov švédskych korún (cca 854 000 €). Pôvodným cieľom tejto odmeny bolo umožniť pokračovanie vo výskume či práci bez nutnosti starať sa o finančnú situáciu, tento dôvod však zvyčajne nie je aktuálny. Udeľované medaily majú na líci portrét Alfreda Nobela s nápisom udávajúcim roky jeho narodenia a smrti v latinčine: NAT-MDCCC XXXIII OB-MDCCC XCVI. Na rube je motív zodpovedajúci príslušnej cene a nápis: Na „švédskych“ cenách (fyzika, chémia, medicína, literatúra) je nápis Inventas vitam juvat excoluisse per artes (vynálezy zlepšujú život, ktorý je skrášľovaný umením – citát z Vergiliovej Aeneidy), na cene za mier je nápis Pro pace et fraternitate gentium (pre mier a bratstvo medzi národmi), na cene za ekonómiu je názov ceny – Sveriges Riksbank till Alfred Nobels Minne 1968. Na každej medaile je vyryté aj meno držiteľa.

Diplom je zvyčajne unikátne grafické dielo, diplomy nemajú jednotnú podobu, iba text uvedený na diplome sa príliš nemení; „švédske“ ceny majú na diplomoch stručné zdôvodnenie, za čo bola cena udelená.

4 Alfréd Nobel 

Švédsky chemik, továrnik a vynálezca, zakladateľ fondu, z ktorého sú každoročne udeľované Nobelove ceny.  Vyhlásil: „Budú každoročne odmeňovaní tí, ktorí v ​​uplynulom roku preukázali ľudstvu najväčší úžitok. .. jedna časť pripadne tomu, kto urobil najdôležitejší chemický objav, jedna tomu, kto urobil najdôležitejší vynález alebo objav v oblasti fyziky, jedna tomu, kto urobil najdôležitejší objav v oblasti fyziológie alebo medicíny, jedna časť tomu, kto vytvoril v literatúre vynikajúce dielo s ušľachtilou myšlienkou a jedna tomu, kto urobil najviac pre zbratanie národov a zrušenie či zmenšenie armád alebo sa zaslúžil o usporiadanie a podporu mierových kongresov. "

Narodil sa 21.10.1833 v Štokholme v zámožnej rodine podnikateľa, zomrel 10.12.1896 v talianskom San Remo. Vynálezom, ktorý priniesol Nobelovi milióny, bol dynamit, objavený v rokoch 1866-1867. Šlo o nitroglycerín, v čistom stave, nesmierne nebezpečný, ľahko vybuchujúci a z pyrotechnického hľadiska nevypočítateľný, flegmatizovaný (znecitlivený) kremelinou, ktorá sa výbušnej reakcie nezúčastnila a bránila nežiaducej predčasnej explózii. Vynález dynamitu ospravedlňoval Nobel celkom právom ako dobrodenie, ktorým chcel ľudstvu poskytnúť spoľahlivú a bezpečnú banskú trhavinu, nahradzujúcu zvrchovane nebezpečný nitroglycerín alebo nevypočítateľnú strelnú bavlnu (nitrocelulózu), prípadne málo účinný čierny strelný prach.

Svoju záveť, ktorou poveril Akadémiu vied rozdeľovaním cien a obdaroval ju čiastkou 32 miliónov švédskych korún, napísal roku 1895. Stálo v nej:  „S celým mojím zostávajúcim realizovateľným majetkom bude naložené takto: kapitál vložený vykonávateľom mojej závete do bezpečných cenných papierov dá základ fondu, z ktorého úrokov budú každoročne odmeňovaní tí, ktorí v uplynulom roku preukázali ľudstvu najväčší úžitok ... Je moju výslovnú vôľou, aby pri udeľovaní cien nebol braný žiadny ohľad na národnosť a cenu obdržal ten najzaslúžilejší, nehľadiac na to, či je Skandinávec alebo nie. "

Nobelovo meno žije i v názve medzinárodného fyzikálneho ústavu v Štokholme a v umelom rádioaktívnom prvku nobelium s polčasom rozpadu asi 10 minút (značka No), vyžarujúcom alfa-častice, objavenom roku 1957. Celkovo si nechal patentovať 355 svojich vynálezov.

