Bohumil Hrabal - prehľad tvorby

Bohumil Hrabal - prehľad tvorby
 
Úvod
V tejto práci by som Vám rada priblížila život a tvorbu českého spisovateľa Bohumila Hrabala, ktorý je pre našu generáciu pomerne málo známym a málo čítaným autorom, avšak v európskom i svetom meradle sú jeho prózy jedinečné a doteraz veľmi cenené. Mnohí mladí, ktorých som sa na tohto autora pýtala, nepoznali nielenže ani jedno jeho dielo, ale niektorí o ňom počuli po prvý raz. A to je podľa mňa veľká škoda. Preto som sa rozhodla venovať sa v tejto práci práve Hrabalovi. Ja som ku knihe  jeho poviedok prišla úplne náhodou a pomerne nedávno, avšak jeho štýl písania ma tak zaujal, že som siahla aj po ďalších jeho knihách a zostala som v tichom úžase nad tým, že niekto dokázal písať takto... svojsky, naivne zjednodušujúco a predsa až kruto pravdivo a zo života. Mladí ľudia na Slovensku čítajú vo všeobecnosti veľmi málo, ale tým, čo čítajú a zaujímajú sa o literatúru, má podľa mňa tento autor čo ponúknuť, lebo jeho tvorba je naozaj jedinečná nielen pre českú literatúru, ale celkovo európsku. A myslím si, že si zaslúži, aby jeho knihy boli naďalej čítané, lebo dokážu človeku ukázať smer a akoby pravdy života tak, ako ich či chceme, alebo nie musíme každý postupne prijímať.

1 Biografia
1.1 Detstvo
Bohumil Hrabal sa narodil 28. marca 1914 v Brne- Žideniciach ako nemanželské dieťa Márie Kiliánovej, biologického otca nemal zapísaného ani v rodnom liste. Sprvu ho vychovávala najmä babička Kateřina, neskôr keď sa jeho matka vydala za Františka Hrabala sa celá rodina sťahuje do Poľnej, kde jej nový manžel pracoval ako účtovník pre miestny pivovar. Po svadbe prijal malého Bohumila za svojho a venoval mu rovnakú priazeň ako svojmu vlastnému synovi Slavovi, ktorý sa narodil po roku manželstva v roku 1917.

Neskôr sa stal František Hrabal správcom pivovaru v Nymburce a tu mladý Bohumil navštevoval základnú školu a neskôr i gymnázium. Jeho výsledky a správanie v škole nebolo veľmi ružové, lebo chlapec sa učiť nechcel a radšej sa túlal a pozoroval svet, ale najmä počúval reči okolo seba. Okúzlil ho svet malého pivovaru, hlavne po tom ako sem prišiel na návštevu jeho strýc, obuvník Josef Hrabal, ktorý tu namiesto drobnej rodinnej návštevy zostal až do konca života. Tento živelný strýc Pepin si Bohumila  svojimi príbehmi a spôsobom života  získal viac než rodičia a taktiež sa stal jednou z prvých veľkých Hrabalových postáv.
 
1.2 Študentské roky a kariéra
Po maturite v roku 1935 sa rozhodol študovať na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Na začiatku 2. svetovej vojny po uzavretí českých vysokých škôl, bol donútený ísť pracovať, vystriedal viaceré povolania ako úradník, traťový robotník a vlakový výpravca, čo sa tiež neskôr podpísalo na jeho tvorbe, v novele Ostře sledované vlaky. Po konci vojny dokončil vysokoškolské štúdium, avšak kariéry právnika sa už vzdal. V tomto období vznikajú aj jeho prvé básničky,  básnická zbierka Stracená ulička bola vďaka komunistickému prevratu v roku 1948 zničená.
 
