Nietzsche

Nietzsche
- voluntarizmus, iracionalizmus, nihilizmus, nemecká klasická filozofia
- ovplyvnený SCHOPENHAUEROM, WAGNEROM, antickými autormi a VOLTAIROM (venoval mu svoje dielo „Ľudské, príliš ľudské“)
- Schopenhauerov žiak - rozdiel medzi ním a Schopenhauerom: vôľa nie je podstata sveta, ale je to vôľa k moci (Schopenhauer chápe vôľu metafyzicky ako bytie, Nietzsche ako hybnú silu nadčloveka)
- spoločné znaky so Schopenhauerom a Kierkegaardom = kritika nemeckej klasickej filozofie
- nemecký filozof, syn evanjelického pastora. V piatich rokoch stratil otca a vyrastal výlučne medzi ženami v duchu protestantskej zbožnosti. Bol fyzicky slabý, málo zdatný a senzibilný – otužoval sa, posiľoval vôľu, obdivoval Wagnerovu hudbu a život. V mladosti študoval dejiny starovekého Grécka, neskôr klasickú filozofiu, bol nadšený celou antikou. Už počas štúdia ho ovplyvnilo Schopenhauerovo dielo. Nadväzuje na jeho iracionálne učenie o vôli, ale odmieta metafyziku. Študoval v Bonne a Lipsku. Už ako 24-ročný sa stal profesorom klasickej filológie v Bazileji, choroba ho donútila vzdať sa profesie. Desať rokov viedol bludný život na rôznych miestach Európy. V tom čase napísal svoje najvplyvnejšie diela. Zúčastnil sa francúzsko-pruskej vojny ako ošetrovateľ, ochorel na úplavicu, odvtedy bol chorľavý a už sa nikdy celkom nevyliečil. Napísal dielo „Nečasové úvahy“ o Nemecku po prusko-francúzskej vojne. V roku 1889 sa naplno prejavila jeho duševná choroba z ktorej sa už nevyliečil.

Svoj život opisuje v diele Tak vravel Zarathustra a delí ho na 3 obdobia:
1.) 1. obdobie – napísal dielo „Zrodenie tragédia z ducha hudby“ na základe starovekej tragédie a rozvinul v ňom 2 charakterové princípy človeka:
· dionýzovský typ – tvorivý, dynamický, inšpiratívny (Dionýz = boh plodnosti a vína) – aj Nietzsche sa zaň pokladal
· apolónsky typ – triezvy, racionálny, harmonický (Apolón = boh lekárstva a Slnka)

2.) 2. obdobie – dielo „Ľudské, príliš ľudské“ – psychicky sa prvýkrát zrútil v r. 1876, požiadal o ročnú dovolenku a už nikdy sa nevrátil učiť, napriek tomu, že bol blízko smrti, zostáva optimistom – diela „Rané zore“, „Radostná veda“

3.) 3. obdobie – dielo „Tak vravel Zarathustra“ – básnické stvárnenie jeho filozofických myšlienok, Zarathustra bol prorok, ktorý zostúpil k ľudom z hôr, aby im predostrel svoje učenie písané originálnou básnickou rečou, Nietzsche jeho slovami tvrdí, že všetky doterajšie kladné hodnoty (pokora, trpezlivosť, súcit, utrpenie, ...) len brzdili rozvoj jedincov a podporovali biednych a priemerných a sú základom tzv. morálky otrokov
 
