Súčasná slovenská próza prehľad

SÚČASNÁ SLOVENSKÁ PRÓZA
 
DUSAN MITANA
Narodil sa 9. decembra 1946 v Moravskom Lieskovom v robotníckej rodine. Základňu školu vychodil v rodisku, zmaturoval roku 1964 na Gymnáziu v Novom Meste nad Váhom. Rok manuálne pracoval v rodnej obci, potom začal študovať novinárstvo na FF UK v Bratislave, po roku však prestúpil na VSMU, kde študoval filmovú a televíznu dramaturgiu. Po skončení štúdia roku 1972 dva roky pracoval ako redaktor literárneho mesačníka Romboid. Od roku 1975 žije ako profesionálny spisovateľ.

Po viacrocnej časopiseckej príprave knižné debutoval zbierkou poviedok Psie dni (1970), v ktorej sa zamýšľa nad zmyslom života a podstatou ľudskej existencie. Novela Patagónia (1970) je príbehom mladého človeka, ktorý sa búri proti zaužívaným spoločenským konvenciám a hľadá si vlastný životný priestor. Zo súčasnosti tematicky čerpajú aj poviedky zaradene do knihy Nočné správy (1976). So zdanlivo všedným príbehom ich postav je v ostrom protiklade nečakané, často sokujuce, až absurdne zakončenie. Spolocenskokriticky Roman Koniec hry (1984) na pozadí detektívnej zápletky rieši problém morálky a svedomia skutočného vinníka, za ktorého znáša trest niekto iný. Roman je kritikou morálneho stavu spoločnosti v poslednom desaťročí totalitného režimu. Svojrázne komponovaná kniha úvah, eseji, štúdii, slovníkových hesiel, lekárskych diagnóz a poviedok Hľadanie strateného autora (1991) je autorovou výpoveďou o jeho nazeraní na svet, na jeho možný vývoj i na princípy vlastnej tvorivej činnosti. Knihy poviedok Slovensky poker (1993), Patagónia (1994), Prievan (1996) sú tematicky rámcované súčasnosťou. Milanove rozhovory a úvahy z rokov 19901998 dostali knižnú podobu pod názvom Pocity pouličného našinca (1998). Fantasticko-faktograficky pararoman s vesmírnou zápletkou alebo Dejiny spásy v 10 častiach s prológom a epilógom je podtitul knihy Navráť Krista (1999), ktorou štylističky nadväzuje na Hľadanie strateného autora.
D. Milana je aj autorom básnických zbierok Krutohory (1991) a Maranatha (1997) a scenarov k viacerym televíznym filmom podľa literárnych predlôh iných autorov.
 
LADISLAV BALLEK
Narodil sa 2. apríla 1941 v Terénoch v rodine colníka. Detstvo prežil v Dudinciach a Šahách, kde vychodil základňu školu a gymnázium. Po maturite roku 1959 študoval slovenčinu, dejepis a výtvarnú výchovu na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Vysokoškolské štúdium zavŕšil roku 1963 a po návrate zo základnej vojenskej služby bol rok ucitelom na základnej škole v Hadovke. Roku 1966 sa stal redaktorom C. rozhlasu v Banskej Bystrici a roku 1968 redaktorom kultúrnej rubriky krajského denníka Smer. Roku 1972 prešiel pracovať do redakcie pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Slovensky spisovateľ v Bratislave, kde sa neskôr aj presťahoval a trvalo usadil. Roku 1977 sa stal vedúcim literárneho oddelenia na Ministerstve kultúry SR, roku 1980 námestníkom riaditeľa Slovenského literárneho fondu a roku 1984 vedúcim tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, kde pôsobil až do jeho zániku koncom roka 1989. Potom bol na dlhodobejšom tvorivom štipendiu. V rokoch 1992 1994 bol poslancom Národnej rady SR za Stranu demokratickej ľavice. Vyučoval na Pedagogickej fakulte v Nitre a Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Roku 1998 kandidoval za prezidenta Slovenskej republiky. V súčasnosti je predsedom Spoločnosti L. Novomeskeho a učí na Vysokej škole muzických umení v Bratislave.

