Spôsoby mučenia a vrážd

Spôsoby mučenia a vrážd

Mučenie (lat. tortura, angl. torture, nem. Folter) môžeme charakterizovať ako násilie fyzické a duševné, ktorého cieľom použitia je donútiť človeka, aby jednal tak, ako to druhému vyhovuje,  tj. aby činil to, čo pôvodne činiť nechcel alebo čo je dokonca v absolútnom rozpore s jeho bytostnými záujmami.  Vražda je nezákonné zabitie inej ľudskej bytosti s úmyslom a vopred pripraveným plánom, toto vo všeobecnosti odlišuje vraždu od iných foriem neoprávneného zabitia.

Dôvodom, prečo sme si vybrali danú tému je, že táto problematika je v stredoškolskom učive nedostatočne rozoberaná, pričom je veľmi zaujímavá. Mučenie, vraždy či verejné popravy sa v ľudskej histórii vyskytujú už od nepamäti, ale pritom málokto vie, aké hrôzostrašné praktiky ich sprevádzali. 

Cieľom našej práce je objasniť  tieto praktiky a dôvody, pre ktoré boli vykonávané. Zameriavame sa na spôsoby mučenia, fyzického aj psychického charakteru. Touto prácou by sme chceli poukázať aj na to, že vykonávatelia týchto zločinov nemali len zištné dôvody, ako moc, sláva alebo peniaze. Ďalej by sme chceli zistiť, v akých formách sa vyskytuje v dnešnej dobe a porovnať ich s minulosťou.
 
1. Starovek
  Už starovekí Gréci a Rimania používali mučenie ako nástroj vypočúvania. Rimania mali ukrižovanie, Židia ukameňovanie a Egypťania nechávali previnilcov umrieť v púšti. V staroveku sa v podstate začalo používať veľa metód mučenia, ktoré boli neskôr zdokonaľované.
 
1.1 Rímska ríša
V starovekom Ríme bol spôsob výkonu popravy závislý na príslušnosti k  spoločenskej vrstve. Patricijom a rytierom bolo dovolené spáchať samovraždu  v súkromí, avšak otroci boli ukrižovávaní verejne.
 
1.1.1 Ukrižovanie
Ukrižovanie nebolo rímskym vynálezom. Rimania sa ho naučili od Grékov, ale používali ho aj „barbarské“ kmene (Indovia, Asýrčania, Keltovia). Niektorí Rimania ho považovali za nehanebný a necivilizovaný čin. Prvé ukrižované obete boli jednoducho pribité o strom. Vyvinuli sa rôzne metódy, ktoré Rimania štandardizovali. Cieľom bolo spôsobiť čo najväčšiu bolesť a a čo najnedôstojnejšie zachádzanie. Väzeň bol vyzlečený a ruky mu priviazali ku kolu, zatiaľ čo ho vojaci bičovali. Používal sa krátky bič nazývaný flagrum. Na konci ramienok boli kovové gulôčky alebo kostičky, ktoré sa zarývali do tela. Bitie skončilo až vtedy, keď obeť upadla do bezvedomia. Odsúdenec neniesol celý kríž, ako si mnohí myslia, pretože by vážil asi 135kg. Stipes (kolmý kôl) bol upevnený v zemi ( Camp Esquilina, Golgota). Väzeň niesol patibulum (priečne brvno), ktoré vážilo od 34 do 57 kg. Niesť ho, boli ale strašné muky, lebo drevo sa im drelo o rany spôsobené bičovaním. Sprievod bol obklopený vojakmi, na čele s centurionom, ktorý mal na krku zavesenú tabuľu so zločinmi odsúdeného (tabullus). Tabullus bol neskôr pribitý na vrch kríža. Na mieste dostal väzeň nápoj s myrhou (galla). Nahý odsúdený bol položený na chrbát s rukami upaženými pozdĺž priečneho brvna. Ruky mu pribili alebo priviazali. Rimania preferovali pribitie. 17,5 cm dlhé kolíky boli zabodnuté do dlaní alebo častejšie do zápästí, kvôly väčšej stabilite. Potom brvno zdvihli a buď priviazali alebo pribili ku kolmo vztýčenému kolu. Železnými kolmi boli potom pribité ku krížu aj nohy. Ak na mieste nebol trvalo postavený kolmý kôl, tak bol kríž postavený vo vodorovnej polohe a tak k nemu obeť pribili. Celú konštrukciu zdvihli a zasunuli do jamy.  Na kolmom kole bolo pribité drevo (sedile), ktoré malo za úlohu niesť časť váhy, aby sa telo neodtrhlo z kríža. Bolesť musela byť neznesiteľná. Vrážanie kolov bolo dosť bolestivé, ale obeť musela po vztýčení cítiť aj bolesť spôsobenú vlastnou váhou tela.  Ukrižovaný sa nemohol pohnúť, iba ak sa otočil v lakťoch a zaprel nohami. Toto spôsobovalo strašnú bolesť. Každý nádych a výdych bol utrpením a nedostatok kyslíku vyvolával svalové kŕče. Obete boli navyše bité alebo im natreli tvár medom, aby prilákali hmyz. Nakoniec umierali vyčerpaním a zadusením.  Niekedy obetiam vrazili kopiu do boku. Často odsúdenca oskalpovali a odstránili mu genitálie. Vrážali im kutáč do krku alebo očí. Telo namočili do oleja a okolo nôh postavili hranicu a podpálili ju. Zdravý človek mohol na kríži prežiť jeden alebo dva dni. Ježiš umrel po šiestich hodinách, čo  je dôkazom jeho strašného mučenia.

Kríže mali svoje obmeny. Na niektorých boli obete dolu hlavou, na iných prebodávali genitálie. Rimania vymysleli kríž so štyrmi ramenami (crux immisa) a s tromi (crux commisa), takto ukrižovali aj 4 zločincov so závažím na nohách. Existoval kríž podobný futbalovej bráne, kde boli odsúdení pribití k sebe jednou rukou a jednou nohou. Crux decussata alebo svätoondrejský kríž bol taký, na ktorý bola obeť pribitá s roztiahnutými nohami aj rukami a následne zohavená. V r.71 p.n.l. okolo Via Appia ukrižovali 6600 otrokov, účastníkov Spartakovho povstania, pre výstrahu prípadným nasledovateľom. Cisár Konštantín ukrižovanie zakázal, ale stále sa používalo v odľahlejších provinciách. Sú známe záznamy z Anglicka, kde sa ľudia prehlasovali za Krista a nechali sa ukrižovať. Posledné správy sú z Japonska, z 19. storočia.
 
