Jazz očami a ušami 18 ročného človeka

Jazz očami a ušami 18 ročného človeka

1.   Predhovor:
Jazz má niečo cez sto rokov. Za ten čas prerástol do takých rozmerov, že je na, nebojím sa povedať, rovnakej hudobnej úrovni ako Klasická vážna hudba. Na tom, čo sa komu viac páči nemôžem nič zmeniť. Osobne si Jazz cením viac ako „klasiku“. Vybrať si medzi Armstrongom, alebo Mozartom; Chickom Coreom, alebo Ferencom Lisztom je vec vkusu, ale počúvať hudbu, ktorej tvorcovia strávia viac času machrovaním v televízií a časopisoch ako samotným hraním, a individuálnom zlepšovaním sa, je pre aspoň trochu inteligentného človeka zabíjaním času. Teda podľa mňa. Výberom témy mojej práce nechcem zachrániť tých, na prvý pohľad „hluchých“, ale aspoň pomôcť im k tomu, aby sa pokúsili počúvať nielen jazz, alebo inú kvalitnú hudbu, ale i spivajúce vtáky, šuchotajúce lístie, hrajúce sa deti. Aby neprešli bez vypočutia okolo ševeliacej fontány, starej hrkotajúcej električky, okolo starej mamy a hlavne samých seba. Pretože práve v takýchto zážitkoch sa skrýva hudba.

Nemusím vyhrať cenu za najlepší projekt (aj tak po obsahovej stránke stojí za hovno). Stačí mi, keď po mojej prezentácii príde niekto za mnou (nemyslím práve pána prof. Petrusa), či by som mu nepožičal dáke CD-čko. Myslím, že každý kto raz jazz poriadne započuje, už  ho nikdy neopustí, neodmietne zas. Táto hudbou nie je nijakou sektou, aj keď drogou bezpochýb je, no nie takou, ktorá ničí.
 Ako už dávno predo mnou povedal bubeník Abdullah Ibn Buhaina, známy ako Art Blakey: „Škoda každého človeka, ktorý prepláva životom a zmešká pritom hudbu.“

2.  História jazzu:
2.1.  Kde sa vzal, tu sa vzal
Hudobný žáner, ktorému neskôr prischol názov jazz, sa oficiálne zrodil v roku 1917, keď kapela Original Dixieland Jazz Band natočila v New Yorku prvú nahrávku: Livery Stable Blues a Original Dixieland One-Step.
To však bolo už len oficiálne predstavenie jazzu  „bielemu” obyvateľstvu východného pobrežia USA. Korene tejto geniálnej hudby však siahajú oveľa ďaľej. Dalo by sa povedať, že jazz vznikol ako kontraprodukt násilného premiestňovania černošského obyvateľstva zo Západnej Afriky na tabakové a bavlnníkové plantáže juhu USA a v Karibiku. Boli to státisíce Benincov, Ašantov, Senegalčanov a Jorubov, ktorí dreli pre bielych otrokárov. Z hudobného hľadiska však týmto, na prvý pohľad ohavným činom, začala revolúcia. Stretli a zmiešali sa tu totiž dve geniálne zložky hudobnej formy: dokonalá dravá africká rytmika s precíznou európskou harmóniou. A keďže tretia zložka - melodika, si boli aj v africkej aj v európskej hudbe blízke, nebol  problém, aby sa stretli v piesňovej forme.

Za jazz musíme bezpochýb vďačiť najmä afroamerickému obyvateľstvu USA, ktoré si aj za ťažkých podmienok ( nesloboda; po zrušení otroctva rasová neznášanlivosť; chudoba…) dokázalo uchovať svoju úžasnú spontánnosť, veselosť, hudobnosť, tradície atď.  Ako moja starká hovorievala dokázalo doslova „z hovna bič upliesť“, pretože prvé zvuky, z ktorých sa postupne vyvinulo to, čo za jazz pokladáme dnes, vznikali na podomácky zostrojených nástrojoch ako kazoo (praotec trumpety), kora (tradičný západoafrický stunový nástroj), na prvých banjách, gitarách, rôznych tradičných afrických bubnoch a perkusiách. Samozrejme nasmiem zabudnúť na človeku najprirodzenejšie hudobné nástroje - hlas, tlieskanie a dupot, s ktorými si po ťažkej práci, ale aj pri nej (spievajúci otroci pracovali výkonnejšie, čo vyhovovalo otrokárom) spríjemňovali život. Hrali, spievali a tancovali v kostoloch, na uliciach, len tak pre radosť, pri každej príležetosti stretnúť sa, zabaviť, a osláviť aj ťažký život. Nikoho netrápilo, že nemá kvalitné,značkové nástroje. Jednoduco hrali a to im stačilo. Hudbou sa vítal nový človek, zo sveta odprevádzal starý (populárne štandardy ako When The Saints Go Marching In, či Didn´t He Ramble vznikli práve pri pohrebných sprievodoch), tóny a zvuky spájali do manželstiev, dotvárali atmosféru rôznym rituálom a sviatkom. Hudba bola súčasťou každodenného života od narodenia po smrť. Je zaujímavé, že v žiadnom západoafrickom jazyku neexistuje ekvivalent pre náš pojem „umenie“.
Dôležitým medzníkom bol pre vývoj černošskej hudby aj koniec občianskej vojny, keď sa definitívne zrušilo otroctvo a po armádnych hudobných zboroch ostalo množstvo nástrojoch, ktoré boli ľahko prístupné aj chudobnému obyvateľstvu. Amerika sa v 19. a začiatkom 20. storočia stala veľkým kotlom, v ktorom sa delikátna jazzová polievočka navarila. Stretlo sa tu množstvo rozličných kultúr od čistokrvných Afričanov, Kreolov, Kubáncov, latinských Američanov až po Španielov, Angličanov a ostatných Európanov. Títo zo seba dali to najlepšie, aby mohol vzniknúť JAZZ.

 
2.2.  Vývoj novej hudby od bum, bum na bongo po moderné fusion, či nujazz
2.2.1.  18. storočie až 20. roky 20.storočia
Ako som už spomenul, najhlbšie korene jazzu treba hľadať v zbesilom spirituálnom bubnovaní afrických domorodých bubeníkov, taktiež, no určite menej* v šialených európskych, klasických dielach. Od anomných autorov Gregoriánskych chorálov cez Händela, či Bacha až po Liszta a Dvořáka. Človek* by povedal, že akékoľvek spojenie primitívnych polyteistických náboženstiev niekde v Tramtárii a bigotných Kresťanov starého kontinentu je úplne nemožné. Čo už, v hudbe, a umení celkovo je možné všetko.*
Celá tá miešačka svetovej „predjazzovej” hudby prebehla narozdiel od splynutia kultúr a rás celkom pokojne. Treba podotknúť, že celý tento proces sa odohrával v New Orleans – kolíske jazzu a jeho okolí, štátoch na Mississpskej nížine - Louisiana, Arkansas, Mississipi,  Alabama, Georgia. Prvými dokázateľnými predkami jazzu boli blues, hudba minstrelskej show, omšové spirituály, rudimentálna (pochodová) hudba a taktiež ragtime.
BLUES – vznikol dlhodobým prelínaním afroamerická vidieckej hudby s harmóniami európskych cirkevných piesní. Do mesta (New Orleansu) ho priniesli potulní bluesový hudobníci. Títo použivali najmä banjá a gitary. Je typický 6/8 taktom, z ktorého sa do jazzu dostalo triolové frázovanie. Bluesová dvanásťtaktová, trojakordová podoba, ktorú dnes skúša hrať na gitaru každý nadržaný školák, predstavuje ale relatívne neskoré vývojové štádium. Totiž potulní bluesmani sa pred rokom 1900 vôbec nestarali o počet taktov, či akordov. Blues sa stal nielen otcom jazzu, ale i veľkej časti západnej populárnej hudby (muzikálová hudba, rock, pop...)
· predsa len bola čiernym otcom jazzu bližšia prirodzenosť, a spontánnosť hudby ich predkov ako tabuľková presnosť a obmedzenosť európskych kompozícií – poznámka autora
· hlavne taký, kvôli ktorým zomierajú či už milióny, alebo dlhovlasí chlapci s gitarou na lavičke v parku – druhá poznámka čitateľa – keď to takto pôjde ďalej, tak sa táto populárno-náučná páca o jazze zmení na filozofické mudrovanie o Bohu, ktorý bol podľa najnovších správ NASA najlepším trumpetistom v dejinách a predbehol aj „Satchma“ Armstronga, aj Milesa Davisa
· ja smutné, že väčšine publika, ktorému som túto prácu prezentoval, nepozná snáď ani jedno z už ;spomenutých mien. Ale hlavne, že vieme derivovať, vieme čo je endoplazmatické retikulum, poznáme chemické zloženie moču...
· koncom 19.st tvorili černosi 50% celkového počtu obyvateľov New Orleans
 
