Iný pohľad na globálne otepľovanie

Iný pohľad na globálne otepľovanie
 
1. Úvod
Pred dvomi či tromi rokmi sa mi dostala do rúk kniha od vtedy čerstvého českého prezidenta, Václava Klausa. Názov tejto útlej knižky je Modrá, nikoli zelená planeta. Tento významný český politik je známy tým, že si nenechá svoj názor len tak vziať a rád pláva proti prúdu. Veď sme sa o tom presvedčili aj pri hlasovaní o prijatí Lisabonskej zmluvy, európskej ústavy. Je otvoreným odporcom integrovanej EÚ, čo rád dáva najavo a za to nieje práve obľúbený na politickej scéne. Už niekoľkokrát sme sa však presvedčili, že jeho prognózy sa nakoniec s odstupom niekoľkých rokov naplnili a tak to je aj s aktuálnym problémom EÚ, krachujúcim Gréckom.

Už na obálke sa Klaus pýta:“Co je ohroženo: klima, nebo svoboda?“. Túto otázku sa snaží Klaus objasniť v jeho diele. Táto otázka ma zaujala, pretože prináša iný pohľad na informácie, ktorými sme denno-denne zahataný z médii. Z novín a z televízii sme nabádaný k tomu, aby sme uverili, že kvôli následkom znečisťovania životného prostredia sa na ľudstvo ženie neodvrátiteľná katastrofa. Je to na prvý pohľad bezútešná situácia, no na druhej strane sa musíme opýtať: Je to pravda alebo propaganda? Je jasné že v 20. storočí ľudstvo začalo produkovať niekoľkonásobne viac CO2. Otázka znie, či je jedinou možnou odpoveďou hystéria a bezhlavé výdavky na premrštené programy znižujúce CO2.

V tejto práci by som chcel zahrnúť aj iné výsledky nadobudnuté v danej oblasti ako tie, ktoré sú nám podávané z masmédií. Jeden zo zakladateľov enviromentalistov, Paul Ehrlich, v roku 1968 navrhoval zmenu ústavy USA, pretože podľa jeho mienky svet nedokáže absorbovať obrovský populačný rast amerického obyvateľstva. Dnes, v dobe, keď je na svete skoro o tretinu viacej ľudí, sa nám tieto návrhy zdajú byť absurdné. Je potrebné zastaviť túto umelo vytvorenú paniku okolo globálneho otepľovania, aby sa ľudstvo v roku 2200 nesmialo na tom, že najväčším problémom civilizácie 21. storočia bolo niečo tak banálne, ako globálne otepľovanie.

2. Enviromentalizmus
Je efektívnejšie investovať obrovské peniaze do programov na znižovanie emisií alebo za zlomok z týchto nákladov liečiť ľudí, ktorí umierajú v krajinách tretieho sveta na ľahko liečiteľné choroby? Na túto otázku nám dáva odpoveď fenomén dnešnej doby – enviromentalizmus. Enviromentalizmus v podstate popiera, že celé dejiny našej planéty, stav a tvar súše, vodstva, štruktúra živočíšnych a rastlinných druhov, vývoj atmosféry atď. sú predmetom permanentného procesu zmien, vyvolaných tak zložitými endogénnymi prírodnými mechanizmami, že ich v súčasnej dobe nedokážeme ani popísať. Nehovoriac o exogénnych faktoroch, ktoré nedokážeme nijak ovplyvniť, ako napríklad pôsobenie Slnka. Nie je to žiadna ekologická veda ako sa na prvý pohľad zdá. Ide skôr o ideológiu alebo dokonca náboženstvo, ako enviromentalizmus pomenúva americký spisovateľ Michael Crichton. Zdá sa, že enviromentalisti neberú do úvahy, že veľká časť súše je výsledok uvedomelej ľudskej činnosti, a tým v podstate nechránia žiadnu pôvodnú prírodu ale historický produkt ľudskej činnosti.