Knižné debutoval novelou Útek na zelenú luku (1967). Zobrazil v nej mravný konflikt mladého človeka, ktorý živelné reaguje na krivdu a nepochopenie dospelých a tento stav bezvýchodiskovosti rieši dobrovoľným odchodom zo života. Nasledovala novela Púť červená ako ľalia (1969) a novela Biely vrabec (1970), ktoré sú opäť príbehmi frustrovanych hrdinov. Všetky tri novely smerovali ku kritike rozkladu morálnych hodnoť totalitnej spoločnosti.
Druhé obdobie tvorby Ladislava Balleka je charakteristické autorovým ukotvením v krajine detstva a mladosti a v spoločenskom prostredí malého pohraničného mesta s viac narodnym zložením obyvateľov. Roman Južná pôsta (1974) ma originálnu kompozíciu volne nadvazujucich próz. Ich zjednocujúcim cinitelom je dospievajúci chlapec, ktorý vlastnou optikou vníma a hodnotí okolitý svet a jeho protagonistov. V tomto spoločenskom prostredí, časovo presne situovanom do prvých povojnových rokov, sa odvíja aj príbeh románu Pomocník (1977). Dominuje v ňom vzťah dvoch mužov, majstra mäsiara a jeho pomocníka. Kým prvý chce po otrasnej vojnovej skúsenosti naplniť svoj život statočnou pracou, jeho živelný, prefíkaný a v praktickom živote vynachádzavý protipól nemá nijaké morálne zabraný. Roman je zároveň široko koncipovanou freskou spoločenskej atmosféry malomestskeho prostredia na hranici dvoch štátov v povojnových rokoch. Obraz tohto prostredia približné v tom istom období ešte viac rozšíril v rozsiahlom románe Agáty (1981). Kompozičné je postavený na volne nadvazujucich príbehoch viacerých postav. Neschopnosť prekročiť vlastne záujmy a obmedzenosť malomestskeho prostredia ich neraz dostáva do tragických situácii. Vyber troch fabulacne uzavretých próz z Romanov Južná pošta a Agáty vyšiel pod názvom Kraj za vinicami (1983) a bol určený mládeži. Nasledujúci Román Lesné divadlo (1987) sa odohráva vo vojenskom prostredí na statných hraniciach. Roman Čudný spáč (1990) je spolocenskokritickou analýzou normalizačného obdobia na Slovensku s výrazným akcentom na generačné vzťahy medzi otcami a synmi. Roku 1995 vydal knižku Trinásty mesiac, ktorá rozprava o dráme ľudskej duše v prevratných časoch.

RUDOLF SLOBODA
Narodil sa 16. apríla 1938 v Devínskej Novej Vsi, zomrel 6. októbra 1995 v Devínskej Novej Vsi. Základňu školu vychodil v rodisku, zmaturoval roku 1957 na Gymnáziu v Bratislave. Začal študovať na FF UK v Bratislave, no štúdium nedokončil. Pracoval ako baník v Ostrave a potom ako stavebný robotník v Bratislave. Po základnej vojenskej službe sa zamestnal vo Vitkovickych železiarňach v Ostrave. V rokoch 19651969 bol redaktorom vo vydavateľstve Smena, potom sa tri roky venoval literárnej prací. V rokoch 19721984 bol dramaturgom Slovenskej filmovej tvorby v Bratislave, potom krátko redaktorom vo vydavateľstve Slovensky spisovateľ a odborným pracovníkom v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie. Od roku 1988 až do smrti sa venoval výlučné literárnej tvorbe.

Ako dvadsatrocny časopisecký debutoval poviedkou Do tohto domu sa vchádzalo širokou branou v časopise Mlada tvorba.

