Svet ako vôľa a predstava“ Schopenhauer

Arthur Schopenhauer a dielo „Svet ako vôľa a predstava“
- voluntarizmus, iracionalizmus, pesimizmus, gnosticizmus, poklasická nemecká filozofia – 1. predstaviteľ filozofie 19.st., autobiografická filozofia
- vychádza z indickej filozofie a I. KANTA – jeho filozofia je bránou do Schopenhauerovej filozofie
Narodil sa v Gdansku v rodine veľkobankára, keď mal 5 rokov, presťahovali sa do Hamburgu. Bol literárne veľmi nadaný, mal talent na jazyky, veľa cestoval. Študoval 2 rokyna univerzite v Gőttingene, potom 2 roky v Berlíne. Po štúdiu prednášal na univerzite v Berlíne, lenže jeho učenie nenašlo nijakú odozvu, nakoľko ju ovládal duch hegelovstva – po 1. semestri sa stiahol a až na konci života pochopil, že svojou pesimistickou filozofiou nemal koho pritiahnuť. Sám sa preceňoval a pokladal sa za génia, ktorého nepochopil svet. O Hegelovi sa vyjadroval pohŕdavo. Po odchode z univerzity žil ako súkromný učenec v Taliansku, neskôr opäť v Berlína a na sklonku života vo Frankfurte nad Mohanom - tam konečne dosiahol slávu, počas života nevychádzal ani s otcom, ani s mamou, ktorá bola vážená spisovateľka a vyčítala mu, že jeho knihy nik nečíta – on jej zas nadával do kuriev za to, že robila časté večierky
- zaraďujeme ho do poklasickej filozofie, čo vyplýva z jeho myšlienky, že podstata sveta sa vymyká oblasti rozumovosti a chápania rozumom, je iracionálna (naopak Hegel a novoveká klasická filozofia predpokladali rozumovosť sveta, hlásali, že podstatou sveta je rozum, prípadne svet poznávame ako rozumový prostredníctvom našich foriem poznania). Treba ju skúmať nie rozumom, ale nerozumnými psychickými prvkami (existencia, inštinkt, ...). Svet možno poznať len introspekciou a analýzou subjektu a prostredníctvom vôle a jej absolutizovaním
 
- dielo „Svet ako vôľa a predstava“ (najprv ho po dopísaní zahodil, neskôr znova napísal) – podstatou sveta je vôľa (lat. voluntas) ako živelné chcenie, neustále nerozumné pudenie k aktivite, k životu, ktorú nikdy neukojíme, lebo by vznikla ďalšia vôľa, ktorá sa postupne stupňuje – chápe ju metafyzicky a vôľa všetko ovláda:

1.) svet ako predstava poznávajúceho subjektu – vychádzajúc z Kantovej filozofie tvrdil, že naše zmyslové a racionálne poznanie prostredníctvom apriórnych kategórií priestoru a času poznáva svet javov, objektov poznania – je to  svet ako Kantova „vec pre nás“. Na tejto úrovni usporadúvame svoje predstavy o svete podľa princípu kauzality (príčinno-účinkových vzťahov) a javy nášho vlastného konania vysvetľujeme princípom motivácie. V oboch prípadoch teda hľadáme dôvod. Toto všetko sa však týka iba sveta javov, nie sveta v jeho podstate. Čo sa týka lásky, neverí v ňu, lebo pre neho sú zdrojom chcenia pudy, inštinkty a pohlavie, láska je len ilúzia/prostriedok prírody kvôli reprodukcii

2.) svet vo svojej podstate je vôľa – „vôľa je slepá, brutálna, inštinktívna, iracionálna, stále nás k niečomu tiahne a smeruje do nekonečna“. Predovšetkým prostredníctvom nášho tela získavame skúsenosť samých seba v takých životných vôľových aktoch, ktoré sa vymykajú kontrole rozumu (žiadostivosť, láska, nenávisť...). Vôľu Schopenhauer nepokladá za slobodnú, cieľavedomú aktivitu alebo za činnosť riadenú našim rozumom. Moje vlastné telo, môj rozum aj ja sám - to všetko sú iba prostriedky, v ktorých sa objektivizuje vôľa. Myšlienku, že bytie je vôľa prenáša na celú skutočnosť. Všetko dianie v prírode, anorganické prírodné sily, život a jeho a jeho rozmanité prejavy, teda fenomény, ktoré rozumom poznávame vo svete ako predstave, sú v skutočnosti stupňami objektivizácie svetovej vôle. Vôľa, ktorá smeruje do prázdna, nemá zmysel. Z toho vyplýva Schopenhauerov pesimizmus (optimizmus = „výsmech z ľudských trápení“). Svet vo svojej podstate nemá zmysel. Je to úplne nezmyselný svet, bludisko živelne pôsobiacich prírodných síl, utrápených a ustráchaných bytostí, ktoré sa úporne snažia prežiť, pričom podliehajú nezmyselnej aktivite svetovej vôle. Vzhľadom na to, že všetci sa nachádzame v rovnako postavení, môžeme nezmyselnosť svojho bytia zmierniť súcitom s inými. Vôľa jednotlivca sa zameriava proti všetkým ostatným vôľam, chce sa sama presadiť v boji proti všetkým. Vôľa indivídua je egoistické sebapotvrdzovanie. Preto navrhuje poprieť individuálnu vôľu, neuznať svet a domnelé hodnoty života. Ľudia sú preto nešťastní, lebo človek si najviac uvedomuje dvoje chcenie, čím je vzdelanejší, tým viac si uvedomuje vôľu a je utrápenejší. Vo svete vládne bolesť a utrpenie a len vtedy si uvedomujeme svoju existenciu, ktorá je každým dňom bližšie k smrti– „život človeka kmitá od bolesti k nude“, „chvíľu máš šťastie, máš oň strach a ajtak trvá iba chvíľu“. Život je len spomaľovanie umierania, človek je človeku vlkom, realita je neustály boj – výhry a prehry. Východisko z tejto situácie vidí v:
· samovražde – necháme zvíťaziť svetovú vôľu
· estetickej ceste = hudba – cesta krásneho zážitku, je krátkotrvajúca a prechodná
· etickej ceste = askéza a následná nirvána – cesta morálky, veľmi ťažká
· filozofickej ceste – ťažká, cesta génia, jedine filozofia poskytuje to, z čoho sa možno vymaniť