Formovanie a vývoj amerického národa

Formovanie a vývoj amerického národa
 
1. Úvod
Tému nášho projektu sme si vybrali z toho dôvodu, lebo si myslíme, že o americkom národe sa toho dá veľmi veľa povedať. Na jednu stranu to je téma ťažko spracovateľná no na tú druhú veľmi zaujímavá. Výber tejto témy projektu bol vlastne nápad len Miloty. Ivana spočiatku nebola nadšená ale nakoniec zistila, že naozaj je o čom písať. A čo viac dodať? Myslíme si, že ak sa aspoň trochu zaujímate o dejiny a ak vás aspoň trochu zaujíma tento veľkolepý národ tak aj vy bude s chuťou počúvať tak, ako sme my s chuťou písali.

2.  HISTÓRIA AMERICKÉHO KONTINENTU
2.1.POVODNÍ OBYVATELIA
Na americkom kontinente, až do čias jeho postupného dobytia a osídlenia Európanmi, jestvovalo niekoľko indiánskych civilizácii. Indiánske kmene obývali tento rozsiahly svetadiel v rôznych zemepisných šírkach i v rozdielnych prírodných podmienkach. Bývali na pobreží i vo vnútrozemí, v pralesoch aj na stepiach, v úrodných nížinách i vo vysokých horách. Tieto veľké rozdiely podmienili vznik osobitých a od seba často nezávislých indiánskych kultúr.
 
Od objavenia amerického kontinentu ďalší vývoj indiánskych kmeňov určovali Európania, ktorí v prvej polovici šestnásteho storočia rozvrátili Aztécku a Inkskú ríšu a podmanili si rozsiahle oblasti Strednej a Južnej Ameriky. Severná Amerika zostala až do začiatku sedemnásteho storočia mimo hlavného záujmu európskych dobyvateľov.
 
K rozpadu tradičných indiánskych kultúr okrem iného prispel aj spôsob rozdeľovania pôdy viazaný na získanie amerického občianstva. Od roku 1871 Kongres prestal kmene Indiánov oficiálne považovať za národy. Indiánske kolektívne vlastníctvo pôdy prestalo byť podľa amerických zákonov z roku 1887 platné. Americkým občanom sa mohol stať len Indián, ktorý prijal normy života bielej americkej spoločnosti, tzn., že úplne opustil kmeňový spôsob života. Plné občianske práva bez obmedzenia Indiáni získali až v roku 1924. 
 
Po prvýkrát priplávali k brehom Ameriky Vikingovia už v 10. a 11. storočí, ale pre Európu bol takzvaný Nový svet objavený až výpravami Krištofa Kolumba roku 1492. V ďalších storočiach sa Severná Amerika stala cieľom kolonizačných snáh Španielska, Holandska a Francúzska. Pre históriu budúcich Spojených štátov mala najväčší význam anglická kolonizácia atlantického pobrežia. Od roku 1664 sa Británia postupne zmocnila holandských a časti francúzskych osád v Severnej Amerike a do roku 1773 vytvorila na pobreží 13 kolónií (Massachusetts, New Jersey, New York, Rhode Island, Connecticut, New Hampshire, Pensylvánia, Delaware, Virgínia, Maryland, Severná Karolína, Južná Karolína, Georgia), základ budúcich Spojených štátov amerických.
 
 2.2.  KOLONIÁLNA SEVERNÁ AMERIKA
Od polovice sedemnásteho storočia sa väčšina európskych vojen odohrávala tiež na území Severnej Ameriky. Vojne padli najskôr za obeť maličké osady. Počas holandsko – francúzskej vojny Holanďania v roku 1655 zobrali Švédom – spojencom Ľudovíta XIV. – ich severoamerickú osadu Nové Švédsko ( Delaware ). Počas anglicko – holandskej námornej vojny sa anglické vojská zmocnili osady Nové Nizozemsko pri rieke Hudson ( 1664 ).
 
Hlavnými súpermi tu boli Francúzi a Angličania. V prvých fázach objavovania Severnej Ameriky vznikli pri rieke Sv. Vavrinca a na východnom pobreží dve oddelené sféry záujmu. Po rozšírení ich územia boli do bojov zatiahnuté aj niektoré domorodé kmene. Z občasných zrážok sa vyvinul plnokrvný konflikt známy ako „ vojna kráľa Williama“, pri ktorej francúzska vojenská výprava vyplienila anglické obchodné stanice pri Hudsonovom zálive ( 1686 ) a Francúzi spolu s Hurónmi napadli Nové Anglicko, pričom na strane Angličanov stáli Irokézovia.
 
Kontakt s Európanmi priniesol zo začiatku domorodcom niektoré výhody. Obyvatelia plání na americkom juhozápade získali od Španielov kone a mohli sa tak vrátiť k loveniu  bizónov, Hurónov, pochádzajúcich z Veľkých jazier, zachránilo spojenectvo s Francúzmi  od zničenia nepriateľskými Irokézmi. Indiáni však stále prichádzali o svoje tradičné územia. Iba na západe, kde sa francúzsky obchodníci stretli so siouxkými kmeňmi z Veľkých plání, sa európsky vplyv uplatnil minimálne.
 
2.3. DEŇ VĎAKYVZDANIA – THANKSGIVING DAY
Amerika aj dnes oslavuje tento pre nich najväčší sviatok. Moriak ,rodina a modlitby. Tak vyzerá tento sviatok dnes. Všetko sa však začalo pred tristo osemdesiatimi rokmi. V roku 1621 si po prvý raz sadla za stôl odvážna skupinka pútnikov a ďakovala za to, že prežili prvý ťažký rok v Novom svete.
 
Na začiatku nebývalej tradície bolo 101 pútnikov, ktorí sa iba rok predtým doplavili z Anglicka na lodi Mayflower do Ameriky. Na druhej strane Atlantiku hľadali slobodu pre svoje protestantské, puritánske poňatie náboženstva. Deň vďakyvzdania však nepatrí len protestantom. Je to jediný spoločný sviatok všetkých Američanov bez ohľadu na vierovyznanie.
 
Táto tradícia vznikla náhodne. Keď sa loď Mayflower blížila k severovýchodným brehom Ameriky, more sa doslova zbláznilo. Posádku síce tovrili skúsení muži, ale aj tak hrozilo, že napokon nedokážu v rozbúrených vlnách pristáť. Búrka odniesla loď ďaleko od miesta, ktoré si pútnici vyhliadli ako miesto, kde zakotvia po prvýkrát. Pútnici sa hneď po pristátí pustili do budovania osady. Z ničoho dokázali veľmi rýchlo vybudovať drevenú osadu. Čoskoro však drsná zima začala zabíjať. Polovica osadníkov sa nedožila najbližšej jari. Ostatných zachránili Indiáni z neďalekej dediny. Priniesli im jedlo a kožušiny.
 
Na jar prišiel k Angličanom Indián Squanto z kmeňa Wampanoag. Daroval im semená kukurice a poradil, ako ich zasiať. Na jeseň ich prekvapila bohatá úroda. Rýchlo sa naučili obchodovať s kožušinami a nájsť kvalitné drevo na stavbu lodí. Nasledujúci rok tak mohli dramatický príchod do Nového sveta osláviť veľkou hostinou, na ktorú pozvali aj Indiánov. Im, ale v prvom rade Bohu, ďakovali za prežitie.
 