1.1.2 Rímska aréna
Aréna v cirkuse bola populárnym dejiskom popravovania zločincov, kresťanov a ďalších náboženských a politických odporcov, vnímaných ako nepriatelia štátu. Priemerný nevycvičený človek nemal šancu, keď mal bojovať proti gladiátorovi.

Zvyčajné bolo, že davy zločincov, nahých nahnali do arény a tam museli  bojovať medzi sebou na smrť, ozbrojení iba hrdzavými mečmi. Dozorcovia ich bičovali a kto odmietal bojovať, riskoval, že mu popália genitálie rozpáleným značkovacím železom. Ani posledný preživší sa však nezachránil. Rimania mali zvlášť záľubu v inscenovaní mytologických scén. V inscenácii Pasiphae a býk, v ktorej legendárna krétska kráľovná obcovala s býkom, bol privedený skutočný býk v klietke a priviazaný k nahej ženskej obeti. Tento akt bol zrejme prevádzaný ako poprava a musel niesť smrteľné následky. Nebol to vždy býk, ale bolo zviera, ktoré symbolizovalo chlipnosť napr. medveď alebo osol.

Kresťania boli predhadzovaní levom. Levov dopravovali z Líbie a nechávali ich vyhladovať. . Vyhladnuté zviera bolo vypustené do arény do bezbranného davu, , ktorý mal často nohy zaliate v dutých kameňoch olovom. Svätý Benigius bol roztrhaný hladnými psami potom, čo mu boli vrážané rozpálené ihly pod nechty. Svätá Blandina sa odmietla vzdať viery a bola mučená, pokiaľ jej tyrani nevedeli čo s ňou, tak ju hodili naspäť do arény a priviazali ju ku kolu. Žiadne zo zvierat na ňu nezaútočilo. Niekoľko dní sa musela pozerať, ako jej kresťanskí druhovia umierajú. Prežila bitie aj položenie na rozpálený rošt. Nakoniec ju zabalili do plachty a bola vláčená býkmi. Tie ju nakoniec prebodli rohmi.
 
1.1.3 Cisárske krutosti
Caligulove hry
Počas vlády tohto zrejme šialeného panovníka platilo, že ak trval zápas pridlho, museli si súperi navzájom prebodnúť hrdlo. Aby zábava pokračovala priviedli ďalších. Na zabavenie publika potreboval najmenej dvoch mŕtvych za hodinu. Pokiaľ niekto odmietol bojovať, vošiel do arény trpaslík, ktorý gladiátora nemilosti zabil, čo najbolestnejším spôsobom. Po každom zápase vošiel „hrobár“ s rozpáleným kutáčom. Ten priložil na genitálie padlého, ak nereagoval, usúdil, že je mŕtvy a klepol mu po hlave kladivom, aby uvoľnil jeho dušu. Ak žil, ale bol ťažko ranený, zatiahli ho do „dorážacej miestnosti“, kde ho profesionálny mäsiar dorazil sekáčom na mäso. Za Caligulovej vlády boli ľudia popravovaný takpovediac bez príčiny. Muža dal popraviť za to, že bol dobre oblečený a učesaný. Svojho bratranca Ptolemaia dal popraviť, lebo nosil červený plášť. Bol natoľko znecitlivený voči pohľadu na krv, že dával ľudí mučiť alebo stínať pre zábavu zatiaľ čo jedol.
 
Domiciánove krutosti
Domiciánus bol zvlášť krutý ku kresťanom. Preto pod pojmom Domiciánove krutosti rozumieme mučenie kresťanov. Kresťania boli rozsekávaní na kusy, upaľovaní alebo napichovaní na koly. Trhali im mäso od kosti, na kožu im natierali med, aby ich hmyz dohrýzol na smrť. Boli vešaní za palce alebo za vlasy a ženám odrezávali prsty. Mučeníci boli natieraný mliekom a medom a následne zatlčení do sudov a násilím kŕmení. Paraziti sa živili ich orgánmi a ich telá hnili zvonku. Trvalo dva týždne pokiaľ umreli. Taktiež ich sťahovali z kože alebo opekali zaživa. Oči im boli vypichované, údy usekávané a genitálie utrhávané. Svätý Vavrinec bol doslova ugrilovaný na rošte. Variantov opekania bolo rozpálené kreslo. Sedem žien odsúdili týmto spôsobom. Prinútili ich sadnúť si do takýchto kresiel, zapálili pod nimi oheň, tak aby sa chytili aj ich telá. Cisár Macrinus mal veľmi svojský spôsob trestania vojakov. Keď sa dozvedel, že nejakí vojaci súložili s tou istou slúžkou, dal zabiť dva voly, ktoré dal "vykuchať" a vojakov dal zašiť dnu s hlavami von, aby sa vraj mohli rozprávať keď budú umierať.
 
1.1.4 Iné
Existovali aj mnohé iné nechutnosti ako verejne umrieť. Kto bol odsúdený z bigamie alebo otcovraždy, bol zabalený do olovených plátov alebo zašitý do vreca a vhodený do rieky Tiber. Väzňov zhadzovali z chrámov a strmých kopcov. V Ríme boli vrahovia zradcovia zhadzovaný z Tarpejskej skaly. Existuje domnienka, že Ezop, bol zvrhnutý zo skaly, lebo ukradol poklady z Apollónovho chrámu. Vynašli tiež krutú metódu na rozdrvenie tela – ťažké koleso s väčším priemerom, okované železom, ktorým otáčal jeden alebo viac mužov. Bolo široké tak, aby bolo možné naň položiť človeka. Prichytili mu nohy  a potom ho natiahli tak, že mu vytiahli ruky a uchytili mu ich nad hlavou. Bol teda ohnutý podľa kolesa. Pri každej otočke sa nahé telo nabodávalo na ostne pribité v zemi, ktoré z neho odtrhávali kusy mäsa. Obmenou tohto kolesa je sud, zvnútra opatrený kolíkmi. Obeť väčšinou spustili z kopca.

