Klinická smrť

Klinická smrť 

ÚVOD

Mnohí z nás si myslia, že človek je najdokonalejšia bytosť na Zemi, pretože vynašiel rôzne vynálezy, experimentuje s klonovaním, prechádza sa po Mesiaci a skúma rôzne galaxie, ale aj napriek tomu existuje viacero javov, ktoré si ľudia doposiaľ nevedia vysvetliť. Tému tejto práce som si vybrala preto, lebo patrí medzi tie, na ktoré ľudstvo ešte nenašlo odpoveď.

Chcem vám priblížiť zážitky ľudí, ktorí o svojich skúsenostiach nehovoria často a to najmä z toho dôvodu, že sa ešte i dnes, v 21.storočí nestretávajú s pochopením, ale s výsmechom. Nemyslím si, že to čo človek nedokáže odôvodniť alebo vysvetliť, tým pádom neexistuje.

A práve preto som si vybrala túto tému vybrala. Sama som sa chcela o nej viac dozvedieť a taktiež priblížiť túto problematiku vám. Musím vás však upozorniť na fakt, že ja sama som nikdy v blízkosti smrti nebola, a teda neopisujem skúsenosti z prvej ruky. Nesnažím sa ani dokázať, že existuje život po smrti. Jediné, čo chcem, je priblížiť vám tento zatiaľ nevysvetliteľný jav, ktorý zatiaľ neprekonal odmietavý postoj verejnosti.

1. VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA

1.1 Klinická smrť a ZPS – všeobecne

Klinická smrť sa definuje ako zastavenie dýchacieho systému a kardiovaskulárnej(srdcovej)činnosti, z toho plynúci nedostatok kyslíka poškodzuje gangliové bunky mozgu, nehýbavosť zrenicových či rohovkových reflexov – to sú neisté známky smrti(isté sú až zmeny fyzikálnej a chemickej povahy-„posmrtné zmeny“). Je to stav, z ktorého je mnohokrát možné modernými oživovacími postupmi priviesť človeka k životu.
 
I keď k odpovedi na základnú otázku o posmrtnom živote nemáme dnes o nič bližšie ako pred tisícročiami, je veľa obyčajných ľudí, ktorí došli na samý kraj smrti a opísali zázračné záblesky druhého sveta. Ich zážitky nesú skratku ZPS zážitok prahu smrti. Tento výraz vytvoril roku 1975 Dr. Raymond A. Moody. Používajú sa aj iné výrazy, napríklad „cesty na druhom svete“, „útek jediného k Jedinému“, „havária lietadla“, predsmrtné vidiny“ .

1.2 Zážitok bezprostrednej blízkosti smrti

K stretnutiam so smrťou prichádza za veľmi zvláštnych okolností a zažívajú ich najrozmanitejšie typy ľudí. Pravdou ostáva napriek tomu prekvapujúca podobnosť všetkých týchto zážitkov. Súvislosti sú pri tom také očividné, že nie je problém vybrať asi pätnásť rôznych prvkov, ktoré sa stále opakujú vo všetkých prípadoch. Na základe týchto prvkov bol zostavený krátky, teoreticky „ideálny“ alebo „úplný“ zážitok, ktorý obsahuje všetky spoločné prvky v takom poradí, v akom sa typicky vyskytujú:
 
Človek zomiera. Keď sa dostáva do najväčšej fyzickej úzkosti, počuje, ako ho lekár vyhlasuje za mŕtveho. Začína vnímať nepríjemný hluk, akési zvonenie a zároveň má pocit, že sa veľmi rýchlo pohybuje cez dlhý tunel. Potom sa zrazu ocitá mimo svojho fyzického tela. Pozoruje ho z určitej vzdialenosti priestoru, akoby bol divákom. Sleduje pokusy lekárov o resuscitáciu z tohto neobvyklého zorného uhla a je v stave citového vzrušenia.

