O židoch a sionizme

Ostatné » Náuka o spoločnosti

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 20.06.2022
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 7 863 slov
Počet zobrazení: 4 628
Tlačení: 343
Uložení: 419

O židoch a sionizme

Niekoľko pojmov
Žid je príslušník židovského etnika, čo definuje halacha (židovská obdoba šaríje), žid je věřící židovského náboženství – judaismu. Avšak nie každý Žid je židom, všetci židia sú Židmi. Tento unikátny jav mal dôsledky po rozpade židovskej Chazarskej ríše. Nie je jasné, aký podiel svetového židovstva tvoria potomkovia Chazaov. (Seriózny vedec K.A.Brook nedáva žiadny odhad, ale Koestlerovu theoriu odmieta.) "Chazar" bylo púhé územné označenie ako napr. "Galilejec".
 
Gój (v množnom čísle gojim) označuje akéhokoľvek nežida, teda zrejme tiež Nežida. Je to úplne neutrálne označenie, nie je myslené offensivně. (Do angličtiny se obvykle goyim prekladá ako gentiles. )
Vzhladom k rozdielu len vo velkom písmene, ktoré môže byť niekedy mätúce,  sú židé obvykle označovní ako judaisti. Odpor (alebo lepšie kritika) k judaizmu môže byť dvojaký: náboženský a sekulárny. Podla kresťanov židia nepoznali Mesiáša (Ježiša Krista), podla moslimov 2 prorokov (Ježiša a Muhammada). Podľa sekulárnej kritiky by Izrael nemal naďalej byť náboženským štátom, pretože väčšina Izraelcov žije sekulárne.
 
Sionizmus je presvedčenie, že Židia majú právo na vlastný štát, po krátkych úvodných sporoch lokalizovaný do Zasľúbenej zeme – Palestiny. Sionistou môže byť Žid i gój. Tí, ktorí sionizmus aktívne nepodporujú, len pasívne schvalujú, sa za sionistov obvykle nepovažujú. Ich náhlady sú pro–sionistické. Verejná mienka v USA a východnej Európe je pro–sionistická. V západní Európe už pro–sionistická ale  nie je.
Je  kritizovaná stavba nového berlínského múru, ktorá je najviac takmer celá umiestnená na okupovaných územiach. Kritika sionizmu se môže sústrediť na jednotlivé aspekty sionizmu, alebo ho odmietnúť ako koncept úplne. Potom se jedná o antisionizmus.
 
Antisemitismus je zavádzajúci pojem, ktorý vznikol na konci 19. storočia v Nemecku, kde iní Semiti než Zidia neboli. Pre popis palestinsko–izraelského konfliktu sa úplne nehodia, lebo obe strany tvoria Semiti.

SIONIZMUS A IZRAEL
Počas dlhych rokov bol sionizmus terčom utokov nasej tlace a masovych medii. Snad proti ziadnemu statu nebolo vedenej tolko kritiky, ako voci statu Izrael, ziadne ine hnutie nebolo tak sustavne napadane, ako sionizmus. V ociach mnohych slovenskych citatelov tak vznikol pokriveny obraz o sionizme, ktory sa v extremnych pripadoch zrovnaval s fasizmom a celkom bezne s rasizmom. Tvorenie tohoto pokriveneho obrazu ma, podla mojej mienky, len z malej casti politicky charakter. Ovela castejsie sa za antisionizmus skryval antisemitizmus, ktory sa po druhej svetovej vojne stal politicky neunosny a preto sa maskoval heslami boja proti sionizmu. Kampan proti sionizmu bola vedena, ako vacsina podobnych kampani, vytrvale, primitivne a lzivo. Bolo by vsak nespravne zamlcat, ze socialisticke a arabske krajiny neboli jedine, ktore tuto kampan viedli. V mensom rozsahu a mensej intenzite ako u nas sa sionizmus kritizoval a dodnes kritizuje aj v demokratickych krajinach. Nas citatel, na rozdiel od citatela v tychto krajinach, vsak nemal moznost zoznamit sa s nazorom druhej strany a dozvediet sa aj o faktoch, ktore propaganda jednoducho zamlcala.

Kurz izraelský šekel (ILS) - Izrael

HISTÓRIA SIONIZMU.
Sionizmus môžeme stručne charakterizovať ako národné - politické hnutie, ktorého povodnym cielom bolo vytvorenie domova pre zidovsky narod. Prvykrat pouzil tento termin Nathan Birnbaum roku 1893. Zakladom slova je meno vrchu Sion v Jeruzaleme. Uz v prorockych knihach ma toto oznacenie zmysel symbolu zidovskeho naroda, pripadne jeho vlasti. Za zakladatela sionizmu je povazovany Teodor Herzl, v Budapesti narodeny a vo Viedni posobiaci novinar a publicista (1859-1904). Dejiny sionizmu siahaju do davnej minulosti. Tazko je urcit ich pociatok, kedze tuzba po Sione je pritomna v zidovskej liturgii a uz aj v knihach prorokov. Tieto dejiny maju svoje rozne obdobia a su urcite starsie ako T. Herzl a hlasatelia sionizmu v 19. storocia a neskoncili sa ani vytvorenim statu Izrael. V sionizme mozeme pozorovat niekolko myslienkovych prudov, medzi ktorymi boli aj prudy odmietajuce politicke koncepcie Herzla. Herzlovo meno sa stalo synonymom sionizmu hlavne pre jeho politicku cinnost, ktora ho spopularizovala. Za prahistoriu sionizmu mozno oznacit pokusy o vytvorenie vlasti pre zidovsky narod v Palestine pred 19. storocim. Tychto pokusov je v dejinach velmi vela a nemozno ich vsetky vymenovat. Mnohe z nich su spojene s mesianistickymi hnutiami alebo poznacene roznymi kuriozitami. Uz roku 720 chcel vytvorit Serenus zidovsku pospolitost v Palestine a hlasal jej dobytie. V 12. storoci existoval cely rad pseudomesiasov, napriklad v Cordobe, vo Francuzku, v Irane a inde. Tito hlasali v roznych podobach vyzvu k navratu Zidov do povodnej vlasti. Zaznamenany je pokus Davida Alroya, ktory vyzval azijskych Zidov k tazeniu za oslobodenie Palestiny v roku 1160. V 16. st. sa pokusal Jozef Nassi vyuzit svoje dobre vztahy k tureckemu panovnickemu dvoru pre ziskanie autonomie uzemia Palestiny, ale neuspel.

Pocas 17. st. dochadza k mnohym pokusom, mystickou cestou, modlitbami a postom urychlit prichod Mesiasa do Jeruzalema. Tieto pokusy podporoval aj vznik chasidizmu v Europe. Ak pokusy o vytvorenie zidovskeho statu v Palestine v 17. storoci mali mysticky charakter, tak 18. storocie patri utopickym projektom. V roku 1695 odovzdal O. Paulli anglickemu panovnikovi Wilhelmovi III. memorandum, pozadujuce zalozenie zidovskeho statu na uzemi Palestiny. V polovici 18. st. sa chcel Herman Moric stat kralom zidovskeho statu v Juznej Amerike. Znamy osvietensky filozof Moses Mendelsohn odmietol ucast na podobnom utopickom projekte. Este prv, roku 1714 rokoval francuzky dobrodruh Markiz de Langallerie s Turkami vo veci zalozenia zidovskeho statu v Palestine.

Dobrodruzny nadych ma aj pokus z roku 1781, ked v meste Livorno sprostredkovala skupina nemeckych dostojnikov styk miestnych Zidov s tureckym obcanom Ali Beyom, ktory mal vo vlastnictve znacne mnozstvo pody v Palestine, vcetne Jeruzalema a chcel toto uzemie predat. K predaju nedoslo pre predcasnu smrt Ali Beya. Z konca 18. storocia sa zachoval spis kniezata de Ligne, ktory sa zaoberal projektom vytvorenia zidovskeho statu. Podobnymi uvahami sa zaoberalo aj Direktorium a neskorsie Napoleon vo Francuzku, v Rusku Dekabristi (G. Perez, plukovnik Pestel), v Amerike M. Manuel a mnohi dalsi. V priebehu 19. storocia sa objavilo vela iniciativ vo veci riesenia zidovskej otazky zo strany Anglicka a Francuzka. Za zmienku stoji uvaha o moznom zalozeni zidovskeho statu v Palestine, ktoru publikoval oficialny organ ministerstva zahranicia Velkej Britanie "Globe". Touto uvahou sa zaoberal aj Lord Palmerston, ktory ju predniesol na konferencii velmoci roku 1840, ale k ziadnej dohode nedoslo. Aj Lord Shaftesbury (Poznamka 1) vystupil roku 1876 s myslienkou navratu Zidov do Palestiny. Jeho sucasnik Laurence Oliphant sa pokusal presvedcit turecku vladu o spravnosti myslienky vytvorenia zidovskeho statu v Palestine.