1.2 Ostatná Európa, Mezopotámia, Perzia, Egypt
1.2.1 Boží súd
V staroveku a stredoveku boli ľudia silne veriaci. Verili, že ich bohovia sú všemocní a verili, že ich bohovia budú aj súdiť. Preto sa predpokladalo, že keď bol niekto ochotný zložiť prísahu v mene boha bol považovaný za nevinného. Lenže časom už nemohli kňazi všetko kontrolovať sami a preto vymysleli božie súdy (iudicium dei). Jedná sa v podstate o to, že obvinený bol topený, upaľovaný, poprípade otrávený. Ak prežil, bol nevinný a ten, čo ho obvinil ho musel vyplatiť, ak neprežil bol považovaný za vinného. V Mezopotámii tento spôsob existoval až do vlády Chamurapiho. Podľa asýrskej knihy Kaniš sa ordál (boží súd) vodou používal v prípade manželky obvinenej z nevery. U Chetitov prevažovala prísaha, len v ojedinelých prípadoch využívali ordál a bol mu vystavený žalobca a nie obvinený. Egypťania využívali boží súd len v prípade, keď nebol dostatok dôkazov. V Stredomorí verili, že voda nežiaduce odmieta, takže ten, čo prežil bol vinný.
 
1.2.2 Stínanie, obesenie
Už v Mezopotámii, teda Asýrii a Babylone mohol páchateľ prísť o hlavu, ale nie sťatím, ale skôr odrezaním, čo bol zjavne bolestivý spôsob popravy. Záležalo na šikovnosti kata. Odrezávanie hlavy sa rozšírilo až do oblasti Stredomoria. Poznali ho Chetiti, Mitanci a Ugariťania, ktorí od Egypťanov prevzali systém zotnutia. Odrezávanie sa v Ázijských štátoch používalo aj naďalej, ale v Európe sa veľmi nerozšírilo. V stredoveku bolo obesenie považované za hanebný trest, ale v skutočnosti ho poznali už Mezopotámci. Obesenie bolo súčasťou zneuctenia páchateľovej mŕtvoly. Z Európskych kultúr najviac obesenie používali Kelti, lebo ho považovali za obeť bohom. odsúdených vešali v blízkosti svojich svätýň.

1.2.3 Sťahovanie z kože
Stiahnutie človeka z kože je jeden z najkrutejších spôsobov trestu smrti, ktoré kedy ľudstvo poznalo. Vyskytuje sa od Stredomoria až po mongolské stepi. Zmienka o ňom je už v prvom akaddskom zákonníku napísanom okolo roku 1900 p.n.l.. Tento trest sa rozšíril a uplatňoval sa proti nepriateľom štátu. Najstarší reliéf zobrazujúci sťahovanie z kože pochádza z Asýrie. Peržania údajne týmto spôsobom popravili rímskeho  cisára Publia Licinia Valeriana. V Perzii sťahovali kožu aj len z niektorých častí tela, takže to mučený prežil. Vďaka Peržanom sa sťahovanie z kože dostalo do Grécka a Ríma. Podľa Herodota boli z kože sťahovaní zlí sudcovia a ich kožou bolo potiahnuté kreslo ich nástupcu. Poznala ho celá Malá Ázia, Čínania, Mongoli a Japonci. Dokonca aj Aztékovia a Inkovia ho praktikovali. Aztékovia zvliekali z kože zajatcov a pri rituáloch si ju obliekali.
 
1.2.4 Ukameňovanie
Usmrtenie pomocou kameňa je zrejme najstarší spôsob vraždy. Šokujúce zistenia v tomto smere priniesli zoológovia, ktorí sledovali chovanie tlúp šimpanzov. Pozorovali, že jedince z jednej tlupy si vyhliadli jedinca z druhej a potom ho konármi alebo kameňmi ubili na smrť. Tento druh smrti patrí k nesmierne mučivým a krvavým spôsobom. Po prvý krát sa spomína už v 24. storočí p.n.l. v zákonoch Urukagina. Podľa nich mohol byť ukameňovaný zlodej, alebo žena majúca dvoch mužov. Jednalo sa o akt očisty kameňom, v ktorý dodnes veria napríklad moslimovia. Ukameňovaný mohol byť dokonca aj vôl, ktorý niekoho napadol a samozrejme aj jeho pán. V arabských štátoch sa ukameňovávalo napríklad za znásilnenie, zvedenie panny alebo homosexualitu.

2. Stredovek
2.1 Šibenica
V stredoveku bol trest smrti obesením určený nižším vrstvám spoločnosti. Ako sme sa už zmienili vyššie, trest smrti obesením bol vynálezom už Mezopotámcov. V stredoveku ich ale zdokonalili. Šibenice mali štyri základné tvary. Snáď najznámejším bol tvar obráteného písmena L, v pravom uhle speneného pevným priečnym trámom. Niekedy bola ešte jednoduchšia. Vysoký silný drevený trám na konci s kovovým krúžkom tiež poslúžilo. Najpoužívanejšia bola šibenica z dvoch zvislých drevených stĺpov so spojovacím trámom jej hornom konci. Cezeň sa prehodilo lano a poprava mohla začať. Výhodou bolo to, že bola stabilnejšia ako jednostĺpové šibenice, ale najmä to, že na nej mohli visieť viacerí naraz. Posledným typom boli trom či stvor stĺpové šibenice so spojovacími trámami v hornej časti.  Takéto šibenice stavali väčšie mestá, kde bolo odsúdencov viac. V Čechách miesta, kde sa nachádzala šibenica volali Golgoty.

Šibenice sa týčili pred mestskými bránami, aby varovali prichádzajúcich. Vysoké trámy sa používali preto, aby obesenca nemohli zvesiť. V Prahe viselo telo zlodeja Zoula (popraveného 1403) až sedem rokov! Pre tých, čo mali visieť dlho sa nepoužíval teda povraz, ale reťaz. Odsúdenec vyšiel po rebríku, kde mu prevliekol kat slučku cez hlavu, zliezol o odkopol rebrík.  Oprátka ho udusila alebo mu zlomila väz, čo výrazne skrátilo utrpenie. Niekedy odsúdeným dávali závažie na nohy, aby im utrpenie skrátili. Obmenou boli takzvané vešiace stoly, pri ktorých oprátka vždy zlomila väz, čiže to bol o niečo humánnejší spôsob. Okolo šibeníc boli postavené tribúny, kde diváci zaplatili za lepší výhľad. Smrť obesením sa používala aj v Československu a v niektorých krajinách sveta ju používajú doteraz.
 