Je treba podotknúť, že neexistuje žiadny vopred daný optimálny stav sveta, ktorý máme povinnosť chrániť. Stav sveta je spontánnym výsledkom spojenia obrovského počtu faktorov. Pre enviromentalizmus je však zrejme podstatné vyvolať pocit ohrozenia, predzvesť nebezpečenstva netušeného rozsahu a akútnosť hrozby. Pri atmosfére tohto typu vzniká povinnosť jednať rýchlo a hneď, nezdržovať sa maličkosťami, nezaoberať sa nákladmi, ktoré budú opatrenia vyžadovať, rozhodovať priamo a to tými, ktorí vedia ako na to. Teda aspoň sú tak širokej verejnosti naservírovaní.  A práve tu je vhodné položiť si otázku, či ide o nezištný dobrý úmysel alebo o presunutie moci z rúk demokracie, do populistických rúk environmentalistov.
 
3. Ľadové medvede 
Jednou z hlavných tém environmentálneho probému, je vyhynutie živočíšnych druhov. Najväčšiu popularitu medzi ohrozenými druhmi majú ľadové medvede Antarktídy. Je to pomerne dobrý príklad na to, ako sa historka o zrúcaní ekosystému a katastrofe rozplynie. Organizácia World Wildlife Fund upozorňuje, že do roku 2012 by sa mali ľadové medvede prestať produkovať a tým sa stanú funkčne vyhynutým druhom. Ďalej vo svojich správach uvádza, že ľadové medvede budú odkázané do histórie a naši vnuci si o nich budú môcť akurát tak čítať v knižkách. Ďalší tvorca verejnej mienky, britský denník Idepentent, tvrdí, že do roku 2020 bude zoologická záhrada jediné miesto, kde budeme môcť vidieť ľadového medveďa.
   
Tvrdenia WWF a Independent sa opierajú o výskum z roku 2001, ktorý bol uskutočnený skupinou expertov na ľadové medvede. Táto skupina rozdelila celkový počet 25 000 medveďov do 20 populácií a zistila, že počet jedincov klesá len v dvoch populáciách. V 16 populáciách sa stav nemení a v ďalších dvoch je dokonca zaznamenaný nárast. Paradoxné je, že populácia narastá na územiach, kde sa za posledných 20 rokov mierne oteplilo. To sa však z tvorcov verejnej mienky nedozvieme. Rovnako ako sa nedozvieme to, že vďaka opatreniam proti lovu ľadových medveďov z 50-tych rokov, sa z vtedajšieho počtu 5000 jedincov celková populácia rozrástla až na súčasných 25000 jedincov.

V roku 2006 klasifikoval IUCN (World Conservation Union) ľadového medveďa ako zraniteľný druh, čo opäť spôsobilo debatu na túto tému. Zaujímavé je, že ľadový medveď bol zapísaný ako ohrozený druh už pred viac ako 40 rokmi, keď bol založený záznam ohrozených druhov. Najdôkladnejšie je preštudovaná populácia medveďov obývajúcich západnú časť Hudsnovno zálivu. Masmédiá opäť hovorili úbytku populácie v tejto oblasti z 1200 jedincov v roku 1987 na menej ako 950 jedincov v roku 2004. Nikde sa však nehovorilo o tom, že tomuto poklesu predchádzal nárast  z 500 jedincov v roku 1981 na spomenutých 1200 medveďov v roku 1987. Tak isto sa v tejto oblasti hovorí o 15 medveďoch ročne, ktorý umrú v dôsledku oteplenia, ale nikde sa nedočítame o 49 medveďoch, ktorý ročne padnú ako obeť lovu. Celkovo padne lovu ročne 350 až 450 medveďov.

