Predmet filozofie

a) predmet filozofie
Filozofiu nemožno presne definovať, možno tvrdiť, že jej definovanie je prvým filozofickým problémom. Nemá presne a jednoznačne vymedzený svoj predmet. Každá z historických definície je poplatná definujúcemu filozofovi.
Filozofia (fileo = milujem, láska/filein = priateľ, milovník; sofia = múdrosť) je „láska k múdrosti“, „vyššie vedenie“ alebo „nadanie pravdy a túžba po nej“ – najstaršia vedecká disciplína, najvšeobecnejšia veda o vývoji zákonitostí vo svete a v ľudskom vedomí, t.j. v prírode a spoločnosti, zahŕňa najvšeobecnejšie poznatky o svete a prírode. V antike sa filozofia považovala za vedu, kt. v sebe zahŕňa cnosť a umenie žiť,  je to kritické uvažovanie o problémoch bytia, sveta, poznania a človeka. Je to ľudské kladenie si otázok o svete ako celku; o tom, aký je zmysel toho, že si chceme svet vysvetľovať, že mu chceme rozumieť, ale aj otázok o mieste človeka vo svete. Hľadá všeobecné vlastnosti človeka, štruktúr prírody, spoločnosti aj kozmu. Filozofia vyjadruje túžbu po poznaní (vedení), snahu odhaliť podstatu sveta – na začiatku bola pralátka, súcno; na počiatku bol chaos. Znakom filozofického myslenia je vždy autor, snaží sa odhaľovať, hľadať podstatu a príčinu všetkých vecí. Svet chápe ako celok vo vzájomných súvislostiach. Filozofia sa začína tam, kde končí poznanie.

Filozofia sa opiera o:
1.) pojmové myslenie
2.) abstraktné myslenie
3.) prechod od mýtu k lógu (slovu, reči, pravde)
4.) pravdivé zobrazovanie vecí a javov
5.) konkrétny čas
 
M. HEIDEGGER (nemecký filozof) charakterizuje filozofiu ako univerzálnu vedu, kt. nám podáva ideovo-teoretický obraz (model sveta), obraz človeka, jeho miesta vo svete a model ich vzájomného vzťahu človek-svet.
V minulosti bola filozofia chápaná ako veda o posledných príčinách všetkých vecí získaná svetlom prirodzeného rozumu.
ARISTOTELES charakterizuje filozofiu ako druh vedy skúmajúcej najvšeobecnejšie vlastnosti vecí, t.j. bytia ako takého a rozdelil filozofiu na tri časti:
1.) teoretická – patrí sem teória bytia, fyzika, botanika a zoológia
2.) praktická – politika, etika, stratégia a rétorika
3.) poetická – kultúra a umenie (s cieľom vytvoriť niečo krásne)
 
Cnosť je morálna charakterová vlastnosť, návyk, zvyk ako usmerniť svoje správanie
Prvýkrát slovo „filozofia“ použili PYTAGORAS, HÉRAKLEITOS z EFEZU, HERODOTES a TUKIDITES
Filozofia podáva generalizujúci pohľad na svet – univerzálna veda. Predmetom filozofie sú všetky otázky bytia, otázky poznania a všetko, čím sa človek zaoberá, skúma zákonitosti prírody, spoločnosti a človeka.
Bytie je najvšeobecnejšia filozofická kategória, zahŕňa všetko existujúce, vesmír, prírodu, spoločnosť a človeka
Realita je užší pojem ako bytie a môže byť:
1.) objektívna – skutočný svet existujúci nezávisle na subjekte, niečo platné a dané, čo subjekt nemôže ovplyvniť
2.) subjektívna – realita spojená so subjektom, to, čo subjekt prežíva, pociťuje a vníma, subjekt si ju vytvára sám

Myslenie vo filozofii sa zameriava na:
1.) odhaľovanie skrytej jednoty všetkých vecí tohto sveta
2.) snaží sa odhaľovať podstatu vecí, javov a vzťahov, prejavov chovania a správania
3.) snaží sa pozorovať, vysvetľovať svet vo vzájomných súvislostiach a v neustálom pohybe

Človek začína filozofovať, keď sa svet preňho stáva problémom, podnety k filozofovaniu sú:
1.) údiv
2.) prekvapenie
3.) nevedomosť
4.) pochybnosť
5.) túžba po poznaní
 
ARISTOTELES pokladá údiv za 1. podnet k filozofovaniu. Začiatky filozofovania sú späté s tým, keď sa ľudia začali čudovať, kto však pochybuje o niečom a niečomu sa čuduje, má pocit nevedomosti.
I. KANT (nemecký filozof) vyjadril požiadavky na predpoklad vzniku filozofovania takto: „Nezrelosť je neschopnosť používať svoj vlastný um bez usmerňovania inými. Túto nezrelosť si človek vtedy zavinil sám, ak jej príčinou nie je nedostatok umu, ale nedostatok rozhodnosti a odvahy používať ho bez usmerňovania inými. Sapere aude! = Maj odvahu používať vlastný rozum!“
 
Filozofia ako veda vzniká v starovekom Grécku na západnom pobreží Malej Ázie v 8.-7. st. pr.Kr., vrchol filozofického myslenia nastal v 5. st. pr.Kr. v Aténach. Počiatky filozofie siahajú do prvých riečnych civilizácií ako súčasť náboženstva v 3. tis. pr.Kr.
Predpoklady vzniku filozofie sú:
1.) spoločenské – súvisia s oddelení duševnej práce od fyzickej, s kolonizačnou a obchodnou činnosťou, spoločenským zriadením a sociálnym usporiadaním spoločnosti, museli vzniknúť mestské štáty polis
2.) individuálne – súvisia s rozvojom pojmového myslenia a duševnej zrelosti – osobnostná zrelosť ľudí v myslení, bola to schopnosť ľudí samostatne myslieť – Kant: „Sapere aude!“