Po chvíli sa spamätá a zvykne si na tento zvláštny stav. Spozoruje, že vlastní ešte „telo“, ale veľmi odlišné a s inými schopnosťami, než je telo, ktoré opustil. Čoskoro nasledujú nové udalosti. Prichádzajú ho pozdraviť iní ľudia a snažia sa mu pomôcť. Zazrie duchov príbuzných a priateľov, ktorí už zomreli. Objavuje sa pred ním vznešená bytosť, plná lásky, tepla a svetla, akú nikdy doteraz nestretol. Táto svetelná bytosť mu kladie otázku bez slov a privádza ho k hodnoteniu vlastného života panoramatickým premietnutím hlavných udalostí, ktoré človek zažil. V istom okamihu sa ocitá pred akousi bariérou či hranicou, ktorá zrejme predstavuje zlom medzi životom  na zemi a životom nasledujúcim. Zisťuje však, že sa musí vrátiť, pretože čas jeho smrti ešte neprišiel.

Tu sa však už bráni, pretože skúsil, čo znamená ďalší život a nechce sa vrátiť. Napriek tomuto postoju sa znova spája so svojím telom a pokračuje v pozemskom živote.  Neskôr sa pokúša rozprávať o tom iným, naráža však na problémy. Márne hľadá slová, ktoré by adekvátne opísali nadpozemský zážitok. Keď navyše zistí, že sa mu ľudia posmievajú, prestane o tom hovoriť. Napriek tomu zážitok hlboko zasiahne do jeho myslenia, zvlášť, čo sa týka názorov na smrť a jej vzťahu k životu.
 
Nesmieme zabudnúť, že spomínaný opis nepredstavuje konkrétny zážitok niektorej osoby. Je to skôr univerzálny „model“, väzba spoločných prvkov, vyskytujúca sa v mnohých prípadoch. Umožňuje nám vytvoriť si všeobecnú predstavu o tom, čo asi prežíva umierajúci.

Nemôžeme zabúdať ani na to, že udalosti, ktoré ľudia zažili na prahu smrti, sú mimo súboru našich bežných skúseností  a preto sa dajú očakávať isté lingvistické ťažkosti u tých, ktorí nám chcú niečo o nich povedať. Dotyčné osoby jednoznačne charakterizujú svoje zážitky ako neopísateľné, t.j. „nevyjadriteľné“. Jedna žena to vyjadrila takto:

„Nuž, naozaj mám teraz problémy, keď sa to snažím vykresliť, pretože všetky slová, ktoré poznám, sú trojrozmerné. Vtedy, keď som to prezívala, stále som myslela na to: ,Keď som sa učila geometriu, vždy nám hovorili, že sú len tri rozmery a ja som to vždy akceptovala.‘ Mýlili sa však. Je ich viac. Náš svet je trojrozmerný, ale ten ďalší, určite nie je. Preto sa mi to teraz tak ťažko hovorí. Všetko musím definovať len slovami, ktoré sú trojrozmerné. Chápete? Lepšie to už  nemôžem opísať , ale ani toto nie je primerané. Bohužiaľ, neviem vám podať úplný obraz.“

1.3 Znaky ZPS

podrobnejší opis toho, čo prežívajú ZPS-kári:
 
1.3.1 Vypočutie správy o smrti
1.3.2 Pocity mieru a pokoja
1.3.3 Hluk
1.3.4 Tmavý tunel
1.3.5 Opustenie tela
1.3.6 Stretnutia s inými
1.3.7 Svetelná bytosť 
1.3.8 Prehľad života
1.3.9 Návrat

1.3.1 Vypočutie správy o smrti
Mnoho ľudí hovorilo, že počuli, ako ich lekári vyhlásili za mŕtvych. Jedna žena spomína takto:
 
„Bola som v nemocnici, ale tam nevedeli, čo je so mnou. Tak ma môj lekár poslal k rádiológovi, aby mi vyšetrili pečeň. Najprv skúšali na mojej ruke, či som alergická na preparát, ktorý chceli použiť. Neobjavila sa žiadna reakcia. Keď mi ho tento krát pichli, prestalo mi biť srdce. Počula som rádiológa, ako ide k telefónu. Veľmi jasne som tiež počula, že vytáčal číslo. Hovoril: ,Pán doktor, zabil som vašu pacientku, pani Martinovu!‘ Ja som však vedela, že nie som mŕtva. Chcela som sa pohnúť a dať im to na vedomie, ale nemohla som. Keď sa ma snažili priviesť k vedomiu, vnímala som, že sa radia o aplikácii lieku. Pichnutie ihly som vôbec necítila. Necítila som nič, keď sa ma dotýkali.“