Je pravda, že roztápanie ľadu naruší tradičný život ľadových medveďov, napríklad zaobstarávanie potravy, a priblížia sa viac životu hnedých medveďov, z ktorých sa vyvinuli, avšak neznamená to ich vyhynutie.  Investovaním do projektov na znižovanie emisií CO2 by sa tak zachránilo asi 0,06 medveďa žijúceho v Hudsnovom zálive ročne, vzhľadom na dlhé trvanie prejavenia účinku. Miesto toho môžeme rýchlo a lacno zachrániť 49 medveďov tej istej oblasti ročne opatreniami proti lovu.

4. Globálne otepľovanie
Hneď v úvode tejto kapitoly je potrebné podotknúť, že cieľom opatrení, ako napríklad redukovanie emisií, nieje samotné zastavenie otepľovania alebo topenia ľadovcov, ale snaha zlepšiť stav životnej úrovne a životného prostredia. Globálne otepľovanie sa prejaví radou následkov, napríklad rastúcimi hladinami morí, vplyvom na hurikány alebo poľnohospodárstvo, topením ľadovcov a tak ďalej. Keďže ide o otepľovanie, bude vhodné začať vývojom teplôt.

4.1 Otepľovanie – základné poznatky.
Príčinou otepľovania je skleníkový efekt. Jeho princíp je v celku jednoduchý. Niektoré plyny, a to hlavne vodná para a CO2, sú v atmosfére schopné zachytávať a odrážať teplo. Tieto plyny zachytávajú teplo odrážané Zemou a chovajú sa ako pokrievka planéty. Základný skleníkový efekt je pozitívny jav, pretože keby atmosféra tieto plyny neobsahovala, bola by priemerná teplota na Zemi nižšia o 33 stupňov Celzia. Problém je, že človek množstvo týchto plynov značne zvýšil. Od začiatku priemyslovej éry až do súčasnosti sa množstvo skleníkových plynov zväčšilo o 36%.

4.2 Otepľovanie – nárast teploty
Ak sa jedná o budúcnosť, nemôžeme vychádzať z pozorovaní, ale z modelov, ktoré vytvárajú superpočítače spracovaním viac ako 100 000 faktorov, ktoré môžu výsledok ovplyvniť. Takýto model Medzivládneho panelu OSN pre klimatické zmeny (IPCC) z roku 2007 vyrátal, že do roku 2100 by sa mala priemerná teplota zvýšiť o 2,6 stupňa (Tabuľka 1.). Je to však len globálny priemer a v ňom nikto nežije. Skutočnosť je taká, že globálne otepľovanie zvyšuje nízke teploty oveľa viac ako teploty, ktoré už sú vysoké, takže teploty v noci a v zime budú rásť rýchlejšie ako teploty vo dne a v lete (Tabuľka 2.). Tak isto teploty v miernom a arktickom pásme narastú, čo uľahčí životné podmienky obyvateľstva. Na Sibíri sa ráta s nárastom teploty až o 5 stupňov, čo môže zlepšiť životnú úroveň v tejto oblasti a nárast teploty v miernom pásme zredukuje počet mrazivých dní, čo bude mať za následok predĺženie vegetačného obdobia.

4.3 Úmrtnosť a teplota
Podľa IPCC narastie počet vĺn horúčav asi o 25% až 30%, čo môže mať za následok zvýšenie úmrtí pod vplyvom tepla. Avšak na druhej strane táto agentúra predpokladá zníženie početnosti vĺn mrazov až o 85%, čo výrazne zredukuje úmrtnosť obyvateľstva v dôsledku mrazu. Každá oblasť na svete má nejakú „optimálnu“ teplotu (Tabuľka 3.), ktorej sa najviac približuje priemerná teplota v lete. Z toho je jasné, že nad touto optimálnou hodnotou je teplota len niekoľkokrát do roka počas leta, a po zvyšok roka sa nachádza pod ňou. Napríklad najpriaznivejšia teplota pre Helsinky je 15 stupňov. V priemere je prekračovaná 46 dní do roka a pod jej úrovňou je 275 dní ročne. Takže zatiaľ čo kvôli teplu tu ročne zomrie 248 ľudí, kvôli chladu tu ročne zomrie 1379 ľudí, čo je podstatne väčšie číslo. Nikoho asi neprekvapí, že vo Fínsku zabíja chlad, no tak isto je to v Aténach (optimálna teplota 24 stupňov), kde na teplo umrie 445  a na chlad až 2553 ľudí ročne. Ak sa na túto problematiku pozrieme celoplošnejšie, napríklad v rámci celej Európy, len od začiatku 21. storočia stratila Európa 200 000 obyvateľov kvôli teplu a 1,5 milióna obyvateľov padlo za obeť chladu.

