Černošská problematika v USA

Ostatné » Náuka o spoločnosti

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 01.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 410 slov
Počet zobrazení: 6 632
Tlačení: 385
Uložení: 445
Černošská problematika v USA
 
Úvod
Problém rasizmu a rasovej diskriminácie je v našom svete známy už od nepamäti. Najvýraznejšie sa tieto problémy vyskytli už  začiatkom 17. storočia v kolónii na území dnešných Spojených Štátov Amerických, kedy sem boli privezení prví čierny otroci. Postupne sa otázka čiernych na území USA riešila čoraz intenzívnejšie a bola príčinou mnohých sporov a významných historických udalostí v americkej histórii. To je aj jeden z dôvodov, prečo som si ako tému mojej práce vybrala práve černošskú problematiku v USA. Táto problematika sa tiahne celou históriou spojených štátov a otázky rasizmu sú hlavne v tejto krajine, ako v krajine neobmedzených možností, kde by si mali byť všetci rovní, riešené dodnes. Práve preto ma táto téma zaujala a rozhodla som sa ju spracovať, ako tému svojho projektu.
 
1 Otroctvo v USA
1.1 Prví otroci
Prví otroci ( bolo ich asi 20), boli do USA privezení v roku 1619 do Virginie holandskou pirátskou loďou a boli vymenení za tabak. Medzi touto dvatsiatkou otrokov bol aj manželský černošský pár Isabella a Antoney, ktorým sa na Americkom kontinente narodil syn William, ktorý je teda považovaný za prvého Afroameričana narodeného na Americkom kontinente. V roku1662  Virginská snemovňa uzákonila otroctvo ako dedičný stav a charakterizovala otroka ako tovar s ktorým sa dá obchodovať. Priemerná cena otroka na Západo- africkom pobreží bola asi 100 galónov rumu v cene 10 anglických libier, zatiaľ čo cena otroka v kolóniách sa pohybovala okolo 30- 60 libier. Do polovice 17. stor. nebolo otrokov veľa, no s rozvojom plantážnickej veľkovýroby, hlavne na juhu USA, ich počet prudko narastal. V roku 1770 už bol počet černošských otrokov v kolóniách okolo 50 000. Treba ešte podotknúť, že černosi boli pre južných plantážnických otrokárov oveľa výhodnejší, ako napríklad Indiáni, či bieli otroci práve pre ich odolnosť voči extrémnym podmienkam na horúcich plantážach.

1.2 Ťažký život otrokov
Otroci sa ocitli na najnižšom stupni spoločenského rebríčka. Otrok bol chápaný len ako majetok svojho pána a nemal absolútne žiadne práva. Najhoršie na tom boli práve otroci, ktorí pracovali na plantážach niekedy aj 16 hodín denne. O niečo lepšie na tom boli otroci, ktorí pracovali ako sluhovia či remeselníci. Tak či onak, ich životné podmienky boli veľmi zlé.
 
Bez pánovho súhlasu nemohli vlastniť psa, koňa, alebo zbraň. Ďalej sa nesmeli zúčastniť žiadnej zábavy, chodiť do školy alebo svedčiť proti bielemu. Otroci nesmeli dokonca nič predávať ani kupovať a robili takpovediac za jedlo a nocľah. Prevoz otrokov z Afriky do USA bol taktiež  uskutočňovaný v neľudských podmienkach a aj úmrtnosť počas prepravy bola vysoká, až 30%.  Zaobchádzanie s otrokmi bolo veľmi kruté. Za neuposlúchnutie rozkazu boli otroci kruto potrestaní, väčšinou niekoľkými ranami bičom, a následne, pre predĺženie utrpenia, im do otvorených rán sypali soľ alebo pálivú papriku.Tieto rany sa potom hojili aj 2 mesiace, počas ktorých museli otroci tvrdo pracovať na plantážach. Otroctvo bolo rozšírené väčšinou v južných kolóniách. A otroci boli využívaní poväčšine k pestovaniu tabaku, ryže, indiga a bavlny. Kuriozitou je, že každý slobodný, biely občan mohol beztrestne kedykoľvek zabiť otroka ak mal pocit, že porušuje zákon. Ak však otroka ukradol jeho pánovi ( inému majiteľovi), bol trestne stíhaný práve on sám.