Do literatúry vstúpil Romanom Narcis (1965), v ktorom na základe vlastnej životnej skúsenosti stvárnil osudy mladého človeka hladajuceho osobnú nezávislosť a možnosti slobodnej tvorby. Pokračovaním tohto diela je Roman Britva (1967). Zobrazil v ňom vzťah mladej dvojice, do ktorého rušivo zasahujú spoločenské problémy. V knihe poviedok Uhorsky rok (1968) sa sústredil na hľadanie zmyslu života a postojov jednotlivca v čoraz väčšmi sa odcudzujúcej spoločnosti. Podobne úsilie prejavil aj v románe Sede ruže (1969), ktorý je obrazom života mladého muža unikajúceho pred negatívnymi prejavmi spoločenského diania. V ďalšej próze Romaneto Don Juan (1971) umelecky vyrozprával pretrvavajuce zážitky z detstva a konfrontoval ich s vlastnými životnými skúsenosťami. Zbierka poviedok Hlboký mier (1976) tematicky čerpá zo života jednoduchých dedinských lúdi a je vyjadrením autorovho stotožnenia sa s ich spôsobom života. Roman Hudba (1977) je obrazom zmeny postojov mladého človeka pod vplyvom hlbokého citového zážitku z úprimnej lásky a krasy hudby. Psychologickou sondou zo života súčasnej ženy je Roman Vernosť (1979), ktorý určitým spôsobom predznamenáva predmet Slobodovho záujmu v 80. rokoch. Podobnou psychologickou sondou, tentoraz do života muža, je Roman Druhy človek (1981). Autor v ňom odhaľuje mnohé negatívne stránky súčasného života, najmä ľahostajnosť a nevšímavosť lúdi k tragickým osudom iných. Príbeh intelektuála z literárnych kruhov, hladajuceho východisko z bludného kruhu problémov spoločnosti tzv. reálneho socializmu, stvárnil v románe Rozum (1982). Roman Stratený raj (1983) tematicky čerpá z prostredia protialkoholickej liečebne, myšlienkovým odkazom o podstate ľudského života však široko presahuje mikropriestor tohto zvláštneho sveta. Knihy poviedok Dni radosti (1982) a Pansky flám (1986) odkrývajú vnútorné stavy človeka v súčasnom svete. Zložitosť vzťahov muža a ženy v každodennom únavnom kolobehu života zobrazil v Romanovej novele Uršuľa (1987). Úvahy a eseje o živote, umení a literatúre zhrnul do knihy Pokus o autoportrét (1988), ktorá v mnohom osvetľuje autorove názory na umeleckú tvorbu a jeho tvorivé postupy. Voľným pokračovaním novely Uršuľa je próza Hubato (1990), v ktorej autor cez vzťah muža a ženy hľadá krasu v prostých veciach života. V románe Krv (1991) autor na pozadí spomienok z predchádzajúcich rokov života zobrazil udalosti, ktoré viedli k spoločenskému zvratu v novembri 1989. Obdobne ladene motívy zaznievajú aj v románe Jeseň (1994). Subjektívne a filozofujúce momenty sú prítomne aj v prózach Útek z rodnej obce (1992), Herecky (1995) a v nedokončenej knihe Pamäti (1996).

Ako lyrik sa R. Sloboda prejavil básničkou zbierkou Večerná otázka vtákovi (1977) a ako dramatik hrou Armagedon na Gube (1993), ktorá je viacvrstvovým príbehom o zenematke a jej životných zápasoch. Pre deti napišal príbeh zo života dedinského chlapca Hraničný kameň (1989).
 
VINCENT ŠIKULA
Narodil sa 19. októbra 1936 v Dubovej pri Modre v rodine lesného robotníka. Do ľudovej školy chodil v Modre, potom dva roky študoval na Gymnáziu v Nitre, odkiaľ prešiel na Meštiansku školu do Modry. V štúdiu pokračoval na Hudobnej pedagogickej škole a po jej zrušení na Statnom konzervatóriu v Bratislave, kde študoval hru na lesnom rohu. Štúdia zavŕšil roku 1959. Potom bol dva roky organistom v Ivanke pri Dunaji a tri roky ucitelom na Ľudovej škole umenia v Modre. Po dvojrocnom tvorivom štipendiu sa stal redaktorom literárneho mesačníka Romboid a potom znova nastúpil na dlhodobé tvorivé štipendium. V rokoch 19691973 bol dramaturgom Slovenskej filmovej tvorby. Od jesene 1973 až do odchodu na dôchodok roku 1992 bol redaktorom pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Slovensky spisovateľ v Bratislave.