Paralelne s tymito snahami zacalo v rokoch 1860 - 1880 pracovat hnutie za opatovnu vystavbu zidovskej vlasti medzi Zidmi. K prvym propagatorom hnutia patrili rabi Elia Gutmacher z Grazu a Zewi (Hirsch) Kalischer (1795 - 1874), ktoreho hlavne dielo nesie titul Derishat Tzion (Tuzba po Sione), dalej Jehuda Alkalay a Dr. Chaim Lorje z Franfurktu nad Odrou. Z iniciativy Kalischera bolo r. 1860 zvolane do Thornu zhromazdenie vyznamnych zidovskych osobnosti, za ucelom riesenia praktickych otazok kolonizacie Palestiny. Neskorsie (1862) sa zalozila "Izraelska spolocnost pre kolonizaciu Palestiny". Napriek Kalischerovym iniciativam je povazovany za prveho sionistu v modernom zmysle slova az Moses Hess (1812-1875). Hess ziadal vo svojich spisoch vytvorenie zidovskej spolocnosti v Palestine, ktora ma cerpat svoje eticke normy z Mojzisovych knih. Tieto, ako aj ostatne posvatne knihy Zidovstva predstavuju, podla Hessa, historicky plan na uskutocnenie idealov ludskosti. Riesenie zidovskej otazky je len etapou na ceste k vytvoreniu vseludskej humanitnej spolocnosti. Hess kladol doraz na politicke riesenie zidovskej otazky a vo svojej dobe nebol pochopeny. Jeho pracam sa dostalo patricnej pozornosti az v case posobenia T. Herzla. V druhej polovici 19. st. sa zacala otazkou navratu Zidov do Palestiny zaoberat aj moderna hebrejska literatura. Na Berlinskom kongrese r. 1878 tuto otazku predlozili aj Bismarckovi, odmietol sa vsak zaoberat spisom, ktory bol podla jeho mienky zalozeny na "cistej fantazii".
 
Silne impulzy na riesenie zidovskej otazky prichadzali z Ruska, kde sa vo vlnach opakovali pogromy (1870 az 1906). V tychto rokoch prevazna cast celosvetovej zidovskej populacie zila v Rusku a Rakusko-Uhorsku. Po deleni Polska v rokoch 1772 az 1795 sa k carskej risi pripojili uzemia vychodneho Polska (Halic) na ktorych zilo mnoho Zidov. V mnohych mestach a oblastiach tvorili nadpolovicnu vacsinu obyvatelstva. V carskom Rusku zilo viac ako styri miliony Zidov (udaj z roku 1885). Zidia v Rusku neboli rovnopravni s ostatnymi obyvatelmi. Podliehali mnohym obmedzeniam, okrem inych sa nemohli stahovat a mohli byvat len vo vyhradenych priestoroch zapadnej casti Ruska, ale mimo velkych miest. Existovalo mnozstvo zakonov a nariadeni protizidovskeho charakteru. Prax vsak bola esta horsia ako nariadenia. Pri zhorseni ekonomickej situacie, alebo pri vzniku politickych napati sa situacia "ventilovala" pomocou pogromov, vrazednych utokov na zidovsku pospolitost. Pogromy sa casto diali so suhlasom carskych uradov a policie. Vymenovat vsetky miesta, kde doslo k masovemu vrazdeniu Zidov by zabralo mnoho stran. Uvedieme len niekolko miest, v ktorych vznikli pogromy. Odesa (1871, 1881, 1905), Kyjev (1881), Krivij Rog (1883), Niznyj Novgorod (1884) a vela dalsich. (Poznamka 2) V dosledku pogromov opustilo Rusko po roku 1880 viac ako dva miliony Zidov ! Emigrovali do USA, Kanady, Juznej Ameriky, zapadnej Europy a Palestiny.

Uz v roku 1880 tvorili v Jeruzaleme Zidia nadpolovicnu cast obyvatelstva. Chibbat Zion. V dosledku protizidovskeho tlaku sa zidovska mladez zacala organizovat. Vznikla organizacia Chibbatt Zion (Laska k Sionu). Jednotlivy clenovia organizacie si hovorili Choveve Zion (Milujuci Sion) a tak sa vzilo tiez strucne oznacenie hnutia "Choveve". Programovym cielom hnutia bol navrat Zidov do povodnej vlasti v Palestine. Vyznacnou osobnostou Choveve Zionu je odessky lekar Leon Pinsker, autor spisu "Autoemancipacia". V spise prichadza L. Pinsker k uzaveru, ze Zidia musia mat vsetky atributy naroda a teda aj vlastne uzemie. Roku 1882 podporilo hnutie prvu skupinu kolonistov, ktori odisli z Ruska do Palestiny a zalozili tam polnohospodarsku koloniu (skupina "Bilu"). Hnutie rozsirilo svoju clensku zakladnu zalozenim pobociek v Rumunsku, Rakusko-Uhorsku, Nemecku a Amerike. Usporiadali sa prve konferencie hnutia. Po tretej konferencii vo Vilniuse r. 1899 bola spolocnost oficialne uznana ruskou vladou. Predsedom sa stal L. Pinsker. Clenskou zakladnou Choveve boli masy zidovskych proletarov, ale hnutie sa snazilo ziskat na svoju stranu vsetkych Zidov, bez ohladu na socialne postavenie.
V roku 1884 sa podarilo ziskat Choveve Zionu podporu legendarneho bankara a financnika Edmonda de Rothschilda. Rothschild podporil hnutie financne aj moralne.

Myslienky sionizmu sa zacali presadzovat aj na Zapade. Vznikali zidovske studentske spolky, vydavali sa casopisy a knihy s obsahom propagujucim myslienky sionizmu. Roku 1881 napisal obchodnik z Hamburgu Gustav Cohen knizku "Zidovska otazka a buducnost", v roku 1885 vydaval N. Birnbaum casopis "Selbstemantipation", r. 1888 vznikol vo Viedni studentsky spolok "Kadimah", o rok neskorsie zalozili v Berline "Rusko- zidovsky vedecky spolok" a r. 1893 podobny spolok zidovskych studentov z Nemecka "Jung Israel". V tom istom roku vydal N. Birnbaum spis "Znovuzrodenie zidovskeho naroda v jeho krajine" a zvolal do Viedne konferenciu zidovskych spolkov, zameranu na mozne riesenie zidovskej otazky.
 
Silnym katalyzatorom sionizmu na Zapade sa stal proces s kapitanom Dreyfusom vo Francuzku (1894). Tento proces bol vyvrcholenim antisemitskych kampani z predchadzajucich rokov, ktore ovplyvnovali verejnu mienku vo Francuzku a inych zapadoeuropskych krajinach proti Zidom. Uz v roku 1886 vysiel antisemitsky spis E. Drumonta "Zidovske Francuzko", v ktorom autor pripisoval Zidom vladu nad kulturnym a hospodarskym zivotom krajiny. Spis vysiel vo viac ako sto vydaniach a zohral koncom minuleho storocia tu istu rolu, ako "Protokoly sionskych mudrcov" (príloha strana.. ) v 20. storoci. Antisemitizmus z konca 19. storocia bol do znacnej miery reakciou na uspechy zidovskych osobnosti kulturneho, vedeckeho a spolocenskeho zivota. Nacionalisticko-antisemitske kruhy odmietli skutocnost, ze tieto uspechy su podmienene osobnymi kvalitami ich autorov a pripisovali ich akemusi, blizsie nedefinovanemu "zidovskemu sprisahaniu". Dreyfusov proces: Nepriamym dosledkom antisemitskych kampani sa stal sud nad jedinym Zidom vo francuzkom generalnom stabe, kapitanom Alfredom Dreyfusom (1859-1935). Obvinili ho z odovzdania tajnych vojenskych dokumentov nemeckym uradom a odsudili na dozivotny zalar Vykonstruovane obvinenie a proces rozdelili verejnu mienku vo Francuzku na dva tabory. Na jednej strane stali francuzki intelektuali na cele s E. Zolom a A. Franceom, ktori videli v procese urazku humanitnych idealov, na druhej strane nacionalisti, pre ktorych bolo zachovanie rozsudku politickou nevyhnutnostou. Dosledky procesu otriasali politickym zivotom krajiny este dlhe roky po vyneseni rozsudku. Uz davno bolo jasne, ze na obvineniach voci Dreyfusovi nie je ani zrnko pravdy, ale kapitan Dreyfus sedel vo vazeni na Diabolskych ostrovoch a vo Francuzku bojovali proti sebe jeho privrzenci a odporcovia.
Presli roky, kym Dreyfusa plne rehabilitovali, vratili mu vojensku hodnost a udelili Rad cestnej legie, ako odskodne za nespravodlivo udeleny trest. Proces s kapitanom Dreyfusom sa ako jeden z mala antisemitskych procesov skoncil uplnym "happy endom".