1.3  Černošské vzbury a prvé nepokoje
Černošskí otroci však neboli takí nečinní ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Surové zaobchádzanie ich nútilo k pomerne častým vzburám, aj za cenu trestu smrti ,ktorý im v tej dobe hrozil. Otroci, ktorým sa podarilo ujsť sa stretávali v západných oblastiach kolónií a vytvárali tajné spolky, ktoré organizovali rôzne vzbury. Do konca 18. storočia vypuklo takýchto vzbúr okolo 50. V rokoch 1663 a 1687 vo Virgínií , v rokoch 1678-1690 v Južnej Karolíne a v roku 1763 v Bostone. Tieto vzbury sa však neobišli bez následkov a v roku 1712 bolo 21 černošských vzbúrencov popravených v New Yorku.

Ozbrojené povstania otrokov v rokoch 1700 - 1859
- 1712 – povstanie v New Yorku (New York Revolt)
- 1739 – povstanie na rieke Stono (The Stono Rebellion)
- 1741 - newyorské povstanie otrokov (New York Slave Insurrection)
- 1800 - Gabrielovo povstanie (Gabriel's Rebellion)
- 1811 – povstanie otrokov v Louisiane, ktoré viedol Charles Deslandes (Louisiana Territory Slave Rebellion)
- 1815 – povstanie Georga Boxleyho (George Boxley Rebellion)
- 1816 – povstanie vo Fort Blount (Fort Blount Revolt)
- 1822 – vzbura Denmarka Veseyho (Denmark Vesey's Uprisig)
- 1831 – povstanie Nata Turnera

· 1856- masaker v Pottawatomie vedený Johnom Brownom (Pottawatomie massacre)
· 1859- prepadnutie Harperovho prívozu v západnej Virgínii vedené Johnom Brownom
Najznámejším a takisto najväčším ozbrojeným povstaním však zostáva povstanie Nata Turnera z roku 1831. Toto povstanie bolo síce potlačené, no vďaka dobrej organizácii hlavne v južných štátoch vyvolalo tzv. protičernošskú hystériu medzi bielimy otrokármi a plantážnikmi.
 
2.Počiatky zániku otroctva a jeho zrušenie
2.1 Abolicionizmus a protiotrokárske hnutia
Po vzniku USA v roku 1783 2. Parížskym mierom sa veci začínali pomaly dávať do pohybu a v USA vzniká prvé hnutie za zrušenie otroctva na americkom kontinente tzv. ABOLICIONIZMUS.  Prvým väčším úspechom tohto hnutia bolo rozhodnutie Amerického Kongresu v roku 1808, podľa ktorého bol zakázaný akýkoľvek další dovoz černošských otrokov z Afriky a jedinými novými otrokmi mohli byť len potomkovia vtedajších otrokov narodení v USA. Jedným z najvýznamnejších abolicionistov bol mladý odporca otroctva z Massachusetts- William Lloyd Garrison. Tento mladý muž nepoznal kompromisy a jednal naozaj rázne a bez ústupkov. Požadoval okamžité zrušenie otroctva v USA a 1. Januára 1831 začal vydávať denník „Liberator“ z ktorého je známy jeho bojovný citát: „Budem zo všetkých síl bojovať za okamžité oslobodenie nášho zotročeného obyvateľstva ... O tejto téme nechcem premýšľať ani hovoriť, ani písať umiernene. Myslím to vážne - nemienim hovoriť vyhýbavo nebudem ospravedlňovať - neustúpim ani o piaď - a BUDETE MA POCUŤ."

Tieto výzvy spôsobili, že obyvatelia, hlavne na severe USA, si začali uvedomovať zlo spôsobované na otrokoch v USA. K W. L. Garrisonovi sa neskôr pridal aj hlas otroka Fredericka Douglassa, ktorý v tom čase už pôsobil ako hovorca Massachusettskej protiotrokárskej spoločnosti. Tento bývalý otrok bol jedným zo slobodných černošských obyvateľov USA. Vedľa otrokov sa totiž formovala skupina slobodných černochov, ktorí svoju slobodu získali legálne vykúpením, alebo prepustením na základe vlastníkovho závetu.  Súčasťou protiotrokárskej spoločnosti bola taktiež pomoc otrokom- utečencom, ktorým pomáhali ukryť sa na Severe USA alebo v Kanade. Počet protiotrokárskych hnutí sa v období 1830- 1860 rozrástol natoľko, že ich na severe USA bolo okolo 2000 s asi 200 000 členmi. Napriek obrovskému počtu týchto hnutí sa obyvatelia USA snažili od nich držať bokom, alebo vystupovali priamo proti nim. Napríklad v roku 1837 zavraždili protiotrokárskeho redaktora Elijaha P. Lovejoya v Altone v štáte Ilinois keď bránil abolicionistickú tlač. V roku 1835 zas rozhnevaný dav zničil abolicionistickú literatúru a prednosta poštového úradu vyhlásil, že nebude podporovať dodávanie abolicionistických publikácií.
Najznámejší americký abolicionisti:

- William Lloyd Garrison vydával noviny Osloboditeľ ("The Liberator")
- Harriet Beecher Stowe - autorka knihy Chalúpka strýčka Toma
- Frederick Douglass -najvplyvnejší kritik otroctva, bývalý otrok
- Harriet Tubman - pomáhala 350 útekom otrokov z juhu, stal sa známa ako “dirigent” na “podzemnej dráhe“

2.2 Rozdelenie USA
Černošská otázka a otázka otrokárstva rozdelila vtedajšiu Ameriku na dva tábory. Proti priemyselnému a farmárskemu severu stál plantážnicko-otrokársky juh. No všetko nebolo také jednoznačné, pretože tak ako na severe boli odporcovia abolicionizmu, tak aj na juhu boli odporcovia otrokárstva. Tieto dve skupiny medzi sebou neustále bojovali a snažili sa na svoju stranu získať čo najviac priaznivcov.

Vo väčšine boli ale severné štáty protiotrokárske a južné naopak otrokárske. V roku 1819 požiadal o prijatie novo konštituovaný otrokársky štát Missouri, no po jeho prijatí nastala v senáte nerovnováha medzi otrokárskymi a neotrokárskymi štátmi. Preto bol 3. marca 1820 prijatý tzv. Missourský kompromis, kedy sa podmienkou pre prijatie štátu Missouri stalo prijatie ďalšieho, tentokrát neotrokárskeho štátu- Maine. Takže bola uchovaná rovnováha v senáte. Táto dohoda ďalej stanovila, že hranicou medzi otrokárskymi a neotrokárskymi štátmi bude rovnobežka 36 ̊ 30 ̓ s. š.
Po získaní ďalších území po porážke Mexika sa vyskytla otázka rozdelenia tohto územia. A tak bol v r. 1850 prijatý nový kompromis. Kalifonia bola vyhlásená za slobodný štát a oblasť Nového Mexika a Utah si mohli černošskú otázku vyriešiť sami.

V 50. Rokoch boli prezidentmi USA členovia demokratickej strany, ktorá podporovala otrokárstvo. Boli to Franklin Pierce ( 18553- 1857) a James Buchanan ( 1857- 1861). A môžeme teda povedať, že podporcovia otrokárstva a plantážnici boli vo výhode. Medzitým sa ale v roku 1854 na severe krajiny sformovala republikánska strana, ktorá mala vo svojom programe aj zrušenie otroctva. Postupom času vďaka svojmu demokratickému programu získavali čoraz väčšiu podporu, čo sa naplno prejavilo v roku 1860, keď sa prezidentom USA stáva republikán Abraham Lincoln.  Tieto voľby ukončili ustupovanie severných štátov plantážnikom a priemyselná buržoázia prevezme moc v celonárodnom meridle.
 
2.3 Občianska vojna
Po veľkom neúspechu demokratickej strany a teda všetkých podporovateľov otroctva vo voľbách juh splnil svoje vyhrážky a rozhodol sa odtrhnúť od severných štátov. A tak sa postupne v rokoch 1860- 1861 od Únie odtrhlo 11 južných otrokárskych štátov a vytvorili tzv. Konfederáciu na čele s veľkoplantážnikom Jeffersonom Davisom. Oficiálnym začiatkom vojnového konfliktu medzi severom a juhom bolo napadnutie vojenskej pevnosti Ford Sumter vojskami konfederácie. V prvej fáze vojny mali zjavnú prevahu južania, no vojna sa skončila víťazstvom Únie, keď v roku 1865 vojská Únie dobyli pod vedením generála Granda hlavné mesto Konfederácie- Richmond.
Už počas vojny Abraham Lincoln prehlásil, že na všetkých územiach Konfederácie obsadenými vojskami Únie treba na otrokov dozerať ako na slobodných a rovnoprávnych ľudí. Toto vyhlásenie veľkou mierou prispelo k tomu, že po skončení občianskej vojny v roku 1865 bolo na celom území USA zrušené otroctvo. V tomto období sa začali taktiež vyrovnávať rozdiely medzi severom a juhom USA.
 