Z toho vyplýva, že človek je z dlhodobého hľadiska tvor prispôsobivý, keďže dokáže bez problémov žiť ako pri 15 stupňoch tak aj pri 24 stupňoch, dokonca až 27 stupňov Celzia v Šanghaji. Myslím, že  nárast o 2,6 stupňa za sto rokov bude ľudstvo schopné bez problémov absorbovať. Napomáha tomu aj zdravotná starostlivosť, keďže v 60-tych rokoch pri náhlej zmene teplôt z 25 stupňov na 40 umrelo každodenne sedem ľudí, dnes by to bol 0,75 človeka.   Tak isto z toho vyplýva, že pokiaľ ide o úmrtnosť, bude globálne otepľovanie ľudstvu dokonca prospešné.
 
5 Kjótsky protokol
Kjótsky protokol je dokument z roku 1997, ktorý bol podpísaný pod záštitou OSN. Je to program, podľa ktorého by mali štáty v období 2008 - 2012 obmedziť svoje emisie CO2 na hodnotu o 5,2% menšiu ako v roku 1990. 5,2% nevyzerá ako nedosiahnuteľné číslo, avšak v dnešnej dobe to už pre priemyslový svet predstavuje 19,6%.

Už bol spomenutý model, ktorý predpokladá nárast teploty do roku 2100 o 2,6 stupňa Celzia. Tento model počíta s tým, že sa žiadne redukcie emisií neudejú a ľudstvo bude vypúšťať stále viac emisií. Avšak ten istý model, ak počíta so 100% splnením Kjótskeho protokolu, určil nárast teploty do roku 2100 o 2,42 stupňa Celzia. Aby to bolo povedané jasne, trvalé dodržiavanie Kjótskeho protokolu by znamenalo v tomto storočí odklad globálneho oteplenia o 5 rokov (Tabuľka 4.). Samozrejme za cenu technického pokroku, ktorý by mohol znamenať objavenie nových liečiv alebo objavenie nových zdrojov energie a hlavne zvýšenie životnej úrovne. Kjótsky protokol naviac spustil obchodovanie s tzv. teplým vzduchom. Keďže ZSSR sa rozpadlo roku 1991 a emisie sa mali dostať na hodnoty pred rokom 1990, Rusku boli pridelené kvóty za celý Sovietsky zväz. To spôsobilo, že zatiaľ čo štáty OECD musia znížiť emisie o 28%, Rusko a bývalé štáty Sovietskeho zväzu môžu zvýšiť produkciu CO2 o celých 45%.

Naviac v súčasnej dobe sa stávajú výraznými producentmi emisií Čína a India. Tieto rýchlo sa rozvíjajúce ekonomiky však aj napriek obrovským pokrokom v posledných rokoch trpia veľkou chudobou. To je hlavným dôvodom, prečo nechcú pristúpiť na žiadne znižovanie emisií. A tak sa vynára otázka, či je tých 0,18 stupňa Celzia, ktoré by zachránilo plnenie Kjótskeho protokolu dôležitejšie ako menej nákladná pomoc krajinám tretieho sveta a rozvojovým krajinám, ktorá by výrazne zlepšila život obyvateľov. Pre nás, v rozvinutej západnej civilizácií je ušľachtilé hovoriť o potrebe zníženia emisií. Avšak chudobný svet má väčšie problémy ako nárast teploty o 2,6 stupňa Celzia. Ako hovorí riaditeľ Úradu pre globálne ekonomické otázky v Číne: „Ľuďom, ktorí si len tak tak zarobia na jedlo, nemôžeme hovoriť, aby znížili emisie.“
 