Debutoval zbierkou poviedok Na koncertoch sa netlieska (1964) a ešte v tom istom roku mu vyšlá aj druha poviedková kniha Možno si postavím bungalov. Obe knihy spája motív hlavného hrdinu, ktorý si hľadá miesto v živote. Do debutu zaradil poviedky z vojenského života, do druhej knihy poviedky situovane do rodného kraja po bezprostrednom návrate hlavného hrdinu z vojenčiny. Príbehy poviedok sú založené na autentickom zážitku zo stretnutí so zaujímavými ľuďmi rôznych profesii a záujmov. V novele S Rozarkou (1966) rozvinul baladicky príbeh mentálne postihnutej dievčiny, v ktorej napriek dospelosti zostalo zakódované detské videnie sveta. Kniha poviedok Nebýva na každom vršku hostinec (1966) je obrazom životných príbehov lúdi zo spoločenskej periférie, ktorí sú však často obdarení veľkou vnútornou silou. V zbierke poviedok a noviel Horská robota (1968) sa vrátil k osudom hrdinov, akých zobrazil v prvých dvoch knihách. V deviatich prózach súboru okrem známeho prieniku do citového sveta postav rozvíja aj väzné až tragické motívy.

V nasledujúcom tvorivom období V. Sikula napísal Romanovu trilógiu Majstri (1976), Muškát (1977) a Vilma (1979). Zobrazil v nej udalosti v západoslovenskej dedine v rokoch druhej svetovej vojny, počas SNP a v prvých povojnových rokoch. Novela Vlha (1978) je príbehom mladej dvojice, robotníka a vidieckeho dievčaťa, z povojnového obdobia, próza Liesky (1980) zasa autobiografickým rozprávaním o období, keď si spisovateľ zarábal na živobytie ako organista. Baladicky príbeh človeka zmrzačeného vojnou zachytáva novela Vojak (1981). V netradičné komponovanom životopisnom románe Matej (1983) stvárnil autor osudy slepého siritela literárnej kultúry v minulom storočí Mateja Hrebenou. V tom istom roku vydal aj knižku esejistických textov o umení a literatúre Nokturna. Do prostredia domova a rodného kraja sa tematicky vrátil v knihách poviedok a noviel Heroické etudy pre kone (1987), Pastierska kapsička (1990) a Pôstny menuet (1994). V dilogii Ornament (1991) a Veterná ružica (1995) podal svedectvo o osobnej a kolektívnej životnej minulosti, o hľadaní autentickej identity, s úsilím zachytiť všetko, CO patri k človeku a ľudskému osudu.

Významnou súčasťou literárnych záujmov V. Sikulu je aj tvorba pre deti a mládež. Prvou knihou tohto druhu bola zbierka poetických literárnych miniatúr a poviedkových CGT Pán horár ma za klobúkom mydleničku (1965), v ktorej konfrontoval čistotu bezbranného detstva s doliehajúcimi obludnosťami vojny. Próza Prázdniny so strýcom Rafadlom (1966, 5. vydanie 1990) je príbehom desatrocneho dedinského chlapca, ktorý sa učí hrať na heligóne. To je zároveň motív, ktorý ho dostáva do castejsich a blizsich kontaktov so svetom dospelých. Podľa knihy bol nakrútený film Otec ma zderie tak čí tak (1980). Kniha Dulo pozdrav Duna (1978) je súborom rozprávok o starom vrabcovi a jeho spoločníkoch. Zvieracími rozprávkami, vychadzajucimi z poetiky ľudovej slovesnosti, sú knižky Vajíčko sliepky liliputánky (1981) a O múdrom kohútikovi (1984). Deťom sú určené aj autorské rozprávky a rozprávania Augustín a zvon (1996) a Medardove rozprávky (1997).

V. Sikula sa predstavil aj ako básnik zbierkami Z domu na kopci (1983), Zo zanedbanej záhrady (1993) a Bubeník september (1998), ktoré sú vyznaním autorovej lásky k domovu a predkom i vyjadrením obdivu ku krase a premenám prírody, ktorú pociťuje ako súčasť vlastnej osobnosti.
 
DUŠAN DUŠEK
 
• prozaik, básnik, filmový scenárista, autor rozhlasových hier
• autor literatúry pre deti a mládež
• život: vyštudoval geológiu a chémiu na UK v Bratislave, pracoval ako redaktor v denníku Smena, v časopisoch Tip, Kamarát, učiteľ scenáristky na Vysokej škole múzických umení