2.2. Upaľovanie kacírov – Inkvizícia
Upálenie sa stalo prednostným cirkevným trestom za kacírstvo, lebo nebolo možné prelievať krv. Prvú stredovekú inkvizíciu nazývanú biskupská (tiež episkopálna ) založil pápež Lucius III. Na synode v Toulouse r. 1229 cirkevná inkvizícia dosiahla svoje dovŕšenie. Tam sa rozhodlo, že každý biskup musí postaviť v každej farnosti svojej diecézy jedného kňaza a niekoľkých sprisahaných laikov, ktorí majú sliediť po heretikoch. Povinnosťou povereného inkvizítora bolo nečakať, kým niekto heretika oznámi, ale z úradu bol povinný hľadať heretikov, zistiť ich blud a odovzdať ich svetskej vrchnosti.

Keďže biskupi neprejavovali vždy dostatočnú horlivosť, alebo bludári si vedeli aj medzi inkvizítormi nájsť zástancov, ustanovil Gregor IX. (pápež inkvizície) r. 1231 tzv. pápežskú inkvizíciu. Úlohou pápežských inkvizítorov poveril dominikánov. Konala sa hlavne v severnom Taliansku a južnom Francúzsku. Takáto inštitúcia bola zriadená v Španielsku pápežom Sixtom IV. na žiadosť Ferdinanda a Isabelly. Bol to pre nich nástroj získania moci v krajine.  Jej prvé autodafé sa konalo v Seville, kde upálili stovky kacírov zaživa. Pápež sa pokúsil inkvizíciu zakázať, ale bez úspechu. Za generálneho inkvizítora menovali dominikánskeho mnícha Tomása de Torquendu. Za pätnásť rokov svojho pôsobenia dal upáliť viac ako 2000 ľudí. Alguazinovia (inkvizítori, dráby) chodili v noci a pracovali potichu. V nebezpečí boli hlavne židia a moslimovia. Boli odvedení do Svätého Officia, zatemnenej miestnosti, kde bolo všetko pre zastrašenie obete. Inkvizítori boli oblečení v bielych koží. Na stole boli Biblie a sviečky. Ak sa obeť nepriznala, mučili ju. Buď sa priznali alebo umreli v mučiarni. Niekedy bolo možné „zmieriť sa s cirkvou“. Šťastlivci, ktorým to dovolili boli polonahí bičovaní šesť za sebou nasledujúcich piatkov v sprievode do miestnej katedrály. Nesmeli zastávať žiadny úrad ani nosiť šperky. Pätina ich majetku prepadla cirkvi ako !daň za pokánie“. Ostatný boli upálení pri autodafé.

Auto-da-fé znamená v portugalštine akt viery. Tento rituál bol určený na nedele a ďalšie sviatky, kde ich mohli sledovať väčšie davy. V predvečer autodafé boli kacíri predvedení pred inkvizičný tribunál, ktorý nad nimi vyniesol rozsudok. Každý odsúdený mal dvoch kňazov, ktorí mali spasiť jeho dušu. Odsúdení museli nosiť corazu (vysokú čapicu) a sanbentino (tuniku, čo nosili kajúcnici). Pri autodafé boli tuniky ozdobené plameňmi s diablom. Ak plamene smerovali dole, cirkev bola milosrdná a obeť bola uškrtená. Ak smerovali hore, obeť ostala verná kacírskej viere a bola upálená za živa. Okolo šiestej ráno boli odsúdení zoradení pred väznicou. Kňazi viedli sprievod. Odsúdení kacíri mali po svojich bokoch dvoch dominikánskych mníchov. Potom šli tí, ktorí boli posmrtne uznaní za kacírov a ich telá boli za trest exhumované. Za nimi niesli podobizne tých, ktorí radšej ušli zo Španielska. Každému obvinenému prečítali jeho zločiny a dali mu dlhú kázeň. Popravovali naraz aj niekoľko sto ľudí, takže obrad mohol trvať aj celý deň. Torquemanda zomrel pokojnou smrťou v posteli, ako šťastný človek. Španielska inkvizícia mala štrnásť tribunálov v Španielsku, Mexiku a Peru. Cisár KarolV. ju Priviedol do Holandska v snahe potlačiť protestantizmus. Posledné autodafé sa konalo v Mexiku v roku 1850.Počty obetí sa rôznia, zrejme tu bude niekoľko stotisíc, predovšetkým žien.

Anglický kráľ Henrich VIII. bol pokladaný za kacíra, ale sám s obľubou obviňoval svojich nepriateľov na náboženských základoch. Jeho dcéra Mária I. dala upáliť viac ako 270 protestantov ako kacírov. Preto dostala prezývku Krvavá Mary. Ani koloniálna Amerika sa nevyhla upaľovaniu. Posledná bosorka na Slovensku, Katarína Belavá, zhorela v roku 1729 po troch rokoch mučenia.
 
2.3 Vlad Napichovač
Vlad III. princ z Wallachie sa preslávil svojím vytrvalým odporom voči Osmanskej ríši a svojimi krutými metódami. Ľudia si ho spájajú s upírmi, vďaka knihe Brama Stokera Drakula.