Nietzsche popiera človeka v jeho prízemnosti a obhajuje silnú, samostatnú, vznešenú bytosť, ktorú nazýva nadčlovek, aj keď sa sám za neho nepovažuje. Cieľ života a ideál ľudskej dokonalosti je nadčlovek, dokonalosť spočíva vo vlastnostiach človeka, ktoré mu pomáhajú dosiahnuť tento cieľ – „človek je povraz natiahnutý nad priepasťou, na jednej strane je zviera, na druhej nadčlovek“, „ľudia sú ako hnoj, ktorým treba pohnojiť zem, aby mohol vyrásť krásny kvet – nadčlovek“ Človek trpí sám sebou, lebo je väznený v klietke morálky. Nadčlovek je zmena, no nie nová rasa, je to silná, vznešená, nezávislá, individuálna a suverénna osobnosť, pohybuje sa mimo dobra a zla, nie je amorálna, lebo morálku si tvorí sám a stanovuje, čo je dobré a čo nie – sám si kladie a posudzuje hodnoty. Nie je to produktom prírodných síl, ale svojho vlastného úsilia, schopností a ľudskej aktivity. Pohŕda súcitom, slabosťou a pokorou. Nietzsche hlása odsunutie prízemného malého tvora-kresťana a potrebu miesta vo svete pre nadčloveka – je opakom KIERKEGAARDA hlásajúceho miesto pre kresťana. Za najdôležitejšiu úlohu ľudstva pokladá umožnenie vzniku nadčloveka. Človek sa musí prekonať úsilím osobného tvorenia – „čo ma nezabije to ma posilní“ – utrpenie, bolesť, nešťastie sú pre človeka potrebné, lebo posilňujú jednotlivca. Z tohto východiska jeho filozofovania vyplýva prehodnotenie všetkých hodnôt:
1.) dobro je to, čo stupňuje silu, vôľu k moci
2.) zlo je všetko, čo tomu odporuje
 
Vôľa k moci je snaha niečo poznať, osvojiť si, ovládnuť, využiť, manipulovať, prisvojiť si, je to hybná sila nadčloveka. Bol kritik morálky a náboženstva – dielo „Vôľa k moci“ ostalo nedokončené, bolo neskôr skompletizované z jeho fragmentov a vydané jeho žiakmi posmrtne. Vo svojom myslení uvažuje, že on sám prešiel prelomovými štádiami a týmito štádiami prechádza celé ľudstvo:

1.) 1. štádium duch sa mení na ťavu – ľudia sa najprv riadili normami, uznávali hodnoty, rešpektovali autority, uctievali Boha, podriaďovali sa
2.) 2. štádium ťava sa mení na leva – „Boh je mŕtvy, Boh zostáva mŕtvy! A my sme ho zabili. Ako sa potešíme?“ – ľudia prestali uznávať akékoľvek normy, hodnoty (náboženské, morálne, kultúrne..), smerujú k nihilizmu, podľa Nietzscheho treba prehodnotiť a rozbiť všetky staré hodnoty, sú zbytočné, podujal sa na túto úlohu sám, preto sa nazýva filozof s kladivom
3.) 3. štádium lev sa mení na dieťa – staré hodnoty sú zničené a je nutné, aby nové vytýčil nadčlovek

Jeho postoj k náboženstvu ako takému je odmietavý – kresťanstvo popiera všetko prirodzené pre človeka, nehľadá racionálne, vedecké dôkazy nejestvovania Boha, hlása „smrť kresťanského Boha“ nielen v noetickom, ale aj v etickom zmysle – náboženstvo zomrelo medzi ľuďmi, hlása obraznú smrť Boha. Hovorí aj o človeku, ktorý stráca vieru v prevahu Boha, a tým v modernom svete stráca oporu v hierarchii najvyšších istôt a hodnôt svojho života, je odkázaný sám na seba, ale aj osamotený, je slobodný, ale aj neistý – Boh je pre Nietzscheho stelesnením všetkých morálnych hodnôt, ktoré ľudia prestali vyznávať – „Boh je mŕtvy, Boh zostáva mŕtvy! A my sme ho zabili. Ako sa potešíme?“ 
 