1.3.2 Pocity mieru a pokoja
 Kým je pacient vo svojom tele, môže neraz pociťovať silnú bolesť. Ale keď sa „pretrhnú šnúry“, dostaví sa veľmi skutočný pocit pokoja a bezbolestnosti.
Pacienti so zlyhaním srdca vravia, že prenikavá bolesť srdcového záchvatu  sa mení z múk na takmer slastný pôžitok. Niektorí bádatelia uvádzajú teóriu, že keď mozog pociťuje takú prenikavú bolesť, vylučuje chemickú látku vlastnej produkcie, ktorá bolesť potlačí. No nik zatiaľ neuskutočnil pokusy, ktoré by to či už potvrdzovali, alebo vyvracali. No aj keby to bola pravda, nevysvetľujú sa tým ostatné symptómy tohto úkazu.

Jeden muž hovorí:
  „Vo chvíli úrazu mnou prenikla krátka bolesť, ale potom sa úplne stratila. Mal som pocit, že sa vznášam v tmavom priestore. V ten deň bolo mimoriadne chladno, ale kým som bol v tej tme, cítil som iba teplo a najdokonalejšiu pohodu, akú som kedy zažil....Pamätám si, ako som uvažoval: ,Určite som mŕtvy.‘“
 
  Žena, ktorá bola oživovaná po srdcovom infarkte, konštatuje:
 
  „Začala som vnímať najfantastickejšie pocity. Necítila som absolútne nič okrem mieru, pohodlia, ľahkosti proste zázrak. Chápala som, že všetky moje starosti pominuli a pomyslela som si: ,Och, aké ticho a pokoj. Nič ma nebolí.‘“
 
  Ďalší muž spomína:
  „Mal som príjemný, úžasný pocit samoty a pokoja....Bolo to krásne a v mojej mysli vládol nevšedný mier.“

1.3.3 Hluk
V mnohých prípadoch sa spomínajú nezvyčajné zvukové vnemy počas umierania alebo už pred ním. Je to buď nepríjemný hukot, vychádzajúci z hlavy pacienta, alebo hlasné zvonenie, či praskanie, búchanie alebo „zavýjanie vetra“. V iných prípadoch tieto zvukové prejavy naberali ľúbivú, melodickú formu. Napríklad muž, ktorého vyhlásili za mŕtveho po dovoze do nemocnice, si spomína:
 
„Počul som čosi, čo znelo ako zvony. Akoby boli ďaleko a vietor ich prinášal ku mne. Znelo to ako japonská zvonkohra...Bol to hádam jediný zvuk, ktorý som registroval.“
 
Mladá žena, ktorá takmer zomrela na vnútorné krvácanie, povedala, že vo chvíli, keď sa zrútila:
 „...začala som vnímať neznámu, majestátnu a skutočne krásnu hudbu.“

1.3.4 Tmavý tunel
Často s vnímaním hluku majú ľudia pocit, že sú vťahovaní neuveriteľnou rýchlosťou do akéhosi tmavého priestoru. Toto prostredie opisujú ako jaskyňu, studňu, žľab, ohradu, lievik, vákuum, prázdnotu, odpadovú rúru, údolie, valec alebo vystupujú po schodisku. Hoci ľudia používajú rôzne názvy, je zrejmé, že sa snažia vyjadriť jeden a ten istý obraz. Niektorí ľudia opisovali, že prešli krásnymi, zdobenými dverami, čo sa zdá veľmi symbolické pre prechod do inej ríše. No väčšina ľudí toto prostredie prirovnáva k tunelu, na konci ktorého vidia jagavé svetlo.