Bohumil v priebehu nasledujúcich 15 rokov vystriedal množstvo rôznych zamestnaní, ktoré boli zväčša veľmi blízke obyčajnému človeku s jednoduchým životom. Najprv pracoval ako obchodný cestujúci, čo je druh akéhosi vyššieho podomového obchodníka, drobného podvodníka a manipulátora, tieto skúsenosti tiež opísal vo viacerých svojich poviedkach i v novele Obsluhoval jsem anglického krále, ktorá zahŕňa aj jeho čašnícke skúsenosti. V roku 1949 nastúpil do oceliarní v Kladne, kde sa mu v roku 1952 stal ťažký pracovný úraz, možno aj preto v jeho tvorbe cítiť skutočný obdiv a úctu nielen k robotníkom týchto zlievarní, ale i k samotnej fabrike a k sile horúceho, tečúceho kovu. Spomienky na toto obdobie sú zachytené v poviedke Krásna Poldi, čo bol vlastne autorov názov pre túto fabriku, krutú i obdivuhodnú zároveň, s osudmi stoviek jej robotníkov. Osud tehotnej mladej ženy pracujúcej v jedálni oceliarní, ktorá naletela chlapovi a postupne sa z toho zbláznila opisuje poviedka Jarmilka. A osud večne podceňovaného, odstrkovaného chlapa, ktorý je  zvyšným robotníkom dobrý akoby len na posmešky, až kým pri nešťastí v zlievarni nie je považovaný z mŕtveho, pochovaného v tekutej oceli, opisuje poviedka Miláček. Má naozaj príhodný názov, lebo po tom, ako tesne unikol smrti si všetci a hlavne on sám, uvedomili, že v partii robotníkov má naozaj svoje miesto a majú ho radi a napriek posmeškom je to ich miláčik, o ktorého nechcú prísť.
 
1.3 Roky tvorby a záhadná smrť
 Neskôr Hrabal pracoval ako balič papiera v zberných surovinách a tiež ako kulisák v pražskom Divadle S.K. Neumanna. V roku 1956 sa oženil, jeho žena Eliška je z jeho diel známa pod menom Pipsi. V tejto dobe mu vyšla v náklade 250 kusov aj prvá „zbierka“ Hovory lidí, v ktorej sú však len dve poviedky, vzhľadom k tomu, že vyšla  ako príloha k výročnej správe Spolku českých bibliofilov. Ďalšia kniha poviedok bola zamietnutá komunistickým režimom. A tak sa svojej prvej skutočne vydanej zbierky poviedok Perlička na dne dožil až v roku 1963, vo veku 49 rokov. Odvtedy sa stal spisovateľom na plný úväzok.

Vinou komunistického režimu mal však znova zakázané publikovať po roku 1968 a jeho knihy mohli vychádzať buď tajne, alebo iba v cudzine. V roku 1977 podpísal dobrovoľne a s plným vedomím Antichartu, ktorá bola reakciou na Chartu 77. Charta 77 je dokument, ktorý  bol vyjadrením protestu umelcov, hercov, spisovateľov, spevákov s režimom. Tak ako aj Vladimír Neff jej podpísaním získal naspäť publikačné možnosti, o ktoré v roku 1968, kvôli svojmu postoju k okupácii Česko- Slovenska prišiel. Tento krok mu bol neskôr pomerne často kritikou i čitateľmi vyčítaný, ale on tvrdil, že jediné, čo ďalej v živote chcel bolo tvoriť.

Hrabal ako trochu nervózny a k sebe veľmi tvrdý muž potreboval pri sebe pokojnú a vyrovnanú ženu, a to jeho manželka Eliška bola, aj keď nemohli mať spolu deti, keďže zamladi bola brutálne znásilnená sovietskymi vojakmi. Avšak aj v ich spoločnom živote niekedy nastali nezhody, Hrabal sa údajne viackrát zbalil a volal si taxík, ale nakoniec si to vždy rozmyslel. Bol naučený žiť naozaj naplno a užívať si prítomný okamih a ľudia mu vravievali, že sa mu bude ťažko umierať. Hrdo hovorieval: „Já opuštěný nikdy nejsem, já jsem pouze sám.“ Ale v roku 1987 umiera Eliška i Bohumilov brat Slavo a on ostáva žiť naozaj sám. Chodí po besedách, ohuruje svojich nadšencov svojim celkovým nadhľadom, ale už nepíše. Tvrdí, že rezignoval a prestalo mať písanie preňho čaro. Postupne sa trochu spustí a má drobné problémy s alkoholom a začína ho opúšťať i zdravie. Po nešťastnom páde má problémy s kĺbmi a nohou a nie je veľmi trpezlivým pacientom.

