Vývoj, zameranie a metódy manažmentu
1. Vývoj, zameranie a metódy manažmentu. Kybernetické poňatie riadenia, regulácie a transformácie
systémov.
Manažment je subjektívna, cieľavedomá a uvedomelá ľudská činnosť, ktorá vyplýva zo
spoločenskej podstaty ekonomických procesov a spoločenskej deľby práce, ktorá smeruje k stanoveniu správnych cieľov, najvhodnejších ciest
a prostriedkov pre ich dosiahnutie a ktorá zabezpečuje priebeh a realizáciu takto stanovenej činnosti.
Vývoj
manažmentu
Smery manažmentu sú nasledovné:
a) klasický smer –
Taylorove dielo = Základy vedeckého manažmentu – zaoberá sa podnikovou úrovňou manažmentu a organizáciou pracovných procesov.
Cieľom je vypracovať základy manažmentu, účinnejšiu organizáciu práce, špecifikovať vzťahy medzi nadriadenými a podriadenými, vykonať
prácu za čo najkratší čas a najlepšie. Taylor chcel vypracovať optimálne pracovné metódy. Pokračovateľmi boli Gilbreth
a Gilbrethová, ktorí rozšírili časové štúdie o štúdium pohybov. Do klasického smeru možno zaradiť aj Webera (je
autorom „ideálnej“ byrokratickej organizácie, v ktorej je moc vedúceho určená na základe predpisov) a Forda (zaviedol bežiace
pásy, orientoval sa na riešenie rozporu záujmu robotníkov a zamestnávateľov, vo svojom podniku vytvoril sociálne oddelenie, ktorého úlohou
bola popracovná starostlivosť o svojich zamestnancov),
b) škola ľudských vzťahov (behaviorálna) –
predstavitelia tejto školy vychádzajú z predstavy, že prácu vykonávajú ľudia, ktorých usmerňujú manažéri a práve pre toto, v centre
manažmentu musia byť ľudia – zameriavajú sa na úroveň medziľudských vzťahov. K zakladateľom tejto školy patrí Folletová,
ktorá kritizovala nedostatky klasickej školy, venovala pozornosť najmä otázkam autority, delegovania a riešenia konfliktov. Ďalšími
predstaviteľmi boli Münsterberg (skúmal správanie človeka) a Mayo (dokázal, že pracovné výsledky možno zvýšiť, ak sa
bude s pracovníkmi zaobchádzať humánne a že výkon ľudí výrazne ovplyvňujú medziľudské vzťahy, psychické a sociálne faktory),
c) empirický smer – teória a prax manažmentu je chápaná ako skúmanie progresívnych skúseností a ich
odovzdávanie iným pracoviskám či pracovníkom. Hlavným filozofom a metodológom tejto školy je Dale, ktorý stavia svoju koncepciu na
tom, že skutočným zdrojom poznania v oblasti manažmentu môže byť len skúsenosť, tzv. veľkých organizátorov. Dielo Druckera
zvýrazňuje profesionalizmus manažmentu, ktorý spočíva v schopnosti manažéra vytvárať z existujúcich zdrojov zladený celok a riešiť
všetky i najoperatívnejšie úlohy z hľadiska perspektívnych cieľov podniku. Efektívnosť a kvalita profesionalizmu manažmentu sú podľa
neho podmienené tým, ako vedúci pracovník ovláda umenie jednať, odhaľovať a poznávať názory iných ľudí a jednak prevádzať svoje
myšlienky do vedomia spolupracovníkov a podriadených. Ďalším predstaviteľom empirickej školy bol aj Baťa (jeho riadiaci systém mal
svoj organizačný základ v tzv. samospráve dielní, t.j. v rozdelení podniku na samostatne účtujúce jednotky, kde pracovníci každého
oddelenia mali osobnú zodpovednosť za svoju prácu prostredníctvom hospodárskeho účtu zisku a straty a týždenným verejným vyúčtovaním,
pohnútkovým prostriedkom pre plnenie plánu bola tzv. účasť na zisku),
d) systémový smer pristupuje
k manažmentu systémovým spôsobom, ktorý je založený na sledovaní vzťahov medzi systémom ako celkom a jeho jednotlivými prvkami a tiež
v hľadaní optimálnej organizačnej štruktúry podniku, metódou modelovania prevádzkových a manažérskych procesov. Prvým predstaviteľom
bol Fayol (vytipoval základné funkcie podniku a rozpracoval 14 zásad manažmentu, ktoré sa uplatňujú vo všetkých sférach riadiacej
činnosti),
e) situačný smer – predstavitelia tohto smeru odmietajú v manažmente tzv. najlepšie cesty
a ideálne vzory, prikláňajú sa k potrebe uchopiť každý problém či situáciu osobitným spôsobom. Tento smer stavia predovšetkým na
operačné sily manažéra, ktorý musí pochopiť zvláštnosti každej situácie a aplikovať pri jej ovládaní primerané metódy,
f) vedecký (kvantitatívny) smer sa spája s prienikom kybernetiky a nadväzne matematiky a počítačov do praxe manažmentu.