3. Vývoj černošskej otázky po zrušení otroctva
3.1 Počiatky rasizmu- Ku- Klux- Klan
Po zrušení otroctva sa černošskí otroci stali slobodnými občanmi USA, no ich diskriminácia stále pretrvávala a v spoločnosti sa vytvorila nová otázka- otázka rasizmu. Už v roku 1865 v New Orleanse vznikol spolok „ Rytieri Bielej kamélie“ , ktorých cieľom bolo hlavne zabrániť emancipácii černošskej populácie v delte rieky Mississipi. Vyznačovali sa tvrdosťou a telá popravených černochov vystavovali na nápadné miesta. Toto hnutie však pre nedostatok členov nevydržalo ani rok, no 24. Decembra v roku 1867 vzniká v mestečku Plaski v štáte Tennessee organizácia s rovnakými cieľmi s názvom Ku- Klux- Klan.

Toto hnutie ,tak isto ako aj jeho predchodca, sa prudko stavalo proti zrovnoprávneniu černochov. Toto hnutie najskôr vzniklo ako malý spolok v byte advokáta Thomasa M. Jonesa ako malý spolok niekoľkých gentlemanov z juhu. Postupne však začali organizovať oddiely, ktoré mali vzniknúť v každom meste a každej väčšej osade na juhu USA.  V januári 1868 už boli dostatočne silní na to, aby vytvorili verejnú organizáciu. V oficiálne vyhlásených stanovách sa hovorilo, že jeho poslaním je šíriť idey rytierstva, humanizmu, milosrdenstva a vlastenectva. Za svojho vodcu si určili generála jazdectva konfederácie N. B. Forresta. ( veľký wizard). Členovia Ku- Klux- Klanu sa obliekali do bielych plášťov s dlhými špicatými kapucňami a otvormi na oči. Tento „oblek“ mal zamaskovať páchateľov a vystrašiť poverčivých černochov. Všade tam, kde sa prejavili čo i len najmenšie náznaky samostatnosti černošských obyvateľov zapaľovali KKK kríže na znak „Kristovho svetla“. Situácie postupne zachádzali do extrémov a horiace kríže sa často objavovali aj pred domom černocha. Potom ho KKK odviedli na odľahlé miesto, kde ho násilným spôsobom popravili.

Takéto neľudské činy prinútili Americký Kongres konať a tak v roku 1871 bol KKK oficiálne zakázaný. KKK však aj naďalej pokračoval vo svojej činnosti ako ilegálna a tajná organizácia, aj keď jej činnosť bola čím ďalej, tým slabšia. O obnovu činnosti KKK sa v roku 1915 postaral generál Simmons, ktorý prebral pozíciu hlavy KKK a postupne opäť rozbiehal činnosť organizácie v USA. Simmons zorganizoval veľkú propagandu KKK a ku spolku sa zakrátko pridávali tisíce stúpencov. Teror černošského obyvateľstva začínal upadať do extrémov a verejné bičovanie černochov ako aj horiacie kríže boli na dennom poriadku. Ľudí, ktorí sa postavili na ich obranu natreli dechtom, vyváľali v perí a takto vypustili do ulíc. Keď sa však členovia KKK dozvedeli, že guvernér sa chce postaviť proti tomuto teroru usporiadali veľkú manifestáciu vo Washingtone v roku 1925. Postupne však táto organizácia začala strácať členov a tak aj nimi spôsobené nepokoje utíchli.

Dodnes sa členovia tohto klanu zdržiavajú hlavne v štátoch Georgia alebo Texas. Po druhej svetovej vojne KKK opäť ožíva, a snaží sa podmaniť si USA vo vládnych kruhoch, čo sa mu našťastie veľmi nedarí, aj keď by sa ich prívrženci našli určite aj tu. Pomery v južných štátoch charakterizuje aj udalosť, ktorá sa stala v roku 1949 v mestečku Hooker. Černošskú obyvateľku obvinili z údajne nemorálneho života. Raz v noci obkľúčili jej dom členovia KKK v ich typických bielych plášťoch. Násilne ju aj spolu s jej priateľmi vyvliekli na neďaleký pahorok, kde ich bičovali až do bezvedomia. Medzi aktérmi tejto exekúcie boli dokonca aj dvaja miestni šerifovia.