5 Nobelova cena za literatúru 

Táto cena je predávaná každoročne jednému autorovi za jeho dielo
·  Udeľovaná bola 104-krát, okrem rokov 1914, 1918, 1935, 1940, 1941, 1942 a 1943.
·  Celkovo si ju prevzalo 107 autorov.
·  Iba 4-krát ju dostali dvaja ľudia v jednom roku: Frédéric Mistral a José Echegaray v roku 1904,  Karl Gjellerup a Henrik Pontoppidan v roku 1917, Shmuel Agnon a Nelly Sachs v roku 1966 a Eyvind Johnson s Harry Martinsonom v roku 1974.
·  Najmladším laureátom sa stal Rudyard Kipling, známy predovšetkým dielom Kniha džungle, ktorý dostal Nobelovu cenu za literatúru v roku 1907. Mal vtedy 42 rokov. 
·  Najstarším nositeľom je Doris Lessing. Dostala ju v roku 2007, keď mala 88 rokov.
·  Medzi laureátmi bolo od roku 1901 dvanásť žien.
·  Dvaja laureáti cenu odmietli: Boris Pasternak v roku 1958 najprv cenu prijal, ale potom ju po nátlaku sovietskej vlády neprijal, pretože Kremeľ bol proti, aby tak významnú cenu dostal za dielo, ktoré kritizuje pomery v Sovietskom zväze (Doktor Živago). Druhým bol Jean-Paul Sartre, ktorý si ju odmietol prebrať v roku 1964. V jeho prípade išlo o osobné rozhodnutie, pretože prakticky celý život písal kritizoval podobné inštitúcie a ceny.
·  Laureáti najčastejšie písali v angličtine (26), francúzštine a nemčine (po 13) a španielčine (10). Boli však aj takí, ktorí písali v češtine,  vo fínštine, maďarčine, či v okcitánčine. Pravda je  taká, že drvivá väčšina laureátov nedostala cenu za konkrétne dielo, ale za celoživotný prínos pre literatúru. 
·  Mnoho ľudí si mylne myslí, že Winston Churchil získal Nobelovu cenu za mier, ale on dostal v roku 1953 Nobelovu cenu za literatúru.

7 Ernest Hemingway 

Patrí k najvýznamnejším spisovateľom modernej literatúry. Narodil sa 21. júla 1899 v Oak Park v štáte Illinoi. Vyrastal jako jedno zo šiestich detí chicagskeho lekára. Bol príslušníkom takzvanej stratenej generácie - generácie amerických spisovateľov prvej polovice 20. storočia, ktorí jako veľmi mladí odišli dobrovoľne do vojnovej Európy, kde ich krutosť bojov rýchle zbavila ideálov a navždy ich poznamenala. Táto generácia spisovateľov vošla do dejín literatúry pod názvom „stratená“. Bol zástancom aktívneho života a ako spisovateľ písal len o tom, čo v akej či onakej miere zažil a precítil. Obdivoval predstaviteľov rizikových povolaní - boxerov, matadorov, lovcov, rybárov atď. Na vlastnej koži si overil, že človek sa najskôr prejaví v takzvaných hraničných situáciách, keď musí zo seba zhodiť pretvárku.
V roku 1954 dostal za novelu „Starec a more“ jednu z najväčších literárnych ocenení - Nobelovu cenu. Hemingway sa skoro celý život venoval práci reportéra a zahraničného spravodajca novín.

Toto zamestnanie mu umožnilo veľa cestovať a byť vždy v strede diania, kde čerpal námety do radu svojich románov a poviedok. Mal rád zábavu. Často používal sprosté slová, aby vyvolal poprask. Tiež rád šokoval ľudí. Na strednej škole to bol rebel, pretože ak sa v škole nič nedialo on niečo vymyslel, aby tam nebola nuda. Už ako študent písal rôzne články do školského časopisu. Riaditeľ školy však nie vždy schvaľoval jeho písanie, pretože sa mu nepozdávali obsahy niektorých jeho článkov v časopise .Aj keď bol divoký a bláznivý, v skutočnosti bol pozorný a láskavý človek. Miloval more, hory, hviezdy a nenávidel každého, kto bol falošný. Ernest Hemingway mal o svojom písaní jasno. Chcel, aby ľudia „vedeli a cítili“ a zároveň chceli pociťovať radosť z jeho písania. Raz dokonca vyhlásil: „Nepozerajte sa na mňa. Pozerajte sa na moje slová.“Za svoj život mal štyri ženy. Ako tridsaťpäťročný spáchal samovraždu, keď ho začal prenasledovať pocit, že už nebude môcť napísať lepšie novely, než aké sa mu podarili dovtedy.

7.1 Životopis Ernesta Hemingwaya

Vyrastal ako jedno zo šiestich detí. Jeho otec Dr. Cleremce Hemingway bol milovníkom prírody, lovcom a vášnivým rybárom. Bol majiteľom prosperujúcej realitnej kancelárie. Zdôrazňoval Ernestovi význam vystupovania, zvlášť na verejnosti. Ernestova matka Grace Hemingwayová (rodená Hallová) sa považovala za počestnú a poriadnu ženu. Bola smilníkom, ktorý sa rozčuľoval nad každou vecou, ktorá narušovala jej predstavu sveta ako krásna. Neznášala špinavé plienky a domovú službu; to predsa nie je pre dámu. Učila svoje deti jednať vždy s charizmom. Obdivovala spev vtákov a vôňu kvetín. Jej deti sa preto mali chovať tiež slušne a vždy jej pomáhať. Bola to výborná hudobníčka. Keď bol Ernest malý chlapec, zachádzala s ním pani Hemingwayová ako keby bol malé dievčatko a podľa toho ho tiež aj obliekala. Všetko bolo v poriadku dokiaľ sa Ernest nedostal do rokov, kedy si začal hrať na vojaka. V tej dobe sa začal odkláňať od matkinho vplyvu a nikdy jej neodpustil svoje poníženie. Ernest miloval rybárčenie, kanoistiku a výlety do lesa.  Keď nemohol ísť von, tak utiekol zo svojej izby a čítal knihy. Miloval rozprávať príbehy svojim spolužiakom a často tiež trval na tom, aby priatelia počúvali jeho príbehy. Napriek matkinmu prianiu hral vo futbalovom týme Oak Parkej strednej školy. V roku 1917 ukončuje strednú školu, kde sa intenzívne venoval športu a zároveň sa pokúšal o verše, poviedkové črty ( po vzore Ringa Lardera st.) a stĺpiky do novín. Odišiel do Kansas City. Tam sa v roku 1917 sa stal reportérom Kanadského listu Star.

7.2 Vzťahy

Počas prvej svetovej vojny Ernest odmietol vstúpiť do armády, pretože špatne videl na ľavé oko. V roku 1918 vstupuje dobrovoľne do transportného útvaru amerického Červeného kríža. V máji odchádza so Talianska, na taliansko-rakúsky front. 8. júla bol postrelený do kolena a zotavoval sa v nemocnici v Miláne, kde bol ošetrovaný sestričkou , ktorá sa volala Agnes. Rovnako jako Frederick Henry vo svojej knihe sa Ernest zamiloval do sestričky a obdržal vyznamenanie za hrdinstvo.

Po vojne v januári 1919 sa Hemingway vracia do Oak Parku, odmietnutý svojou láskou Agnes. Celú noc oslavoval a do svojho domu si pozval ľudí, ktorých jeho rodičia neschvaľovali. Matka sa preto od Ernesta odvrátila a on sám pociťoval, že sa musí z domu odsťahovať. V januári 1920 sa presťahoval do Toronta (Kanada), kde pracuje v novinách Toronto Daily Star a v literárnej prílohe novín Toronto Star Weekly. V septembri sa opäť presťahoval do Chicaga k svojmu priateľovi. Pracoval v časopise Cooperative Commonwealth. V Chicagu sa zoznámil a potom oženil s Hadley Richardsonovou, ktorá sa domnieva, že by Ernest mal venovať svoj všetok čas písaniu a narodeninám mu preto kúpila písací stroj. Obidvaja sa rozhodli, že najvhodnejším miestom pre písanie je život v Paríži, kde sa Ernest mohol svojmu písaniu venovať naplno. Hemingwayovi nemohli vyžiť z platu Ernestových priateľov, takže sa Ernest opäť rozhodol písať pre The Toronto Star.