Dreyfusov proces mal silny vplyv na mladeho zidovskeho novinara z Viedne, Teodora Herzla (1859-1904). Herzl prezil detstvo v Budapesti, neskorsie studoval pravo vo Viedni. Pracoval ako novinar a v case Dreyfusovho procesu bol v Parizi. Herzl sa vzdy zaujimal o riesenie zidovskej otazky. Spociatku ho videl v asimilacii zidovskeho obyvatelstva, neskorsie dospel k zaveru, ze jedinym riesenim zidovskej otazky je vytvorenie zidovskej spolocnosti a statu. Klucovy vyznam v dejinach sionistickeho hnutia ma Herzlova kniha "Zidovsky stat", ktora vysla vo Viedni r. 1896. Jej uverejnenim nastal cas politickeho sionizmu. T. Herzl nepoznal prace svojich predchodcov. Jeho kniha vzbudila zivy zaujem a s jeho diplomatickym a recnickym nadanim ho postavila na miesto veducej postavy sionistickeho hnutia. Herzl sa snazil integrovat jednotlive prudy, uz jestvujuceho hnutia a zvolal Prvy sionisticky kongres. Povodne sa mal konat v Mnichove, ale potom sa (po protestoch mnichovskych rabinov) urcila za miesto konania Bazilej vo Svajciarsku.
Kongres sa konal 29. az 31. augusta 1897 a zislo sa na nom 204 zastupcov Zidovstva. Vytvorili sa organy, ktorych cielom bolo podporit zidovsku kolonizaciu Palestiny. Za prezidenta kongresu zvolili T. Herzla. Po skonceni kongresu sa vydalo zaverecne prehlasenie, ktore sa stalo oficialnym politickym dokumentom sionistickeho hnutia. Autorom tohoto prehlasenia, znameho ako "Bazilejsky program", bol blizky Herzlov spolupracovnik Max Nordau.
 
V prehlaseni sa okrem ineho pise : "Sionizmus sa snazi o vytvorenie verejno pravne zabezpecenej vlasti pre zidovsky narod a to v Palestine". Kongres rozhodol, ze kazdy, kto sa chce pripojit k Bazilejskemu programu, moze tak urobit zaplatenim jedneho "sekelu" rocne (asi jeden svajciarsky zlaty frank). Herzl sa usiloval ziskat na svoju stranu aj zidovskych financnikov, ale jeho snaha stroskotala. Rovnako sa mu nepodarilo ovplyvnit Bismarcka a cisara Wiliama II, ale niektori vysokopostaveni slachtici ho podporili (napr. velkoknieza Fridrich Badensky).

Druhy sionisticky kongres sa konal 28. az 31. aug. 1898 a jeho delegati podporili myslienku zalozenia financneho fondu, neskorsej banky (Jewish Colonial Trust), na podporu sionistickeho hnutia. Na 3. kongrese (15.-18. 8. 1899) charakterizoval Herzl ciele sionizmu takto : "Chceme kolonizovat Palestinu pod suverenitou Tureckej rise, ale pokusime sa ziskat zvlastny statut". Herzl predpokladal, ze nedostatok penazi privedie turecku vladu k ochote, nechat si Palestinu "zaplatit". V tejto veci malo Herzlovo ponatie sionizmu mnohych protivnikov, hlavne vsak hnutie Choveve Zion a Achada Haama. Achad Haam (1856-1927) patri do istej miery k hnutiu Choveve, ale bol aj jeho kritikom. Je jednou z najvyznamnejsich osobnosti dejin sionizmu, nie je vsak tak znamy, ako T. Herzl alebo M. Buber.

Povodne sa A. Haam volal Ascher Ginsberg. Achad Haam znamena "jeden z naroda".V zidovskych dejinach videl A. Haam dva druhy napodobnovania. Jedno, ma formu sebapopierania a vedie k zotroceniu, asimilacii a narodnemu zniceniu.Druhe, ktore vedie k sutazi a ma ako dosledok obrovsky rozvoj duchovnych sil.
 
Pre sucasnost je napodobnovanie formou sutaze obzvlast nebezpecne. Pri rozptyleni Zidovstva do mnohych krajin sveta moze mat napodobnovanie miestnych kultur neprijemny dosledok a to odtrhnutie Zidovstva od Zidov. Aby sa zabranilo rozpadu Zidovstva na jednotlive skupiny musi vzniknut autoritativne centrum, ktore budu respektovat vsetky skupiny. Sidlom tohoto, jednoznacne duchovneho centra, ma byt Palestina. Od veducich osobnosti "centra" a od sionistov vobec, pozadoval A. Haam vysoke moralne kvality, nieco na sposob "knazskej cistoty". Pre tuto koncepciu musel A. Haam bojovat proti trom odporcom. Proti, uz spomenutemu Herzlovmu ponatiu sionizmu, proti autonomizmu Dubnova a proti odporcom zo strany Choveve.
Autonomizmus je pojem, ktory zaviedol historik Simon Dubnov. Podla nazorov Dubnova mozu Zidia zit v diaspore a zachovat si svoju narodnu identitu za predpokladu, ze dosiahnu oblastnu autonomiu. Autonomisti propagovali pouzivanie jazyka jidis, ktory bol rozsireny medzi Zidmi na vychode Europy. Dubnovove nazory mali ciastocny ohlas len na vychode, Zidia v zapadnej Europe sa nimi vazne nezaoberali. Proti kolonizacnej politike Choveve bojoval A. Haam kritikou vtedajsieho stavu kolonizacie Palestiny, propagaciou duchovnych hodnot a zalozenim spolku "Bene Mose". Spolok "Bene Mose" sa zameral na rozvijanie duchovnej a kulturnej cinnosti. Vysledkom bolo, okrem ineho, aj zalozenie prveho moderneho hebrejskeho vykladatelstva v Rusku. Spolok sa v dosledku nezhod s europskym sionizmom rozpustil roku 1896. Zda sa, ze podstata sporu medzi Herzlom na jednej strane a Achadom a Choveve na druhej strane spocivala v postoji k vtedajsej kolonizacii Palestiny. Herzl chcel byt pravne legalny.

V kolonizacii videl skodlivu cinnost, ktora len zvysuje cenu a hodnotu krajiny (Palestiny) pre sultana a turecku vladu.  Aj bezne, ilegalne pristahovalectvo povazoval za "nedostojne". Herzl cakal na "cenu" krajiny a nechcel ju dvihat kolonizacnou pracou. Predstava, ze by jedneho dna mohli miestni obyvatelia rozhodovat o osude krajiny vtedy este nejestvovala. V spisoch Herzla sa nachadzaju aj zmienky o probleme domorodeho arabskeho obyvatelstva krajiny. Tieto poznamky su obecne humanneho charakteru a nie je v nich ziadna stopa nepriatelstva voci inym narodom. Bolo by neseriozne vycitat Herzlovi, ze nepredpokladal problemy, ktore sa objavili az roky po jeho smrti. Herzlovi sa podarilo a neskorsie sa to ukazalo, ako velmi dolezite, vytvorit atmosferu zaujmu o zidovsku otazku v diplomatickych kruhoch.

Zaciatkom 20. storocia sa pred sionizmom otvarala dlha a tazka cesta k vlastnemu statu. Hnutie naberalo na pocetnosti a vznikali v nom protichodne prudy. Presadzovala sa myslienka vytvorenia duchovneho centra v Palestine a zaroven sa viac pripustala kolonizacna cinnost. Rozhodlo sa o zriadeni bankovej pobocky v Palestine, co viedlo k zalozeniu "Anglo Palestine Company" r. 1903. Pracovalo sa na zalozeni univerzity v Palestine. Za otazky, suvisiace so zalozenim univerzity bol zodpovedny Dr. Chaim Weizmann, neskorsi prezident statu Izrael, v tom case clen vedenia "Demokraticko-sionistickej frakcie". Tato frakcia povazovala za vhodne pracovat sucasne na dvoch "frontoch". V Palestine pracovat prakticky a kolonoizacne, mimo Palestiny duchovne, organizacne a vzdelavaco. Tieto myslienky sa presadzovali viac a viac, hlavne po konferencii v Minsku roku 1902. Neskorsie sa vytvorila frakcia sionistov vernych zakonu (Halache).

