Zóny pre každého študenta

III. Jednotlivec a spoločnosť

III. Jednotlivec a spoločnosť

Spoločenská podstata človeka

Spoločnosť tvoria ľudia a bez nich by nemohla existovať. Človek nadobúda ľudské črty, len v ľudskej spoločnosti. Človek nežije sám, izolovaný od sveta, ale v ľudskom spoločenstve. Spoločenské prostredie, v ktorom ľudia žijú ako ho chápu a hodnotia, to všetko vytvára spoločenský rámec.
Vzájomný vzťah jednotlivca a spoločnosti:
1. jednotlivec je determinovaný spoločnosťou- to znamená, spoločnosť pôsobí na človeka od narodenia až po smrť, ekonomikou, kultúrou, náboženstvom, miestom, kde žije a pracuje, rodinou a toto všetko determinuje (ovplyvňuje) jeho vývoj;
2. spoločnosť je determinovaná jednotlivcom- to znamená, že človek nie je v spoločnosti pasívny, ale svojou aktivitou, angažovanosťou spracúva podnety zo spoločnosti a vytvára si pre seba tie najvhodnejšie a naspäť ich vkladá do spoločnosti;
3. spoločnosť a jednotlivec sa navzájom determinujú- svoju konkrétnu podobu nadobúdajú len vzájomným pôsobením.
 
Sociálne javy
Charakterizujeme ako vybrané spoločenské skutočnosti, ktoré sú výsledkom aktivity ľudí v spoločnosti, čiže vytvárajú ich ľudia. Označujeme nimi všetko, čo má nadindividuálny charakter a zároveň je schopné nátlakovo pôsobiť na jednotlivca. Sociálnymi javmi sú: právo, náboženstvo, umenie, vzdelanie, moc...
Prvky sociálneho javu sú:
1. vzájomná spätosť ľudí;
2. vykonávanie určitej činnosti, čiže určitý proces;
3. proces, činnosti vedú k určitým zmenám výsledkom, javom;
4. tieto javy sú spoločnosťou podmienené spoločenskými okolnosťami.
Sociálne javy vypovedajú o charaktere spoločnosti. Sú produktom ľudskej činnosti a spoločnosť je nimi merateľná. Nie všetko, čo sa v spoločnosti odohráva považujeme za sociálne javy. Prírodné javy je niečo, čo sa odohráva nezávisle od ľudí, sú živelné, ale môžu mať dosah na človeka v sociálnej oblasti (povodeň).
 
Sociálna skúsenosť
„Komu život neprináša nijaké problémy, tomu sa sám život stáva problémom.“ Život človeka sa odohráva v sociálnom svete. Obklopuje ho sociálne prostredie a spoločnosť a to: najskôr s užšou spoločnosťou- rodina, neskôr so širšou spoločnosťou- škola, komunita, kamaráti, mesto, celá spoločnosť. Človek sa stáva súčasťou spoločenského života, osvojuje si jeho pravidlá, nadobúda životné skúsenosti, epirické poznatky a vzdelávacie teoretické poznatky. Formuje tak postoje voči sebe, k ostatným ľuďom a spoločnosti. Sociálna skúsenosť- je poznávanie sociálneho prostredia, získavanie skúseností zo vzťahov medzi ľuďmi, so spôsobov vzájomnej komunikácie a uvedomovania si miesta človeka v spoločnosti. Sociálna skúsenosť vzniká jedine v kontakte s inými ľuďmi a je dôležitá pre orientáciu človeka v každodennom jemu dobre v známom svete. Opakovaná skúsenosť vedie k záveru, že to čo robíme môžeme v rovnakých podmienkach znovu zopakovať. Ľudia pre svoj život potrebujú istotu v tom, že spoločnosť má vybudovaný poriadok a pravidlá a že v takomto prostredí môžeme žiť dobre a bezpečne.
 
Normatívne systémy spoločnosti, hodnoty
Sociálna regulácia- je súbor procesov, ktoré spôsobujú, že ľudia jednotlivé činnosti neuskutočňujú náhodne, ľubovoľne, ale podľa predstáv spoločnosti. Každá spoločnosť si vytvára svoj vlastný regulatívny systém, v ktorom odráža svoje potreby, predstavy, nevhodnosti správania.
V spoločnosti existuje mnoho regulátorov: 
morálka, právo, náboženstvo, etiketa, politika, ekonomika, umenie, móda.
 