MINSTRELSKÁ SHOW – vznikla ako romantické ztvárnenie predstavy „ušľachtilého divocha“. Prví minstrelovia boli načiernení belosi, ktorí parodovali predstavu černošského života. V USA i Anglicku bol najlávnejši biely minstrel tejto doby Tim Rice, so svojim predstavením Jumpin´ Jim Crow, kde perdvádzal podivný skákavý tanec, ktorý sa naučil od invalidného černošského otroka menom Crow v južanskom meste Louisville.
Išlo v podstate kabaret, ktorý sprevádzali krčmoví klaviristi. Tu vznikla aj tradícia tzv. „cakewalk“ – tanečnej súťaže o koláč pre víťazný pár.
SPIRITUÁLY – pomalé meditatívne variácie na afroamerickú náboženskú hudbu, ktoré mali svojou formou najbližšie k európskym predstavám o hudbe a ako prvrá vetva černošskej hudby prenikli do koncertných sál.
RAGTIME – prišiel ako poslední, v 90.rokoch 19. storočia sa pevne uchytil tak v Amerike ako Európe. Termín „ragtime“ pochádza zo spojenia potrhaný rytmus - ragged time. Technicky zložitá klavírna hudba vychádzala z adaptácií európskych populárnych tém. Ľavá ruka hrala pravideľný pochodový rytmus na dve doby a pravá vytvárala hlavný rytmický ťah: hrala v dvojnásobnom tempe a rytmické akcenty umiestňovala skôr medzi údery ľavej ruky ako na ne. Tento polyrytmický ma svoje korene v černošskej tradícii rituálnej hudby v obradoch voodoo – ale našli by sme ho aj v západnej klasickej hudbe, používaný skôr ako vedľajší efekt. Ragtime, v zásade radostná a priateľská hudba, síce nemal expresívne schopnosti blues, ale virtuózni hráči ako Tom Turpin mu dokázali dať ohnivý náboj. Neuveriteľné zvuky dokázala s regtimom urobiť aj najväčšia legenda tohto štýlu Scott Joplin. Neskôr sa ragtimové živelné synkopy v spojení s dvojdobovým rytmom uplatnili u raných jazzbandov a v 20. a 30. rokoch 20. stor. v dynamickom klavírnom štýle stride – predstaviteľ Fats Waller.
 
Ako jazz každým rokom postupne silnel – do času, tak sa rozpínal i priestoru. Už okolo rokom 1915 nebol hudbou len New Orleansu, ľudia ako klavirista Jelly Roll  Morton*  šírili novú hudbu na sever na parníkoch po Mississipi. Významnými pioniermi jazzu boli taktiež Original Dixieland Jazz Band (ďalej O.D.J.B.), kornetista Joe„King“Oliver, Fat Marable (cez jeho kapelu sa dostal mladý Luis Armstrong do „veľkého sveta najluxusnejších zábavných podnikov“). V roku 1916 sa neworleansky jazz dostal prvýkrát do Chicaga vďaka kapele O.D.J.B., a rok na to aj do New Yorku. Teraz už nič nebránilo tomu, aby sa hudba z New Orleans stala fenoménom. Týmto fenoménom sa stala nová modifikácia orleanskeho jazzu –  SWING.
Swing však mohol neohrozene nastúpiť až po roku 1935, pretože nezadržateľný vývoj, na istú dobu pribrzdil krach na New Yorkskej burze v roku 1929. Napríklad už pred krachom hviezdny muzikant, klarinetista, a neskôr saxofonista, muž, ktorý  zaviedol v jazze sopránsaxofón Sidney Bechet a jediný hráč, ktorý bol toho času schopný konkurovať improvizáciou Armstrongovi, bol nútený drhnúť topánky. Aj iný géniovia, bojím sa povedať väčší ako Bechet, Luis Armstrong a Duke Ellington boli taktiež donútení „prežiť“ a za muzikantským chebíkom odišli načas do Európy. V 1934. ich nasledoval i Coleman Hawkins. Rozpadali sa kapely a už vtedy na popularite naberajúce big bandy, napr. pre vývoj jazzu dôležitý Orchester Fletchera Hendersona, ktorý dokázal genialitu improvizácie vniesť do zložitej bigbandovej podoby.
* Morton mal kapelu, ktorá sa volala Red Hot Papers – poznámka autora
 
2.2.2.  30. až 50. roky 20. storočia
SWING – táto hudba elegantná, a energická zároveň, s plynulým štvorštvrťovým rytmom, sa stala najlepšou tanečnou hudbou. Táto privádzala do varu tisíce mladíkov i mladých dám v tančiarňach od New Orleans po Boston. Vďaka swingu sa zrodil i tanec step. Vytvoril ho konkrétne Bill „Bojangles“ Robinson. Najviac ho však preslávil Fred Astair. Pozitívnou udalosťou tohto obdobia bola aj  spolupráca čiernych a bielych hudobníkov, ktorí dovtedy pôsobili výlučne separovane. Veľkou mierou sa o to zaslúžil kráľ swingu, biely klarinetista Benny Goodman. Z nástupom swingu prišli aj ďaľšie „večné“ mená legiend. Klavirista Wiliam „Count“ Basie, vibrafonista Lionel Hampton, klarineste a saxofonista Lester Young, bubeníci Gene Krupa, Max Roach, speváčka Billy Holiday, trumpetista Dizzy Gillespie, saxofonista Charlie Parker i Coleman Hawkins gytarista Charlie Christian,  a nech mi ostatní prepáčia, že som ich nespomenul. Swingu sa podaril aj ďaľší husársky kúsok, v roku 1938 sa dostal do Carnegie Hall, kde sa ovtedy hrávala iba klasická hudba.
 