Keď sa Vlad dostal k moci, chcel pomstiť svojho brata a otca. O desať rokov na to, sa mu to splnilo. Starší bojari a ich rodiny boli okamžite nabodnutí na kôl. Mladších šľachticov s rodinami donúti pochodovať 40 míľ na sever od Târgovişte k zrúcanine hradu Argeş. Vlad chcel tento hrad znova vybudovať, aby mohol sledovať pohyby Osmanom do Maďarska. Zotročení bojari, ich rodiny a murári boli nútení pracovať na smrť. Materiál nosili z inej blízkej zrúcaniny. Podľa tradície pracovali dovtedy, kým z nich nespadlo oblečenie a potom pracovali nahí.  Nikto neprežil výstavbu hradu, pretože tí čo zostali živý boli nabodnutý na kôl. Počty jeho obetí sa rôznia pohybujú sa od 40 000 do 100 000 obetí. Bram Stoker ho popísal vo svojej knihe ako upíra. Inšpiroval sa knihou Účet z kniežatstva Wallachia a Moldavia. Stoker v skutočnosti vedel málo o Vladovi. Avšak „kult“ vampirizmu sa zapísal do povedomia tamojších ľudí a do ich folklóru. Epidémia vampirizmu sa šírila východnou Európou hlavne v 17. storočí. Vzhľadom k histórii legendy, je prirodzené že si Stoker vybral miesto, kde legenda vznikla. Hneď ako Stoker prišiel do tejto oblasti, bol Vlad Napichovač jeden z najznámejších panovníkov. Bol dostatočne temný a ľudia ho poznali pre jeho kruté činy. Vlad Dracula bol vhodným kandidátom stať sa upírom.

2.4 Mučiace nástroje
2.4.1Drvič hlavy
Nástroj, ktorého meno veľmi príznačne vyjadruje aj účel, s obľubou a často používali španielski inkvizítori. Železná mašina pozostáva z čiapky a množstva skrutiek, ktorých poťahovanie viedlo k silnej kompresii. Následky po nasadení čiapky boli rôzne - od pukania kostičiek až po vypadnuté očné buľvy. Mučitelia nechávali svoje obete v tlaku pár minút, ale aj celé hodiny. Takouto drastickou metódou sa len zriedka domohli priznania. Niežeby bola obeť taká odvážna, ale v dôsledku závažného poškodenia mozgu už jednoducho nebola schopná nič priznávať.

2.4.2 Klietka
Tento nástroj určite poznáte z výpravných historických veľkofilmov. Princíp bol jednoduchý. Obeť bola násilím vtlačená do železnej klietky a vydaná napospas drsným podmienkam. Keď bol odsúdenec obvinený z hrdelného zločinu, bola pre neho klietka doslova truhlou. Visela zo stromu alebo bola umiestnená na verejnom priestranstve. Kým človek vo vnútri pomaly umieral na dehydratáciu, mohol si do neho ktokoľvek z okoloidúcich hodiť kameňom a na jeho mäse sa priživovali zvieratá.
 
2.4.3 Pazúry
Keby ste žili v stredoveku, boli ženou a navyše obvinenou z potratu, koniec by pre vás nebol nijak pekný. Vyšetrovatelia na podobné prípady využívali nástroj podobný pazúrom. Najskôr ho rozžeravili nad ohňom a potom doň zovreli obnažené ženské prsia. Obeť buď zamdlela a namieste vykrvácala alebo, v horšom prípade, v priamom prenose sledovala, ako sa jej doslova trhajú prsia od tela.
 
2.4.3 Drvič kolien
Ak ste mali niekedy problémy s meniskom, iste vám netreba pripomínať, aké citlivé sú kolená. A stredovekí mučitelia to pochopiteľne vedeli tiež. Odstrašujúci nástroj s ostrými zúbkami bol primárne navrhnutý na mrzačenie kostí a kĺbov. Popri kolenách ho používali napríklad aj na lakte či lýtka. Počet hrotov na drviči sa pohyboval od troch až do dvadsiatich. Niektoré pred použitím rozžeravili, iné boli navrhnuté tak, aby prenikali do cez kožu len veľmi pomaly. Takéto mučenie skoro nikdy neviedlo k usmrteniu, ale zato trvalá invalidita bola pomerne častá.
 
2.4.4 Železná panna
Železná panna sa radí k ostrejším nástrojom útrpného práva. Ide o kovovú alebo drevenú konštrukciu, tesne obopínajúci trup alebo celé telo vypočúvaného, opatrenú na vnútorných stranách ostrými kovovými hrotmi. Železnej panny boli konštruované v dvoch typoch - prvý typ bol určený k dlhodobejšiemu pobytu vypočúvaného a hroty neboli v priamom kontakte s telom - stresujúcim pôsobením bol pobyt v uzavretom priestore so zlou výmenou vzduchu a spánková deprivácia (vypočúvanej na hroty padal pri zaspávaní). Druhým typom je tesná konštrukcia, kde hroty prenikajú do tela pri uzatváraní nástroja.

3. Novovek
3.1 Gilotína
Gilotína bol mechanický nástroj, ktorým sa vykonávali popravy stínaním hláv. Pozostáva z vysokého rámu a ťažkej čepele, ktorá sa pohybuje vo zvislých koľajniciach. Tento nástroj bol hojne používaný počas Francúzskej revolúcie. Nástroje na podobnom princípe sa používali už pred rokom 1300 v Spojenom kráľovstve, Nemecku, či Taliansku.

Počas francúzskej revolúcie francúzsky lekár a revolucionár Joseph Guillotin navrhol zavedenie tohto mechanického stínania hláv. Gilotína vážila okolo 600 kg, samotná čepeľ 40-60 kg, výška koľajnicového systému okolo 4 m, od ostria po spodný bod prešlo ostrie okolo 3 m. Od okamihu spustenia po dopad ubehne asi pol sekundy. Počas francúzskej revolúcie boli gilotínov popravených desaťtisíce ľudí. Najznámejšie takto popravené osoby boli francúzsky kráľ Ľudovít XVI., 1793, a kráľova manželka Mária Antoinetta. Gilotína sa používala takmer 2 storočia. Posledná verejná poprava sa vo Francúzsku konala v 1939, ďalej sa gilotína používala "za zatvorenými dverami". Posledná poprava takýmto spôsobom sa uskutočnila v roku 1977. V Európe je v súčasnosti trest smrti zakázaný .Podľa fám zomrel aj tvorca gilotíny Guillotin na popravu vlastným nástrojom, nie je to však pravda. Zomrel prirodzenou smrťou.

3.2 Obesenie na hák
Existovalo už v Uhorsku, kde podľa zbierky trestných zákonov (Tripartitum) postihoval predovšetkým zbojníkov a lupičov. Už teraz každého napadne, že takýmto spôsobom bol popravený 17. marca 1713 v Liptovskom sv. Mikuláši legendárny slovenský zbojník Juraj Jánošík (1688- 1713).