Oslavy spojené s modlitbami trvali až tri dni. Hostina bola pod holým nebom, pretože William Bradford, prvý guvernér kolónie Plymouth, pozval až 90 Indiánov. Také množsto ľudí by sa do jeho dreveného domu nepomestilo.
Tradícia vďakyvzdania sa potom udržiavala, ale dlho nemala charakter národného sviatku. Stalo sa tak až v roku 1789, keď slávny prezident George Washington vyhlásil posledný novembrový deň každého roku za Národný deň vďakyvzdania. Spoločne s ním sa oslavovala aj americká ústava.
 
V roku 1863 poetka Sarah Josepha Hala, autorka povestnej poémy Mary mala malé jahňa, presvedčila Abrahama Lincolna, aby vyhlásil „Thanksgiving Day“ za národný sviatok. Navrhla posledný novembrový štvrtok, aby sa nadviazalo na Washingtonovo rozhodnutie. Od roku 1941 sa tento najväčší americký sviatok oslavuje vo štvrtý novembrový štvrtok.
 
A ako tento sviatok vyzerá dnes?
Na stoloch amerických rodín bude dnes tróniť pečený či restovaný moriak. K nemu pyré zo sladkých zemiakov poliate omáčkou s brusnicami a k tomu všetkému povestný tekvicový koláč.

Deň Vďakyvzdania je vari najväčším rodinným sviatkom. Rodinní príslušníci sa na tieto dni vydávajú do miest, v ktorých žijú rodičia a najbližší príbuzní, často od seba vzdialených tisícky kilometrov. Je to vari najväčší sviatok aj preto, lebo Vianoce, na rozdiel od Európy sa tu slávia iba jediný deň, totiž 25. decembra, v deň narodenia Pána.
 
Ďalšou tradíciou už od čias prezidenta Abrahama Lincolna je, že prezidenti, ktorým pestovatelia pošlú ku Dňu Vďakyvzdania darom morku či moriaka, ich „omilostia“ a pošlú ich naspäť, aby v pokoji dožili svoj morčací život.
 
A ešte jedna tradícia zostáva veľmi živá. Totiž dobročinnosť a vzájomná pomoc. Očividne sa usadila aj v génoch väčšiny Američanov, ktorých predkovia by bez pomoci iných a vlastnej ochoty pomôcť iným, sotva boli prežili. V tento deň sa otvárajú napríklad nielen kuchyne pre bezdomovcov a tých, ktorým sa v uplynulom roku nedarilo, ale aj srdcia a peňaženky občanov tejto veľkej krajiny. V tento deň, viacej ako inokedy, možno priam hmatateľne cítiť, že spolupatričnosť, vzájomná pomoc a podpora, ako aj vzájomný rešpekt a úcta, nie sú iba prázdnymi pojmami.
 
2.4. AMERICKÁ REVOLÚCIA
Ozbrojený odboj trinástich anglických kolónií na východnom pobreží Severnej Ameriky sa skončil víťazstvom nad Britániou a viedol k vytvoreniu Spojených štátov. Boj o slobodu a nezávislosť priniesol aj veľké spoločenské a politické zmeny, a preto sa zvykne nazývať aj americkou revolúciou.
 
Roku 1763, po skončení sedemročnej vojny, zostalo na americkom kontinente desaťtisícová britská armáda. Náklady na jej udržiavanie mali z jednej tretiny hradiť osadníci. Keďže sa snemy jednotlivých kolónií nevedeli dohodnúť, akým spôsobom získajú potrebné financie, londýnsky parlament roku 1765 schválil zákon o kolkovnom. Krátko nato boli zavedené nové clá na niektoré tovary dovážané do amerických osád. Postup Londýna vyostril vzťahy medzi kolonistami a materskou krajinou. V decembri 1773 vzbúrení osadníci v Bostone nahádzali stovky debien čaju do mora, aby tak dali najavo svoju nespokojnosť s colnými poplatkami. „Bostonské pitie čaju“ nadšene privítali obyvatelia kolónií na celom pobreží. Naopak, Británia posilnila svoje vojská na americkom kontinente a prijala niekoľko tvrdých opatrení namierených proti kolóniám. Londýn zrušil slobodomyseľnú ústavu osady Massachusetts a uzavrel bostonský prístav.
 
V októbri 1774 sa vo Filadelfii zišli zástupcovia 12 kolónií na prvom kontinentálnom kongrese, aby prerokovali otázky spojené so spoločnou obranou svojich záujmov. Výsledkom kongresu bola Deklarácia práv a sťažností požadujúca právo väčšej nezávislosti kolónií od Británie. Z podnetu kongresu sa začali vytvárať ozbrojené milície. V apríli 1775 došlo medzi milicionármi a anglickým vojskom k prvému ozbrojenému stretnutiu.
 
Zásahy materskej krajiny do pomerov v kolóniách vyvolali protibritskú opozíciu, ktorá vyvrcholila roku 1775 vypuknutím otvorenej vojny medzi kolóniami a Veľkou Britániou. Roku 1776 vydal druhý Kontinentálny kongres Deklaráciu nezávislosti, ktorá vyhlasovala vznik Spojených štátov amerických. Podľa Konfederačných článkov z roku 1781 si každý zo štátov únie zachoval samostatnú vnútornú a ekonomickú politiku. Vojna za nezávislosť sa skončila v roku 1783 britským uznaním nového štátu. Roku 1787 bol konfederatívny charakter USA nahradený systémom federatívnym. Od konca 18. storočia potom začala územná expanzia USA smerom na západ a na juh. Postupne boli do únie prijaté ďalšie štáty. Snaha pripojiť aj Kanadu skončila neúspešne vojnou s Veľkou Britániou v rokoch 1812-1814. Z jednotlivých teritórií boli postupne vytvárané štáty.
 
1.5. ÚSTAVA SPOJENÝCH ŠTÁTOV AMERICKÝCH
Cesta k ústave nebola ani priama ani ľahká. Náčrt dokumentu vznikol roku 1787, a to po intenzívnych debatách a šesťročných skúsenostiach s federálnou úniou 13 britských kolónií pozdĺž východného pobrežia dnešných spojených štátov vyhlásilo nezávislosť od Británie roku 1776. Mierová zmluva medzi Britmi a Američanmi a ich spojencami bola podpísaná vo Versailles 3. októbra 1783. Veľká Británia uznala nezávislosť Spojených štátov a ich západnú hranicu na rieke Mississippi.
 
Kolónie ešte kým viedli vojnu, ale už ako samozvané Spojené štáty Americké – spísali medzi sebou dohodu, ktorá ich viazala do zväzku ako jednotný národ. Dohodu označenú ako články Konfederácie a vecnej únie schválil Kongres štátov roku 1777 a formálne podpísal v júli 1778. Články konfederácie sa stali záväzné, keď ich ratifikoval posledný, trinásty, štát Maryland v marci 1781.
 
Články Konfederácie určovali medzi štátmi voľné spojenie prostredníctvom federálnej vlády, ktorá mala dosť obmedzenú moc. Dokonca aj v takých citlivých otázkach ako obrana krajiny. Federálna vláda bola vydaná na milosť a nemilosť štátnych legislatív. Za necelých 6 rokov zbadali slabiny Konfederácie všetci. Slovami Georga Washingtona 13 štátov spájal iba „povraz z piesku“. Za týchto okolnosti sa zostavovala americká ústava. Vo februári 1787 Kontinentálny kongres, legislatívny orgán republiky, vyzval štáty, aby vyslali svojich delegátov do Philadelphie na revíziu článkov Konfederácie.
 
Ústavné zhromaždenie sa zišlo 25. mája 1787 v Paláci nezávislosti, kde sa pred 11 rokmi, 4. júla 1776, prijala Deklarácia nezávislosti. Hoci delegáti boli splnomocnení iba zrevidovať Články Konfederácie, odložili Články nabok a pustili sa od základu do konštrukcie charty pre novú, centralizovanejšiu formu vlády. nový dokument, Ústava Spojených štátov, dokončili 17. septembra 1787 a oficiálne ju prijali 4. marca 1789. 55 delegátov, ktorí zostavili ústavu, patri k najprednejším osobnostiam národa.
 