Filozofia nadväzuje na predfilozofické formy myslenia = mytológia, fantázia a náboženstvo:
1.) mytológia (bájoslovie; mýtos = povesť, rozprávanie) – ucelený názor/obraz ľudí na svet, nerobia sa rozdiely medzi realitou a nadprirodzeným svetom, mytológia má reálny základ a šťastný koniec, všetko je dovolené, nemá autora, nekladie otázky a podáva výpovede – tradovanie
HESIODOS prepisoval tradované mýty a povesti – dielo „Teogónia“ (Pôvod bohov a vznik Zeme) – opisuje vznik sveta podľa antických predstáv
Mytológia využíva:
· personifikáciu (prenos vlastností)
· antropomorfizmus (poľudšťovanie prírody/neživých predmetov)
· sociomorfizmus (prenos spoločenských vzťahov do prírody)
· hyloizmus (hylé = látka; zois = živý; oživovanie látok v prírode)
· obrazné predstavy („kôň prehovorí ľudským hlasom“,...)
· objektivizovanie a spredmetňovanie (obrazné predstavy sa stávajú skutočnosťou)
2.) fantázia (predstavivosť, obrazotvornosť, imaginácia) – vytvára antropomorfný obraz sveta, vypĺňa medzery v ľudskom poznaní, opiera sa o antropomorfizmus, môže byť:
· reálna
· nereálna
3.) náboženstvo – forma spoločenského vedomia, ktorá poskytuje človeku svetonázor, viera v boha, t.j. v nadprirodzenú kreatívnu silu, je to odraz tých vonkajších síl v prírode, ktoré vládnu nad človekom a voči ktorým je bezmocný. Zakladá sa na:
· láske k bohu (vytváranie náboženského vedomia)
· láske k blížnemu

Úlohy filozofie:
1.) poznávacia (vysvetľovacia) – filozofia nám umožňuje poznanie sveta, vysvetľuje vznik a pôvod sveta, plní ju cez gnozeológiu, pomáha človeku vysvetliť si svet a spoznať ho
  Poznávanie je subjektívny obraz objektívnej reality vo vedomí človeka – najzložitejší obraz. Filozofia nás učí, že svet je spoznateľný a dá sa spoznať podstata sveta
2.) metodologická – poskytuje metódy, spôsoby, akými môžeme spoznať svet. Plní ju cez metodológiu (náuka o metódach), hovorí, akou metódou máme spoznávať svet, rieši problém prístupov k poznaniu sveta, pomáha nám zorientovať sa v sociálno-politickej, vedeckej a právnej oblasti. Metódy:
· indukcia – postup od známych prvkov k neznámym, ťažším, až prídeme  k záveru
· dedukcia – vychádza zo záveru (dogmy), poučky, kde sa vyvodzujú jednotlivé časti
· analýza – rozbor vecí a javov na jednotlivé veci
· syntéza – spájanie častí do celku
· generalizácia – zovšeobecňovanie
· absolutizácia – vyzdvihovať myšlienky, názory a vlastnosti
· hypostazovanie – vytrhnúť pojem zo subjektu zmysle a pripisovať mu samostatnú existenciu a nadprirodzené vlastnosti
· negácia, konjunkcia, disjunkcia, konkretizácia, komparácia, implikácia
3.) hodnotiaca – plní ju cez axiológiu, je to filozofické skúmanie charakteru hodnôt (zmysel, ľudského života, práca, rôzne činnosti)
4.) praktická – plní ju cez praxeológiu (veda o praxi), filozofia vychádza z praxe a vracia sa do nej, praxeológia sa prelína so všetkými vedami
5.) svetonázorová – svojím obsahom a náplňou je každá filozofia určitým spôsobom svetonázorom, ktorým teoreticky zdôvodňuje svoje postoje, princípy a závery
  Svetonázor je sústava viac-menej usporiadaných predstáv o svete, ktoré si človek vytvára sám alebo   preberá, môže byť:
· idealistický (náboženský) - prvotné vedomie, druhotná hmota
· materialistický - základ sveta hmota
· dialektický - neustále v pohybe
· vedecký - systém usporiadaných poznatkov, názorov a ideí
· nevedecký (bežný)
 
Filozofická teológia je filozofická disciplína vychádzajúca z predpokladu boha, od kt. sa odvíjajú predstavy o svete a človeku. Vychádza z viery a usiluje sa ju doplniť o rozumové argumenty, to, čo viera prijíma na základe zjavenia, stáva sa vo filozofickej teológii predmetom dokazovania.
 
Filozofický scientizmus je filozofická orientácia usilujúca sa o čo najtesnejšie spojenie s vedeckým poznaním a jeho výsledkami. Chápe rôzne svoje poslanie:
1.) zovšeobecňovanie výsledkov vedy – filozofia prechádza od jednej vednej disciplíny k druhej, nachádza v ich výsledkoch spoločnú podstatu, kt. vyjadruje všeobecnými pojmami
2.) hľadanie predpokladov vedeckého poznania – filozofia podáva tie predpoklady vedeckého poznania, kt. samo v teóriách a hypotézach nepostihuje. Filozofia preniká k predpokladom vyjadrovania, potvrdzovania a vyvracania vedeckých výpovedí
3.) zvedečtenie samej filozofie – táto filozofia postupuje exaktne ako veda a prijíma prísne kritériá vedeckej argumentácie