Aj napriek tomuto obrovskému teroru čierneho obyvateľstva v USA, ich situácia sa predsa len o niečo zlepšila  v porovnaní s obdobím pred zrušením otroctva. Napr. v roku 1868  bol prijatý ústavný dodatok, ktorý dal všetkým ľuďom narodeným alebo naturalizovaným na území USA americké občianstvo. V roku 1869 Ebenezera Bassetta vymenovali za prvého amerického diplomata tmavej pleti. Stal sa veľvyslancom na Haiti. No a v roku 1870 bolo všetkým Afroameričanom uznané volebné právo.

3.2 Černošská otázka v USA v 20. storočí
Avšak aj s nástupom 20. Storočia boli čierni Američania aj naďalej obeťami rasovej segregácie.  Čierni obyvatelia mali obmedzené navštevovanie verejných miest ako napríklad knižnice, divadlá alebo kiná a vo verejných autobusoch mohli sedieť len v zadnej časti vyhradenej pre „ farebných“, no ak sa už v prednej časti nenašlo miesto pre bieleho cestujúceho, musel mu miesto uvoľniť aj čierny občan v zadnej časti prostriedku. Nie všetci čierni obyvatelia však boli takí poslušní. Najznámejší a prví prípad odporu voči segregácií je prípad černošskej krajčírky Rosy Parksovej. 1. Decembra 1955 v alabamskom Montgomery  táto Afroameričanka odmietla uvoľniť miesto v autobuse bielemu pasažierovi ani pod hrozbou privolania polície. Rosa Parksová si trvala na svojom a tak bola za tento priestupok zatknutá a uväznená. Tento prípad viedol k veľkým protirasistickým protestom a vzniku hnutí za zrovnoprávnenie čiernych obyvateľov USA. Rosa Parksová sa stala symbolom boja amerických černochov za svoje práva.  Reakcia ľudí bola prekvapujúca, došlo totiž k bojkotu mestskej autobusovej dopravy, ktorý trval viac ako rok a podporili ho aj čierni taxikári, ktorí vozili čiernych pasažierov za symbolickú cenu niekoľkých centov. Na čele tohto bojkotu stál aj mladý baptistický mních Martin Luther King, ktorý je dnes zapísaný v dejinách ako najväčší bojovník za ľudské práva čiernych občanov v USA v dejinách.

3.3 Martin Luther King
M. L. King sa narodil 15. Januára 1929 v Atlante- v jednom z miest rasovej segregácie. Študoval na Morehouse College- černošskej univerzite v Atlante a v roku 1848 ho vymenovali za pastora baptistickej cirkvi. Už od detstva cítil nespravodlivosť páchanú na čiernych obyvateľoch a vždy chcel túto situáciu zmeniť. Pôvodne sa volal Michael po svojom otcovi, taktiež kazateľovi, no v roku 1935 sa jeho otec rozhodol, že sebe aj svojmu synovi zmení meno podľa známeho nemeckého reformátora zo 16. storočia. A tak dnes celý svet pozná Martina Luthera Kinga.

Jeho život veľmi ovplyvnilo učenie Mahátmu Gádhiho, ktorý vo svojom boji uspel nenásilným prostestom. Preto aj M. L. King zastával teóriu a známy je aj jeho citát: „ Na nenávisť odpovieme láskou.“ V roku 1954 sa z Bostonu presťahoval do Montgomery, kde po incidente Rosy Parksovej začal boj o občianske a ľudské práva a zrovnoprávnenie černošského obyvateľstva v USA.