• tvorba: Strecha domu (debut - prózy), Oči a zrak (prózy), Poloha pri srdci (poviedky), Kalendár (krátke prózy), Náprstok (poviedky), Dúšky (lyrické básne - momentky), Milosrdný čas (prózy), Kufor na sny (prózy), Teplomer (prózy), Pešo do neba (prózy), Najstarší zo všetkých vrabcov (próza pre deti a mládež), Pištáčik (próza pre deti a mládež), Pištáčik sa žení (próza pre deti a mládež), Pravdivý príbeh o Pačovi (próza pre deti a mládež), Babka na rebríku (kniha poviedok), Dvere do kľúčovej dierky (3 poviedky), Muchy v zime (rozhlasová hra), Pretože aj napriek tomu (rozhlasová hra), Ružové sny (filmový scenár), Ja milujem, ty miluješ (filmový scenár), Sojky v hlave (filmový scenár), Vlakári (filmový scenár), Krajinka (filmový scenár), Prášky na spanie (filmový scenár) ...
 
 
Peter Jaroš : Tisíc ročná včela
(román)
Generačný román zachytáva príbehy viacerých, po sebe nasledujúcich generácií rodín, ich osudy, vzájomné vzťahy a spolunažívanie členov rodín. Väčšinou má bohatú dejovú líniu, pretože okrem hlavných postáv sleduje aj život menej dôležitých postavičiek. Generačný romám môže mať aj autobiografický charakter, keď spisovateľ čerpá z vlastnej minulosti (detstva) a prítomnosti.
  -  rodinná sága – má bohatú dejovú líniu,
-   román je oslavou ľudskej práce (roľníctvo, murárstvo)
-  pracovitosť, vytrvalosť sú vlastnosti, ktoré majú aj včely,
-  dôležitá je tu aj láska -  krásna, úprimná
  -  vypočítavá, tragická
-  Dej sa odohráva v Hybe (rodisko autora) v rokoch 1891 – 1918.
 
Starý Pichanda – roľník murár.
Murárčil po celom Rakúsko - Uhorsku.  V dedine bol obľúbený – vedel rozprávať zaujímavé príbehy, rád sa zabavil pri víne. V jeho rodine vládla dobrá nálada.
Bol iný ako ostatní dedinčania – nechodil do kostola, mal rád mapy, zemepis – sníval o ďalekých krajinách. Včelárčil a zaoberal sa ovocinárstvom (skúšal novoty).
-  Život ďalších generácií bol už menej harmonický. 
Syn Valent: - Vyštudoval právo, stal sa pánom.
Oženil sa s vypočítavou, bohatou  Hermínou. (Jeho bývalá milá Hanka zomiera pri pôrode aj s Valentovým dieťaťom).
Dcéra Kristína- V prvom manželstve nemohla mať dieťa. Ako vdova žila s Julom 
Mitronom a porodila 2 nemanželské deti. Starla sa aj o slabomyseľnú Julovu ženu -Matildu.
Syn Samo – sa oženil s Máriou a zostali u rodičov.
Samo bol tiež murárom a roľníkom , no zárobky už boli malé a boli časté štrajky.
Prezývali ho včela (chodil do včelína) a tiež bol kritický k náboženstvu.
Mali 6 detí.
Najstaršieho Janka zastrelili pri jeden demonštrácii, ktorej boli len svedkami.
Dcéru Emu usmrtili mlynské remene.
Ostatné deti dal vyštudovať:
  Samko  Peter  Karol  Marek
- horár  - hodinár  - umelecký maliar Ani jemu sa nedarilo.
Odišiel so ženou
do Ameriky. Odišli na (1. svetovú) vojnu a už sa nevrátili.
 
-  Dej prerušujú historické dokumenty o obci Hybe, novinové správy o bojoch  -
Kombinácia umeleckého štýlu s publicistickým alebo s odborným je typický znak postmoderny.
 
-  Autor využil znaky magického realizmu: neskutočné javy, sny sú včlenené do realistického rozprávania.
-  Nachádzame tu fantazijné, groteskné, zázračné a absurdné prvky (sen Martina Pichandu o tom, ako hrá v bruchu veľryby karty so svojou bývalou milou.
 
Rodokmeň rodiny Pichandovcov:
Martin Pichanda + žena Ružena
Samo  +  Mária  Valent  + Hermína  Kristína + Matej
  +
  Julo Mitron
Janko  Samko Peter  Karol  Ema  Marek 
 
 Ivan  Žofka 
 
Román je sfilmovaný – režisér : Juraj Jakubisko (nemanželské deti)
Ďalšia tvorba: Filmový scenár: Pacho, hybský zbojník