Tato frakcia sa nazyvala Mizrachi (vychod) a jej vstup do sionistickeho hnutia je v istom slova zmysle paradoxom. Ortodoxne zidovstvo totiz prenechavalo vytvorenie statu Izrael na Mesiasa a preto sa nezapajalo do politicko-sionistickeho hnutia. Pre nas je hnutie Mizrachi zaujimave tym, ze v r. 1904 sa v Bratislave konal svetovy sionisticky kongres Mizrachi za ucasti 180 delegatov z Palestiny, Ameriky a viacerych europskych statov.

Kongres sa zacal 21. 8. 1904 a vsetky jeho rokovania boli verejne, delegati zjazdu boli demokraticky zvoleni. Na otvaracom ceremoniali sa zucastnili pocetni zastupcovia katolickeho a evanjelickeho duchovenstva. Uvodny prejav, ktory predniesol patriarchalne vyzerajuci rabi Jichchak (Izak) Reines, nadchol hosti cistou a peknou hebrejcinou. Motto prihovoru rabi Reinesa bolo : "Neprisli sme rozdelovat, ale zblizovat". Reines bol ziakom rabi Samuela Mohilevera, ktoremu sa podarilo presvedcit E. Rothschilda, aby spolupracoval so sionizmom. Myslienky sionizmu nasli v bratislavskom Zidovstve zivy ohlas. Uz v r. 1897 bol zalozeny spolok "Jagdil Tora" neskorsie premenovany na "Ahawath Zion Verein" (Spolok sympatizujucich so Sionom). Medzi zakladatelov spolku patril Samuel Bettelheim, ktory bol klucovou osobnostou bratislavskeho sionistickeho zivota. Bettelheim sa dobre poznal a casto stykal s T. Herzlom. Patril k poslednym ludom, s ktorymi Herzl hovoril kratko pred svojou smrtou. Pocas svojho zivota preukazoval Herzl Bettelheimovi svoje uznanie a ziadal ho o prevzatie organizacneho vedenia uhorskeho sionizmu. Vzkladom na znacny pocet clenov sionistickych spolkov sa vyzbieralo aj dost "sekelov". S tym suvisela moznost vyslat na svetovy sionisticky kongres delegatov za Bratislavu. Na 2. kongres (1898) bol delegovany architekt Marmorek, na 3. kongrese (1899) sa zucastnil dr. Vojtech (Bela) Osterreicher. 
Tazkosti s legalnym ziskanim povolenia ku kolonizacii Palestiny viedli Herzla k myslienke uvazovat o inych teritorialnych ponukach anglickej vlady, resp. skumat ine uzemia ako Palestinu pre ucely Zidovskeho statu. Hovorilo sa o Sinajskom poloostrove, Cypre a britskej vychodnej Afrike (Ugande). Vsetky tieto, aj ked len hypoteticke navrhy sa stretli s velmi ostrym odmietnutim zo strany 6. kongresu (23.-28. aug. 1903), ako aj zo strany sirokych mas zidovskeho ludu. Naopak, kongres sa zacal zaoberat otazkami ziskavania pody v Palestine. Kongres roku 1904 bol pre T. Herzla posledny. Nahle zomrel vo veku 45 rokov. Max Nordau odmietol prevziat po nom vedenie organizacie a navrhol miesto seba Davida Wolffsohna, obchodnika z Kolina.

Wolffsohn sa spraval velmi opatrne a zadrziaval prakticku kolonizaciu. V boji medzi cisto "politickym" a "praktickym" postupom sionizmu vsak vitazila myslienka paralelneho posobenia oboch cinnosti, napriek Wolffsohnovmu odporu. VII. sionisticky kongres v Bazileji r. 1905 sa konal v tieni opozicneho sionistickeho kongresu vo Freiburgu. Veducimi postavami vo Freiburgu boli Weizmann a Usiskin. Tito jednoznacne pozadovali prakticku pracu v Palestine. Ich myslienky postupom casu prijal sionisticky kongres a deklaroval ich na VIII. zasadnuti v Haagu r. 1907. IX. kongres sa konal v decembri 1909 v Hamburgu, X. opat v Bazileji r.1911. Celkova situacia sa vsak az do vypuknutia 1. svetovej vojny nezmenila. Problemy sa zmenili po vypuknuti 1. svetovej vojny. Velitel tureckej armady, povestny Dzemal Pasa mal k sionizmu nepriatelsky vztah a vyuzil, respektive zneuzil vojnove pomery na rozpustenie zidovskych institucii a nasilne vysidlovanie Zidov z Palestiny. Tato jeho cinnost skoncila az po protestoch nemeckej vlady, ktora bola spojencom Turecka. Napriek tomu sa nestal Berlin centrom sionizmu. Stala sa nim neutralna Kodan.

Sionisticka organizacia bola pocas vojny neutralna. Vynimky tvorili Vladimir Jabotinsky, zakladatel revizionistickeho sionizmu a Josef Trumpeldor. Jabotinsky a jeho privrzenci chceli bojovat so zbranou v ruke proti tureckemu panstvu v Palestine a boli politicky cinni aj po skonceni vojny. Vojensku aktivitu vidiet aj u J. Trumpeldora (Poznamka 4), zakladatela "Zidovskej legie" bojujucej pod anglickym vedenim. Velky vyznam pre sionizmus malo posobenie Dr. Ch. Weizmanna v Anglicku. Weizmann sa stal znamy ako vynikajuci chemik a nadviazal priatelstvo s radou vyznamnych anglickych politikov, ktorych ovplyvnil v prospech hnutia. Patril k nim aj ministersky predseda Velkej Britanie Lloyd George. Vysledkom politickych snah sionizmu v Anglii, Amerike a Francii bol list, ktory poslal 2. 11. 1917 minister zahranicia lord Artur Balfour v mene britskej vlady lordovi Edmundovi Rothschildovi. Tento list je v dejinach znamy ako Balfourova deklaracia a obsahuje oficialne uznanie sionistickych poziadaviek na vytvorenie vlasti zidovskeho naroda v Palestine Velkou Britaniou. Vyznam deklaracie umocnoval fakt, ze par dni po jej zverejneni dobyla britska armada pod velenim generala Allenbyho Jeruzalem a neskorsie aj celu Palestinu. Jednotlive pristahovalecke vlny, tzv. alije, zvysovali pocet zidovskeho obyvatelstva Palestiny. 1. alija sa uskutocnila esta koncom minuleho storocia. Druha roku 1905, tretia v dvadsiatych rokoch. Vtedy vznikaju prve vacsie nepokoje arabsko- zidovske a protesty Arabov proti zidovskemu pristahovalectvu. 24. jula r.1922 doslo k deleniu Palestiny Spolocnostou narodov. Transjordansko sa dostalo pod vladu emira Abdullaha. Sionisticke zaujmy zastupovala "Jewish Agency". XII. sionisticky kongres sa konal v Karlovych Varoch r. 1921 a zaoberal sa prevazne financnymi otazkami kolonizacnej prace.
 
V medzivojnovom obdobi vystupili do popredia tri problemy.
1) Vztah k Anglicku, ktory vyvolaval nespokojnost.
2) Rozsirenie Jewish Agency.
3) Hospodarska politika sionistickych organizacii.
Dr. Weizmann sa pridrziaval koncepcie korektnych vztahov s mandatnou mocou (Anglickom), ziadal ustupcivost a vztahy bez trecich ploch, zaroven zosilnene ekonomicke pozicie, veduce k moznosti postavit aj politicke poziadavky. Jeho protipolom bol opat V. Jabotinsky a jeho strana Sionistov-revizionistov. Spektrum Weizmannovych privrzencov bolo sirsie, vyzval k spolupraci aj zidovskych nesionistov. V medzivojnovom obdobi vzniklo v Palestine vela spolkov a politickych prudov roznej orientacie. Tak ako inym krajinam, ani Palestine sa nevyhla hospodarska kriza a nezamestnanost. Stvrta alija roku 1923/24 zvysila pocet zidovskeho obyvatelstva o cca. 40 000 ludi. V sionistickom hnuti na europskom kontinente silneli v medzivojnovom obdobi integracne tendencie, comu zodpovedalo zalozenie rozsirenej Jewish Agency v Zurichu roku 1929. Na zasadani zvolili za cestneho predsedu barona Edmunda Rothschilda, pritomni boli Leon Blum, Albert Einstein a mnoho vyznamnych zidovskych osobnosti. Tridsiate roky v Palestine su uz poznamenane trvalym terorom Arabov voci zidovskym osadam. Vrazdy, prepady, podpalacstvo stali sa stalym problemom, tato situacia sa podnes nezmenila. Okrem toho vyvinuli arabski politici aj znacnu diplomaticku aktivitu v Londyne.
 
Vysledkom tejto aktivity bol zmeneny postoj britskej vlady, ktora zakazala dalsie zidovske pristahovalectvo do Palestiny. Od prijatia Balfourovej deklaracie to bol prvy ostry spor medzi sionistami a anglickou vladou (1930). V roku 1933 sa dastali v Nemecku k moci nacisti. Otvorene hlasali protizidovsku politiku a vytvarali protizidovske zakonodarstvo. Dosledkom politiky nacistov bolo zvysenie poctu pristahovalcov do Palestiny. Prichadzali z Nemecka, ale aj z ostatnych statov Europy, ktore sa ocitli v sfere nemeckeho vplyvu. Prudky rast zidovskeho obyvatelstva vyvolal dalsie zidovsko-arabske konflikty, ktore dosiahli roku 1936 znacny rozsah. Dosledkom konfliktov bolo ustanovenie kralovskej komisie vedenej lordom Peelom. Komisia mala navrhnut statut pre Palestinu, ktory by uspokojil poziadavky oboch stran. Po vypocuti mnohych svedkov komisia dospela k nazoru, ze nie je mozne najst kompromisne riesenie a navrhla delenie Palestiny na arabsku a zidovsku cast. Peelov navrh bol diskutovany na XX. sionistickom kongrese roku 1937 v Zurichu. Delegati kongresu ziadali dalsie rozpracovanie navrhu. Z arabskej strany bol navrh odmietnuty v celom rozsahu. Situacia v Europe sa vsak stale zhorsovala. Europske mocnosti sa pripravovali na vojnu. Britska vlada sa snazila predist nepokojom v Palestine a zvolala arabsko-zidovsku konferenciu. Konala sa v Londyne roku 1939. Z konferencie nevzisla ziadna dohoda. Britska vlada postupovala cestou najmensieho odporu a vydala "Bielu listinu", novy dokument ohladne pristahovalectva do Palestiny. Tento dokument nepriamo anuloval Balfourovu deklaraciu a ziadal obmedzit zidovske pristahovalectvo na minimum.
 
Vydanim "Bielej listiny" sa datuje zaciatok odporu mnohych zidovskych organizacii proti Anglicku. Posledny sionisticky kongres pred zacatim vojny sa konal v auguste 1939 v Zeneve. Kongres nemohol mat za danej situacie ziaden pozitivny prinos. Delegati sa rozisli do svojich krajin, ktore sa kratko na to ocitli vo vojne. Mnohi z delegatov sa videli naposledy.
Vypuknutie vojny postavilo sionisticke hnutie do tazkej situacie. Na jednej strane musel sionizmus podporovat ilegalne pristahovalectvo Zidov do Palestiny, na druhej strane bojovat proti nacistom. David Ben Gurion v suvislosti s touto dilemou povedal: "Budeme bojovat vo vojne, ako keby nejestvovala Biela listina a bojovat proti Bielej listine, ako keby nejestvovala vojna". V dosledku vojny a nacistickej genocidy zidovskeho obyvatelstva Europy stupal vyznam americkych sionistickych organizacii. Vznikali nove, stresne organizacie. V lete 1943 sa konala konferencia americkych Zidov na ktorej boli pritomni zstupcovia 64 organizacii reprezentujucich, spolu 2 250 000 clenov. Na konferencii zaujalo americke Zidovstvo jednoznacne pozitivny postoj k otazke buduceho zidovskeho statu. Napriek pocetnym intervenciam americkych sionistickych organizacii sa nepodarilo presadit reviziu postoja britskej vlady v otazke pristahovalectva Zidov do Palestiny. Sionisticke hnutie pocas vojny presadilo a realizovalo myslienku vytvorenia samostatnej Zidovskej brigady (Jewish Brigade), ktora sa zucastnila bojov ako sucast Britskej armady. Po skonceni druhej svetovej vojny bola verejna mienka v Europe a USA priaznivo naklonena myslienke vytvorenia zidovskeho statu.
 
 V tejto priaznivej atmosfere poziadal americky prezident Hary S. Truman vladu Velkej Britanie o pristahovalecke povolenie do Palestiny pre 100 000 europskych Zidov. Britska vlada prostrednictvom ministra zahranicia Ernesta Bevina tento navrh zamietla.

Dalsou fazou v rieseni problemu Palestiny bol plan Morrison-Gradyho, ktory predpokladal rozdelenie Palestiny na viacere arabske a zidovske oblasti. Navrh bol zamietnuty XXII. sionistickym kongresom v Bazileji v decembri 1946. Kongres sa zaoberal rastucim napatim medzi sionistickymi organizaciami a britskou (mandatnou) spravou. Za tychto okolnosti bol do cela sionistickej organizacie zvoleny David Ben Gurion, ktory vystriedal miernejsieho Ch. Weizmanna. Okamzite po konrese pozval minister Bevin clenov sionistickeho vedenia na konzultacie do Londyna. Obdobne konzultacie viedla britska vlada aj s arabskymi predstavitelmi. Napriek 14 dni trvajucim konzultaciam sa vlade nepodarilo vytvorit dohodu, ktora by bola prijatelna pre obe strany. Po stroskotani pokusov o kompromis postupila Velka Britania problem do pozornosti OSN.

Prve zasadanie venovane problemu Palestiny sa konalo 28. 4. 1947. Nasledovala prestavka az do septembra 1947. Toto obdobie vyuzili sionisticke organizacie na mobilizaciu vsetkych sil a na propagovanie myslienok sionizmu. Konecne hlasovanie o rozdeleni Palestiny na arabsku a zidovsku cast prebehlo 29. 11. 1947. Na tomto zhromazdeni delegacie valneho zhromazdenia OSN rozhodli vacsinou hlasov o zalozeni zidovskeho statu v Palestine. Rozhodnutie prijala zidovska strana, ale odmietli ho arabski predstavitelia. Britania oznamila, ze sa zrieka mandatu 15. 5. 1948. Ten den pripadol na sobotu. V piatok 14. 5. 1948 sa predstavitelia sionistickych organizacii zisli v Tel-Avive a vypoculi si historicke prehlasenie Davida Ben Guriona o nezavislosti zidovskeho statu, ktoremu vybrali meno Izrael.

IDEOLOGIA SIONIZMU.
Sionisticka ideologia sa zaklada na presvedceni, ze Zidia su narod v zvlastnej situacii, neporovnatelnej so situaciou inych narodov. Dokazom tejto tezy su cele dejiny zidovskeho naroda vo vsetkych castiach sveta. Specificke tazkosti Zidov, problem ich zapojenia sa do normalneho obcianskeho zivota, problem asimilacie, zachovania zidovskych tradicii, problem antisemitizmu - to vsetko oznacuje sionizmus suhrnne za "zidovsku otazku". Vyriesenie zidovskej otazky vidi sionizmus v zlepseni narodnej situacie Zidov. Z uznania zidovskej otazky ako otazky narodnej vyplyvaju tri poziadavky:
1.) Zidovska otazka je riesitelna len politickou cestou.
Je to otazka naroda a ak ju chceme riesit, musime ju predovsetkym predostriet svetu ako politicku otazku, ktoru budu riesit kulturne narody. (Teodor Herzl).
2.) Narodna spolupatricnost a tuzba po znovuzrodeni naroda musi byt v samostatnom narode dosledkom prebudenia jeho srdca. (Achad Haam).
3.) Zidovsto sa stane v novej forme sucastou osobneho zivota a osobnej zodpovednosti. Ak s tymto vyslovime suhlas, potom precitime znevazovanie od ktoreho musime oslobodit nasich potomkov. Zaroven pocitime ze su hodnoty, ktore sa v nas nepominuli, ze su v nas sily, ktore cakaju na svoj cas. (Martin Buber).
Riesenie v diaspore sionizmus odmieta, ako polovicate a neuspesne. Sionizmus chce riesit zidovsku otazku politicko - ekonomicky. Z toho vyplyvaju styri zakladne principy sionistickej ideologie.
1.) Narodny princip. Zidovska otazka je otazkou narodnou.
2.) Princip negacie. Tato otazka nemoze byt riesena v diaspore.
3.) Princip vlastnej pomoci. Ak si narod nepomoze sam, nemozno mu pomoct. (Herzl.)
4.) Princip kontinuity. Domov zidovskeho naroda moze byt len v Palestine.
Sucasny sionizmus pochadza z dvoch zdrojov. Prvym zdrojom je novoveke europske osvietenstvo, ktoreho dosledkami su narodne hnutia minuleho storocia a charakterizuju ho hesla "sloboda, suverenita a sebaurcenie". Druhym zdrojom je zidovska narodna a nabozenska tradicia s jej specifickymi orientaciami a etickymi principmi. Na prvom zdroji je postavene ucenie T. Herzla, druhy zdroj je akcentovany v ucinkovani A. Haama. Prirovnanie nazorov oboch ideologov sionizmu svedci o paradoxnej synteze idealizmu a praktickeho konania.

T. Herzl mal prakticke skusenosti, rokoval s vladami, dosiahol politicke uznanie hnutia, ale odmietal kolonizacnu pracu a mal hmliste predstavy o nahlom prestahovani milionov Zidov do Palestiny. Na druhej strane idealista A. Haam pozadujuci aplikaciu najvyssich etickych noriem na vodcov sionizmu, ziadal od ludi viac, ako mohol ocakavat, ale v otazke stahovania Zidov do Palestiny bol velmi realisticky. Ziadal, aby doslo k obnoveniu prirodzenych zidovskych narodnych pocitov a videl v tom dlhodoby proces spojeny s osidlovanim Palestiny.

Vyslovil nazor, ze nadmerna horlivost v otazke pristahovalectva moze sionistickemu hnutiu viac uskodit, ako pomoct. (Dranget nicht die Stunde !) Kladol doraz na evoluciu, pricom politicke a technicke prostriedky povazoval za druhorade. K principu negacie boli stanoviska T. Herzla a A. Haama opat rozdielne. Herzl odmietal nazor, ze by Zidia mali zit v Galute. Haam chcel sice predovsetkym vytvorit centrum Zidovstva v Palestine, ale principialne nemal namietky proti existencii zidovskych mensin v Galute. Poznamenal vsak k tomu, ze len vo vlasti mozu Zidia zit plnohodnotnym zivotom, inde podlahnu asimilacii.

Herzlovmu ponatiu sionizmu pomahali politicke udalosti, hlavne Balfourova deklaracia, Haamovmu ponatiu pomahal cas. A. Haam pozadoval, aby sa sionizmus stal hnutim zabezpecujucim rozvoj kulturneho a duchovneho zivota na baze hebrejskeho jazyka v Palestine. V polemike, okolo tychto otazok sa pouzivali terminy, ako "politicky sionizmus" (Herzlov) a "kulturny sionizmus". Kulturny sionizmus bol blizky duchovnemu sionizmu A. Haama, avsak doplneny myslienkami Martina Bubera, ktory ziadal, aby sa Palestina stala centrom kulturneho a duchovneho zivota Zidov, co by vyvolalo dalsiu imigraciu do Palestiny. Odporcovia kulturneho sionizmu tvrdili, ze bez politickych prostriedkov nie je mozne otvorit brany geta a dat Zidom vlast. Tvrdili, ze ziskanie vlasti je prvoradym cielom a k jeho dosiahnutiu chceli pouzit politicke prostriedky. Haam a jeho stupenci bojovali proti politickemu sionizmu, oznaciac ho jednak ako utopicky, jednak ako nezidovsky a scestny. "Spasa Izraela pride od prorokov a nie od diplomatov", vyhlasil Haam. Z mnozstva mien a nazorov ktore boli sucastou sionistickeho hnutia si zasluhuje pozornost meno a ucenie Martina Bubera, vyznamneho zidovskeho myslitela, filozofa a publicistu. M. Buber, T. Herzl a dalsi tvorcovia sionizmu vytvorili stat Izrael, ktory sa zaraduje medzi vysoko vyspele, demokraticke staty sveta.
 
Tvorcovia sionizmu niektore veci nemohli predvidat, ine nedocenili alebo precenili, ale nimi vytvorene zakladne tezy preniesli miliony ludi do zivota. Zalozenie statu Izrael predstavuje dosiahnutie hlavneho ciela sionizmu, ale neznamenalo a neznamena zanik sionistickeho hnutia. Po vzniku statu Izrael sa sionizmus snazil pomoct mu v prvych rokov boja o jeho prezitie. Ma zasluhu aj na vsestrannom duchovnom, kulturnom a vedeckom rozvoji, ktory stavia Izrael na popredne miesto v rebricku vyspelych krajin sveta. Dnesne sionisticke organizacie sa snazia umoznit vsetkym potencialnym zaujemcom vystahovanie do Izraela a hladaju cesty na zachovanie zidovskej identity pre Zidov zijucich v diaspore. Z tohoto dovodu podporuje sionizmus vzdelavacie a spolcovacie snahy zidovskych komunit na celom svete. Aj pre dnesny sionizmus su charakteristicke slova, ktore predniesol rabi Reines uz roku 1904 na konferencii Mizrachi v Bratislave:
"Neprisli sme rozdelovat, ale zblizovat". Zblizovat tych co ziju v Izraeli so zijucimi v diaspore, zblizovat Nezidov so Zidmi a vsetkych humanne zmyslajucich ludi

Židia
Je pravda, že Židia ovládajú celý svet, majú pod palcom média, politiku aj ekonomiku ?
Mýtus o „židovskom sprisahaní“, ktoré má mať údajne za cieľ ovládnuť všetky národy na Zemi a uvrhnúť ich do otroctva, využíval aj Adolf Hitler, ktorý na ňom postavil svoju propagandu hlásajúcu nenávisť k židom. Tá vyústila do jednej z najväčších tragédií v histórii ľudstva – holokaustu, počas ktorého zomreli milióny ľudí - mužov, žien a detí - ktorí sa neprevinili ničím iba svojim židovstvom. Teórie o skupinách ľudí, ktorí sa snažia ovládnuť celý svet, nie sú ničím novým. Mýty o sprisahaniach a tajných organizáciách, ktoré v skrytosti ťahajú za všetky dôležité nitky, sa zachovali z najrôznejších období ľudskej histórie a rovnako dnes medzi ľuďmi kolujú v mnohých podobách. Zväčša sú zmesou zveličených faktov, poloprávd a výmyslov, ktoré dráždia ľudskú predstavivosť.

Jedným z týchto mýtov je tzv. „židovské sprisahanie“, ktoré má mať údajne za cieľ ovládnuť všetky národy na Zemi a uvrhnúť ich do otroctva. Je prekvapujúce, že tento druh myslenia aj v dnešnej dobe možno pozorovať u mnohých ľudí. Pred čosi ako viac pol storočím na ňom Adolf Hitler postavil svoju propagandu hlásajúcu nenávisť k Židom. Tá vyústila do jednej z najväčších tragédií v histórii ľudstva – holokaustu, počas ktorého zomreli milióny ľudí - mužov, žien a detí - ktorí sa neprevinili ničím iba svojim židovstvom. Ľudia, ktorých vtedy odvážali z ich domovov v nákladných vlakoch, väznili v koncentračných táboroch a masovo vyvražďovali samozrejme neboli žiadnymi sprisahancami ani svetovládcami. Nepoznali žiaden spôsob, ako sa brániť, neťahali za žiadne nitky „v pozadí“, nemali žiaden vplyv, jednoducho bezmocne prijímali svoj krutý osud. Osud úplne obyčajných ľudí, ktorí sa stali obeťou obludnej mašinérie. Z histórie sa musíme poučiť. Je dôležité pochopiť, kam až môže viesť myslenie, ktoré nehľadí na každého človeka ako na jedinečnú bytosť žijúcu jedinečný život, ale vytvára obludné teórie o zlých národoch, etnikách, náboženstvách atď. Na Slovensku dnes podľa oficiálnych údajov žije približne 5200 Židov. Ich život sa takmer v ničom nelíši od života ostatných obyvateľov Slovenska. Nájdeme medzi nimi ľudí s rôznymi majetkovými pomermi, spoločenským postavením, zamestnaním, záujmami. Predstava, že práve táto skupina ľudí má výnimočný vplyv na podobu našej spoločnosti, na ekonomiku, politiku alebo média, alebo že to dokonca všetko ovláda, je absurdná a racionálne neodvôvodniteľná. Napriek tomu, dokáže napáchať veľké škody, pretože stokrát opakovaná lož sa môže pre niektorých ľudí stať pravdou. A od toho je už iba krôčik k paranoidným predstavám, ktoré spôsobujú, že úplne obyčajný človek žijúci vo vašom susedstve sa zrazu vo vašich očiach stane sprisahancom spôsobujúcim všetko vaše trápenie. Ako blízko je potom k obrovským tragédiam, nám už nedávna história ukázala.
 