Cieľom ústavy bolo vytvoriť silnú volenú vládu priamo zodpovednú vôli ľudu. Ústava určovala silnú centrálnu čiže federálnu vládu so širokými právomocami na regulovanie vzťahov medzi štátmi a s výlučnou zodpovednosťou za také úseky, ako sú medzinárodné vzťahy a obrana krajiny.
 
Ukázalo sa, že centralizáciu mnohí prijímali ťažko. Strach zo silnej centrálnej vlády bol taký hlboký, že Rhode Island odmietol vyslať svojich delegátov do Philadelphie z obavy, že silná federálna vláda by mohla ohroziť moc občanov nad spravovaním vlastných osudov. Ľudia, ktorým ústava dala právo voliť a kontrolovať svoju centrálnu vládu, pochádzali z veľmi odlišných kultúr, vied, presvedčení i záujmových skupín. Za uplynulé dve storočia sa rôznorodosť amerických občanov ešte zväčšila a napriek tomu zásadná jednotnosť národa zosilnela. Z pôvodných 13 štátov na pobreží Atlantického oceánu sa Amerika roztiahla na západ cez celý kontinent. Dnes ju tvorí 40 štátov, ako posledné do Únie vstúpili Aljaška a Havaj roku 1959.
 
Autori vložili do ústavy klauzulu o tom, že dokument možno dopĺňať kedykoľvek si to vyžiadajú spoločenské, ekonomické alebo politické okolnosti. Od ratifikácie ústavy sa doplnilo 26 dodatkov a pružnosť ústavy sa ukázala je najsilnejšou stránkou. Ústava a federálna vláda stoja na vrchole vládnucej pyramídy, ktorá zahŕňa aj miestne a štátne súdnictvo. V americkom systéme na každom stupni vlády je veľká miera autonómie. s istými právomocami vyhradenými iba jej.
 
3. USA VO VOJNÁCH
3.1.  AMERICKÁ OBČIANSKA VOJNA
Bola to vojna medzi severnými a južnými štátmi USA ( 1861 – 1865 ). Navonok išlo o konflikt v otázke, či zachovať, alebo zrušiť otroctvo. Systém južných štátov bol založený na práci otrokov na plantážach. Počet otrokov tu pred vypuknutím vojny dosiahol 4 milióny. Severné štáty budovali priemysel, ktorý si vyžaduje slobodnú pracovnú silu, a otrokárstvo na svojom území postupne stavali mimo zákona.
 
Rozpory medzi severnými a južnými štátmi však trvali už niekoľko desaťročí pred vojnou. Dlhoročné trpezlivé politické urovnávanie a kompromisy sa zasekli práve na otázke otroctva. Hlavnú úlohu v sporoch začali zohrávať  dva protiotrokárske programy: radikálni bojovníci za zrušenie otroctva abolicionisti a novosformovaná zmierlivejšia Republikánska strana s hovorcom Abrahamom Lincolnon. Povestnou poslednou kvapkou sa stal spor o charakter územia Kansasu. Zmenil sa na preteky, či ho skôr osídlia ľudia zo Severu, alebo z Juhu.
 
Roku 1860 zvíťazila v prezidentských voľbách Republikánska strana. Odpoveďou bolo postupné odčlenenie 11 štátov zo zväzku USA. Tie 4. 2. 1861 vyhlásili tzv. konfederované americké štáty ( Konfederáciu ). Otvorený vojenský konflikt medzi nimi a Úniou vypukol v Južnej Karolíne útokom konfederovaných na vojenskú pevnosť, ktorá zostala verná Únii.
 
V niekoľkoročnej krvavej vojne mala spočiatku prevahu armáda Juhu vedená skvelými veliteľmi. V druhej etape sa však naplno prejavil väčšia hospodárska a demografická sila Severu. Ešte v priebehu vojny bolo vydané známe Lincolnovo Vyhlásenie o oslobodení otrokov, ktoré zrušilo otroctvo aj v štátoch Konfederácie ( 22. 9. 1862 ). V máji 1862 Lincoln podpísal Homestead act – zákon o pôde – zaručujúci každému usídlencovi na Západe 160 akrov voľnej pôdy.
 
Po obrovských ľudských obetiach – doteraz najväčší počet padlých v histórii USA – sa vojna skočila víťazstvom Severu a upevnením federálnej moci Únie. Porazené štáty Juhu boli spočiatku pod vojenskou kontrolou, rozdelené do piatich vojenských okresov. Len postupne boli znovu prijímané do Únie a ich biele obyvateľstvo znovu získalo politické práva občanov Únie.

Charakter a výsledky občianskej vojny.
2.buržoázna revolúcia
Išlo o vyrovnanie hospodárskych a politických rozdielov medzi Juhom a Severom a o hospodársku premenu krajiny z agrárnej na priemyselnú. To narazilo na odpor južanských plantážnikov, ktorí prijali protičernoské zákony na juhu a vytvoril sa aj tajný spolok KU KLUX KLAN, ktorý prenasledoval černochov.

Rekonštrukcia dala predpoklad na premenu USA z priemyselno-agrárnej krajiny na priemyselnú veľmoc. Počas druhej etapy priemyselnej revolúcie sa v USA rozvíja monopolistický imperializmus. Dochádza k prudkému rozvoju hospodárstva, poľnohospodárstva a priemyslu (vďaka dostaku surovín, kapitálu a pôdy). Dochádza ku koncentrácii priemyslu - vzniku monopolov a trustov. Vysoký stupeň rozvoja techniky v priemysle (automatizácia, sériová výroba (bežiaci pás), automatické obrábacie stroje a strojové sústavy).   

3.2. Martin Luther King
Martin Luther King bol americkým Gándhím. Bez násilia chcel zmeniť Ameriku na krajinu, ktorá rešpektuje čiernych rovnako ako bielych. Jeho zásluhou naozaj americkí černosi dostali základné práva. A nebyť smrtiaceho výstrelu z pušky vraha, King by aj dnes dbal o to, aby sa Amerika zbavila rasizmu. Dnes by sa dožil 75 rokov. King ako jeden z mála vtedajších černochov vyštudoval vysokú školu a takto vyzbrojený sa dal na dráhu kazateľa a vstúpil do verejného života Ameriky. Čoskoro sa stal jedným z najznámejších bojovníkov za ich občianske práva. Od začiatku chcel svoj sen o rasovej rovnosti dosiahnuť nenásilným bojom. King rozpútal akciu, ktorá presiahla hranice mesta, keď Rosa Parksová odmietla sedieť v autobuse na mieste vyhradenom pre černochov a za to ju zatkli. Rosu prepustili z väzenia a Najvyšší súd rozhodol o neústavnosti rasovej segregácie v autobusoch.

S nesmiernou húževnatosťou obchádzal celú Ameriku a pokračoval v nenásilných pochodoch. Jeho hnutie malo stále viac prívržencov a v auguste roku 1963 za Martinom Lutherom Kingom kráčalo stredom Washingtonu k Lincolnovmu pamätníku až dvestotisíc černošských, ale aj belošských demonštrantov. Historici sa zhodujú, že King na zhromaždení predniesol jeden z najpamätnejších prejavov storočia, v ktorom vykreslil svoj sen o Amerike bez rasových predsudkov. „Mal som sen... Jedného dňa sa synovia bývalých otrokov a bývalých otrokárov zídu pri jednom stole bratstva!"
Neustále rastúca podpora Kingovho hnutia prinútila konať aj prezidenta J. F. Kennedyho. Ten presadil v Kongrese zákon o občianskych právach, ktorý zakazoval rasovú diskrimináciu vo verejných zariadeniach. Zákon už podpísal Kennedyho následník Lyndon Johnson a ten presadil aj zákon, ktorý dal černochom rovnaké volebné právo ako bielym. Kongres totiž zrušil skúšky gramotnosti, pomocou ktorých biele volebné komisie škrtali čiernych voličov zo zoznamov.

Martin Luther King, ktorý v tom čase už dostal Nobelovu cenu mieru, sa niekoľkokrát stal terčom pokusu o atentát. Svojho sna sa však nevzdal.V apríli 1968 sa zúčastnil na proteste sanitárnych pracovníkov v Memphise. Ráno vyšiel na terasu motela Lorraine. King sa na chvíľu zastavil, chytil rukou predné zábradlie a zhlboka sa nadýchol. Kdesi pred ním v rovnakej chvíli zaznel výstrel. Kým sa jeho ozvena dostala k uchu celej skupiny, guľka sa už zavŕtala do Kingovho srdca. Nebolo pomoci. O pár dní neskôr sa agentom FBI podarilo vraha vystopovať. Išlo o štyridsaťročného kriminálnika, recidivistu a známeho belošského rasistu Jamesa Earla Raya. Na puške, ktorú odhodil, sa našli odtlačky jeho prstov. A dokonca sa aj k činu priznal. Odsúdili ho na 99 rokov väzenia, kde pred časom zomrel na rakovinu.
 
3.3. Prvá a druhá svetová vojna
1.svetová vojna
USA vstupuje do 1. sv. vojny roku 1917 na strane Dohody. Pod zámienkou ničenia amerických lodí trojspolkom, ale v skutočnosti dodávali dohode zbrane a boli tiež hospodársky spätí, lebo dohoda mala dlhy v USA. Tiež si uvedomili, že keď sa zúčastnia vojny, zúčastnia sa aj prerozdelenia sveta. USA presadili u spojencov platnosť 14tich Wilsonových bodov (8.1.1918) ako odpoveď na popularitu ruských dekrétov. USA boli zástancom miernejšej koncepcie mierovej zmluvy s Nemeckom (bez vojenských náhrad a zabraných území, USA uzavreli individuálne zmluvy s Rakúskom a Maďarskom). Zúčastňujú sa aj rozdelenia sveta na ďalekom východe (- zmluva s Japonskom), USA si zabezpečuje prístup k čínskym prístavom a dobudováva loďstvo (končí sa prevaha Anglicka). Zo začiatku nevstúpili do spoločnosti národov, lebo ju chceli využívať na ovplyvňovanie politiky sveta, kde narazili na odpor Anglicka a Francúzska.

USA nebolo zastihnuté vojnou, a tak dochádza k rýchlemu rozvoju priemyselnej výroby (1928 o 34% vyššia výroba než pred vojnou, rozvoj elektrotechnického, automobilového, kinematografického priemyslu a i.). Americký spôsob života: vzorom mládeže je úspešný podnikatel, profesionálny športovec, filmová hviezda. Po spoločenskej stránke vývoj stagnuje: robotníci sa zaväzujú, že nebudú štrajkovať (= tzv. “žlté odbory”), nízka úroveň amerických filmov (mnoho), zakazuje sa vyučovanie darwinovej vývojovej teórie -  v niektorých štátoch severu a stredu USA (opičí proces - proces s učiteľom darwinovej teórie)

 2. svetová vojna
Pred druhou svetovou vojnou zastávajú USA neoficiálne politiku uzmiernenia útočníka (APPEASMENTU), s cieľom v rozumnej miere vychádzať v ústrety požiadavkám fašistických štátov v lokálnych konfliktoch, aby sa zabránilo celosvetovej vojne.
Vstup USA do 2.sv. vojny - 7.12.1941 sa odohral útok na Pearl Harbor (cez víkend). Japonci chceli zabezpečiť, aby americké lietadlá ani nevzlietli - panika. Japonci získali do roku 1943 prevahu v tichomorí (obsadenie: Filipín, Bornea, Franc. Indočíny - atlas)
 
4.SÚČASNOSŤ SPOJENÝCH ŠTÁTOV
4.1. Charita a pomoc chudobným
Pomoc chudobným a nezamestnaným mala v dejinách USA mnohé formy. Vládne programy pre odkázaných a chudobných boli počas 19. storočia výrazne ovplyvnené sociálnym zákonodarstvom vtedajšieho Anglicka (The Poor Laws), a teda založené na miestnych spoločenstvách. Popri vládnych programoch existovali početné svojpomocné organizácie, ktoré sa starali o chorých, nezamestnaných a osirelých. Veľká hospodárska kríza v tridsiatych rokoch 20. storočia spôsobila značnú nezamestnanosť a federálna vláda začala intervenovať vytváraním pracovných programov a programov sociálnej pomoci. Federálne programy boli na začiatku malé a v podstate sa obmedzovali na vdovy a siroty. Kde je Amerika dnes? Federálna vláda nedávno schválila prísnejšie požiadavky na prácu a vyššie postihy. Okrem dôrazu na prácu kladeného vládou, svetské a cirkevné organizácie začínajú vytvárať samostatné programy. Zameriavajúc sa na celkovú osobnosť človeka ako takého, vytvárajú sa skupiny odborníkov radiacich chudobným. Často pracujú s najťažšími prípadmi, bezdomovcami a osamelými ľuďmi. Najúčinnejšie sú programy, ktoré vytvárajú jednoduché pracovné zručnosti, ako sú čestnosť, spoľahlivosť, zdvorilosť a spolupráca. Ešte dôležitejšie je, že tieto komunitné organizácie poskytnú školiteľov, ktorí klientom pomáhajú pri prechode do zamestnania. Amerika nemá jasnú predstavu o budúcnosti sociálneho systému. Určite budú silnieť komunitné organizácie. Napokon, finančné bremeno bude nútiť štáty, aby hľadali alternatívy a rušili úradnícke aparáty pôsobiace v sociálnom systéme. Je možné, že federálna vláda pravdepodobne prestane v ňom pôsobiť úplne a Amerika sa vráti k systému organizácií miestnych samospráv a svojpomocných organizácií. Žiaľ, nestane sa tak dosť skoro pre chudobných, ktorí boli vlákaní a uviazli v pasci nefunkčného systému.
 
4.2. Legenda o Santa Clausovi
Santa Claus, tak ako ho pozname dnes, neexistuje odnepamäti. Má svojho reálneho otca, ktorým je maliar Haddon Sundblom, dátumom jeho narodenia je rok 1931. Podoba bielovlasého a spokojného Santa Clausa v červenom kabáte nevznikla náhodou, ale na objednávku spoločnosti The Coca-Cola Company.

Podľa stredovekej legendy Mikuláš rozdal všetok svoj majetok a stal sa biskupom v Myre (dnes Turecko). Príbeh o človeku, ktorý dokáže nezištne obdarovať druhých a sám pritom pociťuje radosť, je vlastný národom na celom svete. Pôvodná podoba Santa Clausa ešte na začiatku tohto storočia bola stelesnená v dobromyseľnom škriatkovi. Mikuláš mal zasa všetky atribúty starého a múdreho biskupa - biele rúcho s biskupskou čiapkou so zlatým vyšívaním, bol vysoký, chudý, s bielou bradou a striebornými vlasmi.