6. Globálne otepľovanie nieje jediný problém
To však neznamená, že by sme nemali robiť nič a prijať ho so všetkým, čo obnáša. Z predchádzajúceho textu sme sa presvedčili, že za prvé naše uvedomenie o globálnom otepľovaní, ako ho formulujú médiá je značne neobjektívne a zaujaté. Táto dezinformácia vedie k chybným politickým rozhodnutiam, ktoré môžu mať horšie následky ako historky enviromentalistov. Za druhé, pri debatách o globálnom otepľovaní sa nehovorí o ničom inom ako o akútnom znižovaní hodnôt CO2, ktoré má minimálny potenciálny účinok, čo spôsobuje zanedbanie vecí s ktorými niečo urobiť môžeme. A za tretie, globálne otepľovanie nieje jediný  problém, ktorý musíme riešiť, ak sa jedná o zlepšovanie kvality ľudského života a životného prostredia, hlavne čo sa týka krajín tretieho sveta (Tabuľka 5.).

Je jasné, že tretí svet ma iné, oveľa vážnejšie problémy ako je globálne otepľovanie. Napríklad skoro štyri milióny ľudí ročne zomrie na podvýživu, tri milióny ročne na HIV/AIDS, 2,5 milióna ľudí umiera kvôli znečistenému ovzdušiu, viac ako 2 milióny ľudí kvôli chýbajúcim stopovým prvkom (železo, zinok a vitamín A) a takmer 2 milióny kvôli nedostatku čistej pitnej vody.
Situácia v Indii je nasledovná: 50% ľudí nemá elektrinu, varenie znamená najväčšiu spotrebu energie pre 75% domácností a 80% domácností varí za pomoci biomasy, tj. dreva a trusu, čo spôsobuje znečistenie ovzdušia – 1,5 milióna mŕtvych ročne. Okrem toho 35% Indov žije s menej ako 1 dolárom na deň a 80% Indov má menej ako 2 doláre na deň. Nedostatočný prístup k moderným dodávkam energie súvisí s vysokou úmrtnosťou kojencov, nízkym pravdepodobným vekom dožitia a nízkou gramotnosťou. A tu je opäť vhodná otázka, či je lepšie investovať obrovské peniaze na znižovanie emisií alebo pomerne jednoducho a efektívne pomáhať ľuďom rozvojového a tretieho sveta. Prečo politici európskych krajín cítia takú potrebu bojovať s globálnym otepľovaním pod záštitou pomoci rozvojovým krajinám, keď tieto krajiny trápia pomerne jednoduché problémy, s ktorými im dokážeme efektívne pomôcť? Každý má na to svoju odpoveď.
 
6.1 Čo robiť skôr?
V rámci tzv. Kodaňského konsenzu boli pozvaní najlepší ekonómovia sveta, vrátane štyroch nositeľov Nobelovej ceny, aby zostavili rebríček opatrení, ktoré by priniesli čo najlepšie výsledky. Experti zostavili rebríček podľa toho, či daná investícia do opatrení má vyšší úžitok ako náklady naň vynaložené.
Na prvom mieste sa nachádza zastavenie nákazy HIV/AIDS, kde na každý vynaložený dolár vznikne 40 dolárov spoločenského úžitku, čo znamená, že za 27 miliárd dolárov môžeme behom niekoľkých rokov zachrániť 28 miliónov životov. Na ďalšom mieste bola podvýživa. Zabíja skoro 2,4 milióna ľudí ročne a čo je horšie, spôsobuje poškodenia zraku, znižuje IQ, brzdí rozvoj a obmedzuje ľudskú produktivitu. Investícia 12 miliárd dolárov by výskyt podvýživy a úmrtnosti v jej dôsledku znížila na menej ako polovicu. Zrušenie poľnohospodárskych monopolov rozvinutých krajín a presadenie voľného obchodu by dosiahlo výnos až 2,4 bilióna dolárov ročne, z čoho by približne polovica zostala v krajinách tretieho sveta. Ďalej je tu malária, na ktorú umrie ročne milión ľudí a nakazí sa približne miliarda ľudí ročne. Investícia 13 miliárd zníži jej výskyt na polovicu, ochráni 90% novorodencov a zníži úmrtnosť detí do piatich rokov o 72%. Až na spodok tohto rebríčka sa dostali opatrenia ako Kjótsky protokol.