Počas rozsiahleho bojkotu autobusovej dopravy v meste Montgomery bol dom M. L. Kinga terčom bombového útoku, a viacerí členovia tohto bojkotu boli zatknutí. Spolu s Kingom boli odsúdení, no krátko pred vynesením rozsudku zasiahol najvyšší súd a vyhlásil rasovú segregáciu v autobusovej doprave za protiústavnú. Tento prvý úspech M. L. Kinga sa preňho stal odrazovým mostíkom pre ďalšie aktivity. Zvolili ho na čelo hnutia Southern Christian Leadership Conference (SCLC), ktoré v celej krajine koordinovalo nenásilné protesty černošských komunít a protestné pochody. Ich hlavným cieľom bolo dosiahnutie zrušenia rasovej diskriminácie a taktiež reformy v občianskych zákonoch. Toto hnutie bolo čoraz populárnejšie a k verejným protestom sa pridávalo stále viac a viac ľudí. Za tieto protesty však bol M. L. King viackrát zatknutý a väznený. Nová nádej svitla černošským obyvateľom po nástupe J. F. Kennedyho na prezidentský post.

28. augusta 1963 pred Lincolnovým pamätníkom vo Washingtone predniesol M. L. King svoj najznámejší prejav v histórii, ktorým ukončil demonštračný pochod hlavným mestom. Tento prejav dodnes poznáme ako „ Sen Martina Luthera Kinga“:  „Dnes popoludní som mal sen hlboko zakotvený v inom americkom sne. Sníval som o tom, že jedného dňa až v najvzdialenejšom cípe Georgie, Mississippi a Alabamy synovia bývalých otrokov a synovia býcalých otrokárov budú môcť žiť spolu ako bratia. Dnes popoludní som mal sen: jedného dňa malé belošské a černošské deti si budp môcť podať ruky ako bratia a sestry. Dnes popoludní som mal sen: jedného dňa moje štyri deti nebudú žiť tak, ako som žil ja, ale že ich budú posudzovať podľa ich schopností, podľa ich vlatností a nie podľa farby ich kože! „
Tomuto prejavu vtedy tlieskalo asi štvrť milióna ľudí, z ktorých asi jedna pätina boli belosi. Aj toto je dôkazom toho, že M. L. King sa stal všeobecne uznávanou osobnosťou na celom svete. Ako odpoveď na túto demonštráciu podpísal vtedajší prezident Johnson v roku 1964 Zákon o občianskych právach, ktorý ukončil segregáciu na verejných miestach. V roku 1965 Zákon o volebnom práve posilnil kontrolu vlády nad voľbami a chránil občianske práva černochov.

V roku 1964 dostal M. L. King Nobelovu cenu za mier vo veku 35 rokov. Martin Luther King až do konca svojho života bojoval proti nerovnosti medzi bielymi a čiernymi obyvateľmi, no a práve kvôli jeho angažovanosti sa ocital v čoraz väčšom nebezpečenstve. A tak 4. apríla 1968, keď sa M. L. King pripravoval na svoj ďalší prejav v Memphise v štáte Tennessee, bol naňho spáchaný atentát, keď vyšiel na balkón svojej hotelovej izby, aby pozdravil svojich prívržencov. Ťažko raneného pastora odviezli do nemocnice Saint Joseph, kde však o hodinu neskôr zomrel.

3.4 Černošská otázka po smrti M. L. Kinga
Aj keď smrť M. L. kinga zasiahla celý svet, vývoj černošskej problematiky v USA sa nepozastavil a napredoval ďalej. V roku 1990 bol v USA zvolený prvý černošský guvernér vôbec. Douglas Wilder- guvernér štátu Virginia. V roku 2001 zvolili Colina Powella za prvého amerického ministra zahraničia tmavej pleti. V roku 2005 sa Condoleezza Riceová stala prvou ministerkou zahraničia USA tmavej pleti. No a v roku 2008 sa ako prvým americkým prezidentom stal černoch Barack Obama. V dnešnej dobe sú si v USA všetci rovní a v zákonoch sa nepozerá na farbu pleti. Túto idylku však stále narúšajú členovia rôznych rasistických skupín a spolkov, Veľkým krokom vpred bolo aj nedávne zvolenie černošského prezidenta Baracka Obamu v roku 2008. Môžeme len dúfať, že história sa už nikdy nezopakuje a otázka rasizmu sa vyrieši v čo najbližšej dobe.
 
