Gottfried Wilhelm Leibniz

Gottfried Wilhelm Leibniz
- nemecká novoveká filozofia, objektívny pluralistický idealizmus = monadologický pluralizmus, racionalizmus
- popieranie filozofie J. LOCKA, absolutizácia rozumu
- ontológia: dielo „Monadológia“ = náuka o monádach = najmenšie ďalej nedeliteľné neviditeľné duchovné jednotky bytia, z ktorých všetko vzniká, sú uzavreté, sebestačné, „nemajú okná“, sú plné aktivity, pohybu a života. Najvýznamnejšie atribúty monád sú:
1.) percepcia (vnímanie)
2.) apercepcia (sebauvedomenie)
3.) pudenie (chcenie, žiadostivosť)
 
Monády vytvárajú harmóniu, ktorá je daná Bohom, tvoria nepretržitý kontinuitný vzostupný rad od najnižších až po najdokonalejšie, najvyššie je najčistejšia monáda monád = Boh. Sú hierarchicky usporiadané:
1.) temné = holé – najnižšieho rádu vytvorili prírodu a anorganický svet, nie je tu žiadna schopnosť percepcie)
2.) hmlisté – vytvorili organický svet (rastliny a živočíchy)
3.) jasné – človek a nad ním Boh (najvyšší stupeň percepcie, apercepcie)
- dielo „Teodicea“: „tento svet je najlepší zo všetkých, aj keď existuje zlo vo svete“ – zlo je potrebné, aby sme si vážili dobro, aby sa udržala harmónia a dokonalosť sveta
- dielo „Nové eseje o ľudskom rozume“: nesúhlasí s J. LOCKOM, hovorí, že existujú 2 pravdy:
1.) pravda rozumu - analytické vety typu matematických výrokov,  protiklad tu nie je možný, majú apriórny predskúsenostný charakter a sú výsledkom dedukcie
2.) pravda faktu - majú skúsenostný aposteriórny charakter, sú výsledkom zmyslovej skúsenosti, sú príznačné pre prírodovedecké poznanie
- reaguje na tézu J. Locka, ktorá znie: "Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch", Leibniz doplnil, "okrem rozumu samého". Rozum disponuje takými poznávacími schopnosťami, ktoré nemožno vyvodiť zo skúsenosti. Ľudský rozum sa nepodobá čistej doske, ale mramoru so žilkami. Rozum obsahuje počiatky rôznych pojmov a téz, ktoré sa postupne "prebúdzajú". Za kritérium pravdivosti považuje jasnosť, zreteľnosť a neprotirečivosť poznatkov