Skúsme si predstaviť svet, v ktorom bude výrazne obmedzený výskyt prenosných chorôb, svet v ktorom nebude viac ako polovica populácie trpieť podvýživou a svet bez poľnohospodárskych monopolov, v ktorom budú môcť krajiny tretieho sveta predávať svoje produkty do krajín rozvinutého sveta. Nielen že im to dodá rastový impulz, ale povedie to aj k posilneniu spoločnosti a rýchlejšiemu ekonomickému rastu, ktorého výsledkom budú silnejšie a bohatšie spoločnosti. Tie potom budú v budúcnosti schopné vysporiadať sa s problémami, či už vzniknú samovoľne alebo v dôsledku globálneho otepľovania.

Pre rozvojové krajiny znamená rast príjmov lepšie stravovanie, lepšie zdravie, lepšie vzdelanie a nakoniec aj dlhší život. Ľudia bohatého sveta však často zabúdajú, že na začiatku 20. storočia malo len 15% domácností splachovací záchod alebo len 3% domácností malo elektrické osvetlenie. Pre týchto ľudí teraz znamenajú vyššie príjmy len nový DVD prehrávač alebo nové auto. Preto majú tendenciu pohŕdať číslami o raste bohatstva málo rozvinutých krajín, ktoré však zachraňuje životy. I napriek týmto okolnostiam, prieskumy verejnej mienky v Európe a Austrálii ukazujú, že ľudia pokladajú boj s klimatickými zmenami za absolútnu prioritu číslo jeden. Boj s globálnym otepľovaním sa dostal pred elimináciu chudoby, boj proti terorizmu, ľudské práva a HIV/AIDS.

7 Vzostup morskej hladiny
Okrem zvýšenej teploty sa za veľký negatívny výsledok globálneho otepľovania pokladá vzostup morskej hladiny. Popredný enviromentalista, Al Gore, rád hovorí o masách ľadu Arktídy, ktorého roztopenie by znamenalo zvýšenie hladiny o 6 metrov. Je však treba poznamenať, že roztopenie tohto ľadu veľa nezmení, pretože 9/10 objemu tohto ľadovca je pod morskou hladinou, čo znamená, že pri roztopení sa zvýši hladina len o objem zvyšnej 1/10 ľadovca vyčnievajúceho nad morom.

Keď sa pevninský ľad po poslednej dobe ľadovej roztopil, zvýšila sa hladina morí o zhruba 120 metrov. Odvtedy hladina morí permanentne kolísala. Napríklad v rímskom období bola úroveň morskej hladiny o 13 cm nižšia než dnes. Svetový oceán sa nespráva ako voda vo vani, ktorá sa vždy vyrovná. Výška oceána kolíše, podľa prevládajúceho vetra a smeru vetra. Preto každoročne v Tichomorí rastie hladina mora o 15 mm, zatiaľ čo na pobreží Južnej Ameriky hladina klesá.