Trest bol zjavným mučením popravovaného. Silný hák bol vrazený pod jeho rebrá, pričom spôsobil rozsiahle vnútorné zranenia. Po vyťažení háku do výšky začala pôsobiť váhy odsúdeného, takže hák začal drviť jeho slabšie hrudné kosti, čím spôsoboval ďalšie muky. V prípade, že pred popravou bol odsúdený silný, zdravý a primerane k tomu aj ťažký, čo bol Jánošíkov prípad, tak boli jeho zranenia väčšie a rozsiahlejšie a smrť prišla skôr. Ak bol slabšej telesnej konštrukcie, trpel na háku aj niekoľko desiatok hodín.

3.3 Upaľovanie
V roku 1692 skupina dospievajúcich dievčat zo Salemu v Massachusetts dostávala čudné záchvaty po tom, ako si vypočula príbehy západoindickej otrokyne. Pri vypočúvaní obvinili niekoľko žien z toho, že sú čarodejnice a že ich trýznia. Obyvatelia mestečka boli zdesení, ale vôbec nie prekvapení: viera v čarodejníctvo sa v 17. storočí rozšírila v Amerike i v Európe. To, čo nasledovalo - aj keďže je to v amerických dejinách ojedinelý prípad, umožňuje nám nahliadnuť do sociálneho a psychologického sveta puritánskeho Nového Anglicka. Mestskí hodnostári zvolali súd, ktorý mal vyšetriť obvinenie z čarodejníctva. Ten pohotovo odsúdil a popravil majiteľku hostinca Bridget Bishopovú. V priebehu mesiaca odsúdili a obesili päť ďalších žien.

Hystéria
Hystéria sa však stupňovala vo veľkej miere aj vďaka tomu, že súd prijal ako dôkaz tvrdenia svedkov, podľa ktorých sa im obvinené ženy zjavili ako duchovia alebo vo videniach. Takýto "spektrálny dôkaz" bol sám o sebe veľmi nebezpečný, pretože sa nedal ani overiť, ani podrobiť objektívnemu skúmaniu. Na jeseň 1692 popravili vyše 20 obetí vrátane niekoľkých mužov a viac ako 100 ďalších zavreli do väzenia - medzi nimi i niektorých z vážených občanov mesta. Vtedy už hrozilo, že hystéria sa rozšíri za hranice Salemu, a tak kazatelia v celej kolónii vyzývali skoncovať s procesmi. Guvernér kolónie súhlasil a súd rozpustil. Väznených neskôr prepustili alebo im výkon trestu odložili. Salemské súdne procesy s čarodejnicami dlho fascinovali Američanov. Z psychologického hľadiska sa väčšina historikov zhodla na tom, že roku 1692 Salem zachvátil určitý druh masovej hystérie, ktorú živila úprimná viera v existenciu čarodejníctva. Poukazujú na to, že kým niektoré z dievčat možno hrali divadlo, ošiaľ sa zmocnil aj mnohých zodpovedných osôb.Viac však odhalila dôkladnejšia analýza osobností obžalovaných a žalobcov. Salem, podobne ako veľká časť koloniálneho Nového Anglicka v tom čase, prechádzal ekonomickými a politickými zmenami. Z prevažne poľnohospodárskej puritánmi ovládanej komunity sa stávala väčšmi svetská spoločnosť venujúca sa obchodu. Mnohí zo žalobcov boli zástancami tradičného spôsobu života spätého s pôdou a cirkvou, kým viacero žien obvinených z čarodejníctva patrilo k rozvíjajúcej sa vrstve drobných obchodníkov a remeselníkov. Temný zápas o spoločenskú a politickú moc medzi staršími, tradičnými skupinami a novovznikajúcou obchodníckou vrstvou, aký sa odohral v Saleme, sa opakoval na mnohých miestach v celej americkej histórii. Bizarne a osudovo sa však odklonil od svojho smeru, keď sa občanov zmocnilo presvedčenie, že v ich domovoch slobodne vyčíňa diabol. Salemské čarodejnícke procesy slúžia aj ako pôsobivé prirovnanie v prípadoch osudných následkov vznesenia senzačných, pritom však falošných obvinení. Od čias Salemu sa na označenie falošných obvinení proti veľkému počtu ľudí v politickom živote často používa termín "hon na čarodejnice"
 
3.4 Zastrelenie
Zastrelenie sa objavilo ako technika popravy samotným vynálezom zbraní. Pôvodne to bol trest vyhradený vojakom a námorníkom, neskôr jeden z nástrojov masových popráv. V prípade popráv čatou vstupuje do popredia prvýkrát možnosť, že samotný kat nebude nikdy známy (jeden vojak mával vždy zbraň so slepým nábojom, takže každý člen čaty mohol mať pocit, že to bol práve on). Popravnej čate velí nižší dôstojník alebo vyšší poddôstojník, v histórií boli však aj prípady, že čata strieľala na povel odsúdeného (ako v prípade ministra vnútra štátu Vichy Pierra Pucheu). Medzi zastrelených prominentov patrili napríklad cár Mikuláš II., Mata Hari či Ferdinand Maximilián Habsburský. V súčasnosti sa tento trest používa hlavne v arabských, východoazijských a afrických krajinách, je rovnako často formou popravy „zradcov“ v guerillových vojnách. Najčastejšie sa vykonáva strelou do tyla.

4.  20.storočie
4.1 Elektrické kreslo
Jeho začiatky siahajú do konca 19. storočia, kedy boli ľudia v Amerike popravovaní elektrickým prúdom. Vzniklo, pretože sa hľadal humánnejší spôsob ako bolo obesenie. Jeho vynájdenie bolo sprevádzané konkurenčným bojom medzi Thomasom Alva Edisonom a Georgom Westinghousom. Edisom chcel poukázať na to, ako je striedavý prúd nebezpečný, na rozdiel od Westinghousa. G. Westinghouse ale odmietal dodávať elektrinu k popravám a tak sa na to podujal T. A. Edison, ktorý tým aj boj medzi nimi dvoma vyhral. Súčasné kreslo vynašiel zubár Alfred P. Southwick, ktorý ako prvý prišiel s nápadom popravovať elektrinou.