Jestvuje obraz z 15. storočia od Hieronyma Boscha, ktorý sa vola Výstup do Empyreanu /viď príloha č.  / a doslova zobrazuje tento zážitok. V popredí sú ľudia, ktorí umierajú. Obklopujú ich duchovné bytosti, ktoré sa usilujú upriamiť ich pozornosť nahor. Prechádzajú tmavým tunelom a vychádzajú do svetla. Keď do toho svetla vstupujú, zbožne pokľaknú.

Istý muž svoj zážitok opisuje takto:
„Prvé, čo sa stalo – odohralo sa to naozaj rýchlo – bolo, že som letel cez tmu, cez nekonečnú čiernu prázdnotu neuveriteľnou rýchlosťou. Bol to tunel, povedal by som. Cítil som sa ako na nejakom vláčiku v zábavnom parku a rútil sa cez ten tunel. Bola to úžasná rýchlosť.“
 
Iný opis znie takto:
„Mal som pocit, že sa pohybujem cez hlboké a tmavé údolie. Tma bola taká hustá, že som absolútne nič nevidel, ale bol to ten najkúzelnejší  zážitok, aký si viete predstaviť. Neexistovali tu nijaké starosti.“ Opisov je veľa, ale pocit toho, čo sa deje, je vždy rovnaký; človek ide priechodom k prenikavému svetlu.
 
1.3.5 Opustenie tela
Je samozrejmosťou, že väčšina z nás sa takmer stále stotožňuje so svojimi fyzickými telami. Pravdaže, máme i svoje „mysle“, ale pokladáme ich za čosi prchavejšie ako naše telá. Naša myseľ možno nie je ničím iným ako výsledkom elektrických a chemických procesov, prebiehajúcich v mozgu, ktorý je súčasťou nášho organizmu. Mnoho ľudí si nedokáže ani len predstaviť, žeby bola pre nich možná existencia v inej forme ako vo fyzickom tele, na ktoré si zvykli.
Avšak neraz v približne tom istom čase, keď doktor povie: „Tak to je koniec“, v pacientovi sa odohrá úplná zmena perspektívy. Cíti, že sa dvíha a obzerá si svoje telo tam dolu.

Väčšina ľudí vraví, že keď sa to stane, nie sú iba nejakým bodom vedomia. Akoby ešte vždy boli v akomsi tele, hoci sú mimo svojich hmotných tiel. Vravia, že duchovné telo má tvar a podobu odlišnú od našich hmotných tiel. Má ruky a tvár, hoci väčšina nedokáže opísať, ako vyzerá. Niektorí ľudia ho opisujú ako viacfarebný oblak alebo ako energetické pole. Jeden ZPS-kár povedal, že keď bol v tomto stave, prezeral si ruky a videl, že sa skladajú zo svetla a obsahujú drobnučké štruktúry. Videl si jemné závitnice na končekoch prstov a svetelné trubice, ktoré sa mu tiahli hore rukami.

Spomienka jednej ženy znie takto:
„Ležala som v nemocnici so srdcovými ťažkosťami. Cítila som sa veľmi nepohodlne v polohe na chrbte a tak som sa otočila. Keď som to urobila, prestala som dýchať a srdce sa mi zastavilo. Vtedy počujem, ako sestričky kričia: Zlyhanie srdca! Zlyhanie srdca! Pri ich slovách  som  cítila,  ako  vystupujem  zo  svojho  tela,  kĺžem  sa  pomedzi  matrace a železné zábradlie na boku postele a klesám k podlahe.