Hodnoty- predstava o tom, čo je žiaduce. Predstava niečoho, čo si vážime a chceme to v živote dosiahnuť. Predstava o tom, čo je dobré a čo zlé, vhodná a nevhodné. Je to niečo, čo má schopnosť ovplyvňovať naše správanie.
Medzi hodnoty patrí:
život, zdravie, šťastie, rodina, láska, priateľstvo, úprimnosť, vernosť, ochota, príroda, peniaze.
Normy- pravidlá, ktoré v spoločnosti usmerňujú správanie jednotlivca. Pravidlá, ktoré vymedzujú vhodnosť a nevhodnosť správania v konkrétnych situáciách. Pravidlá, podľa, ktorých naše správanie hodnotí okolie. Nedodržiavanie noriem vyvolávajú sankcie zo strany skupín. Sú postavené na hodnotách, od nich sú utvárané, napr.: hodnota ľudského života, takzvaná ochrana v právnom systéme ľudského života.
Druhy noriem:
1. písané (kodifikované)- oficiálne pravidlá ustanovenia, ktoré regulujú správanie jednotlivcov, majú písomnú podobu (zákony, nariadenia, vyhlášky, školský poriadok, pravidlá spoločnosti pri určitých príležitostiach);
2. nepísané (nekodifikované)- neoficiálne ustanovenia, ktoré regulujú správanie jednotlivcov, tieto pravidlá sa odovzdávajú tradíciami, zvykmi, obyčajmi, mravmi (slušne pozdraviť).
 
Normy sa menia:
1. v čase- menia sa spolu so zmenami spoločnosti, ktoré prinášajú vývoj (ženy sa nemohli zúčastniť na politike);
2. v priestore- každá spoločnosť si utvára vlastnú predstavu o hodnotách a normách, ktoré uznáva (monogamia, trest smrti).
 
Sociálna kontrola
Sociálnou kontrolou označujeme proces a mechanizmy, ktoré si sociálne skupiny a spoločnosti vynucujú konformitu čiže prispôsobenie sa členom v spoločnosti, skupinovým alebo celospoločenským očakávaniam a požiadavkám. Sú to mechanizmy, ktoré zabezpečujú poriadok a stabilitu spoločnosti. Bez sociálnej kontroly by sa spoločnosť rozpadla.
Hlavným cieľom sociálnej kontroly je:
posilňovať súdržnosť a stabilitu spoločnosti; zabezpečiť, aby sa konformné správanie stalo pre členov spoločnosti úplnou samozrejmosťou; docieliť u členov spoločnosti uplatňovanie sebakontroly; ak sa člen spoločnosti nepodriaďuje tomu, čo sa od neho očakáva musí spoločnosť reagovať sociálnou kontrolou a jej postihmi čiže sankciami.
Druhy sociálnej kontroly:
1. neformálna sociálna kontrola- neoficiálny sociálny nátlak na jednotlivca, ktorý núti jednotlivca správať sa konformne (trieda, rodina, kamaráti). Sankcie: a) pozitívne (pochvala, súhlas, ocenenie, pohladenie); b) negatívne (tresty, pokarhanie, kritika, výsmech);
2. formálna sociálna kontrola- oficiálny sociálny nátlak, ktorý núti spoločnosť, aby sa jednotlivec správal konformne, dodržiaval normy a hodnoty (zákony, poriadky, pravidlá). Sankcie: a) pozitívne (vyznamenanie, cena); b) negatívne (väzenie, verejnoprospešné práce).
 
Správanie jednotlivca v spoločnosti
Správanie- interakcia živých bytostí s okolitým prostredím. Správanie je predmetom skúmania sociológii.
Správanie chápeme vo vzťahu:
1. jednotlivec k sebe samému;
2. jednotlivec ↔ jednotlivec;
3. jednotlivec ↔ sociálna skupina;
4. jednotlivec ↔ spoločnosť;
5. sociálna skupina ↔ spoločnosť.
 
Osobitosť správania závisí od:
1. vonkajšie podmienky- prírodné prostredie, spoločenské prostredie, politický režim, počasie;
2. vnútorné podmienky- psychický stav, nálada, vykonaná práca, zdravotný stav.
 
Spoločenský život môžeme rozdeliť na oblasť:
1. javisková- označuje sociálnu situáciu, v ktorej jednotlivci vystupujú vo formálnych oficiálnych úlohách (dvaja politici pred televíznym obrazom sú najlepšími priateľmi, aj keď sa navzájom neznášajú);
2. zákulisná- pripomína zákulisie, divadlá, keď sa človek ocitne za „oponou“ dovolia si v plnej miere svoje pocity, prejavy vyjadriť (slang, vulgarizmy).
 