Je pravda, že Židov počas 2.svetovej vojny nezomrelo zďaleka toľko, ako tvrdia?
Oveľa dôležitejší ako konkrétne čísla je samotný fakt, že k vyvražďovaniu židov vôbec prišlo. Možno sa dohadovať o presných číslach, možno žonglovať s ciframi, ale nemožno spochybniť tragédie, utrpenie a smrť konkrétnych ľudí určených na likvidáciu v mene zvrátenej ideológie. Odpoveď na túto otázku v sebe skrýva dva rozmery – jeden je prísne vedecký, druhým je ľudský. Prvý sa zaoberá štúdiom historických faktov, dôkazov, čísiel. Druhý kladie dôraz na základné etické hodnoty. Skôr než sa budem venovať historickým sporom o vyvražďovanie židov počas 2.svetovej vojny, chcel by som zdôrazniť práve ľudský rozmer tragédie, ktorý kladie dôraz na to, že oveľa dôležitejší ako konkrétne čísla je samotný fakt, že k vyvražďovaniu židov vôbec prišlo. Možno sa dohadovať o presných číslach, možno žonglovať s ciframi, ale nemožno spochybniť tragédie, utrpenie a smrť konkrétnych ľudí určených na likvidáciu v mene zvrátenej ideológie. Popieranie holokaustu je téma, ktorú sa snažia otvárať predovšetkým priznivci neonacistickej ideológie a nasledovníci odkazu Adolfa Hitlera a Tretej ríše. Je paradoxom, že dnešní neonacisti sú v súkromí hrdí na všetky zločiny, ktoré Hitler a Tretia ríša spáchali, na druhej strane si však uvedomujú, že pravda o nacistickom holokauste, plánovanom systematickom vyhladzovaní okolo šiestich miliónov Židov počas druhej svetovej vojny, bránia národnému socializmu získať širokú akceptáciu.

Najslávnejším spochybňovateľom holokaustu je David Irving, ktorého meno sa stalo známym v roku 1992 po tom, ako si ho The Sunday Times najali na preklad Goebbelsových denníkov. Irving bol do roku 1989 považovaný za váženého, hoci kontroverzného historika. V roku 1989 však Irving zmenil taktiku. Bez rozpakov si osvojil popieranie holokaustu, vyjadril s ním súhlas a začal distribuovať The Leuchter Report (Leuchterova správa). Táto práca napísaná Fredom Leuchterom, samozvaným inžinierom a expertom na plynové komory, sa stala pravdepodobne najvplyvnejšou prácou popierajúcou holokaust, aká bola kedy publikovaná. V apríli 2000 po trojmesačnom súdnom spore Irving prehral svoju žalobu pre urážku proti Deborah Lipstadtovej. Lipstadtová v roku 1996 publikovala Denying The Holocaust (Popieranie holokaustu), v ktorom opísala Irvinga ako „jedného z najnebezpečnejších zástancov popierania holokaustu“. Irving to poprel a zažaloval Lipstadtovú. Ale verdikt sudcu potvrdil pravdivosť knihy a išiel vo svojich záveroch ešte ďalej ako Lipstadtová. „Zdá sa mi neodškriepiteľné, že Irvinga treba označiť ako človeka popierajúceho holokaust“, vyhlásil dôrazne sudca a dodal: „Irving je pravicový pronacistický polemik“. Takýto verdikt je dôkazom, že Irving a jeho nasledovníci sú odmietaní vierohodnými a oprávnenými zákonnými autoritami. Ale nezastaví to popieranie holokaustu. Mnohí budú znevažovať rozsudok ako ďalší dôkaz „medzinárodného židovského sprisahania“. Historička Deborah Lipstadtová v interview s Kenom Sternom povedala: „Nie je potrebné mrhať časom alebo úsilím, aby sme vyvrátili tvrdenia tých, čo popierajú holokaust. Museli by sme donekonečna odpovedať na argumenty predkladané ľuďmi, ktorí ľubovolne falšujú dôkazy, citujú vety vytrhnuté z kontextu a jednoducho ignorujú veľké množstvo faktov, ku ktorým majú na rozdiel od skutočných vedcov len veľmi malý rešpekt, ak vôbec. Sú služobníkmi ideológie a ich ‘zistenia’ ju majú podporiť“. Najdôležitejšie je všímať si motiváciu ľudí, ktorí šíria lži o histórii holokaustu. V pozadí sfalšovaných tzv. „historických“ argumentov je vždy nenávisť k židom a sympatia k ideológii fašizmu a intolerancie. Títo ľudia nespochybňujú holokaust preto, že by sa priečil ich ideám, práve naopak – svojimi argumentmi sa snažia otvárať cestu k holokaustu novému.
(Pozn.aut.-Rakúska polícia Irvinga zatkla v novembri 2005 v Štajersku, keď do krajiny prišiel vystúpiť na stretnutí pravicového študentského bratstva. Popieranie holokaustu je v Rakúsku zločinom, za ktorý možno odsúdiť na trest väzenia od jedného do desiatich rokov. V Rakúsku na Irvinga vydali zatykač kvôli vyhláseniam, ktoré tam urobil počas návštevy v roku 1989.V súčastnosti so D.Irving odpykáva trest 3 roky odňatia slobody nepodmienečne)
Slováci predsa nie sú zodpovední za vyvražďovanie slovenských židov počas existencie vojnového slovenského štátu ?

Tvrdiť, že za tragédiu židov na Slovensku môže celý slovenský národ, by bolo samozrejme veľmi zjednodušujúce. Nemožno však prehliadať ani vysokú mieru antisemitizmu medzi slovenským obyvateľstvom a predsudky, ktoré v mnohých ľuďoch pretrvávajú podnes. Tieto predsudky a antisemitizmus výrazne uľahčovali situáciu tým, ktorí počas fungovania Slovenského vojnového štátu slúžili fašistickej ideológii. Slovenský vojnový štát bol totalitným štátom, budovaným na autoritatívnych princípoch s výrazne fašistickými prvkami. Od počiatku svojho vzniku bol plne podriadený svojmu tvorcovi a protektorovi – nacistickému Nemecku. Politika „riešenia“ židovskej otázky, bola politikou, ktorú sa nacisti snažili uplatňovať vo všetkých krajinách podriadených fašistickému Nemecku. Žiaľ aj na Slovensku sa našlo príliš veľa ľudí ochotných tejto politike napomáhať alebo prinajmenšom nečinne prizerať. Tento fakt bol umocnený tým, že politická elita Slovenského štátu, na čele s jeho predstaviteľom Jozefom Tisom, sa podriaďovala vôli Adolfa Hitlera bez akéhokoľvek odporu a dôsledne vykonávala príkazy nacistov.