Potom som začala pomaly stúpať nahor. Cestou som videla sestry, ako vbiehajú do miestnosti; musel ich tam byť celý tucet. Aj môjho lekára zavolali. I jeho som videla vojsť.   Pomyslela som si: „Čo ten tu robí?“ Vzniesla som sa hore, okolo svetla, potom som sa zastavila pod stropom a vznášala sa tam. Mala som pocit, akoby som bola kus papiera, ktorý niekto vyfúkol do vzduchu. Odtiaľ som pozorovala, ako ma oživujú. Keď som dostala  cez elektródy na hrudníku šok, videla som, ako celé moje telo doslova vyskočilo z postele. Počula som pritom, ako mi praskajú všetky kosti. Bolo to naozaj niečo strašné! Pri pozeraní sa na to, ako ma oživujú, som si pomyslela: „Prečo si so mnou robia také starosti? Je mi predsa tak dobre.“

1.3.6 Stretnutia s inými

Keď človek vyjde z tunela, zvyčajne stretne bytosti zo svetla. Zdá sa mu, že mu tieto bytosti chcú uľahčiť prechod do smrti a niekedy sa stáva, že mu oznámia, že jeho čas ešte nenastal a že sa musí vrátiť do svojho fyzického tela. Tieto bytosti nepozostávajú z obyčajného svetla. Sála z nich krásna a prenikavá žiara, ktorá akoby všetko prestupovala a napĺňala človeka láskou.

Jeden človek, ktorý absolvoval tento zážitok, skutočne povedal: "Mohol by som to opísať ako svetlo alebo láska a znamenalo by to to isté." Niektorí vravia, že je to takmer také, akoby ste premokli v búrke svetla. Toto svetlo sa tiež opisuje ako oveľa jasnejšie ako čokoľvek, čo poznáme my na zemi. A predsa, napriek svojmu prenikavému jasu, nereže oči. Naopak, je teplé, chvejivé a živé.

V tejto situácii sa ZPS-kári často stretávajú s priateľmi a príbuznými, ktorí zomreli. Neraz sa o týchto ľuďoch vyjadrujú, že sú v takých istých neopísateľných telách, aké majú oni. Okrem jasného svetla a žiariacich priateľov a príbuzných opisovali niektorí ľudia aj krásne pastorálne scenérie. Jedna pani hovorila o lúke obklopenej kvetmi, a každý z nich mal vlastné vnútorné svetlo. Občas ľudia vidia krásne svetelné mestá, ktoré sa svojou vznešenosťou vymykajú opisu. V tomto stave sa komunikácia neodohráva slovami, ako ich poznáme, ale telepatickými, neverbálnymi spôsobmi, vďaka ktorým nastáva okamžité porozumenie. Jeden z ľudí, ktorým hlas povedal, že nie sú ešte mŕtvi a musia sa vrátiť, rozpráva:
"Počul som hlas, nebol to hlas človeka, ale akoby som to vnímal za hranicou zmyslových vnemov. Povedal mi, čo mám robiť ísť späť a potom som už necítil nijaký strach, že sa musím vrátiť do svojho fyzického tela."

1.3.7 Svetelná bytosť
Snáď najudivujúcejším spoločným prvkom v týchto udalostiach, ktorý pôsobí na človeka najhlbšie, je strtnutie s najvyššou "svetelnou bytosťou". Ani jedna osoba nepochybovala, že táto bytosť mala nesporné vlastnosti určitej osobnosti. Láska a teplo, ktoré z nej vyžarovali v ústrety zomierajúcemu človeku, boli jednoducho neopísateľné. Keď svetlo človeka obklopovalo, mal pocit, že ho prijíma s bezvýhradnou láskou a cítil sa v ňom dokonale chránený a bezpečný. Každý človek pociťoval od svetla priam magnetickú príťažlivosť, ktorej nevedel odolať.