4.Štyristoročná história černošského obyvateľstva v USA
• 1619 – Do Ameriky bolo dovezení prví černošskí otroci z Afriky
• 1808 – Americký Kongres vydal zákon zakazujúci dovoz otrokov
• 1820 – Na sever od rieky Missouri bolo zrušené otroctvo
• 1865 – Po porážke Konfederácie vo vojne Severu proti Juhu bolo zrušené otroctvo na celom území USA
• 1868 – bol prijatý ústavný dodatok, ktorý dal všetkým ľuďom narodeným alebo naturalizovaným na území USA americké občianstvo
• 1869 – Ebenezera Bassetta vymenovali za prvého amerického diplomata tmavej pleti. Stal sa veľvyslancom na Haiti
• 1870 – Afroameričanom priznali volebné právo
• - Prvým černošským členom Senátu USA sa stal Hiram Rhodes Revels, prvým Afroameričanom zvoleným do Snemovne reprezentantov bol Joseph Rainey
• 1896 – Najvyšší súd rozhodol, že zákony niektorých južných štátov USA, ktoré ustanovujú rasovú segregáciu, neodporujú ústave
• 1947 – Jackie Robinson sa stal prvým basebalistom tmavej pleti, ktorý vstúpil do najvyššej baseballovej ligy
• 1948 – Rozkazom prezidenta Harryho Trumana bola zrušená rasová segregácia v americkej armáde
• - Alice Coachmanová získala ako prvá atlétka tmavej pleti olympijskú medailu.
• 1950 – Ralph Johnson Bunche sa stal prvým černošským nositeľom Nobelovej ceny za mier. Získal ju za sprostredkovanie rokovaní medzi Izraelom a Palestínčanmi.
• 1954 – Najvyšší súd USA vyhlásil rasovú segregáciu v školách za protiústavnú.
• 1955 – Černošku Rosu Parksovú zatkli, pretože odmietla pustiť v autobuse sadnúť belocha. Dôsledkom bol ročný bojkot verejnej dopravy v Montgomery (štát Alabama) zo strany Afroameričanov a následné zrušenie oddelených priestorov pre černochov v dopravných prostriedkoch.
• - V newyorskej Metropolitnej opere ako sólistka prvýkrát vystúpila speváčka tmavej pleti – Marian Andersonová.
• 1957 – Do mesta Little Rock v Arkansase museli povolať federálnu armádu, aby zabezpečila zákonom zaručený vstup černošských študentov do budovy strednej školy.
• 1958 – Kanaďan Willie O’Ree sa stal prvým černošským hokejistom v kanadsko-americkej NHL.
• 1963 – Černošský pastor Martin Luther King predniesol reč známu ako “Mám sen”. Nasledujúci rok získal Nobelovu cenu za mier.
• - Sidney Poitier sa stal prvým černochom, ktorý získal filmového Oscara v hereckej kategórii.
• 1964 – Zavraždili Malcoma X, jedného z vplyvných vodcov černošského hnutia za rovnoprávnosť.
• 1966 – Robert Clifton Weaver bol vymenovaný za tajomníka ministerstva bývania a mestského rozvoja. Stal sa tak prvým černošským členom americkej vlády.
• 1967 – Za sudcu Najvyššieho súdu USA prvýkrát vymenovali Afroameričana – Thurgooda Marshalla.
• 1968 – Zavraždili Martina Luthera Kinga.
• 1990 – Douglasa Wildera zvolili za guvernéra štátu Virgínia a stal sa tak prvým zvoleným černošským guvernérom vôbec.
• 2001 – Colina Powella vymenovali za prvého amerického ministra zahraničia tmavej pleti.
• 2005 – Condoleezza Riceová sa stala prvou ministerkou zahraničia USA tmavej pleti.
• 2008 – Barack Obama ako prvý Afroameričan vyhral prezidentské voľby v USA.

Záver
Tak ako som už povedala v úvode svojej práce, černošská problematika je prítomná v celej histórii spojených štátov a tvorí značnú a podstatnú časť dejín USA. Aj keď si černosi vydobili svoje občianske práva a z otrokov sa stali slobodní občania, v dnešnej dobe je v USA tak ako aj na celom svete ďalší problém- problém rasizmu a rasovej diskriminácie medzi slobodnými občanmi. Preto je už len na nás, ako budeme v tejto problematike pokračovať a ako ju budeme riešiť. Ako sme mali možnosť vidieť, v histórií sa udiali naozaj strašné veci a určite by sme túto zlú skúsenosť neradi opakovali. Dúfajme teda, že otázka rasovej diskriminácie bude vyriešená v čo najbližšej dobe.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Ostatné » Náuka o spoločnosti

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.024 s.
Zavrieť reklamu