V roku 1931 chcela spoločnosť The Coca-Cola Company prísť na trh s netradičným vianočným balením. Obrátila sa na výtvarníka Haddona Sundbloma s požiadavkou na vytvorenie vianočného inzerátu pre časopis Sunday Evening Post. Práve tu sa objavil po prvýkrát veselo vyzerajúci a dobrácky starec s kučeravou bielou bradou, šibalstvom v očiach, v červenom kabáte a nohaviciach s vysokými čižmami a širokým opaskom.

Modelom pre tohto Santa Clausa bol obchodník na dôchodku Lou Prentice. Podľa Sundbloma tento obchodník stelesňoval všetky vlastnosti Santa Clausa. Jeho tvár bola starootcovská, nežná, s vráskami, ktoré akoby sa rozžiarili šťastím, keď sa smial, ale ktorá v sebe zároveň skrýva šibalstvo a múdrosť. Po smrti obchodníka používal ako predlohu Sundblom sám seba.
Švédsky Američan Haddon Sundblom dal Santa Clausovi novú tvár. A to tvár tak výraznú, že si už Santa Clausa nevieme predstaviť inak ako v červenom kabáte.
 
4.3. Migrácia
4.3. 1. Medzinárodná migrácia pracovných síl v minulosti a v súčasnosti
K rozsiahlym migračným pohybom dochádzalo najmä v 19. storočí. Migrácia vychádzala predovšetkým z európskych krajín a smerovala do troch svetových oblastí:
- do Severnej Ameriky ( USA, Kanada)
- do južnej Afriky, Austrálie a Oceánie
- do Latinskej Ameriky ( najmä zo Španielska, Portugalska a Talianska)
 
Po druhej svetovej vojne dali nové podmienky impulz migračným pohybom. Rozsiahle štrukturálne zmeny a prehlbovanie internacionalizačných procesov prispeli k intenzívnejším tovarovým a kapitálovým pohybom medzi štátmi- začali sa premiestňovať pracovné sily tam, kde ich bol nedostatok. .
Tradičnými prisťahovaleckými krajinami v Severnej Amerike sú USA a Kanada. Od začiatku 50- tych rokov sa stala cieľom trvalej emigrácie mnohých obyvateľov z rozvojových krajín. V posledných rokoch sa významnou tendenciou v posledných rokoch stala feminizácia migrácie. Napríklad okolo 1,5 mil. ázijských žien pracuje v zahraničí- sú to pracovníčky v domácnosti, hostesky, personál v reštauráciách a hoteloch, pracovníčky pri montážnych pásoch.
 
4.3.2.Migračná politika
Migrácia je základnou súčasťou industrializácie a urbanizácie. V rozvoji migračných pohybov zohráva významnú úlohu migračná politika. Popri hmotných a nehmotných stimuloch sú často rozhodujúcimi faktormi  tzv. „psychologické náklady“, ktoré sa musia zvážiť pri rozhodovaní pre či proti migrácii.  Keď sa totiž veľké množstvo cudzincov prisťahuje do nejakej krajiny počas krátkej doby, dochádza zvyčajne k problémom. Prisťahovalci často držia spolu, najmä keď sa im nová spoločnosť zdá cudzia a nepriateľská. A to sa v prípade USA stáva pomerne často, vzhľadom na rôznorodosť obyvateľstva a veľké sociálne rozdiely. A to napriek širokej ponuke pracovných možností. Tým viac sa však od americkej spoločnosti odlišujú a tak sa zhoršujú sociálne problémy vznikajúce z ich prijatia a integrácie.
 
4.3.3. Príliv mozgov
Medzinárodné migrácie sa v globalizovanej ekonomike zosilňujú a sú stále zložitejšie. Veľká časť súčasných migrácií je priamo alebo nepriamo spojená so svetom práce. Tento takzvaný „únik mozgov“ pripravuje rozvojové krajiny o značnú časť kvalifikovaného ľudského kapitálu. Stále noví a noví prácechtiví prisťahovalci zabezpečujú Spojeným štátom neustály prílev inteligencie a tým sa môžu permanentne držať na vrchole ekonomiky, vedy i hospodárstva.
 
4.3.4.  Benjamin R. Barber a jeho názor na migráciu
V USA existujú napríklad dva milióny kresťanov, ktorí sú tak hlboko proti súčasnej materialistickej kultúre v USA, že svoje deti odmietajú posielať do verejných škôl. McSvet dobíja svetové trhy pre konzum a zisk. McSvet je tak symbolickým obrazom privatizácie, komercionalizácie, a univerzálnej kultúry konzumu. Benjamin R. Barber tvrdí nielen to, že kultúrna heterogénnosť je typickým znakom americkej spoločnosti, považuje ju naviac za konštitutívny prvok základnej idey USA. Je pilierom podopierajúcim politický, ekonomický a kultúrny úspech Spojených štátov. Príbeh úspechu USA mohol začať len vďaka zhromažďovaniu talentov a schopností prisťahovalcov z rozličných krajín.
Benjamin R. Barber odmieta aj kritiku namierenú voči prisťahovalcom, ktorí vraj majú pre príchod do USA a život tam len materiálnu motiváciu, a prejavujú stále menšiu ochotu asimilovať sa v novej vlasti. Podľa neho je to práve americká spoločnosť, ktorej sa nedarí integrovať prisťahovalcov, a tým im otvoriť možnosti rozvíjať svoje kultúrne špecifiká. Falošné predstavy a čiernobiele videnie uplatňované aj americkým prezidentom George W. Bushom zastierajú podľa Barbera komplexnú skutočnosť a bránia diferencovanému pohľadu na dnešný svet.  Barber zdôrazňuje nevyhnutnosť takého kurzu politiky, ktorý bude zameraný na mier a slobodu, uvedomujúc si vzájomnú závislosť prostredníctvom medzinárodnej spolupráce. 

4.4. Metropoly USA
4.4.1. Los Angeles - stojazyčné mesto
Mesto bolo založené v roku 1781 mexickými osadníkmi a bolo nazvané veľmi dlhým a nepohodlným menom El Pueblo de Nuestra Seńora la Reina de Los Angeles de Porciuncula (mesto našej pani kráľovny a anjelov z Porciunculy).
Mílnik slávy mesta prišiel v 20. rokoch, keď začínajúci filmový priemysel pochopil, že je to slnečné svetlo, čo chýba filmom vyrábaným v New York City a tak sa presťahoval na západ. A Hollywood, vtedy obyčajná štvrť, sa stal slávnym. Dnes s najväčšími štúdiami, ktoré tu sídlia (Paramount, Universal, Fox a Warner Brothers) dostal nálepku "Hlavné mesto zábavy".
 
Avšak, LA je viac ako len Hollywood. Disneyland, americky úžasný zábavný park, ktorý už oslávil svoje 50. narodeniny, je najpopulárnejšie miesto s vysokou návštevnosťou. Mesto je tiež domovom mnohých svetoznámych kultúrnych inštitúcií ako napríklad: Múzeum moderného umenia, LA Filharmónia (teraz sídliaca v pozoruhodnej budove Walt Disney Concert Hall) a Gettyho múzeum.
 
LA je veselé mesto - je iba pár miest na svete kde fráza "Express Yourself" platí tak doslovne. Od nekonvenčných fanatikov zdravia po mimoriadne namakaných svalovcov, od milovníkov Art Deco po oddaných stúpencov neobvyklých náboženstiev - tí všetci žijú popri bohatých a slávnych. Klasické autá a silikón, to všetko predstavuje ľudské sny - a tisíce prichádzajú hľadať slávu a bohatstvo alebo nový život. Los Angeles je vstupná brána pre imigrantov z Ázie, Tichomorských ostrovov, Východnej Európy, Mexika a Latinskej Ameriky. Ľudia zo 160 krajín hovoriaci 96 rôznymi jazykmi tvoria Los Angeles.
 
Ale obyvateľstvo je dosť rozčlenené do uzavretých komunít. Afro-Američania žijú predovšetkým v čiernych predmestiach, ktoré sú chudobné, schátralé a s vysokou kriminalitou. Navštevníci však do týchto častí sotva zavítajú a tak to môže vyzerať akoby čierna populácia neovplyvňovala zvyšok mesta. Ale znamená to akurát, že väčšina losangelesanov žije v bubline, v ktorej je vždy slnko.

4.4.2 Washington
Washington, D.C. je hlavné mesto Spojených štátov amerických. „D.C.“ je skratka pre „Dištrikt Kolumbia“ (po angl. District of Columbia), čo označuje federálny dištrikt (okres) obsahujúci mesto Washington. Mesto nesie názov podľa George Washingtona, vojnového vodcu Americkej revolúcie a prvého prezidenta Spojených štátov. Nachádza sa tu najvyznamnejšia budova Spojenžch štátov – Biely dom. George Washington dal vybudovať toto klasicistické úradné sídlo pre svojich nástupcov roku 1792 on v ňom však nikdy nebýval. Prezývka Biely dom sa začala používať až potom, keď Briti roku 1814, vo vojne proti svojej bývalej kolónii, mesto Washington vypálili a manželka vtedajšieho prezidenta USA Dolly Madisonová dala začiernenú budovy nafarbiť na bielo.
 
4.4.3. New York
Mesto New York je ekonomicky najvýznamnejším a zároveň najľudnatejším mestom. Vlastné mesto pozostáva z piatich častí: najstarší Manhattan, ďalej Bronx, Brooklyn, Queens a Staten Island. Z nich iba Bronx je spojený s pevninou, ostatné obvody ležia na ostrovoch. Mesto je hospodárskou metropolou Spojených štátov a centrom svetového obchodu. Samé má ročný hrubý domáci produkt okolo 500 miliárd USA, čo by z neho pri pomyselnom porovnaní so štátmi sveta činilo šestnástu najväčšiu ekonomiku planéty. Sídli tu mnoho medzinárodných organizácií, vrátane OSN. New York je tiež známy ako mesto mrakodrapov, aj keď dnes sa tu nenachádza toľko mrakodrapov ako napríklad v Ázii. V 17. storočí kúpilo Holandsko ostrov Manhattan za 60 florinov (cca. 24 USD) od indiánov a založili tu osadu Nový Amsterdam. V roku 1664 ju obsadili Angličania a premenovali na New York. Svoj veľký význam získal New York vďaka kanálu, ktorý prepája rieku Sv. Vavrinca a Atlantický oceán. V 19. storočí bola vztýčená Socha Slobody ako francúzsky dar Američanom. Prvá trasa metra bola otvorená v roku 1904. V 20. rokoch 20. storočia sa začali stavať prvé mrakodrapy. V roku 1931 bol postavený Empire state buliding. V roku 1973 boli postavené budovy Svetového obchodného centra (WTC - Dvojičky). Teroristi sa ich pokúšali zničiť už v roku 1993, ale podarilo sa im to až 11. septembra 2001.

4.5. Sociálny systém v USA
4.5.1. História sociálnej podpory v USA
Nefunkčný systém podpory začal za prezidenta Lyndona Johnsona v roku 1965. Prezident Johnson zaviedol tzv. Veľkú spoločnosť. Do toho obdobia zažívali minoritné skupiny otvorenú diskrimináciu. Čierna komunita čelila diskriminácii v zamestnaní, školách a každodennom živote. Veľká spoločnosť mala byť liekom. Jej cieľom bolo pomôcť zvýšiť životný štandard chudobných. V tom čase vznikol tiež antidiskriminačný zákon nazvaný Zákon o rovnocenných možnostiach zamestnania. Požadoval od zamestnávateľov, aby uprednostňovali kvalifikovaných príslušníkov menšiny tak, aby ich percentuálne zastúpenie v tej ktorej oblasti práce bolo rovnaké, ako v spoločnosti.
 
Najvýznamnejšie zmeny Veľkej spoločnosti mali spočívať v metódach pomáhania chudobným. Najchudobnejšia časť spoločnosti dostávala peniaze, ktoré mali pomôcť k zvýšeniu kvality ich životov. Žena, ktorá sa o deti a domácnosť starala sama, dostala viac peňazí, ako tá, ktorej pri tom pomáhal muž. Žena dostala tým viac peňazí čím bol počet detí v dome vyšší. Čím viac však vláda investovala do projektov na pomoc potrebným, tým menej sa chudobní spoliehali na seba, svoje sily, schopnosti.
 
Za veľmi krátky čas po spustení projektu Veľká spoločnosť sociálne problémy zosilneli. Kriminalita prudko rástla. Narkománia sa stala fenoménom rastúcim so závislosťou na sociálnej podpore. Rodiny sa začali rozpadávať. Mládež veľmi skoro získavala prvé sexuálne „poznatky“ a počet neplánovaných a mimomanželských tehotenstiev nepredstaviteľne narástol.
 
Napriek 30 ročnej triliónovej dolárovej investícii do Veľkej spoločnosti sa životné podmienky chudobných nezlepšili. Naopak, chudobné komunity upadli skoro v každej oblasti. Rok 1994 bol najhorší čo sa týka násilia v getách. Temer všetky indikátory sociálneho rozkladu boli alarmujúce. A to aj napriek tomu, že rok 1994 bol v Amerike rokom ekonomického nárastu a prosperity! Najbohatšia krajina sveta však nepoznala spôsob ako zastaviť ‘vojnu’ zúriacu medzi chudobnými. Peniaze problém nevyriešili. Čím dlhšie títo ľudia žili na sociálnej podpore, tým boli nahnevanejšími. Veľká spoločnosť len rozdelila ľudí na dve kategórie. Pracujúcich, s predstavou o svojej budúcnosti v jednej a nazlostených, frustrovaných, závislých na sociálnej podpore v druhej.
 
4.5.2. Pokusy a pozorovania amerických sociológov
Známy americký sociológ z Východnej univerzity, Dr. Anthony Campolo, porovnával koncom osemdesiatych rokov chudobných, ktorí imigrovali do Spojených Štátov z krajín tretieho sveta - s chudobnými Američanmi, ktorí žili na sociálnej podpore. Vybraní imigranti boli nielen veľmi chudobní, ale mali aj slabé znalosti anglického jazyka a veľmi nízke vzdelanie. Ich životné štandardy v krajinách pôvodu boli oveľa horšie ako u amerických chudobných žijúcich na podpore.
 
Aké všeobecné charakteristiky objavil?
   -  Pracujúci imigranti prekonávali mnohé ťažkosti a útrapy, ale kvalita ich života sa
pomaly zlepšovala.
-  Deti týchto imigrantov smerovali k vymaneniu sa z chudoby a stávali sa členmi strednej spoločenskej vrstvy.
-  V ich rodinách, udržiavajúc silné tradičné hodnoty, prevládala silná rodinná disciplína a motivácia k učeniu.
-  Aj keď za svoju prácu boli zvyčajne platení minimálne, oni pracovali. Mnohí pracovali aj v dvoch zamestnaniach, len aby finančne vystačili.
-   
Odlišnú situáciu pozoroval Dr. Campolo medzi chudobnými Američanmi závislými na sociálnych dávkach:
 
-  Američania, ktorí boli závislí na sociálnej podpore, mali zvýšené predpoklady žiť v kultúre násilia a hnevu.
-  Deti poberateľov podpory nemali predstavu, čo by chceli robiť ako dospelí a mali tendenciu svoju závislosť na podpore prenášať aj do dospelosti.
-  Plnenie školských povinností detí, ktorých rodičia boli na podpore, bolo významne horšie, ako u ich rovesníkov.
-  Teenageri z kultúry sociálne závislých sa stávali sexuálne aktívnymi v oveľa skoršom veku, než ich rovesníci z iných sociokultúrnych skupín.
-  Mali neporovnateľne vyšší počet nemanželských otehotnení.
-  Sociálne závislé komunity sa stávali malými vojnovými zónami medzi gangmi, drogovými dílermi a narkomanmi.
 - Čím dlhšie je osoba závislá na podpore, tým ťažšie je sa z nej potom dostane. Zamestnávatelia váhajú zamestnať niekoho, kto bol pridlho na podpore.
 
