Pravé Kristovo človečenstvo

Pravé Kristovo človečenstvo
 
Písmo – evanjeliá:
JK sa narodil, rástol a žil ako človek. Pil, spal, plakal, rozprával sa, učil sa, poslúchal, bol pokúšaný, pracoval duševne i telesne, trpel, zomrel a bol pochovaný. Učeníkom dokazoval po svojom zmŕtvychvstaní realitu svojho vzrieseného tela. Pavol so zreteľom na Kristovo prostredníctvo hovorí o človekovi JK (Rim 5,15).
 
Katolícke učenie:
O realite, integrite a pôvode Kristovej ľudskej prirodzenosti – JK je opravdivý skutočný človek; prijal ľudskú prirodzenosť, skutočné telo a rozumnú dušu (de fide).
JK sa stal opravdivým skutočným človekom, keď sa narodil z Adamovej dcéry Panny Márie (de fide).
 
Popieranie Kristovho človečenstva:
- Doketizmus – popieranie reality Kristovho ľudského tela a realitu jeho pozemského ľudského života. Pripisovali JK iba zdanlivé telo. Aj Kristovo utrpenie na kríži opisovali ako iba zdanlivé.
- Arianizmus – učil, že Logos nemal žiadnu dušu, ale spájal so sebou iba telo bez duše.

Soteriologický význam:
- Kristus ako dokonalý človek vykonal akt zmierenia Boha s človekom na kríži, kde trpel namiesto nás
- v dokonalej ľudskej prirodzenosti nám ponúkol obraz najušľachtilejšieho človečenstva, čím nám poskytol vzor mravného života

Kongregácia pre učenie viery:
Dominus Jesus 10 – nezrovnáva sa s katolíckou vierou vnášať akékoľvek rozdelenie medzi Slovo a Ježiša Krista... Ježiš je vtelené Slovo, jedna a nerozdeliteľná osoba... Kristus nie je iný ako Ježiš z Nazareta, a ten je Božie Slovo, ktoré sa stalo človekom pre spásu všetkých.
 
Ľudská prirodzenosť JK navonok:
Navonok rovnaká ako u ostatných ľudí, preto rozumom nemožno poznať, že sa jedná o Druhú božskú osobu.
 
Katolícke učenie:
Kristova duša mala od prvého okamihu svojho jestvovania blažené videnie Boha (senten. certa).
 
Utrpenie:
Ide o to, ako mohol Kristus trpieť na kríži, keď jeho duša mala blažené videnie Boha, ktoré oblažovalo celú jeho osobu. Telesné bolesti pociťovala a blaženosť videnia Boha vo svojej vyššej, duchovnej mohutnosti. Ale čo potom s duševným utrpením v Gethemanskej záhrade? Kristova duša mala podstatnú blaženosť z toho, že bola spojená s Bohom, ale akcidentálnu blaženosť jej Boh nedoprial, ba dopustil, aby trpela zármutok a bôľ.
 
Predmet a rozsah blaženého videnia Kristovej duše:
Predmetom Kristovho blaženého videnia je Boh a všetky mimobožské veci, ktoré boli potrebné pre uskutočnenie jeho vykupiteľského diela. Čo do rozsahu prislúcha teda Kristovi nie absolútna, ale relatívna vševedúcnosť (nepoznal všetko, ale poznal všetko, čo chcel vedieť).
 
Kristovo ľudské poznanie:
Pán Ježiš mal aj ako ako človek dokonalé poznanie bez omylu a nevedomosti, takže ako človek mal relatívnu vševedúcnosť (senten. Certa).
 
Ľudské sebavedomie:
Kristus má vedomie , že je Božím Synom aj cez svoju ľudskú vedomosť. Kristus si bol vedomý svojho človečenstva a slabosti jeho ľudskej vôle oproti Božej všemohúcnosti a preto sa opravdivo modlil.
 
Kristova bezhriešnosť (impekancia):
Nedotknutosť dedičným hriechom vyplýva z toho, že Kristovo človečenstvo nepochádza od Adama a nedotknutosť osobným hriechom je dôsledok hypostatickej únie, pretože hriech sa pripočítava vždy osobe a božská osoba JK nemohla zhrešiť. Je metafyzickou kontradikciou, aby Boh hrešil.
 
Svätosť Kristovej ľudskej prirodzenosti:
Kristovo človečenstvo je milosťou osobného spojenia nekonečne sväté podstatnou svätosťou večného Slova (senten. communis). Ale je to podstatná a nekonečná svätosť, ktorá vyplýva z hypostatického spojenia a preto sa volá „gratiatia unionis“. Táto substanciálna svätosť však nemôže byť inherentnou svätosťou ľudskej prirodzenosti, lebo substanciálne svätá je iba božská prirodzenosť. Plnosť akcidentálnej milosti od prvého okamihu Kristovho jestvovania je potom akoby subjektívnou, ľudskou svätosťou  Kristovho človečenstva. Táto plnosť milosti sa nazýva aj „milosť Hlavy“, z ktorej my „údy tela“, dostávame milosť za milosťou.
 
Moc Kristovho človečenstva:
Kristovo človečenstvo, ako nástroj Slova má moc konať nadprirodzené skutky (sent. certa). Deje sa tak ako v poriadku fyzickom (zázraky), tak v poriadku morálnom (odpúšťanie hriechov).
Druh moci:

- Vlastná moc Kristovho človečenstva – inherentná Kristovej duši, ako prirodzená tak aj nadprirodzená, ktorou koná Kristovo človečenstvo ľudské úkony
- Nástrojová, keď je ľudská prirodzenosť nástrojovou príčinou Božej všemohúcnosti (odpustenie hriechov)

Katolícke učenie:
Kristova ľudská prirodzenosť bola schopná trpieť (de fide) - 4. Lateránsky a Florentský koncil. Už Efezský snem vyhlásil anatému na tých, ktorí by nevyznávali, že Kristus trpel v tele.