Finančné služby v rámci EÚ

Finančné služby v rámci EÚ

Podmienky poskytovania finančných služieb , vzájomné uznávanie licencií, orgány dohľadu nad finančnými službami v rámci EÚ.
 
Integrácia finančných trhov umožňuje účinnejšie prideľovanie kapitálu a prispieva k zlepšeniu dlhodobých hospodárskych výsledkov. Európska únia vytvorila právny rámec zameraný na posilnenie odvetvia finančných služieb predovšetkým s cieľom zlepšiť výkon finančných subjektov a podporiť likviditu, hospodársku súťaž a finančnú stabilitu.
 
Európska politika finančných služieb má niektoré spoločné prvky s politikou voľného pohybu kapitálu, najmä pokiaľ ide o uľahčovanie finančných aktivít a zvyšovanie ich bezpečnosti. Tieto záležitosti sú ovplyvnené predovšetkým cezhraničným charakterom daných aktivít, no tiež prudkým rozvojom služieb využívajúcich nové technológie.
 
Politika finančných služieb zastrešuje tri hlavné odvetvia: bankový systém, poistenie a cenné papiere. Okrem určovania pravidiel pre subjekty a investorov (banky, poistenie a cenné papiere) sa Únia usiluje zaručiť väčšiu ochranu pre spotrebiteľov v niektorých špecifických oblastiach, ako sú maloobchodné finančné služby.
 
V podstate existujú dve úrovne, na ktorých môžu byť realizované finančné služby (resp. peňažné transakcie). Na „veľkoobchodnej“ úrovni investori a firmy vydávajú, kupujú a predávajú akcie a dlhopisy, zhromažďujú kapitál a jednajú mnohými rozdielnymi finančnými nástrojmi prostredníctvom akciových trhov. Banky, hypotekárne, poisťovacie a investičné spoločnosti držia a otáčajú peniaze mnohými rozdielnymi spôsobmi. Na úrovni „maloobchodu“ spotrebitelia nakupujú hypotekárne, poistné a penzijné ako aj sporiace produkty. Každá členská krajina má svoje vlastné pravidlá, ktorými tieto transakcie riadi.
 
Trh finančných služieb (bankovníctva, poisťovníctva a obchodu s cennými papiermi) v rámci EÚ tvorí zhruba štvrtinu celosvetového finančného trhu.
 
Vzhľadom na význam týchto služieb boli všetky z nich silne regulovanými odvetviami, pričom jednotlivé krajiny upravovali ich fungovanie rozdielne. Dohoda o takzvanom jednotnom pase – možnosti poskytovania bankových služieb v celej EÚ na základe povolenia materskej krajiny – prišla až so smernicou o koordinácii z roku 1989. V porovnaní s bankovníctvom bolo poisťovníctvo riadené ešte oveľa prísnejšie. Podobne ako pri bankovníctve každá krajina mala zavedené vlastné pravidlá udeľovania licencií a dohľadu nad poisťovníctvom. Slobodné poskytovanie služieb, čiže uzatváranie cezhraničných poistných kontraktov, bolo v plnej miere možné od roku 1986. V rámci obchodovania s cennými papiermi bolo na ceste k jednotnému európskemu trhu potrebné štandardizovať podmienky vstupu spoločností na burzu, poskytovanie periodických informácií o emitentoch verejne obchodovateľných cenných papierov či náležitosti investičných prospektov.
 
Vzájomné uznávanie licencií​­Zásada vzájomného uznávania zaisťuje, že úverové inštitúcie vykonávajú činnosť na základe licencie vydanej v ich domovskom členskom štáte. Vzájomné uznávanie zaručuje bankám licencovaným v inom členskom štáte prístup na bankový trh v inom členskom štáte .
 
Orgány dohľadu v EÚ​­Európsky systém orgánov finančného dohľadu (ESFS) bol vytvorený ako decentralizovaný, viacvrstvový systém mikro­ a makroprudenciálnych orgánov s cieľom zabezpečiť jednotný a ucelený finančný dohľad v EÚ. Tento systém dohľadu v súčasnosti prechádza zásadnými zmenami v nadväznosti na zavedenie bankovej únie.
 
Mikroprudenciálny pilier na európskej úrovni tvorí ​Európsky orgán pre bankovníctvo​(EBA), Európsky orgán pre cenné papiere a trhy​(ESMA) a ​Európsky orgán pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov​(EIOPA), ktoré spoločne pôsobia v spoločnom výbore európskych orgánov dohľadu (ESA). Makroprudenciálny dohľad vykonáva ​Európsky výbor pre systémové riziká​(ESRB). Príslušné vnútroštátne orgány dohľadu jednotlivých členských štátov sú tiež súčasťou ESFS