Priebeh popravy
Odsúdený je pripútaný k drevenej stoličke. Na hlavu a nohy mu priložia elektródy, ktoré sú navlhčené roztokom slanej vody. Miesta dotyku s elektródami sú oholené, aby sa čo najviac zmenšil elektrický odpor. Popravšia čata sa presunie do miestnosti , z kadiaľ môže popravu pozorovať. Dozorca dá znamenie a je zapojený zdroj (napätie 500- 2300 voltov- každý štát má iné); k poprave slúži striedavý prúd. Po asi 30 sekundách sa zdroj vypína, lekár čaká niekoľko sekúnd, kým sa telo ochladí a zkontroluje, či väzňovo telo stále bije. Ak áno, tak sa zdroj znova zapojí a takto to pokračuje, pokiaľ nie je človek mŕtvy. Tento postup je ale v každom štáte iný; napr. v štáte Florida je zavedený automatický postup, ktorý má tri fázy. Prvá: U= 2300 V, I= 9,5 A a t= 8 s. Druhá: U= 1000 V. I= 4 A, t= 22s. Tretia: U= 2300 V. I= 9,5 A, t= 8 s. Skutočné hodnoty prúdu a napätia sú pri poprave iné (záleží od elektrického odporu tela odsúdeného). Poprava môže byť sprevádzaná dymom alebo parou, krvácaním (z úst či očí), zvracaním, močením alebo defekáciou. Niekedy väzňovi vypadnú očné buľvy. Väzeň puchne, niekedy môže začať horieť. Smrť je spôsobená zástavou srdca a paralýzou respiračného systému.

4.2 Smrtiace injekcie
Smrtiaca injekcia je jeden z najnovších spôsobom exekúcie, dá sa povedať, že aj najhumánnejší, pretože popravovanému je vpichnutý nielen jed, ale aj barbituráty a utišujúce prostriedky. V ideálnom prípade odsúdený pokojne zaspí. Najväčšia vlna protestov proti tomuto spôsobu popravy bola z dôvodu aktívnej spolupráce lekárov pri poprave. Roztok obsahuje tri zložky – barbituráty, ktoré vedú k strate vedomia, bromid pankurnia, ktorého úlohou je paralyzovať bránicu a prerušiť tak pohyby pľúc a nakoniec chlorid sodný, ktorý má privodiť zástavu srdca. Účelom zavedenia smrtiacej injekcie nebola iba humanizácia popravy, ale aj ekonomické dôvody, keďže táto forma je výrazne lacnejšia ako elektrické kreslo či plynová komora. Prvá poprava sa uskutočnila v roku 1977 v Oklahome. V súčasnosti je smrtiaca injekcia prakticky jediným spôsobom popráv v USA (od roku 2001 do marca 2006 bolo vykonaných 273 popráv , z ktorých boli iba tri iné ako injekciou, teda konkrétne elektrickým kreslom). Táto forma sa využíva 37 štátoch z 50 v USA, v Guatemale, Thajsku a na Filipínach.

4.3 Koncentračné tábory (Nemecko, Rusko)
Najúčinnejším a najhroznejším prostriedkom nemeckého holokaustu boli vyhladzovacie tábory, kde sa hromadne popravovalo zastrelením, obesením a jedovatým plynom. Spočiatku v plynových vozoch, neskôr v plynových komorách, ktoré boli postavené tak, aby pripomínali obyčajné umyvárne. Mŕtvoly boli hromadne spaľované v krematóriách. Po prepadnutí ZSSR 22. júna 1941 nechal Adolf Hitler na území Poľska zriadiť šesť vyhladzovacích táborov: Treblinka, Chelmno, Osvienčim, Majdanok, Belžec, Sobibór. Vyhladtzovacie tábory prežilo 8103 väzňov.

Podľa podrobných údajov väzenkyne číslo 1818, ktorou bola Sylvia Friedemanová z Prešova, sa v bloku číslo 10 v Osvienčime I konali pokusy so sterilizáciou a umelým oplodňovaním na mužoch aj ženách. Pokusy sa začali 18. decembra 1943 na asi 350 mladých ženách prevažne holandských a gréckych Židovkách. Ženám vstrekovali do maternice jodipidin a hneď po vstreknutí robili röntgenové snímky. Tieto pokusy opakovali viackrát. Ženy dostávali po každom vstrekovaní vysoké horúčky, zápaly vaječníkov, veľké bolesti a kŕče, ktoré často končili upadnutím do bezvedomia. Potom všetkým ženám vybrali jeden alebo obidva vaječníky. Ženám boli odstraňované aj časti pohlavných orgánov. Pokusy riadil Dr. Wirths, šéflekár osvienčimských táborov. Jeho spolupracovníkom bol Dr. Weber, profesor Clauberg a oberscharführer Büning. Z väzňov bol ku spolupráci donútený profesor Dr. Samuel, ktorý bol do Osvienčimu deportovaný z Holandska. V máji 1944 bol zastrelený. Profesori a lekári, ktorí sa na pokusoch podieľali, sa netajili tým, že cieľom pokusov je pripraviť sterilizáciu európskych neárijských národov, ktorú chceli uplatňovať po skončení vojny.

Ďalšie mučenie malo podobu fenolových a maláriových injekcií, účinnosť rôznych baktérii, nájsť prach bolesti a smrti v rôznych situáciách, pokusy s hypnózou. O týchto neľudských a beštiálnych pokusoch nám hovoria zväčša iba dokumenty, lebo obete zomreli.

Na rozdiel od nemeckých vyhladzovacích táborov gulag predstavoval skôr tábory, kde boli väzni nútení pracovať, avšak podmienky boli v rôznych oblastiach odlišné a niektoré pracovné tábory predstavovali skutočné tábory smrti, kde zomierala veľká časť väzňov. Vysoká úmrtnosť bola spôsobená najmä v dôsledku chorôb, často v spojení s odoprením lekárskej starostlivosti, hladu a nevhodných pracovných podmienok. Väzni v táboroch museli nezriedka pracovať až 16 hodín denne či dokonca viac s minimom stravy, bez vhodného náradia, bez skúseností a za daných podmienok s nesplniteľnými normami. Kto normu nesplnil, často nedostal svoj prídel jedla prípadne mu bol prídel zmenšený. Dozorcovia smeli s väzňami jednať svojvoľne (jedinou podmienkou bolo, aby výrazne neklesla produkcia). Často sa pracovalo v mraze bez patričného oblečenia. Existovalo aj niekoľko táborov s relatívne znesiteľnými podmienkami, kde nebola úmrtnosť väzňov výrazná. Hlavnou úlohou gulagu bola ťažba surovín a stavba náročných projektov, ako bol napr. Bielomorsko - baltský kanál.