Ernest vzal Hadley do Talianska, aby jej ukázal kde bol počas vojny. Ernest sa však zrútil, pretože všetko sa zmenilo. Všetko bolo spustošené.
V januári 1923 časopis Poetry uverejnil šesť Hemingwayových básní. V marci Little Review uverejnilo Hemingwayových šesť prozaických miniatúr. Hedley otehotnela a bola neustále chorá. Ernest sa s Hadley rozhodli, že sa presťahujú do Kanady. Do vtedy napísal tri poviedky a desať básní.
V septembri sa vrátil do Toronta. V októbri 1923 Hadley priviedla na svet chlapca, ktorého pomenovali John Hadley Nicano Hemingway, tiež prezívaný „Bumby“. Aj keď mal Ernest svoju rodinu bol nešťastný a vrátil sa naspäť do Paríža. V Paríži mu potom jeden vydavateľ sľúbil, že mu vytlačí jeho prvú knihu. V roku 1924 mu vyšla jeho kniha prozaických miniatúr V našej dobe. Celý rok spolupracoval na vydávaní časopisu F. M. Forda transatlantic review a uverejňoval tam svoje poviedky. V roku 1926 vyšla jeho novela Jarné bystriny a neskôr v tom istom vydavateľstve vyšiel aj jeho román Slnko aj vychádza. V roku 1927 v New Yorku vyšla jeho kniha poviedok Muži bez žien. Ernest v roku1927 pochopil, že je so svojou ženou a synom nešťastný, a preto sa nechal rozviesť. Neskôr sa oženil so svojou milenkou Paulinou. O rok neskôr Ernest dokončil svoj vojnový román, ktorý nazval A Farewall to Arms (Zbohom, armáda!). Tento román je o bolestiach vojny, o nájdenej láske v tomto bolestnom období. Znázorňuje boje, strach, krv a strašné vojnové pustošenie. Je to vlastne príbeh romantickej ale tragicky končiacej láske poručíka amerického ambulantného zboru Henryho Redericka a anglickej ošetrovateľke Catherine.

7.3 Vojna 

Počas druhej svetovej vojny sa Ernest stal tajným agentom USA. Priznal sa, že používal svoju loď „Pillar“, aby tak prekvapil nemecké ponorky a potom na ne zaútočil automatickými zbraňami, ktoré mal ukryté na palube. Práve v tomto období začal Ernest piť vo väčšej miere alkohol, aby si tak dodal guráž. Robieval divoké oslavy a v nasledujúcich troch rokoch nenapísal ani jeho dielo.

Na konci vojny odišiel Ernest do Anglicka a zoznámil sa tam s americkou zahraničnou dopisovateľkou Mary Welshovou. Rozviedol sa s Marthou a oženil sa s Mary v Havane v roku 1946. Ernest bol muž extrémov. Po vojnových rokoch sa Hemingway venoval svojim celoživotným záľubám, športových, loveckých, rybárskych, atď. Koncom roku 1953 sa vybral do Afriky na safari. V januári 1954 prežil so svojou ženou v Afrike dve letecké havárie, pri ktorých skoro zomrel. Navštevoval Španielsko, kam ho priťahovalo umenie toreadorov. Nebol však dosť zdravý. Stále viac zápolil so zdravotnými problémami aj s rastúcimi stavmi depresie. V októbri 1954 získal Hemingway Nobelovu cenu za literatúru. V roku 1955 spolupracoval na nakrúcaní filmu Starec a more. Hemingway na Kube začal pracovať na autobiografickej knihe o Paríži dvadsiatych rokov (Pohyblivý sviatok). Na jeseň 1958 odišiel pracovať do západnej Ameriky do mestečka Ketchum. Na jeseň nasledujúceho roka kúpil dom v Ketchume, kde pracoval na knihe Nebezpečné leto. Od januára do mája 1960 býval na Kube. Tam ho navštívil aj A. I. Mikojan. September a október prežíval v Španielsku. Od jesene sa jeho zdravotný stav prudko zhoršoval. Začali sa u neho prejavovať známky psychickej depresie.
Tento rok života žil vnútri svojich snov. Podobne ako jeho matka, ktorú nenávidel z celého srdca. V septembri 1960 vyšli v časopise Life úryvky z knihy Nebezpečné leto. V novembri pricestoval Hemingway so svojou ženou do Ketchumu. Koncom novembra podstúpil elektrickými šokmi liečbu kvôli svojej depresii a divnému chovaniu. Mal tiež samovražedné  sklony, a preto bol na klinike Mayo v Rochesteri hospitalizovaný. V januári 1961 sa Hemingway vracia do Ketchumu a v apríli bol opäť na klinike Mayo. 2. júla 1961 (v nedeľu) ráno, druhý deň po návrate do Ketchumu Hemingway končí svoj život výstrelom z poľovníckej pušky. Sám pripravil pred svojou smrťou do novín iba knihu spomienok na optimistické parížske letá svojej mladosti, ku ktorým sa rád vracal