Škola sa orientuje na kvantifikáciu a modelovanie ekonomických javov a procesov. Predstavitelia tejto školy: Makower,
Churchman, Arnoff a iní.
Zameranie – predmet manažmentu – manažment zhromažďuje,
analyzuje, triedi a syntetizuje výsledky výskumov, zovšeobecňuje skúsenosti z riadiacej činnosti a hľadá odpovede na svoje problémy.
Predmet manažmentu zahŕňa tieto otázky a problémy:
a) zákonitosti procesu
manažmentu – vzťah medzi subjektami a objektami,
b) vplyv vonkajších podmienok – vzťahy medzi systémom
a prírodným, spoločenským prostredím pôsobiacim na činnosť a vývoj tohto systému. Prírodné a spoločenské prostredie = faktory
manažmentu (objektívne, subjektívne),
c) subjekt – všeobecné požiadavky,
d)
objekt – vyvolávateľ príkazov,
e) organizačný systém – prostredie,
f)
vzťahy medzi organizačnými systémami.
Metódy manažmentu:
a) prevzaté
z filozofie poskytujú najvšeobecnejšie zákonitosti, ktoré prebiehajú v prírode i v ľudskom myslení,
b) metódy
experimentu, ktoré dávajú do súvislosti známe východzie podmienky a analyzujú ich interakciu,
c) metódy
prieskumné sú opakom experimentálnych a hľadajú faktory, ktoré vyvolali danú realitu, sú najčastejšie používanými metódami
v manažmente,
d) metódy abstrakcie, prostredníctvom ktorých sa na základe analýzy zovšeobecňujú poznatky získané
niekoľkonásobne opakovaným prieskumom a po tvorivej syntéze sa vytvárajú všeobecne platné zásady a realizačný postup,
e)
metódy prevzaté z kybernetiky – ide o metódy čiernej skrinky, analógie a modelovania, umožňujú pochopiť podstatu
mechanizmu manžmentu, a tak prejsť k vedeckým prístupom.
Kybernetika je veda o procesoch oznamovania,
regulovania a riadenia v dynamických systémoch v oblasti živej a neživej hmoty (prírody), strojov a spoločnosti.
Tri
základné smery kybernetiky:
a) teoretická kybernetika – teória systémov, teória informácií
a teória algoritmov,
b) technická kybernetika – teória i prax elektronických počítacích strojov, kybernetických
automatov, telemechaniky a technických prostriedkov riadiacej sústavy,
c) aplikovaná, resp. experimentálna kybernetika
– využíva teoretické princípy a technické prostriedky kybernetiky na riešenie praktických úloh riadenia v jednotlivých oblastiach
ľudskej činnosti.
Metódy kybernetiky:
a) metóda analógie – ak sú dva systémy, ktoré majú
podobné vnútorné usporiadanie, môžeme usudzovať na podobnosť ich správania, a naopak z podobnosti správania dvoch systémov môžeme
usudzovať na podobnosť ich vnútorného usporiadania,
b) metóda čiernej skrinky – relatívne izolovaný systém, pri
ktorom nepoznáme jednotlivé vnútorné činitele, alebo sa nimi nezaoberáme. Čiernou skrinkou nazývame akýkoľvek systém, ktorého štruktúra
je neznáma a natoľko neprístupná, že ju nemožno určiť pozorovaním. Správanie čiernej skrinky je z počiatku neznáme, možno ho však
pozorovať,
c) metóda modelovania – modelovanie je postup, pri ktorom jeden systém (originál), predstavujeme –
modelujeme iným systémom (modelom). Model je zjednodušeným zobrazením objektívnej reality a to dokonca zámerným zjednodušením.
Hlavné smery definícií systémov:
a) logicko-matematický (teoretický výskum) – pod systémom sa
rozumie konečná usporiadaná množina prvkov (q) a množiny väzieb medzi nimi (a) s dynamickým účelovým správaním, prostredníctvom
ktorého sa dosahuje stanovený cieľ. Platí vzťah: S = (q,a),
b) logicko-verbálny (praktické uplatnenie) – systém je
predstavovaný ako súbor prvkov a vzťahov medzi nimi.