V neskoršom štádiu sa už  pohybuje len s veľkými bolesťami, čo nesie veľmi ťažko, ale má nádej na vyliečenie i keď on sám tomu prestáva veriť a začína sa báť smrti a toho, čo prídek, resp. nepríde po nej. Keďže z nemocnice mal odjakživa hrôzu tak, keď sa tam dostal prehlasoval:„Nečekal jsem to. Je to děsivý, ale má to logiku. Odsud už se nedostanu.“

Dňa 3.februára  roku 1997 o pol 3 popoludní vypadne z okna 5. poschodia ortopedickej kliniky, kde bol hospitalizovaný, je na mieste mŕtvy. Oficiálna správa udáva, že pri kŕmení holubov, nešťastnou náhodou, bez prítomnosti alkoholu alebo sedatív,  pri dobrom psychickom zdraví a s vylúčením cudzieho zavinenia jednoducho vypadol. Na pohrebe v krematóriu sa stretli davy jeho priaznivcov, priateľov a cigánska kapela, ale z českej vlády len minister kultúry. V tomto prípade však zostalo veľa nevyjasnených okolností a mnohí veria skôr v samovraždu, než nešťastnú náhodu.
  
2 Dielo
Svojou tvorbou patrí Bohumil Hrabal bezpochyby k najväčším českým spisovateľom 20. storočia. Jeho dielo ovplyvnilo vývoj českej prózy štýlovo i tematicky. Vo svojich dielach sa často inšpiroval autentickými životnými skúsenosťami, ktoré s nevšednou umeleckou imagináciou a fantáziou pretransformoval do grotesknosti, nadsázky a komična, niekedy poznamenaných aj skepsou a čiernym humorom. Nevyhýbal sa ani slangu, poetizmu a striedaniu ľudových múdrostí s filozofovaním. Nezanedbateľný vplyv mal aj v oblasti politiky, avšak zväčša bez vlastného úmyslu. V dobe normalizácie sa vďaka jeho dielu česká literatúra rozdelila na viaceré prúdy a smery.
 
Hrabal si  pre svoj štýl rozprávania zvolil (resp. prebral od básnika Jaroslava Vrchlického) termín „pábení“, čo je v podstate voľne plynúce, bezbrehé rozprávanie. Pripomína trochu rozprávanie už zľudovených príbehov a udalostí starých ľudí mladším, kde už nejde o presnosť, skôr o zaujatie poslucháča. Hrabalove pábení má úplne uvoľnený charakter a ukazuje rôzne protiklady, stretnutia krásy so škaredosťou, hrôzy s nádejou a krutosti s nehou, aby ukázal kontrasty života.

„Šokující záběry jsou stavěny vedle sebe, nejsou vysvětlovány ani komentovány. Zo tohto důvodu se nejčasteji setkáváme s námitkou, že Hrabal upadá do naturismu. Ve skutečnosti jde o zvýšenou senzitivitu vnímání.“ (Radko Pytlík, Doslov k Tři novely, str.324)

Písal najmä kratšie prozaické útvary a to poviedky a novely, ktoré neskôr vyšli vo viacerých rôzne zostavených zbierkach. Najznámejšie poviedky sú: Jarmilka, Chcete vidět Zlatou Prahu?, Miláček, Bambini di Praga, Krásná Poldi a Andělské oči. Z noviel sú to najmä: Taneční hodiny pro starší a pokročilé (1964), Ostře sledované vlaky (1965) a  Postřižiny (1976), Krasosmutnení (1979), Harlekýnovy milióny (1981)-trilógia, ktorá je spomienkovou prózou. Špecifické miesto v popredí zaberá novela Obsluhoval jsem anglického krále.  V druhej polovici 80. rokov vzniká  autobiografická trilógia Svatby v domě, Vita nuova a Proluky, kde je opísaný autorov život z pohľadu jeho manželky Elišky.

Svojou tvorbou mal zásadný vplyv aj na český film, pretože väčšina jeho tvorby bola neskôr sfilmovaná. Najväčší úspech mal tragikomický film z vojnového obdobia Ostře sledované vlaky, ktorý získal v roku 1966 Oscara za najlepší cudzojazyčný film a bol zaradený do stovky najlepších filmov všetkých čias. Skřivánci na niti získali po 32 rokoch, ktoré boli utajené (zamknuté v komunistickom trezore) ocenenie Zlatý medveď v Berlíne. Medzi ďalšie obľúbené filmy podľa jeho knižných predlôh patria: Obsluhoval jsem anglického krále, Postřižiny, Slavnosti sneženek a Příliš hlučná samota, ktorá je považovaná za vrchol Hrabalovho diela.
 
2.1 Ostře sledované vlaky
Príbeh novely sa odohráva v období protektorátu Čechy a Morava na malej  železničnej staničke, a opisuje životy 4 jej pracovníkov, ale najmä mladého Miloša Hrmu, výpravcu, ktorý prežíva neľahké obdobie dospievania a po zlyhaní pri pokuse o milostný akt s dievčaťom sa pokúsi o samovraždu. Tá je však neúspešná a príbeh sa začína odvíjať po jeho návrate do práce a spoločenského života, na pozadí s hrôzami vojny. Postupne sa zaučí nielen v práci na stanici, ale i v intímnom vzťahu so ženou. Nakoniec sa zachová ako hrdina, keď spolu so starším výpravcom naplánujú sabotážnu akciu, pri ktorej vyhodia do vzduchu nemecký vlak vezúci muníciu. Miloš však pri tejto amatérskej akcii umrie po prestrelke s nemeckým hliadkujúcim vojakom.
 
2.2 Obsluhoval jsem anglického krále
Novela opisuje životnú dráhu Jana Dítete, od 30. až po 50. roky 20. storočia, dej sa odohráva na rôznych miestach v Čechách. Začínajúci čašník, ktorý má komplexy kvôli svojej podpriemernej výške začína pri predaji párkov na stanici, a postupne čím ďalej tým viac očarený mocou peňazí a túžbou po bohatstve vystrieda viaceré slávne hotely, kde vída a obsluhuje vysoko postavených ľudí, až sa zatúži stať jedným z nich. V hoteli  Paríž sa zaučí od výborného vrchného, ktorý kedysi mal česť  obsluhovať anglického kráľa a  pošťastí sa mu obsluhovať habešského cisára.

Zoznámi a ožení sa s nacistkou Lízou, ktorá ho dotlačí k tomu, že sa dá prezrieť nemeckými lekármi, či je hodný mať potomstvo s Nemkou, zatiaľ čo Nemci popravujú Čechov v Prahe. Obsluhuje v ubytovni, kde prebieha program Lebensborn, čo je vlastne chov čistokrvných Nemcov. Splodí s Lízou syna, ktorý je však postihnutý, a tak je v ústave a Líza zahynie pri bombovom útoku. Jano oľutuje svoje podliezanie Nemcom a za známky zhabané Židom si kúpi hotel, stane sa milionárom, ale to mu veľa šťastia neprinesie, lebo zvyšní milionári ho aj tak nechcú a neprijmú medzi seba. Po nástupe socializmu príde o hotel a je nútený pracovať ako cestár na šumavskej samote, kde má len koňa, psa, kozu, mačku a tu si postupne uvedomí celý svoj život, už sa nechce prispôsobovať, ale zmieri sa s ním.

3 Hrabalove citáty
„Buďte na lidi hodní, nebo vám nepůjdou na pohřeb.“
„Kříž vznikl průsečíkem čtyř světových stran, aby kdekoliv na světě mohl být na něj přibit nevinný člověk.“
„Nejdůležitější je psát život.“
„Kdysi jsem se domníval, že za rozbřesku jarních jiter ptáci vítají zpěvem příchod slunce a světa. Dneska vím, že těch několik jitřních minut křičí hrůzou ze světa.“
„Víte co jsou to Češi ? Smějící se bestie!“
„Pohlavní styk s manželkou po pětiletém manželství by měl být prohlášen za krvesmilstvo a trestán žalářem.“

Záver
Dúfam, že Vás moja práca zaujala a budem veľmi rada, ak niekto na základe jej prečítania siahne po nejakej Hrabalovej knihe alebo si aspoň pozrie niektorý z filmov, ktoré sú pomerne verným spracovaním jeho diel. Som rada, že som mala možnosť napísať práve o ňom, pretože hneď po prvých poviedkach, ktoré som od neho prečítala som si povedala, že je to niečo, čo som ešte nečítala, písané veľmi netypickým, vlastne typicky hrabalovským štýlom.

Po prečítaní novely Obsluhoval jsem anglického krále, som mala ten zvláštny pocit, akoby som počula rozprávanie presne zo života, kruté, neuveriteľné ale predsa možné a pravdivé. Hrabal akoby  bez vysvetľovania vysvetlil pre mňa o živote viac než mnohí filozofovia a psychológovia. A po prečítaní práve tejto novely som sa vlastne rozhodla venovať v tejto práci jemu. Na úplný záver, by som chcela odporučiť čitateľom, nech si Hrabalove knihy  prečítajú v origináli, teda v češtine a nech sa nezľaknú mnohých slangových výrazov, ktorým nebudú rozumieť a ktoré im nikto nevysvetlí ani so slovníkom. Ja som si po pár jeho knihách na