Typy správania a ich charakteristika:
Rozlišujeme tri základné druhy správania:
1. konformné správanie- konformita- očakávanie správanie jednotlivca, ktorý je v súlade s požiadavkami spoločnosti jej normami a hodnotami. Správanie prispôsobené väčšinovým predstavám v spoločnosti. Zhodnosť, súhlas, poslušnosť, prispôsobenie sa normám. Napr.: pozdraviť, uvoľniť miesto starším;
2. nonkonformné správanie- nonkonformita- správanie, ktoré nie je úplne v súlade požiadavkami a predstavami spoločnosti, ale spoločnosť toto správanie toleruje a jednotlivca zaň netrestá. Spoločnosť reaguje pôsobením verejnej mienky, napr.: ohováranie, posmech. Napr.: netradičný štýl obliekania;
3. deviantné správanie- deviácia- správanie jednotlivca, ktoré nie je v súlade požiadavkám v spoločnosti. Spoločnosť ho netoleruje. Za takéto správanie je trestné sankciami sociálnej kontrole. Pokladá sa za porušenie sociálnych noriem. Napr.: vandalizmus, vražda, podvody, krádeže, šikanovanie.
 
Správanie môžeme posudzovať z hľadiska dôsledkov pre druhých ľudí:
1. neasertívne správanie- strach z vyjadrenia vlastného názoru. Prispôsobovaním sa všetkému. Poslušnosťou i za cenu vlastnej straty. Sťaženým kontaktom s inými ľuďmi. Neschopnosť zoznamovať sa a komunikovať. Váhavosť. Strach z odmietnutia a kritiky;
2. asertívne správanie- otvorenosťou v komunikácii. Schopnosť vžiť sa do pocitov iných, nezraňovať ich a ani seba. Rešpektovaním vlastných práv a zároveň aj práv iným. Bez strachu sa prejavovať svojimi činmi a slovami. Vyjadrením myslenia, pocitov;
3. agresívne správanie- vyznačujúce sa demonštrovaním vlastnej sily. Používaním sily voči druhej osobe. Môže mať rôznu formu a intenzitu: slovné urážky, vyhrážky, použitie hrubej sily. Agresívny človek charakterizuje: hlasná hrubá reč sprevádzaná vulgarizmy. Obviňovanie, znevažovanie iných. Presadzovanie vlastných názorov a pocitov za každú cenu.
4. situačné správanie- prispôsobenie svojho správania k situáciám takzvané, že človek sa správa úplne inak ako mal v pláne.
 
Socializácia
Nepretržitý celoživotný proces, ktorý sa dotýka celého priebehu života človeka. Je to proces, v ktorom sa človek ako biologická bytosť mení na človeka spoločenského. V tomto procese si jednotlivec osvojuje vzory správania, hodnoty, normy. Je to proces sociálneho učenia, v ktorom si jednotlivec osvojuje kultúru. Je to komplex procesov, ktorým sa človek stáva členom určitej skupiny, komunity, spoločnosti.
Význam socializácie:
1. naučiť jednotlivca reagovať na podnety okolia v súlade so všeobecnými očakávaniami;
2. naučiť jednotlivca správať sa podľa noriem;
3. sformovať osobnosť tak, aby sa aj bez nátlaku, keď je osamote, bez kontroly správala tak, akoby bola pod dohľadom ostatným.
 
Fázy socializácie:
1. primárna fáza socializácie- je to prvotná fáza, prvá v poradí i v dôležitostí, prebieha v období detstva a dospievania. Je rozhodujúca pre vývoj jedinca. Utvárajú sa v nej základné vlastnosti jedinca. Prevláda jednosmerné pôsobenie v spoločnosti a pasívne prispôsobovanie sa jednotlivca v spoločnosti. Prebieha tu proces výchovy a učenia. Jednotlivec prijíma podnety a vplyvy z vonka ako sú: reč, vedomosti,, poznatky...
Uskutočňujú sa dva základné procesy:
adaptácia- prispôsobenie sa k spoločenskému prostrediu;
anticipačná socializácia- učenie, osvojovanie si budúcich vzorov správania.
Faktory primárnej fáze socializácie:
rodina; škola; rovesníci; masmédiá.
2. sekundárna fáza socializácie- prebieha v období dospelosti a staroby a rozdeľujeme ju na:
a) obdobie produktívneho veku (pracovná fáza);
b) obdobie postproduktvíneho veku (popracovná fáza).
Jednotlivec v tejto etape aktívne pôsobí na spoločnosť a okolie ako aj na seba. Dospelí v tomto období musia reagovať na podnety (zmena práce, nezamestnanosť, založenie rodiny).
Cieľ:
1. rozvíjať a využívať nadobudnuté vedomosti;
2. prispôsobovať sa k novým situáciám, nadobudnúť nové vzory správania, normy, hodnoty.
Činitele sekundárnej fáze socializácie:
1. vlastná rodina;
2. pracovné skupiny;
3. priateľské skupiny;
4. organizácie, masmédiá.
 