7.4 Diela

Romány: Komu zvonia do hrobu, Zbohom zbraniam, Slnko aj vychádza, Cez rieku do tieňa stromov
Nebeletrizované knihy: Smrť popoludní, Zelene pahorky africké
Angažované hry: Piata kolónia
Novely: Starec a more, Jarné bystriny (kniha noviel)
Poviedky: Snehy na Kilimandžáre, Kopce ako biele slony, Keď čosi končí, 49 poviedok

7.5 Starec a more

 

Žáner:  novela
Kompozícia:  dej je zhrnutý do štyroch dní starcovho života
Téma:  Hemingway opisuje príbeh starého rybára, ktorý 84 dní nechytil žiadnu rybu, 
no na 85.deň sa mu podarí chytiť obrovskú rybu, ktorú mu však pri návrate 
domov zožerú žraloky.
Hlavná myšlienka: ,, Človeka nestvorili pre prehry. Možno ho zahubiť, ale nie poraziť“
 
Dej:

Starec Santiago rybárčil na svojom člne už 84 dní. Avšak nič sa mu nepodarilo uloviť. Prvých 40 dní s ním chodil chlapec- Manolin , ale keďže sa starcovi nedarilo, tak chlapcovi rodičia povedali, že už so starcom nemôže chodiť rybárčiť a že má prejsť na inú bárku. Aj keď chlapec so starcom už nemohol chodiť rybárčiť, stále mu pomáhal, nosil mu jedlo a pitie. Prišiel september a s ním aj 85 deň starcovho lovenia. Manolin mu zohnal nejakú návnadu. Starec sa vydáva na more sám s odhodlaním a presvedčením, že určite musí niečo chytiť. Ako sa tak plavil chytil si ešte nejaké tuniaky ako návnadu. A čakal. Čakal hodnú chvíľu. Potom prišlo. Podarilo sa. Na návnadu sa chytila ryba. Spočiatku len opatrne plávala okolo návnady, z čoho bol starec nervózny. Nakoniec sa predsa chytila. Pokúšal sa ju vytiahnuť, ale nešlo to. Na prekvapenie začala plávať a zobrala zo sebou aj čln. Ťahala ho smerom na širší oceán. Starcovi neostalo nič iné ako čakať. Čakať, kým sa ryba vynorí, a potom sa o niečo pokúsiť. Jedol tuniaky, lietajúce ryby, neskôr ulovil aj delfína. Čas si krátil dumaním, spomienkami úvahami. Raz sa ryba aj vynorila. Bola však ďaleko od člna. Bola krásna, obrovská. Starec bol užasnutý nad jej veľkoleposťou. Prišiel tretí deň lovenia. Starec bol už veľmi unavený, ale nevzdával sa. Dokonca dostal do ruky aj kŕč, ktorý dosť dlho zvieral jeho ruku. Neskôr začala ryba krúžiť okolo bárky. Santiago už len vyčkával na správny okamih. Pokúšal sa ju pritiahnuť. Nešlo to. Bol už veľmi vyčerpaný.