Najnovšia správa IPCC z roku 2007 odhaduje nárast morskej hladiny do roku 2100 o 29 cm. Pri tom je zaujímavé, že v predošlej správe to bolo 38,5 cm, v správe z roku 2001 to bolo 48,5 cm, v 90-tych rokoch 67 cm a v 80-tych rokoch to bolo až niekoľko metrov. Môžeme byť len zvedavý, na aké čísla sa až dostaneme a potom si povieme, že panika kvôli zaplaveniu Bangladéža v roku 2100 bola zbytočná. Je na uváženie, či je nárast hladiny o 29 cm za ďalších sto rokov niečo neprirodzené, pretože svetový oceán sa v 18., 19. aj 20. storočí zdvihol v priemere o 25 cm.

IPCC sa dostala k číslu 29 cm takto: rozpínanie vody teplom spôsobí nárast o 23 cm, roztápanie polárnych a horských ľadovcov sa prejaví ako 8 cm nárast a topenie ľadovca v Grónsku prispeje svojim 3,5 cm. Dohromady to činí 34,5 cm, avšak v teplejšom svete sa zvýši počet zrážok, čo spôsobí, že na Antarktíde sa bude ľad naopak hromadiť. To zníži hladinu o 5,5 cm čo dokopy činí nárast o 29 cm. Je však zrejmé, že po absolútnom roztopení ľadovca v Grónsku a horských a polárnych ľadovcov bude hromadenie ľadu na Antarktíde pokračovať, čo spôsobí prenesenie ľadovcov na tento kontinent.
 
8. Záver
Predchádzajúce kapitoly zahrňujú len niektoré problémy, no je na nich jasne vidieť, ako málo ovplyvňuje globálne otepľovanie naše životy. Je treba povedať, že globálne otepľovanie existuje a človek na ňom má podiel. Behom tohto storočia sa budú prejavovať klimatické zmeny, avšak nebudú mať charakter žiadnej z charakteristík koncov civilizácie, ako to väčšinou vykresľujú médiá. Tvrdenia o ťažkých, neblahých a okamžitých dôsledkoch globálneho otepľovania sú často krajne zveličené, a tak sa dá ťažko očakávať, že by sa na nich dali stavať účinné protiopatrenia.

Globálne otepľovanie si vyžaduje inteligentnejšie riešenia. Zásahy proti nemu narážajú na dva problémy, za prvé, že klimatický systém sa mení veľmi pomaly a za druhé, že obmedzovanie emisií je veľmi nákladné. Aj veľké a veľmi drahé zmeny vykonané v súčasnosti budú mať na vzdialenú budúcnosť len malý a nevýznamný vplyv. Musíme preto prestať s úvahami o rýchlych a drahých riešeniach a miesto toho sa zamerať na dlhodobý a relatívne lacný výskum a vývoj, pretože sa púšťame do boja so systémom, o ktorom v podstate nič nevieme.

Existuje rada problémov, ktoré sú omnoho dôležitejšie ako globálne otepľovanie. Zmeny klímy sa dnes stali jednou z hlavných starostí našej civilizácie a neuvážené návrhy na jej riešenie sa stali najsledovanejšími témami. Avšak vyzdvihovaním klimatických zmien do centra našej pozornosti robíme chybu. Musíme sa vrátiť. K normálnemu pohľadu na vec. Svet má veľké množstvo ďalších a neliehavejších problémov, ktorích riešením môžeme zaistiť väčší prospech pre ľudí, ktorí to omnoho viac potrebujú a nakoniec aj s oveľa väčšou šancou na úspech.

Zásadné je, aby sme si vždy uvedomovali, že našim cieľom nieje znižovanie emisií skleníkových plynov alebo utlmenie globálneho otepľovania ako takého, ale zlepšovať kvalitu ľudského života a životného prostredia. Možno že potlačovanie zmien klímy sa ukáže byť najlepšou cestou k zmieneným zlepšeniam, rozhodne to ale nieje nič -dopredu dané. Naopak, snaha o zmierenie dopadov globálneho otepľovania sa javí ako jeden z najmenej užitočných spôsobov, ako poslúžiť ľudstvu a jeho prostrediu.