Je zaujímavé, že zatiaľ čo opis svetelnej bytosti je veľmi podobný, identifikácia sa mení od jednotlivca k jednotlivcovi a závisí zrejme od náboženskej príslušnosti, od vzdelania alebo presvedčenia. Väčšina kresťanov identifikuje svetlo ako Krista. Niektorí túto svoju interpretáciu dokumentujú podobenstvami z Biblie. Niektorí židia označili svetlo za anjela. Je pochopiteľné, že nemali na mysli bytosť s krídlami, ktorá hrá na harfe a podobá sa na človeka. Bolo to len svetlo a oni chceli svojím prirovnaním vyjadriť, že chápali túto bytosť ako nejakého posla alebo sprievodcu.
Krátko po objavení začína svetelná bytosť komunikovať s človekom, ktorí zomiera. Je pozoruhodné, že rozhovor prebieha rovnako bezprostredne, ako sme to videli u ľudí v duchovnom tele, ktorí "vnímali myšlienky" ostatných okolo seba. Ani teraz ľudia nepočujú nijaký fyzický hlas alebo tóny a ani oni neodpovedajú pomocou nejakých fyzických zvukov. Namiesto toho dochádza k priamemu a bezprostrednému prenosu myšlienok a to takým zrozumiteľným spôsobom, že je vylúčená akákoľvek možnosť nepochopenia alebo klamania.
Ďalší moment zážitku jasne ilustruje, ako ťažko sa prekladajú myšlienky z tohto jazyka bez slov. Neznáma bytosť takmer okamžite vysiela určitú myšlienku k osobe, pri ktorej sa tak náhle objavila. Jednotlivci vravia, že myšlienky smerujúce k nim od svetelnej bytosti majú podobu otázok. Napríklad: "Si pripravený zomrieť? Si hotový zomrieť? Čo si spravil so svojím životom a čo by si mi z neho mohol ukázať? Urobil si so svojím životom niečo, čo by stálo za to? Urobil si vo svojom živote niečo, čo by si mi chcel ukázať?"

Jeden muž povedal, že si myslí, že sa ho táto svetelná bytosť chcela vlastne opýtať, či považuje svoj život za hodnotný i vo svetle jeho terajšieho poznania. Všetci sa zhodujú v tom, že bytosť im nekladie otázku preto, aby ich obviňovala alebo niečím hrozila, pretože stále cítia lásku a pochopenie. Zmysel otázky spočíva skôr v cieli aby sa zamysleli nad svojím životom a objektívne ho zhodnotili. Je to teda otázka, ktorá sa nedožaduje žiadnej informácie, ale pomáha človeku postupovať samému na ceste hľadania pravdy.

1.3.8 Prehľad života
Prvé objavenie svetla a jeho skúška, neverbálne otázky to všetko je úvodom do ohromujúcej scény. Keď dôjde k prehliadke života, hmotné prostredie už nejestvuje. Namiesto neho je tu celofarebný, trojrozmerný, panoramatický prehľad všetkého, čo ZPS-kári vo svojom živote vykonali.
Odohráva sa zvyčajne z pohľadu tretej osoby a neprebieha v čase, tak ako ho poznáme. Najpriliehavejší opis znie, že je tam celý život človeka odrazu.
V tejto situácii nielenže vidíte každý skutok, ktorý ste v živote urobili, ale hneď aj vnímate účinky každého jedného vášho skutku na ľudí vo vašom živote.

Tak napríklad, ak sa vidím konať neláskyplný skutok, hneď vzápätí sa ocitnem vo vedomí osoby, ktorej som ten skutok vykonal, takže cítim jej zármutok,ublíženie a ľútosť. Na druhej strane, ak niekomu vykonám láskyplný skutok, tak sa vzápätí ocitnem na jeho mieste a pociťujem hrejivosť a šťastie.
Tieto spomienky za sebou nasledujú veľmi rýchlo a v chronologickom poradí.
Počas toho všetkého je svetelná bytosť s vami a pomáha vám absolvovať túto prehliadku a vidieť všetky udalosti ich života zo správneho uhla pohľadu.
Všetci ľudia, ktorí tým prejdú, si odnášajú presvedčenie, že najdôležitejšia v ich živote je láska. Pre väčšinu z nich, druhou najdôležitejšou vecou v ich živote je poznanie. Keď vidia výjavy zo života, v ktorých sa niečomu učia, bytosť zdôrazňuje, že jedno,čo si pri smrti môžu so sebou vziať, je okrem lásky poznanie.