4.4 Šikana
Šikanovanie (iné názvy: šikanácia, šikanéria, šikana) je prílišné zámerné preháňanie osoby, kladenie jej prekážok, násilné ponižujúce správanie voči nej alebo jej týranie zo strany jednotlivca alebo skupiny, spravidla ak sa táto osoba nemôže tejto situácii vyhnúť a nie je schopná sa jej účinne brániť. Pre šikanovanie je typický nepomer síl medzi páchateľom a obeťou a častá pasivita a bezmocnosť obete. Šikanované sú spravidla osoby slabšie, menej informované či akokoľvek výraznejšie odlišné. Slovo pochádza z francúzskeho slovesa "chicaner"= prekrúcať právo. Prostriedkom šikanovania môže byť násilie, ponižovanie, urážky, posmievanie, ale aj niečo menej nápadné ako napr. ignorovanie, ohováranie, schválnosti alebo preťažovanie prácou. Pravidelné šikanovanie je nebezpečný sociálno - patologický jav, pri ktorom je obmedzovaná osobná sloboda rozhodovania, je ponižovaná ľudská dôstojnosť a česť. Podľa toho, v akej sociálnej skupine sa šikana deje, sa používajú tiež nasledujúce termíny:
-bullying – šikana medzi mládežou
-mobbing, bossing, a sexual harassment – šikana medzi dospelými na pracovisku

Bullying označuje šikanovanie žiakov medzi sebou, a to najčastejšie bitkou, nadávkami, posmechom, ohováraním, hrozbami, okrádaním, vyobcovaním z kolektívu. Prvé príznaky šikany možno zaznamenať už na materských školách.
Mobbing možno stručne charakterizovať ako systematické zákulisné intrigovanie, obmedzovanie, teror riadený kolegami na pracovisku.
Bossing je obdobou mobbingu, šikanovania sa dopúšťa priamy nadriadený obete. Zo strany šéfov ide často o zadávanie nezmyselných úloh alebo požiadaviek na splnenie očividne nereálnych termínov, neoprávnenú kritiku, zvaľovanie viny.Sexual harassment je úmyselné, sexuálne motivované konanie, ktoré uráža dôstojnosť zamestnancov na pracovisku.

Šikanovanie v škole
Verejnosť sa o násilí na školách dozvedá z médií, ktoré však opisujú len tie najbrutálnejšie prípady. K šikanovaniu dochádza na každej škole. Jeden z výskumov v Českej republike ukázal, že na druhom stupni základných škôl je šikanovaných 41% žiakov. Šikanovanie sa vyskytuje aj na stredných a vysokých školách.

5. Mučenie a medzinárodné právo
Všeobecná deklarácia ľudských práv je deklarácia prijatá Generálnym zhromaždením OSN(10. 12. 1948) , ktorá vymenúva a opisuje základné ľudské práva.  Vymenúva a opisuje základné ľudské práva, akými sú: rovnosť ľudí, náboženská sloboda, odmena za vykonanú prácu, právo na odpočinok, právo na bezplatné základné vzdelanie). Potvrdzuje nezrušiteľnosť a nescudziteľnosť práv všetkých členov ľudskej spoločnosti. Sú v nej zahrnuté všetky 3 generácie ľudských a občianskych práv. Deklarácia ale nie je záväzným dokumentom.

Verejné popravy boli vo Veľkej Britínii postavené mimo zákon v roku 1936, v USA taktiež a v Československu bola posledná verejná poprava vykonaná v roku 1946 (popraveným bol K. H. Frank).Viac - menej sa verejné popravy doteraz praktikujú v mnohých krajinách celého sveta. Patrí k ním Irán, Saudská Arábia, Čína a ako niektorí tvrdia, tak aj Spojené štáty americké, kde sú pozvaní svedkovia, aby sa pozerali na smrť odsúdených zločincov. Väčšina civilizovaných krajín však pozerá na verejné popravy s odporom.
 
Porovnaním mučenia a vrážd súčasnosti s minulosťou, vidíme značný rozdiel. V podstate veľký skok nastal už pri prechode zo stredoveku na novovek. Myslíme si, že to bolo spôsobené tým, že spoločnosť sa začala myšlienkovo uberať iným smerom ale aj technickými pokrokmi. Upustilo sa od stínania hláv, nabodávania, upaľovania atď., ale nahradili ich elektrické kreslo, smrteľné injekcie alebo šikana. Laik by možno povedal: čím bližšie sme k súčasnosti, tým bližšie sme k humánnemu zaobchádzaniu s obvinenými. Ale nemal by pravdu. Veď minulé storočie ale aj jednotlivé vojny, ktoré sme sledovali v 2. svetovej vojne a sledujeme aj dnes nás presvedčujú o opaku. Praktiky smrtiacich väzníc a táborov totalitných štátov, pokračujúce policajné násilie viedli ľudstvo k prijatiu mnoho medzinárodných zmlúv a paktov proti mučeniu. Mučenie pokračuje, len je dnes menej na očiach, používajú sa ,,moderné“ prostriedky, ktoré sú však rovnako kruté a ponižujúce ako v stredoveku. Nám sa môže zdať, že mučenie zo sveta už vymizlo, ale opak je pravdou. Vo vyspelých štátoch je síce zakázané fyzické aj psychické týranie,  ale stále sa s ním môžeme stretnúť, pre niektorých je to každodenná realita.  Napriek všetkému, predsa len zvíťazila ľudskejšia forma trestania, vo väčšine krajín sveta bol zrušený trest smrti (Európa). A možno sa raz dočkáme aj toho, že biblické ,,Oko za oko, zub za zub“ bude len smutnou minulosťou.