Nemecký filozof STÖRIG  nazýva Nietzscheho filozof s kladivom kvôli nihilizmu, pretože rozbíja tradičné hodnoty, čiže je:
1.) antimoralistický – morálku chápe subjektívne → aj posudzovanie dobra a zla je subjektívne, rozoberá ju v dielach „Genealógia morálky“ a „Mimo dobra a zla“. V diele „Antikrist“ hovorí: „Čo je dobré? – všetko čo zvyšuje pocit z moci alebo moc samotnú, čo je zlé? – všetko čo vyplýva zo slabostí, čo je šťastie? – pocit toho, že moc narastá, že sa prekonáva nejaký odpor.“ Nietzsche rozlišuje morálku ako:
®  morálku pánov – jediná pravá správna morálka, nezávislá, rozhodná, bezohľadná a typická pre nadčloveka. Potláča všetko čo jej odporuje, slovo „zlý“ znamená obyčajný, jednoduchý, slovo „dobrý“ znamená krásny, úspešný, vznešený, mocný, priebojný, pre človeka stáda (masy, väčšiny) znamená „dobrý“ súcitný, poslušný, skromný, milý, priateľský, čestný, spravodlivý – z nedostatkov si kresťania urobili prednosti
®  morálku otrokov – morálka priemerných až podpriemerných ľudí a kresťanov, ktorá deklasuje človeka, znehodnocuje a nihilizuje všetko, čo je v morálke pánov prirodzené a čo patrí k životu
2.) antidemokratický - podľa neho je demokracia nereálna. Demokracia je vláda ľudu, väčšiny. Masu ľudí považuje za stádo, a preto hovorí, že európska morálka je morálka stáda zvierat. Demokracia chce zabezpečiť šťastie všetkým ľuďom, podľa neho je to nereálne, až smiešne. Podľa neho neexistuje dobrá forma vlády a ani nebude vymyslená
3.) antisocialistický - podstatou socializmu je odstránenie sociálnych rozdielov, čiže znamená určitú nivelizáciu (vyrovnanie) rozdielov → všetci ľudia by si mali byť rovní, ale to je nemožné, pretože človek je od svojej podstaty egoista, chce si prisvojovať, vykorisťovať, zraňovať
4.) antifeministický - vystupuje proti hnutiu žien za vyrovnanie sa s mužmi. Tvrdí, že feminizmus zašiel tak ďaleko, že sa strácajú rozdiely medzi mužmi a ženami. Muži zoženštievajú, čím sa vytrácajú vlastnosti ako bojovnosť, statočnosť, naopak ženy nadobúdajú mužské črty
5.) antipesimistický - diela „Ranné zore“, „Radostná veda“ napísal po ťažkej chorobe (v r. 1879 bol blízko smrti). Kritizuje filozofov, ktorí presadzujú pesimizmus – kritizuje aj Sokrata. Hovorí, že Sokrates je prejavom revolty odporu, tvrdí, že ten človek čo hovorí, že život nestojí za nič ako keby hovoril, že ja nestojím za nič. Tvrdí, že s pesimistickými ľuďmi nie je po fyziologickej stránke niečo v poriadku
6.) antikresťanský - zúrivé útoky voči kresťanstvu v dielach „Antikrist“, „Súmrak Bohov“ – kresťanstvo je súhrnom všetkých prevrátených hodnôt, je negáciou všetkého prirodzeného, je to znižovanie prirodzenosti. Je hlavných nepriateľom zmyslovosti. Kresťanský pojem Boha je totožný s pojmom Boh chorých, slabých, priemerných ľudí, ktorí rozpory života nedokážu zvládnuť. Svet pre týchto ľudí je slzavé údolie a ideálny svet je nedosiahnuteľný (nadprirodzený svet)
7.) antiintelektualistický - vystupuje proti rozumu. Podľa neho je rozum nástroj abstrakcie a zjednodušovania. Tvrdí, že viac vecí sa deje bez nášho vedomia. Motívy nášho konania vychádzajú z podvedomia. Vedomie sa nesmie preceňovať, lebo inštinkt je zo všetkých druhov inteligencie najinteligentnejší. Časť vedomia a vedomého myslenia spadá pod inštinktívnu činnosť vrátane filozofického myslenia. Filozofi iba predstierajú ako získavajú svoje pravdy (ako keby logikou), ale v pozadí sú požiadavky inštinktu – všetko, čo sa deje, vychádza z pudov a potrieb, rozum ich len spracúva