1.3.9 Návrat

Všetci ľudia, ktorí prežili klinickú smrť, sa museli v určitom okamihu vrátiť. V tomto štádiu však u nich nastala zaujímavá zmena. Napriek tomu, že v najbežnejšími pocitmi v prvých štádiách bolo zúfalé želanie dostať sa späť do tela a intenzívny žiaľ nad vlastným zánikom, keď človek dosiahne určitú hĺbku svojho zážitku, nechce sa už vrátiť a môže sa dokonca tomu i brániť. Platí to zvlášť pre osoby, ktoré sa dostali až po stretnutie so svetelnou bytosťou.
Výnimky z tohoto všeobecného konštatovania sú neraz iba zdanlivé. Niekoľko žien, ktoré boli v čase svojho zážitku matkami malých detí, povedalo, že ony by radšej ostali tam, ale cítili povinnosť vrátiť sa späť a starať sa o deti.
V ďalších prípadoch ľudia povedali, že hoci sa cítili v stave bez tela skvele a bezpečne a dokonca sa im to páčilo, boli šťastní, že sa môžu vrátiť do fyzického života, pretože tam zanechali nejakú nedokončenú prácu. V niektorých situáciách sa to prejavilo ako želanie zavŕšiť štúdium.
Čo sa týka otázky dôvodu a spôsobu ich návratov, ľudia väčšinou nevedeli, ako sa vrátili, alebo sa o tom iba dohadovali. Len niekoľkí sú si istí, že rozhodujúcim faktorom pre ich návrat do tela a do pozemského sveta, bolo ich vlastné rozhodnutie.

Iní cítili, že žiť im dovolila v skutočnosti svetelná bytosť, a to buď na ich žiadosť(obyčajne, ak bola mienená nesebecky), alebo preto, že táto bytosť mala pre nich neznáme poslanie, ktoré museli splniť. V niektorých prípadoch ľudia vyjadrili názor, že naspäť ich privolala láska alebo modlitby iných, a to bez ohľadu na svoje vlastné želanie. Istá pani povedala:
"Ostala som u svojej starej tety počas jej poslednej choroby, ktorá trvala už veľmi dlho.  Pomáhala  som pri jej opatere a celý  ten  čas sme sa všetci  v rodine  modlili,  aby vyzdravela. Niekoľkokrát už prestala dýchať, ale vždy ju vrátili späť. Jedného dňa na mňa pozrela a povedala: "Joan, bola som už tam, na druhej strane, a je to ozaj krása. Chcem tam ostať, ale nemôžem, kým sa za mňa modlíte, aby som bola s vami. Vaše modlitby ma tu držia. prosím vás, nemodlite sa už." Prestali sme a krátko nato zomrela."
 
Málo ľudí pociťuje skutočný návrat, opätovný vstup do svojho fyzického tela. Väčšinou hovoria, že na konci zážitku jednoducho cítili, že "zaspali" alebo prešli do bezvedomia, aby sa nesôr prebudili vo svojom fyzickom tele.
 
Účinky zážitku na ich život sa zdajú byť skryté a nenápadné. Mnohí však povedali, že ich život sa rozšíril a prehĺbil, začali viac premýšľať a zaujímať sa o základné filozofické otázky.
  Jeden chlapec o tom povedal:
"Vtedy bolo to ešte pred mojím odchodom na vysokú školu som žil v malom mestečku s veľmi obmedzenýim ľudmi. Bol som typický stredoškolský frajer: ak ste nepatrili do môjho spolku, neboli ste ničím.
Ale keď sa mi to stalo, chcel som vedieť viac. Myslel som si vtedy, že nikto o tom nič nevie, pretože som nikdy nevykročil zo svojho malého sveta. Netušil som nič o psychológii alebo niečom podobnom. Jedno mi bolo jasné: mal som pocit, akoby som bol vtedy, keď sa to odohralo, za jednu noc ostarel. Otvoril sa predo mnou nový svet, o ktorom som nikdy nemyslel, že môže existovať. Stále som si opakoval: "Koľko nových vecí sa potrebujem ešte dozvedieť."
Zistil som jednoducho, že v živote existuje aj čosi viac, ako ísť v piatok večer do kina a na futbal. Koľko je len divov, o ktorých ani netuším.
Začal som rozmýšľať, kde sú hranice človeka a jeho vedomia. Otvorilo mi to nový, nepoznaný svet."