 - Sociálnymi pracovníkmi sú väčšinou slabo platené ženy, ktoré nemajú vôľu ísť do osady, kde sú problémy. Stávajú sa úradníkmi, ktorí pracujú s papierom a pečiatkami.
 
 - Na druhej strane, tí, ktorí chcú pracovať so sociálnymi prípadmi, sú dobrovoľníci z dobročinných organizácií. Ale ich práca často nie je úspešná. Pokiaľ sa tieto organizácie pokúšajú ‘prebudiť’ komunity na podpore, mesačne ordinované "tabletky" v podobe podpory ukladajú ich klientov do pasívneho spánku.
 
Vo všeobecnosti sa to javí tak, že čím vláda ‘pomáhala’ menej, tým sa chudobným viedlo lepšie. Ako je možné, že taká ekonomicky silná a „sociálne cítiaca“ krajina, ako Amerika, mohla mať takú nebezpečnú a zruinovanú sociálnu vrstvu ľudí?
 
4.6. Svetové obchodné centrum
4.6.1. Krátka história WTC
Na počiatku myšlienky postaviť komplex Svetového obchodného centra (ďalej len WTC; World Trade Center) stojí spoločnosť Downtown-Lower Manhattan Development Assiociation. Najali si odborný tím z Michiganu, na ktorého čelo dosadili skúseného architekta, Američana japonského pôvodu, menom Minoru Yamasaki (* 1912- † 1986).Tento ambiciózny stavebný inžinier navrhol projekty oboch veží WTC, ktoré napokon aj napriek veľkému odporu mnohých aktivistov spoločnosť a mesto schválili.

4.6.2. Analýza udalostí 11. septembra
Náhly a prekvapivý útok teroristov na ciele v Spojených štátoch amerických ponoril na niekoľko mesiacov svet do strachu a obáv. Už si nikto nemohol byť ničím istý, stať sa môže čokoľvek. Američania boli náhle olúpení o falošný pocit bezpečia a nedotknuteľnosti svojej krajiny. Zakúsili pravý teror, dokonca vo svojej dosiaľ najtragickejšej podobe. Stavební inžinieri sa zhodujú v tom, že konštrukcia budov bola veľmi silná a dobre zrealizovaná, pretože vďaka tomu vydržali mrakodrapy ešte hodinu po náraze stáť, a tým zachránili tisícky životov dokončením evakuácie. Takisto pripúšťajú, že kolaps budov pri takých vysokých teplotách s takým množstvom leteckého paliva bol absolútne nevyhnutný.

4.6.3. Zhrnutie
Ciele, ktoré sa teroristom podarilo zničiť alebo zasiahnuť, neboli vôbec vybrané náhodne. Svetové obchodné centrum sa stalo obeťou svojho ikonického postavenia na večnej panoráme Manhattanu, ktorá reprezentuje ekonomicky vyspelé USA. Pentagón ako sídlo Ministerstva obrany USA, a tým ako hlavné veliteľstvo ozbrojených síl, pôsobilo a pôsobí i naďalej ako symbol vojenskej sily krajiny. Je veľmi pravdepodobné, že po úderoch na ekonomický a vojenský sektor, malo tretie lietadlo zaútočiť na sektor politický. Každopádne teroristický útok, ktorého katastrofálny obraz doslova obletel celý svet, si odniesol do histórie nezvratný podiel na rozsiahlych dôsledkoch. Útoky spojili rivalov, ovplyvnili počínanie politikov, zasiahli do štátnych rozpočtov, zanechali ťažké stopy v ekonomike USA i sveta, určili smerovanie dejín na najbližšie roky, naplnili zmyslom Severoatlantickú alianciu, inšpirovali mnohých umelcov, stvorili nové počítačové hry, ukázali ľuďom sveta, čo to znamená pravý a skutočný terorizmus..
 
4.6.4. Náhrada za WTC
„Pamätník“ z roku 2004
Nový komplex výškových budov
Vo februári 2003 spoločnosť Lower Manhattan Development Corporation rozhodla, že zničený komplex nahradí zrealizované dielo architekta Daniela Libeskinda. Ten vyhral nákladnú súťaž projektov, ktoré by mali WTC nahradiť.
 
4.7. Američania ako národ
Príbeh žiadneho iného národa neposkytuje také ohromné lekcie ako práve ich – je ponaučením pre samotných Američanov, ale aj pre zvyšok ľudstva. Americké dejiny sa odvíjajú už štyristo rokov a neuškodí, keď si ich pri vstupe do nového tisícročia znovu pripomenieme.
Paul Johnson, Dejiny amerického národa
Sú Američania skutočným národom, alebo ide len o nesúrodý zhluk rasových a národnostných skupín? Antiamerikanizmus je dôležitou súčasťou komplexu politických, ekonomických a filozofických bludov, ktoré vytvárajú (o)bludárium nacionálno- socialistickej identity množstva Slovákov. Americký národ je vraj len akýsi hamburger zložený z lumpov zbehnutých z celého sveta, uvarených v taviacom kotlíku, bez kultúry a tradície, ktorý nemá čo poúčať starobylé európske národy. Vraj sa Američania voči človečenstvu previnili prinajmenšom vyvraždením Indiánov a zotročením miliónov Afričanov. A že blahobyt tejto krajiny je vykúpený biedou chudobných krajín tohto sveta, najmä latinskej Ameriky...

4.7.1. Národ v dvoch významoch
Tí, čo slovo „národ“ používajú najčastejšie, zabúdajú, že jeho obsah sa v priebehu dejín menil.Teda národ ako spoločenstvo občanov, ktorí obývajú jeden štát. Takýto občiansky národ je národom z vlastnej vôle, kde nepôsobí ako spojivo ani etnicita, ale vernosť spoločným ústavným inštitúciám. Dobrým príkladom je Švajčiarsko, na území ktorého žijú štyri väčšie etniká, ale obyvateľov kantónov už kedysi v stredoveku spojil spoločný osud.

Amerika ako občiansky národ
U väčšiny moderných národných štátov sa oba princípy, etnický i občiansky, do istej miery prekrývajú. Na Slovensku sa pod pojmom „národ“ rozumie najmä ten etnický význam, s ktorým prišli štúrovci. Američania sú národom v občianskom i etnickom zmysle. Dokonca to, že sú národom v občianskom zmysle, je absolútne nespochybniteľné. Väčšina Američanov aspoň zbežne pozná svoju Deklaráciu nezávislosti, kde sa píše: „Pokladáme za samozrejmé pravdy, že všetci ľudia sú stvorení ako rovní a sú svojím Stvoriteľom obdarení istými neodcudziteľnými právami, medzi ktoré patrí právo na život, slobodu a sledovanie osobného šťastia.“ Prirátať k tomu treba Ústavu Spojených štátov z roku 1787, ktorá určuje trojdelenie moci, systém bŕzd a protiváh a v podobe prvých desiatich dodatkov zakotvuje aj základné ľudské práva. Tá ústava je často označovaná za geniálnu a bola vzorom väčšiny moderných ústav. Práve ona je uhoľným kameňom identity Američanov ako politického národa. Je scestné hovoriť o „americkom zelenáčovi“, ktorý sa má čo učiť od „starobylej Európy“. USA sú staršie ako väčšina súčasných európskych štátov. 
 