Prišla však chvíľa, keď sa už ryba dostala blízko ku člnu. Starec schytil harpúnu a vrazil ju do ryby. Ryba sa vymrštila vysoko nad vodu a zrútila sa do vody. Bola už mŕtva. Starec ju priviazal o loďku a otočil sa smerom domov. Spočiatku tomu sám neveril, že ju chytil. Myslel si, že je to len sen. Po chvíli sa začal obávať o príchod žralokov. A aj to prišlo. Priplával prvý. Starcovi sa ho podarilo zabiť harpúnou. Žralok mu ale odhryzol veľký kus z ryby. Potom prišli ďalšie. Boli to dva tuponosé žraloky. Vrhli na rybu. Keďže starec stratil v prvom boji harpúnu, pripevnil si na veslo dýku boli s ním žraloky. Podarilo sa mu ich premôcť. Žraloky odhryzli ďalší veľký kus z ryby. Potom prišli ďalší dvaja. Aj s tými si poradil. Prišiel večer tretieho dňa. Starec v diaľke zbadal odlesk svetiel z mesta. Modlil sa, aby ho už žraloky nenapadli. Ale asi okolo polnoci priplával celý húf žralokov. Bil ich pákou z kormidla. Žraloky sa jeden za druhým vrhali na rybu. Žraloky celú rybu zožrali, iba kosti po nej zostali. Keď prišiel do prístavu, bol veľmi unavený. Starec vošiel do svojej chatrče, napil sa a zaspal. Ráno prišiel chlapec a bol rád, že ho vidí. Ostatní rybári obdivovali starcov úlovok. Chlapec mu priniesol noviny a jedlo. Povedal mu, že znovu začnú chodiť spolu na ryby a že ho má starec ešte veľa vecí naučiť. Napriek tomu, že starec prehral materiálne, neprehral duchovne. Utrpel porážku , ale zároveň zvíťazil. Zvíťazil sám nad sebou svojou pevnou vôľou, bojovnosťou, vytrvalosťou. Dokázal, že aj napriek tomu, že je starý, stále je schopný bojovať. Bojovať a možno aj vyhrávať nad prírodou a svojou starobou. Tým, že sa nevzdal dokázal svoju ľudskú hodnotu

7.6 Prečo ma toto dielo zaujalo

Je v ňom zobrazená nezlomnosť charakteru človeka, a tiež je tam výrazná symbolika deja, s ktorým sa stotožňujem – ľudský život (lov) môže mať dlhé ,,obdobie sucha“, no keď príde správna šanca spraviť niečo veľké (chytenie ryby), netreba sa zľaknúť, ale je potrebné túto šancu pevne uchopiť, i keď v prvom okamihu možno nevidíme zmysel našej práce (ryba ťahá starca na more), no po istom úsilí zbadáme, prečo sme sa vlastne na tento boj dali, a uvidíme skoré riešenie (ryba pripláva k bárke, starec ju poraní). Možno nám náš osud pripraví pod nohy nejaké tie polená (žralok), no nám je jasné, že sa s nimi dá bojovať. Možno po prvom probléme príde ďalší, a väčší a možno už nebudeme vládať s nimi všetkými bojovať, no predsa v diaľke uvidíme naše vyslobodenie (svetlá mesta) zbadáme, že na to nie sme sami a s týmto pocitom sa staneme víťazmi (starec prichádza s ,,čistou hlavou“, i keď bez ryby). Budeme unavení po ťažkom boji, no i tak budeme musieť prekonať každodenné útrapy (cesta do chatrče) a až potom sa môžeme pokojne uložiť. Po takomto ťažkom boji k nám prídu i tí, ktorí na nás možno zanevreli, a možno nemohli nám pomôcť (Manolin). A budeme pripravení znova vyjsť so vztýčenou hlavou a bojovať (sen o levoch).

Záver

Vďaka tejto práci som sa dozvedela mnoho podstatných faktovo udeľovaní Nobelovej ceny, taktiež som sa oboznámila s autormi, ktorým bola udelená Nobelova cena za literatúru. Zistenie, ktoré ma najviac prekvapilo bolo, že túto cenu dostal aj Sir Winston Churchill, nakoľko som si nevedela, že bol aj spisovateľom. Taktiež som sa oboznámili s mnohými faktami zo života Ernesta Hemingwaya. Čo sa mi na jeho živote páčilo asi najviac, bolo to, že i keď mal na svojom účte nemalý obnos peňazí, predsa nestratil kontakt s prírodou a na staré kolená sa odsťahoval na Kubu, kde rybárčil, a zbieral príbehy o rybároch. Táto novela sa mi veľmi páčila je v nej zobrazený neustály boj človeka s problémami, či už je to v práci, v škole, alebo osobnom živote, a že je tu vyjadrená nezlomnosť ľudského charakteru: ,,Človeka nestvorili pre prehry. Možno ho zahubiť, ale nie poraziť“ 

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.019 s.
Zavrieť reklamu