2. Vysvetlenia

Z čisto fylozofického hľadiska sa dá vytvoriť množstvo hypotéz, ktoré by analyzovali hocijakú skúsenosť, pozorovanie alebo skutočnosť. Človek dokáže neustále produkovať nové, teoreticky prijateľné hypotézy čohokoľvek, čo chce vysvetliť. Rovnako je to i v prípade zážitkov na prahu smrti ponúkajú sa tu všetky možné alternatívy. 
 
Niektorí sa domnievajú, že všetky zážitky sú spôsobené zlými silami. Ako odpoveďou na tento názor môže byť fakt, že ZPS-kári neprešli na cestu deštrukcie a nenávisti, na ktorú by sa ich asi usiloval prehovoriť Satan. Naopak, všetci cítia potrebu milovať, odpúšťať a vzdelávať sa.
Iní sa domnievajú, že zážitky na prahu smrti sú spôsobené liekmi, ktoré sa podávajú pacientom počas krízy. Je pravda, že existujú ličivá, ako napríklad "ketamín"(cyklohexanon), ktorého vedľajšie účinky značne pripomínajú spomínané stavy. Taktiež sú rôzne drogy, ktoré spôsobujú iluzórne či halucinačné mentálne stavy. Avšak nezodpovedanou zostáva otázka, čo s tými, ktorým sa žiaden liek nepodal?

Ďalej je to fyziológia, ktorá sa zaoberá funkciami buniek, orgánov a celého tela živých bytostí, ako aj vzťahmi medzi týmito funkciami. Fyziologické vysvetlenie predpokladá, že pri akútnom nedostatku kyslíka sa umierajúci mozog snaží získať jeho posledné zvyšky, a to je práve sprevádzané určitými vnemami. Hlavným nedostatkom tejto hypotézy je jednoduchá skutočnosť: ako vidieť z uvedeného prehľadu o zážitkoch, mnohé sa stali pred tým, než mohol nastať nejaký fyziologický stres. V mnohých prípadoch nevznikli ani žiadne telesné zranenia. Navyše každý prvok, ktorý sa vyskytuje v príhodách s ťažkým zranením, možno pozorovať i v takých stavoch, kde sa zranenie vôbec nevyskytlo. Takýchto vysvetlení je veľa, ale ani jedno nedokáže vysvetliť zážitky všetkých ľudí. Môžeme teda nechať otvorenú možnosť, že zážitky na prahu smrti sú netradičným javom, pre ktorý môžeme vytvárať originálne spôsoby vysvetlenia a interpretácie.

3. Záver

Cieľom mojej práce bolo obozámiť vás o tom, čo prežívajú ľudia, keď sú v klinickej smrti. Oni síce nie sú mŕtvi, ale sú jediní z nás, ktorí k nej mali najbližšie. Podávajú nám svedectvá, ktorým možeme, ale i nemusíme veriť. Dúfam však, že som vám ponúkla dobrý námet aspoň na zamyslenie. Mojím cieľom nebolo o niečom vás presviedčať, no povedať vám, že aj toto je jedna možnosť, možnosť, že po smrti ešte niečo predsa len je. Pripúšťam, že zážitky na prahu smrti obsahujú aspekty, ktoré sú zo súčasného hľadiska nepochopiteľné. Na druhej strane verím, že veľké množstvo individuálnych výskumných projektov, z ktorých každý by mal skúmať platnosť konkrétnej experimentálnej hypotézy, by mohlo poskytnúť vedecky overené údaje o zážitkoch z prahu smrti. Väčšina ľudí sa smrti bojí a preto o nej neradi rozprávajú. Ale taktiež je to naša vlastná obava (či smrťou všetko nekončí), ktorá sa prejavuje vtedy,  keď chceme od účastníka zážitku, aby nám potvrdil existenciu života po smrti. Avšak títo účastníci sami neprejavujú mimoriadny záujem, aby ho dokazovali druhým. Jedna psychiatrička povedala: "Ľudia,  ktorí tieto zážitky mali, vedia. Ostatní budú musieť počkať."