Genialita amerických „otcov zakladateľov“ pri písaní ústavy sa ešte zvýrazní v porovnaní s Francúzskom. Kým Američania uskutočnili expanziu naprieč kontinentom a dvesto rokov si vystačili s jedným ústavným dokumentom, Francúzi zažívajú dnes už svoju piatu republiku. V skutočnosti má v Európe len niekoľko krajín dlhšiu štátoprávnu kontinuitu než Spojené štáty. O „starobylosti“ USA svedčia aj názory niektorých ľavicových právnikov vEurópe, ktorí tvrdia, že americká ústava je dnes zastaraná, lebo neobsahuje socialistické pseudopráva druhej a tretej generácie, aké sú bežnou súčasťou moderných európskych ústav a bohužiaľ aj tej slovenskej...

V istom časopise bol zverejnený článok, v ktorom jeho autor uvažoval nad tým, prečo sa Spojené štáty nazývajú „americkými“, keď zaberajú len časť Severnej Ameriky a navyše tam je kopa iných štátov. Pritom by stačilo, keby sa daný komentátor pozrel do dejepisného atlasu pre základné školy. Zistil by, že keď USA vznikli, boli jediným nezávislým štátom na celej západnej pologuli. Celý zvyšok kontinentu mali podelené európske veľmoci.

Amerika ako etnický národ
Obhájiť Američanov ako „politický národ“ je pomerne ľahké. Ale hlbšia znalosť amerických dejín ukazuje prítomnosť znakov, ktoré svedčia aj o existencii Američanov ako etnického národa. Ak berieme rasu za jeden zo znakov etnického národa, tak Američania sa za posledných štyristo rokov zmenili. Začali ako bieli Anglosasi, neskôr sa primiešal germánsky prvok a na prelome 19. a 20. storočia vo väčšej miere aj keltský, slovanský, židovský a románsky. A v posledných desaťročiach získava americká tvár postupne viaceré neeurópske črty.
 
Práve táto rasová tvárnosť Ameriky vyvoláva u Európanov arogantný pocit vlastnej nadradenosti a snahu uprieť Američanom štatút plnohodnotného národa. Adolf Hitler nebol prvý ani posledný, kto tvrdil, že táto rasová zmes je dôkazom slabosti Američanov. Hoci z rasového hľadiska sú Američania možno stále „nedokončený národ“, iné znaky etnicity sú prekvapujúco stabilne prítomné už od prvých kolonistov. Americký národ totiž nebol založený 4. júla 1776, ale skôr 21. novembra 1620, keď na palube lode Mayflower podpísalo niekoľko desiatok puritánskych kolonistov spoločenskú zmluvu, ktorú sa zaviazali dodržiavať.
 
Veľavravný je fakt, že k vypracovaniu a podpisu tzv. Mayflower Compact, ako sa táto „praústava“ nazýva, ich viedli dva zdroje: jednak vtedy moderné, zmluvnoprávne teórie, ktoré neskôr formulovali Thomas Hobbes a John Locke. A na druhej strane malo ísť o obdobu zmluvy medzi Bohom a Izraelitmi. Išlo o anglických kalvínskych protestantov, do istej miery utopistov, ktorí utekali pred náboženským prenasledovaním Starého sveta so zrejmým cieľom vybudovať v Novom svete „Nový Jeruzalem – žiarivé mesto na hore“. Už tu, pri „otcoch pútnikoch“ vidieť isté znaky, ktoré od začiatku charakterizujú americký národ.
 
Tento nový ľud nezačal „na zelenej lúke“. Nadviazal na anglický jazyk, anglický protestantizmus a anglické obecné právo. Angličtina, common law, podnikateľský duch a náboženstvo sa od začiatku vyvíjajú ako znaky jednotného národa, aj keď jeho občania prišli z mnohých kútov sveta. Najmä pochopenie špecificky amerického postoja k náboženstvu je kľúčom k pochopeniu tohto národa. Zlyhanie kalvínskych utópií bolo zreteľné už na začiatku 18. storočia. Na tvarovaní Ameriky sa už od začiatku podieľali aj katolíci (Maryland) a nespočítateľné množstvo protestantských siekt. Náboženská tolerancia a oddelenie cirkvi (nie však náboženstva!) od verejného života boli teda nevyhnutné. V polovici 18. storočia došlo v kolóniách, ktoré zožierala chamtivosť, k spontánnemu náboženskému obrodeniu. Práve to obnovilo rovnováhu medzi duchovnými a svetskými cieľmi, inšpirovalo pre Američanov takú typickú silnú ľudovú zbožnosť a od tejto doby kráča idealistický a pragmatický motív v americkej duši v obdivuhodnej rovnováhe.
 
4.7.2. Indiáni, Černosi a Hispánci
S osídľovaním severnej Ameriky sa spájajú dva zločiny, ktoré dodnes Američanom každý pripomína. Ide o otroctvo a vyvražďovanie Indiánov. Američania majú tú nevýhodu, že ich história sa odohrala v „plnom svetle dejín“.

Z obdobia formovania moderných európskych národov máme málo písomných pamiatok, a tak vtedajšie zločiny zostávajú v rovine mýtov a legiend. Zločiny na Indiánoch isto nie sú ospravedlniteľné, ale boli to noví osadníci, ktorí rozorali prérie a vytvorili v povodí riek Mississippi a Missouri obilnicu sveta. To isté otroctvo. Prvých otrokov si na začiatku 17. storočia do Virginie priviezli Holanďania. „Zvláštna inštitúcia“ viedla napokon ku krvavej občianskej vojne, ktorá bola zároveň morálnou krížovou výpravou za zrušenie otroctva.
No od polovice 20. storočia sa voči černochom urobilo viacero chýb. Najväčšou chybou bola asi sociálna politika prezidentov F. D. Roosevelta, J. F. Kennedyho a L. B. Johnsona, ktorá sociálnymi dávkami zničila prirodzené komunity černochov a viedla k vytvoreniu geta v centre každého amerického veľkomesta. Ďalšou chybou bola pozitívna diskriminácia. Dnes je mnoho černochov, ktorí nechcú byť proste Američania – chcú byť Afroameričania.
Prezident Theodore Roosevelt (1901 – 1908) kedysi vyhlásil, že najistejšou cestou k zničeniu amerického národa je jeho premena na konglomerát hašteriacich sa národností. Americký národ teda existuje nielen v tom občianskom zmysle, ale aj v etnicko-kultúrnom. Hoci dnes sa pod vplyvom ľavicovoliberálnej ideológie multikulturalizmu z tohto národa „odlupujú“ niektorí černosi a Hispánci. Ako píše na záver svojej epopeje Dejiny amerického národa britský historik Paul Johnson, „loď republiky pláva ďalej a svet zvedavo sleduje, ako americký koráb preniká do neznámych vôd 21. storočia.“

Záver :
A čo dodať na záver? obidve sme po dopísaní tohto projektu plné nových informácií a tešíme sa, že ich môžeme poskytnúť aj okoliu. Samozrejme nemohli sme sem napísať všetko lebo to by sme sa prepísali na druhý svet. Vybrali sme len tie informácie, ktoré sa nám zdali dôležité a samozrejme zaujímavé.