Hlinkova slovenská ľudová strana označila židov za úhlavného nepriateľa slovenského národa. Židia boli postupne vládnymi nariadeniami zbavovaní všetkých politických, hospodárskych, sociálnych, občianskych a nakoniec aj základných ľudských práv. V marci 1942 začalo násilné vysťahovávanie slovenských Židov, 70 000 obetí bolo deportovaných do koncentračných táborov. Napriek tomu nemožno zabúdať na tú časť slovenského národa, ktorá rôznym spôsobom fašizmu odporovala a snažila sa pomáhať aj jeho obetiam – židom.“ „Treba odmietnuť tézu, že za tragédiu tunajších židov v čase druhej svetovej vojny môže slovenský národ. Nesú za ňu zodpovednosť veľmi presne identifikovateľné politické sily a ich lídri, ktorí sa samozvane vydávali za jediných reprezentantov slovenského národa. Na druhej strane treba pomenovať aj tie slovenské sily a osobnosti, ktoré holokaustu chceli zabrániť, prípadne zmierňovať jeho tragické následky. Takisto treba hovoriť o stovkách slovenských ľudí, ktorí s nasadením života a života svojich blízkych zachraňovali životy židovských štvancov.“ Ivan Kamenec, Hľadanie a blúdenie v dejinách (Kaligram 2000). Nemožno však prehliadať ani vysokú mieru antisemitizmu medzi slovenským obyvateľstvom a predsudky, ktoré v mnohých ľuďoch pretrvávajú podnes. Tieto predsudky a antisemitizmus výrazne uľahčovali situáciu tým, ktorí počas fungovania Slovenského vojnového štátu slúžili fašistickej ideológii. „Pri rozbore holkaustu na Slovensku treba konštatovať, že tento tragický moment sa nezačal nakladaním obetí do dobytčích vagónov, ani pred bránami koncentračných táborov a plynových komôr. Začal sa omnoho skôr. Vtedy, keď sa židia ako celok označili za nepriateľa národa a štátu a podľa toho sa začalo s nimi aj zachádzať: postupne začali strácať svoje politické, hospodárske a nakoniec aj základné občianske a ľudské práva. V tomto smere je problematika holokaustu až hrozivo aktuálna aj dnes.” Ivan Kamenec, Hľadanie a blúdenie v dejinách (Kaligram 2000) Slovenské národné povstanie, ktoré vypuklo koncom augusta roku 1944 pripojilo slovenský národ k celosvetovej protifašistickej koalícii a vina za účasť na holokauste sa stala predovšetkým osobnou katastrofou prezidenta Tisa a spolupracovníkov vtedjašieho totalitného režimu. Dnes sme však stále svedkami úpornej snahy politicky a morálne rehabilitovať vojnový slovenský štát a degradovať protifašistický zápas. Tiež sme svedkami pretrvávajúcich predsudkov niektorých Slovákov voči príslušníkom židovskej menšiny (v prieskumoch verejnej mienky sa ukazuje, že každý tretí až štvrtý Slovák má negatívny postoj k židom.). Aj preto je dnes rovnako naliehavá výzva pre všetkých ľudí na Slovensku – poučiť sa z vlastnej histórie, zaujať odmietavý postoj voči všetkým nenávistným, totalitným a násilným ideológiam a najmä zvyšovať mieru tolerancie a kultúrneho porozumenia v celej spoločnosti.

Je pravda, že Židia vždy parazitovali na práci druhých ľudí, venovali sa úžerníctvu, pochybnému podnikaniu a podvodným obchodom ?
Závisť, ktorú spôsobovali úspechy niektorých Židov v podnikaní a obchodovaní zrejme spôsobila vznik mnohých mýtov a prispela k ich vykresľovaniu ako lakomcov, prospechárov, parazitov a úžerníkov. Úspechy v podnikaní a obchodovaní mnohých Židov paradoxne spôsobili nepriaznivé historické okolnosti, ktorým boli ako národ vystavení. Po zničení Jeruzaléma cisárom Titom v r.72, boli Židia roztrúsení po celej Rímskej ríši a venovali sa prevažne obchodovaniu. Rovnaká situácia bola v stredoveku, kedy v dôsledku opatrení, ktoré vyplývali z rozšíreného antisemitizmu, bolo Židom znemožnené vlastniť pôdu. Podnikanie a obchodovanie bolo pre nich zvyčajne jediným východiskom, ako si zabezpečiť živobytie. Skúsenosti, ktoré pri tom nadobudli sa dedili a zdokonaľovali z generácie na generáciu. Ako veľmi prospešné sa ukázali najmä s príchodom kapitalizmu.

Preto sa mnohí Židia v 19. a 20.storočí dokázali v dobre uplatniť v bankovníctve a obchode. Na druhej strane to neznamená, že každý Žid by bol obchodník alebo bankár. Židia vykonávali a vykonávajú, tak ako ostatní ľudia, najrôznejšie povolania. Závisť, ktorú spôsobovali úspechy niektorých Židov v podnikaní a obchodovaní zrejme spôsobila vznik mnohých mýtov a prispela k ich vykresľovaniu ako lakomcov, prospechárov, parazitov a úžerníkov. Počas druhej svetovej vojny nepriateľské nálady voči Židom podporovali predstavitelia Slovenského vojnového štátu, ktorí sa usilovali získať židovský majetok. Tzv. arizačný proces, ktorý znamenal vyvlastňovanie židovského obyvateľstva, u nás začal v roku 1939. Argumentovalo sa pri tom tým, že Slováci si iba berú naspäť to, čo im Židia ukradli a čo im právom patrí. Samozrejme, žiadne konkrétne dôkazy o podvodnom obchodovaní alebo nezákonnom podnikaní, sa nikto ani nesnažil predložiť a Židia boli trestaní na princípe kolektívnej viny za niečo čo nebolo nijako dokázané.
Samotní Židia sú najväčší rasisti, väčšine z nich je predsa blízky sionizmus, čo je rasistická ideológia hlásajúca nadradenosť Židov nad ostatnými národmi?

Nemožno spochybniť fakt, že aj medzi ľuďmi, ktorí sa k sionizmu hlásia sa objavujú rasistické myšlienky. Židia sú napokon ľudia, ako všetci ostatní a musia sa vyrovnávať s rovnakými problémami a negatívnymi javmi, akým je nepochybne aj rasizmus, nech má akúkoľvek podobu. Sionizmus možno zjednodušene charakterizovať ako národno-politické hnutie, ktorého cieľom bolo predovšetkým vytvorenie domova pre židovský národ. Toto hnutie, ktoré vzniklo ako reakcia na pretrvávajúci antisemitizmus, nepriateľstvo voči židom a ich prenasledovanie v mnohých krajinách, sa zakladá na presvedčení, že Židia sú národ vo zvláštnej situácii, neporovnateľnej so situáciou iných národov.

Dôkazom tejto tézy sú, podľa predstaviteľov sionistického hnutia, celé dejiny židovskeho národa a jeho problémy – problém asimilácie, zachovávania židovských tradícii, antisemitizmus. Riešenie uvedených problémov vidí sionizmus v zlepšení národnej situácie Židov. Založenie štátu Izrael znamenalo naplnenie hlavného cieľa sionistického hnutia, neznamenalo však jeho zánik. Po vzniku Izraela sa sionizmus snažil a snaží pomáhať židovskému štátu v boji o prežitie, podporovať jeho rozvoj, umožniť všetkým záujemcov vysťahovanie do Izraela a pomáhať zachovávať židovskú identitu Židom žijúcim mimo vlastný štát. V sionizme existuje viacero myšlienkových prúdov. Niektoré z nich, rovnako ako každé hnutie, ktoré je založené na národnom princípe, pochopiteľne vzbudzujú obavy z niečoho čo by bolo možné nazvať „obrátený antisemitizmus“. Nemožno spochybniť ani fakt, že aj medzi tými, ktorí sa k sionizmu hlásia sa objavujú rasistické myšlienky. Židia sú napokon ľudia, ako všetci ostatní a musia sa vyrovnávať s rovnakými problémami a negatívnymi javmi, akým je nepochybne aj rasizmus, nech má akúkoľvek podobu.

Situácia mnohých Židov je o to zložitejšia, že boli sami veľmi dlho na národnom a náboženskom princípe kruto prenasledovaní a v súčasnosti musia stále čeliť rôznym formám nepriateľstva, či už skrytého alebo otvoreného. Východiskom môže byť iba hľadnie spôsobu ako ukončiť nepriateľstvo na všetkých stranách, pretože extrémizmus na jednej strane zákonite vytvorí extrémizmus na strane druhej. Starosta Betlehema, Elis Frajdž, v jednom rozhovore o spore medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi povedal: „Nemáme iné východisko ako naučiť sa žiť vedľa seba, vzájomne sa uznať a tolerovať. V ďalšej fáze vývoja zistíme, že sa môžeme vzájomne obohacovať, jeden od druhého sa mnohému priučiť a spoločne ohromiť svet našou inteligenciou a zručnosťou. Je našou povinnosťou vychovávať našich synov a vnukov tak, aby sa vzájomne ctili a nie, aby sa zabíjali.
 Ako môže byť židovská alebo arabská matka hrdá na svoje deti, keď sa navzájom zabíjajú ? Cieľom je, aby si tí chlapci spolu sadli na breh rieky Jordán ako priatelia!“. Tieto slová hovoria o spolužití odlišných kultúr, náboženstiev a národov všade na svete a predstavujú výzvu pre odstránenie nepriateľstva a nenávisti na všetkých stranách. Vyzývajú k odpusteniu minulých neprávostí a krutostí, v mene súčasnosti a budúcnosti. Je nepochybne správne, aby sa každý človek na svete zamyslel – ako môžem ja sám urobiť prvý krok v ústrety tým, ktorých som nenávidel a ktorí nenávidia mňa. Mnohé problémy vyžadujú predovšetkým veľmi praktické riešenia. Ako je však známe, predsudky, v akejkoľvek podobe, hľadaniu rozumného riešenia bránia. Prvým krokom je preto ich prekonanie v našom vlastnom myslení.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Ostatné » Náuka o spoločnosti

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.026 s.
Zavrieť reklamu