Základné vlastnosti systému:
a)
funkcia – odráža účelovosť, opodstatnenosť, poslanie, odpovedá na otázku, k čomu systém slúži, (monofunkčná,
polyfunkčná – systém má jednu alebo viac funkcií),
b) ciele systému predstavujú nutný, požadovaný stav systému,
odpovedajú na otázku, čo sa má dosiahnuť – sú špecifikáciou funkcií,
c) štruktúra je znakom vnútorného
usporiadania systému, predstavuje funkčne usporiadanú množinu prvkov a väzieb medzi nimi (členitosť, skladba, zloženie, organizácia
systému),
d) prvky predstavujú základné časti akéhokoľvek systému, sú to relatívne systémy nižšieho poradia
vzhľadom na daný systém, sú nositeľmi schopností, aktivity, na základe toho im patrí pretváracia, teda realizačná funkcia systému,
e) väzby v systéme predstavujú spojenie medzi prvkami, resp. ich množinami (hmotná a nehmotná väzba, nositelia väzieb –
hmotné alebo nehmotné médiá, smer väzieb sa posudzuje z hľadiska smeru a z hľadiska smeru a zároveň priestoru),
f)
okolie systému je prostredie, v ktorom systém pôsobí, resp. ktoré pôsobí na systém,
g) fungovanie
systému je chápané ako schopnosť vykonávať úlohy, ktoré mu delegoval jeho tvorca. Posudzujeme ho na základe funkcie (účelné fungovanie)
a cieľa (cieľové fungovanie).
Riadenie – v kybernetickom chápaní možno riadenie charakterizovať ako
účelné pôsobenie (ovládanie) vykonávateľa, t.j. riadiaceho systému, ktorý obmedzuje varietu správania predmetu činnosti, t.j. výkonného
systému na správanie jediné a to cieľové.
Základné podmienky riadenia:
1.
existencia aspoň dvoch zložiek – riadiacej a výkonnej,
2. medzi riadiacou a výkonnou zložkou musí existovať spätná väzba,
3. musí existovať cieľ (úloha),
4. musí existovať určitá varieta správania výkonnej zložky, obmedzovaním ktorej je možné
dosiahnuť cieľové správanie,
5. výkonná zložka musí byť ovládateľná a riadiaca zložka schopná riadiť,
6. riadiaca
zložku potrebuje k tomu, aby mohla riadiť 4 druhy informácií (pamäťové, poznávacie, riadiace, príkazové).
Regulácia je doplnkovým procesom k procesu riadenia v dynamickom systéme s cieľovým správaním. Úlohou regulácie
je udržovať v určitých medziach v prípade rušivého vplyvu okolia tie vlastnosti výkonného systému, ktoré sú podstatné z hľadiska jeho
cieľového správania. Regulácia nastáva vtedy, keď výkonná zložka má iba jednu varietu správania sa. Regulácia zachováva relatívnu
stabilitu podmienok a vlastností riadiaceho procesu.
Transformácia – zmeny, ku ktorým dochádza v určitých
časových okamihoch na vstupoch, výstupoch i vo vnútri systému a prostredníctvom ktorých sa realizuje funkcia systému. Je to zobrazenie, pri
ktorom sa definičný a funkčný obor rovnajú, je aj prechodom od jedného spôsobu zobrazenia k inému spôsobu zobrazenia.
Pri
transformácii systémov rozoznávame zložky:
a) operátora, t.j. príčinu, ktorá spôsobuje určitú
transformáciu,
b) operandum (vzor), t.j. východzí stav systému pred transformáciou,
c)
obraz, t.j. následný stav systému po transformácii, na ktorý sa mení operandum.
Transformácie
systémov sa delia z dvoch hľadísk:
a) podľa charakteru prechodov stavov, t.j. podľa priradenia obrazov a operandov,
b)
podľa charakteru množiny prvkov v stavoch východzích a následných.
Transformáciu možno
zapísať:
a) slovným popisom,
b) všeobecným tvarom,
c) kinematickým grafom,
d) vývojovým diagramom,
e) maticou prechodov,
f) logickým, resp. matematickým vzorcom (zápisom).
Systémové väzby:
a) sériová,
b) paralelná,
c) autoväzba,
d) spätná väzba - priama, nepriama
Transformácia môže
byť:
a) látkovo-energetická,
b) informačná.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta