Súčasné zmeny v arabských krajinách

Ostatné » Náuka o spoločnosti

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 01.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 783 slov
Počet zobrazení: 3 014
Tlačení: 353
Uložení: 340

Súčasné zmeny v arabských krajinách

Arabské štáty sa v posledných týždňoch otriasajú nepokojmi, ktoré v niektorých z nich zapríčinili pád vlády alebo ochromili krajinu. Začalo to v Tunisku ,ktoré spomedzi arabských štátov zdalo najviac pokojné. V podstate stabilná sekulárna krajina sa behom mesiaca premenila na anarchiu ,keď sa predavač ovocia a zeleniny upálil na protest tomu ,že mu polícia zhabala vozík s tovarom. Podotýkam ,že tento predavač, ktorého ovocie a zelenina boli obživou mal univerzitné vzdelanie. Veľká nezamestnanosť mala za následok protesty v uliciach a zvrhnutie prezidenta ,ktorý radšej ušiel do exilu.

Medzitým sa začali protesty v susednom Alžírsku ,ďalšie správy sa objavujú o nepokojoch aj v Mauritánii a Líbyi ,ale najmä v Egypte kde prezident držiaci sa pri moci pomocou polície a armády krajinu  „odstrihol“ od internetu. Nepokoje v Sudáne boli už len otázkou času takisto ako krajiny na arabskom polostrove alebo Saudská Arábia ,Jordánsko a Jemen.

Ľudia sa chcú zbaviť diktátorov ,ktorí sa dlho držia pri moci ,ale aký bude výsledok? Premena týchto štátov na demokratické krajiny alebo sa prejavia radikálne skupiny ? Ale ako dlho to tieto arabské štáty vydržia ? Aj o takýchto otázkach a odpovediach je moja práca.

Liga arabských štátov:

Arabská liga alebo League of Arab States je regionálna medzinárodná organizácia ,ktorá združuje arabské štáty a súčasne je tiež organizáciou kolektívnej sebaobrany. Liga bola založená 22.marca 1945 v Káhire. Dva najdôležitejšie dokumenty na základe ktorých liga vykonáva svoju činnosť sú Pakt ligy arabských štátov (1945) a Zmluva o spoločnej obrane a hospodárskej spolupráci a vytvorení Hospodárskej rady Arabskej ligy (1950). Sídlo ligy je v Káhire.

Zakladajúcimi členmi Ligy boli Egypt , Irak, Jemen, Transjordánsko (dnes Jordánsko), Libanon, Saudská Arábia a Sýria. V roku 1953 sa k organizácii pridala Líbya a v 1956 Sudán. V roku 1958 Maroko a Tunisko. Ďalej v roku 1962 a 1964 to boli Alžírsko a Kuvajt. A o 4 nových členov sa organizácia rozrástla v roku 1971 a to Spojené arabské emiráty, Bahrajn, Katar a Omán. O dva roky neskôr sa pridala Mauritánia a Somálsko. V roku 1976 bola prijatá aj Palestína a Džibutsko. Od roku 1993 sa do ligy pridali aj Komory a od roku 2003 má štatút pozorovateľa Eritrea. Egypt bol z ligy vylúčený v roku 1979 po tom ,čo podpísal mierovú dohodu s Izraelom. Sídlo ligy bolo vtedy premiestnené do Tunisu. V roku 1987 bolo členstvo Egyptu obnovené.

Najvyšším orgánom Ligy arabských štátov je Arabská konferencia ,ktorá prerokúva najzávažnejšie otázky  politickej orientácie ligy. Ďalšími orgánmi sú Rada , Rada spoločnej obrany , Stála vojenská komisia ,Odborné výbory a Generálny sekretariát. Cieľom ligy je slúžiť spoločnému dobru všetkých arabských krajín ,zaisťovať lepšie podmienky pre všetky arabské krajiny ,garantovať budúcnosť všetkých krajín a vyplniť nádeje a očakávania všetkých arabských krajín.

Situácia v Egypte a v Líbyi v skratke:

Pred tromi mesiacmi sa začala rapídne zhoršovať situácia v Egypte. Napriek tomu ,že prezident Mubarak sa vyjadril ,že proti protestujúcim nebude zakročovať ,situácia v krajine sa vyhrocovala. Bol zavedený nočný zákaz vychádzania v provinciách Káhira, Alexandria a Suez. Ozbrojené zložky dostali samozrejme príkaz zabrániť ničeniu verejného a súkromného majetku. Napriek tomu však do ulíc vyšli tisíce ľudí na demonštráciu.

Situácia vo veľkých egyptských mestách sa plne vymkla spod kontroly vláde. Prostredníctvom Facebooku a Twitteru boli organizované demonštrácie ,ale od januára boli tieto elektronické spojenia prerušené.  Neskôr začiatkom februára vládnuca egyptská armáda oznámila rozpustenie parlamentu a pozastavenie platnosti ústavy čo boli dve hlavné požiadavky demonštrantov. Husni Mubarak odstúpil a do 6 mesiacov by mala byť zvolená nová vláda.
 
Po zlej situácii v Egypte sa na rad dostáva susedný štát Líbya. Vodcom je Muammar Kaddáfi a proti jeho režimu vypukla vo februári vzbura a neskôr spor prerástol do občianskej vojny. Po vypuknutí Kaddáfí ovláda niektoré mestá na západe a povstalci ovládajú východ Líbye. Systém v Líbyi sa rúcal a Kaddáfí nechcel  ustúpiť. Vyjadril sa ,že v krajine bude chodiť od domu k domu a vyčistí krajinu od demonštrantov. Egypťania ,ktorý sa po demonštráciách a odchode Mubaraka opäť stavali na nohy nechávali otvorené hranice aj keď posilnili vojakov na nich. Dokonca pohrozili útokom po tom čo po útokoch prišlo o život 30 egypťanov.

Najviac zachvátili svet informácie o bojoch demonštrantov , ktoré prerástli do občianskej vojny a každým dňom pribúdali obete a zranení. V polke marca síce Kaddáfí vyhlásil prímerie ,ale podľa očitých svedkov  útoky na povstalecké pozície naďalej pokračovali. V posledných týždňoch sa situácia zlepšila aj keď sa krajina bude dávať dokopy dlhší čas. Líbya bola vylúčená z Rady pre ľudské práva.  Po tom čo Kaddáfí poslal na povstalcov tanky a lietadlá prieskumné lietadlá  NATO 24 hodín denne lietali nad Líbyou.  Ďalej sa vyhlásila bezletová zóna ,ktorá mala u štátov vo väčšine  pozitívny ohlas a s Líbyou prerušili diplomatické styky viaceré štáty ako napríklad Francúzsko. 

Američania konečne v polke marca zmenili mienku a presadzujú vojenský útok. 19.marca podľa mandátu OSN bol zahájený útok na Líbyu. Prvým cieľom bolo podľa prehlásenia koaličných síl vojenské vozidlo a v túto noc bola ťažko poškodená protivzdušná obrana Líbye. Deň na to 21. Marca dopadla na budovu komplexu Kaddáfího rezidencie strela tomahawk. Misia NATO v Líbyi potrvá dovtedy kým  Kaddáfí nezastaví útoky. Kaddáfího vojská počas 3 mesiacov zaútočili na viac ako 30 miest a podľa zdrojov sa ráta teraz okolo 10 000 mŕtvych a 1 milión utečencov do okolitých krajín. A toto je iba malá časť diania v tomto štáte. Medzinárodný trestný  tribunál v Haagu sa začiatkom marca vyjadril ,že bude vyšetrovať Muammara Kaddáfiho zo spáchania zločinov proti ľudskosti.

Kľúčové osoby:

Muammar Kaddáfí

Narodil sa ako syn kočovného beduínskeho zemedelca v púšti v roku 1942. Základné vzdelanie získal v Misráte. V období štúdie sa stal odporcom monarchie. V roku 1961 bol vyhodený z univerzity po tom čo organizoval študentov v demonštrácii proti vystúpení Sýrie zo zväzku Zjednotené arabské republiky. V tomto roku začal študovať na Líbyjskej vojenskej akadémii v Bengházi a v roku 1965 bol poslaný do Kráľovskej vojenskej akadémii v Sandhurste. Domou as vrátil ako dôstojník s hodnosťou kapitána spojovacieho vojska. V roku 1969 začal plánovať prevrat a jeho cielom bolo zrušenie monarchie.

Po zvrhnutí kráľa Idrisa I. sa nekrvavou cestou ujal vlády nad Líbyou a nechal sa ako vojak vymenovať vrchným veliteľom ozbrojených síl. Svoju ideológiu ktorá sa skladá z nacionalizmu, socializmu a populizmu vyjadril v knihe Zelená kniha , ktorá má tri časti vydané v rokoch 1975-1979. Jeho súkromnú ochranku tvoria ženy. Pod názvom Amazonská garda ho sprevádzajú nielen v Líbyi ,ale aj pri dôležitých zahraničných jednaniach.  V roku 1970 sa vymenoval premiérom a ministrom obrany a podarilo sa mu zrušiť americké vojenské základne v Tripolise a v Tobruku. Základom jeho hospodárskej politiky bolo znárodniť ropné rafinérie.

Zakázal alkohol a hazardné hry. V dobe keď preberal vládu bola Líbya jednou z najchudobnejších štátov sveta a teraz má najmenší podiel obyvateľov žijúcich v chudobe. Stal sa ,ale aj známym pre svoju nevypočítateľnosť a jeho vládal financovala mnoho revolučných či teroristických skupín na celom svete (Black Panthers alebo Nation of Islam).  Po útoku na diskotéku v Západnom Berlíne v roku 1986 prvý krát stratila USA trpezlivosť a došlo k bombardovaniu Tripolisu a Benghazi pri ktorom zahynulo 100 ľudí.

USA a Líbya po tomto prerušili styky. Zblíženie zo západom dosiahol Kaddáfí až po septembrovom útoku na New York a Washington v roku 2001 kedy prislúbil pomoc v boji proti Al-Kaide. V roku 2003 prisľubil že „íbya ukončí svoj program v oblasti zbraní hromadného ničenia. V roku 2006 bola Líbya vyškrtnutá zo zoznamu štátov podporujúcich terorizmus. Toto znamenalo uvolnenie sankcií ,ktoré sa na takéto štáty vzťahovali.

V roku 2002 stál aj za zrodom Africkej únie. Na summite v 2009 v Addis Abebe bol zvolený predsedom a vyjadril sa pre projekt Spojených štátov afrických.  

Muhammad  Husni Mubarak

Muhammad sa narodil v roku 1928 v malom mestečku pri Káhire. V roku 1949 ukončil Egyptskú vojenskú akadémiu a potom vyštudoval Akadémiu vzdušných síl. Po ukončení školy vystriedal veľa pozícii v armáde. Vojenskú kariéru ukončil roku 1973 ako vrchný veliteľ letectva. Prezident Anvar Sadat si ho v roku 1975 vybral ako viceprezidenta. Mubarak bol od 14. Októbra 1981 do 11. Februára 2011 prezidentom  Egyptskej arabskej republiky.

Mubarak vládol republike ako prezident v parlamentnej republike ,ale fakticky bola vláa podriadená jemu a on vytváral aj vojenskú a zahraničnú politiku. Bol zástancom „politiky otvorených dverí“. Egypt sa stal aj vdaka Mubarakovi jeden z najbližších spojencov USA na blízkom východe ,v období vojny v Perzskom zálive sa pridal na stranu USA a vtedy aj Kuvajtu. Ďalej bol sprostredkovateľom jednania medzi Palestíncami , Sýriou ,Libanoncami z Izraelom. Aj preto sa stal terčom mnohých pokusov o atentát.

Možné scenáre vývoja:

Dnes nikto nedokáže predvídať ďalší vývoj v arabskom svete a predovšetkým v tých krajinách ,kde prepukli najväčšie revolty. A v súčasnom svete a pri jeho hektickosti sa dnešná pravda zajtra stane lžou a s tým sa bežne stretávame v západných médiách. Vývoj sa môže odohrávať podľa štyroch –piatich scenárov len nezabudnime že život môže priniesť aj čosi celkom iné.

Podľa prvého scenára sa nič podstatné nezmení. V revoltujúcich krajinách dôjde k výmene osôb na špičkách politických elít a po nejakom čase sa život vráti do koľají ,ktoré sú vyjazdené zhruba od polovice 80. rokov. Tento scenár je potrebný hlavne pre nadnárodné spoločnosti spojené s ropným priemyslom.

druhom scenáre by sa v rôzne dlhom čase mohli uskutočniť zmeny ,ktoré by priblížili arabský svet k Západu. Fatálny problém je v tom ,že Západ nemá predstavu čo urobiť v arabskom svete. Stačí ukázať na Irak kde je situácia oveľa nestabilnejšia ako za čias Saddáma Husajna. Dodávky ropy však aj za cenu rôznych komplikácií prúdia podľa zámerov ropných spoločností. V tomto scenári je problém to ,že sa na jeho základe nepodarí zlepšiť sociálno-ekonomický život v arabskom svete.

Tretí scenár predstavuje to ,že neriešenie sociálno-ekonomických problémov s veľkou pravdepodobnosťou naženie vodu na mlyn islamistom ,ktorý budú chcieť riešiť dlho trvajúce udalosti zásadným odklonom od Západu. Vznikne veľa ťažkostí a to hlavne ak sa nebudú chcieť nadnárodné spoločnosti vzdialiť z arabského sveta.

Štvrtý no zatiaľ najmenej jasný scenár a navyše s dlhým časovým výhľadom môže vyústiť do vytvorenia nového arabského sveta. Jasné je však že to nebude svet podľa predstáv Západu. Ale  sú tu aj experti na arabskú revolúciu ,ktorí volajú po podpore demokratických síl. A tu padá otázka čo vlastne experti chcú ? Chcú naozaj zlepšiť osud expertov alebo si nevedia predstaviť vidieť svet bez arabskej ropy a z kvantom arabských utečencov?

Predovšetkým jevšak ťažké si predstaviť ako sa v nových podmienkach zblížia šíti a sunniti ,ako sa prekonajú historické klanové spory ,ako sa prekoná moc lobistických skupín , ktoré nadnárodné spoločnosti v jednotlivých štátoch vydržiavajú. Nedá sa vylúčiť ,že mladá generácia v arabskom svete bude ochotná postupne tieto hranice postmodernisticky odstraňovať. Potenciálne jednotný arabský svet zásadným spôsobom zmení aj situáciu na svetovej politickej scéne ,lebo by pribudol veľký hráč a to demograficky ,priestorovo aj ekonomicky. Čo však na to povie USA?

Piaty scenár môže nastať tiež a to veľký chaos ,ktorý je nechcený ale nie je vylúčený. Zásadne sa preto treba postaviť proti vojenskému zasahovaniu do akejkoľvek z týchto krajín. Dostatočným faktorom je Irak a Afganistan.

Záver:

Najzložitejšie je to ,že bez žiadnej zásadnej zmeny sociálno-ekonomických pomerov sa „pokoj posledných desaťročí “ v arabskom svete už nevráti. A dosiahnutie rozvoja pre všetkých v dnešnom svete je ťažké a nikto nevie ako. V každom prípade však udalosti v arabskom svete silne poznamenali nielen arabské štáty. Možno to je zhoda okolností ,ale začiatok posledného desaťročia 20. storočia bol spojený s vojnou v Iraku a prvé desaťročie tohto storočia bolo od začiatku spojené s ďalšou irackou vojnou a na začiatku s Al-Káidou a Talibanom.

Teraz sa deje niečo skutočne dramatické ba až tragické čo mení pomery ,ale vajatanie Západu o revolúcii nič nevyrieši ,pokiaľ sa nezmení deformovaná distribúcia moci a bohatstva. Ešte raz zdôrazním ,že možno to ,čo je dnes pravdou zajtra bude lžou. Ak pred 25 bol by bol málokto povedal ,že svet bude taký ,aký ho dnes poznáme ,tak nie je vylúčené ,že o ďalších 5 rokov bude zase celkom iný. To sú zmeny ,ktoré si svet ani arabské krajiny nevyberú.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#Jemen #Omán #irak #situácia v ropnom priemysle #dnesne vojny vo svete #Karafi Lýbia


Odporúčame

Ostatné » Náuka o spoločnosti

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.026 s.
Zavrieť reklamu