BEBOP - keď sa 30.roky chýlili ku koncu, zdalo sa, že swingom nič neotrasie. No bol tak žiadaný, že sa nakoniec opočúval. Mladí a znudení bigbandoví hráči, ku ktorým patrili Dizzy Gillespie, Charlie Parker a Charlie Christian, nakoniec priniesli zmenu. Rozvinuli harmónie, rozčlenili pravidelný swingový rytmus a vytvorili útržkovitú, prerývanú hudbu plnú napätia, ktorá znamenala odklon od swingovej jednoznačnosti a od základu zmenila skladatelské i hráčske metódy. Vznikol bebop. Harmonické zmeny vytvorili z bebopu oveľa európskejšiu hudbu – takto nejako by pravdepodobne znel Bach, keby poznal blues a mal černošský cit pre rytmus. Hlavným inšpirátorom nového prístupu bol Parker; ďalšie impulzy nová odroda jazzu čerpala z širokej palety spoločenských a ekonomických zmien v priebehu II.svetovej vojny. Skončila éra big bandov ( dnes sú už však rovnako populárne ako pred 80. rokmi) . Jazz sa vzdialil masovému vkusu a jeho väzby na blues a africké rytmy zosilneli.

Swing sa staval k verejnosti s otvorenou náručou, bebop sa k obecenstvu obracal chrbtom. Mnoho hviezd 40. rokov vnímala tento hudobný posun ako urážku. Tommy Dorsey v časopise Down Beat, že „bebop vrátil hudbu o dvadsať rokov naspäť“. Dokonca aj geniálny Luis Armstrong chvíľu pochyboval – „podivné akordy, ktoré nič neznamenajú“ a dodal: „Nemá to ani melódiu na zapamätanie, ani rytmus do tanca“. Rozruch sa však postupne ukľudnil, hudobníci i poslucháči zistili, že bebop nie je až tak odlišný. A o pädesiat rokov neskôr počujeme saxové sóla Charlieho  Parkera (stal sa najväčším hráčom bopu) ako kulisu  v reštauráciách a skladbu Theolonia Monka Round Midnight v supermarketoch i recitáloch klasických klaviristov.
Aj keď sa bop snažil vymaniť z minulosti, jeho príchod dával historický zmysel. Používal pravideľný štvorštvrťový swingový rytmus, ale akcenty boli rozložené nepravideľne a chýbal pravidelný tep veľkého bubna. Improvizácia v bope vychádzala z akordov, ale jednoduché akordy populárnych pesničiek boli v tomto prípade rozšírené o „nadstavbu“, ktorá umožňovala melodické obohatenie a častejšie striedanie akordov – tie sa v hudbe mihali ako reťaz rýchlych zábleskov. Niečo podobné robili pianista Art Tatum a Coleman Hawkins. Moderná európska vážna hudba však takéto prostriedky bežne používala už dlho. Bebop mal mnohé odrody ako napr. cubop – zmes kubánskej hudby a bebopu. Najväčšími bebopermi boli sxofonista Charlie Parker, trúbkár s pokazenou trúbkou Dizzy Gillespie(viď obrazovú prílohou) , saxofonista John Coltrane, bubeníci Kenny Clark,  Jo Jones a Max Roach,pianista Thelonious Monk, zažiaril mladučký Miles Davis, hviezdili taktiež Glen Miller a speváčka Ella Fitzgeraldová, klavirista Bill Haley, a mnohí daľší.
 
2.2.3.  Od 50. rokov podnes
Doteraz (koniec 50. rokov) sa hudba narodená v New Orleans vyvíjala po priamke, od bebopu sa rozvetvila na všetky v súčasnom jazze známe štýly – cool jazz, hard bop, free jazz, fusion, jazz čerpajúci z ľudovej hudby jednotlivých národov (ethno a  world music), a až také divočiny akou je počítačový nujazz. Svoju genialitu preukázali Miles Davis(tr), Charles Mingus (b), Clifford Brown(tr), Jimmy Smith(génius Hammond organu), Sonny Rollins(sax), Ornette Coleman(sax), Stan Getz(sax), Herbert Hancock(p), Gary Burton(vibrafón), Aretha Franklin(spev), Chick Corea(p), Stanley Clarke(b), Jean Luc Ponty (v), John McLoughlin, Paco DeLucia, All diMeola(vsetci g), Keith Jarreth(p), Scott Hamilton(sax), Jack DeJohnette(d), Airto Moreira(prcs), Dave Weckl(d) a spústa ďaľších...