Voľný pohyb služieb

Voľný pohyb služieb

Sloboda pohybu služieb, obmedzenia pohybu služieb, poskytovanie služieb v rámci EÚ.

Európske spoločenstvo od svojho vzniku vyvíjalo snahu na zabezpečenie voľného pohybu služieb v rámci Spoločného trhu, a to nielen aplikáciou primárneho práva, ale aj harmonizáciou legislatívy členských štátov upravujúcou transakcie, ktorých predmetom je široké spektrum služieb. Definovanie pojmu služba nie je vôbec jednoduché, najmä vzhľadom na často abstraktný charakter služieb a ich nové dimenzie v kontexte informačnej spoločnosti. Sloboda voľného poskytovania služieb zahŕňa vykonávanie ekonomickej aktivity počas určitej, časovo obmedzenej doby v členskom štáte, kde buď poskytovateľ služby alebo jej prijímateľ nemajú prevádzku.​Dočasný charakter poskytovania služieb odlišuje tieto činnosti od podnikania, ktoré charakterizuje atribút sústavnosti. ZES (zmluvy o Európskych spoločenstvách) rozdeľuje služby na ​priemyselné, obchodné, remeselné a profesné.​Voľný pohyb služieb sa teda vzťahuje na široké spektrum činností a povolaní, kam patria stavebné a konštrukčné firmy, realitné kancelárie, reklamné a public relations agentúry, poradenské a konzultačné firmy, advokáti, lekári, lekárnici, architekti a pod. (Službou však môžu byť aj výkony profesionálnych športovcov, prostitúcia, či dokonca vykonanie umelého prerušenia tehotenstva.) Služba požívajúca ochranu komunitárneho práva by podľa článku 50 ZES mala mať odplatný charakter.
 
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ustanovenia ZES o voľnom pohybe služieb sa aplikujú subsidiárne k ustanoveniam o voľnom pohybe tovaru, pracovných síl a kapitálu. To znamená, že ustanovenia o voľnom pohybe služieb sa použijú na nehmotné plnenia alebo výkony, ktoré nepodliehajú pravidlám upravujúcim ostatné tri základné slobody Spoločného trhu. Podstata voľného pohybu služieb spočíva v tom, že členské štáty nesmú vytvárať právne ani faktické prekážky, ktoré by spôsobovali diskrimináciu alebo nerovné zaobchádzanie medzi poskytovateľmi služieb v rámci Spoločenstva.
 
Článok 49 ZES výslovne zakazuje obmedzenia voľného pohybu služieb v rámci Spoločenstva vo vzťahu k osobám, ktoré majú prevádzku v inom členskom štáte ako príjemca služby. Pri poskytovaní služieb, ktoré požívajú ochranu komunitárneho práva, môžu vzniknúť nasledovné modelové situácie:
­​ Aktívna​ sloboda služieb​­poskytovateľ služby alebo ním poverená osoba sa zdržuje na území štátu príjemcu služby za účelom poskytnutia služby. V tejto situácii je najdôležitejšie diferencovať medzi poskytovaním služieb a podnikaním, pričom rozhodujúci je časový faktor – prechodný charakter poskytovania služieb, resp. trvalý a sústavný charakter podnikania. Kľúčovým aspektom rozdielu medzi podnikaním a poskytovaním služieb je, že poskytovateľ služby nespadá pod kompetenciu a kontrolu verejných orgánov členského štátu, v ktorom poskytuje službu.
 
­​Pasívna​ sloboda služieb​­príjemca služby sa zdržuje v štáte poskytovateľa služby. Základné ustanovenia o voľnom pohybe služieb síce výslovne špecifikujú len slobodu poskytovania​služieb a práva ​poskytovateľa​služieb, rozhodnutia ESD však určujú, že zásada voľného pohybu služieb chráni aj práva prijímateľa služby. Príjemca služby má právo zdržiavať sa pri využívaní služby na území iného členského štátu. Takýmito príjemcami služieb sú najmä turisti, pacienti, obchodní cestujúci a pod.
 
­​Tretia​ situácia nastane, ak ​hranice​členských štátov ​prekročí len samotná služba​.Ako príklad môže poslúžiť poskytnutie poistenia nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v inom štáte, ako je štát, kde majú sídlo poisťovňa i klient poisťovne, ktorý je vlastníkom danej nehnuteľnosti. Obmedzenia:
 
Sloboda voľného pohybu služieb nie je absolútna. Skupina prípustných obmedzení voľného pohybu služieb je definovaná v Zmluve. Zo Zmluvy vyplýva, že členský štát môže voľný pohyb služieb obmedziť vtedy, ak na to existujú prevažujúce dôvody ​verejného poriadku​,​bezpečnosti​a​ochrany zdravia​.Tieto tri výnimky sú uvedené v kontexte slobody usadzovania a použijú sa aj vo vzťahu k voľnému pohybu služieb. Pokiaľ ESD dospeje k záveru, že obmedzenie voľného pohybu služieb nemá diskriminačnú povahu, také obmedzenie bude v rozpore s komunitárnym právom, ibaže by členský štát v konaní objektívne preukázal, že obmedzenie je odôvodnené verejným záujmom.