Ukazovatele úspešnej socializácie:
škola; práca; rodina.
 
Deviácia, druhy deviácie
Deviácia- je správanie jednotlivcov alebo sociálnych skupín, ktoré spoločnosť alebo sociálna skupina pokladajú za porušenie spoločných alebo skupinových noriem. Preto vyvoláva reakcie jednotlivcov, sociálnych skupín alebo spoločnosť, zamerané na ich nápravu.
Každá deviácia obsahuje tri zložky:
1. osoba, ktorá sa správa deviantným spôsobom;
2. normy, pravidlá, hodnoty, vzory spávania, ktoré boli porušené;
3. osoby, sociálne skupiny a organizácie, ktoré na správanie jednotlivca alebo sociálnych skupín reagujú a reprezentujú predstavy spoločnosti.
 
Sociálne definovanie deviácie:
1. historické hľadisko- za deviantné správanie bolo v minulosti považované úplne iné správanie ako dnes, mnohé v minulosti sankcionované druhy správania sú dnes spoločensky prijateľné a naopak, napr.: v minulosti bolo neprístupné, aby ženy nosili nohavice...;
2. spoločenské hľadisko- pri posudzovaní deviantného správania môžeme vidieť rozdiely medzi jednotlivými kultúrami a spoločnosti. To, čo sa v jednej spoločnosti považuje za neprijateľné, môže byť v inej akceptované, napr.: pitie alkoholu na verejnosti...
 
Druhy deviácie:
1. z hľadiska funkčnosti:
funkčná deviácia- druh deviácie, ktorá sa v danom momente pokladá za narušenie noriem a pravidiel spoločnosti, ale následne s odstupom času napomáha vývoju spoločnosti;
dysfunkčná deviácia- druh deviácie, ktorá je za každých okolností porušením noriem a pravidiel a spoločnosť nikdy neprináša úžitok, napr.: vražda, krádež...;
2. z hľadiska počtu zainteresovaných osôb:
individuálna deviácia- deviácia, ktorú uskutočňuje jednotlivec, napr.: krádež, vražda, agresia, samovražda...;
spoločenská skupinová deviácia- deviácia, ktorú uskutočňuje určitá skupina ľudí a svojimi dôsledkami zasahuje ďalšie skupiny ľudí, prípadne celú spoločnosť, napr.: diskriminačné skupiny (skinheads, punks), vandalizmus, xenofóbia.
 
Príčiny deviantného správania:
mikrospoločenské:  makrospoločenské:
- rodinné prostredie;  - urbanizácia;
- rovesnícke skupiny;  - nezamestnanosť;
- sociálne prostredie;  - masmédiá;
- masovokomunikačné prostriedky. - kriminalita spoločnosti.
 
Sexuálna deviácia- sú stavy zmenenej sexuálnej motivácie, orientácie, správania. Tieto zmeny sa začínajú tvoriť už počas vnútromaternicového vývinu jedinca. Je ovplyvnené sociálnym prostredím, typom spoločnosti.
Sexuálne deviácie môžeme rozdeliť na:
a) poruchy sexuálnej orientácie- pedofília; fetišizmus; transvestiti; zoofília;
b) poruchy sexuálnej identifikácie- transsexualizmus;
c) poruchy sexuálnej aktivite- exhibicionizmus; voyerstvo; masochizmus; sadizmus;
d) kombinované deviácie.
 
Xenofóbia- strach z cudzincov, strach zo všetkého cudzieho. Xenos- grécke slovo- strach zo všetkého, čo je vnímané ako cudzie, zvláštne. Môže sa prejavovať mnohými spôsobmi.
Príčiny:
zlé skúsenosti z inými skupinami; negatívna skúsenosť; sú vštepované negatívnymi postojmi; napodobňovaním, keď sa v blízkosti nachádza jedinec, ktorý trpí xenofóbiou, napodobňuje jeho správanie.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/nauka-o-spolocnosti/12829-iii-jednotlivec-a-spolocnost/