Posmrtný život

Posmrtný život

Úvod
Čo sa s človekom stane po smrti? Končí sa všetko smrťou? Ak život v nejakej forme pokračuje, ako to vyzerá?
 
Táto téma je pre mnohých natoľko odstrašujúca, že sa o nej radšej neodvážime premýšľať. A predsa, od toho, ako tieto otázky zodpovieme, sa môže odvíjať celý náš život. Mnohé výskumy totiž potvrdzujú to, čo nás učia už dvetisíc rokov -  že existuje život po smrti. Z nálezov je zrejmé, že umierajúci človek pokračuje vo vedomej existencii a vníma svoje okolie po tom, čo bol vyhlásený za mŕtveho. Kritika sa však ozýva najmä z dvoch strán : niektorí kňazi môžu byť znepokojení tým, že sa niekto odvažuje robiť výskum v oblasti, ktorá bola tabu. Iným sa jednoducho zdá, že otázka života po smrti by mala ostať záležitosťou slepej viery. Ďalšou skupinou sú vedci a lekári, ktorí považujú takýto druh štúdie za nevedecký.

Trochu pozornosti si zaslúži otázka náboženstiev, ktoré sa v mnohých presvedčeniach o posmrtnom živote odlišujú. Všetky veľké náboženstvá však obsahujú veľa právd a tak  niektoré z nich priblížim. Hlavným cieľom je upútať pozornosť na jav, ktorý je veľmi rozšírený a zároveň dobre utajovaný a neprekonáva odmietavý postoj verejnosti. Podložím ho výpoveďami ľudí, ktorí majú skúsenosti so zážitkami na prahu smrti.  Tento jav má totiž veľký význam aj pre spôsob, akým žijeme svoj každodenný život. Posmrtný život ako téma ma zaujala preto, lebo neverím, že by sa moja duša len tak niekam stratila, verím v nesmrteľnosť duše, o ktorej sa budem snažiť presvedčiť aj vás. Nebolo by pohodlné, keby človek nielen nečakal, že smrť nebude vlastne smrťou, ale počiatkom (možno) oveľa lepšieho života? 
 
Teoretické východiská
Človek je jediný živočíšny druh, ktorý si uvedomuje nevyhnutnosť smrti, a to nie iba vo všeobecnom zmysle, ale i v prípade každého jednotlivca. Nech sa akokoľvek chránime pred nehodami a pred infekciou, každý z nás skôr či neskôr zomrie jednoducho preto, že sa jeho telo opotrebuje – a sme si toho vedomí.  Ale čo sa stane s našou dušou? Budeme vychádzať z Bahájskej viery, ktorá učí, že život ľudskej duše sa nekončí smrťou. Keďže duša je nesmrteľná a večná, pokračuje vo svojom vývoji aj po tom, čo sa oddelí od ľudského tela. Ľudskej duše sa netýkajú problémy tela či mysle. Telo je ako lampa, duša je ako svetlo. Aj keď sa kryt lampy rozbije, svetlu to nijako neublíži. Duša teda existuje aj v ďalších svetoch božích a je si vedomá svojich skutkov na zemi. Za duše mŕtvych sa môžeme modliť, a tým napomôcť ich rozvoju.

Pozrime sa na vývoj dieťaťa v tele matky počas tehotenstva -  podobný vývoj sa odohráva i tu na zemi. „... Druhý svet sa od tohto sveta líši tak, ako sa tento svet líši od sveta dieťaťa v lone matky...“1 V tele matky si dieťa rozvíja svoju telesnú schránku, rastú mu rôzne orgány a celým zmyslom je príprava na život na zemi, keď sa narodí. Podobným spôsobom sa rozvíja i človek na zemi. Počas pozemského života si rozvíja duchovné vlastnosti, ktoré potom využije, keď príde na „druhý svet“. Zmyslom života je preto rozvoj duchovných vlastností, aby bol človek najlepšie pripravený na „posmrtný život“.

V dejinách ľudstva musel kedysi prísť okamih, kedy toto vedomie začalo prvý krát prenikať do ľudskej spoločnosti. Dalo by sa to v podstate pomenovať „objav smrti“. Pomyslenie na smrť bolo znesiteľné len v takom prípade, ak človek predpokladal, že smrť v skutočnosti neexistuje , že je obyčajnou ilúziou. Keď človek zdanlivo zomrie, pokračuje v živote niekde inde a nejakým iným spôsobom. Túto vieru nepochybne posilňovala skutočnosť, že sa mŕtvi ľudia často objavovali v snoch priateľov a príbuzných a že tieto stretnutia s nimi v sne bolo možné interpretovať ako dôkaz toho, že na svete pretrvávajú tiene alebo duchovia dosiaľ žijúcich „mŕtvych“. Teoretické špekulácie o živote na druhom svete sa preto stávali stále prepracovanejšie. Ľudia využili celú svoju predstavivosť na to, aby si vymysleli konečné miesto zatratenia pre hriešnikov, či dokonca pre každého, kto bez ohľadu na svoje dobré vlastnosti neuznával presne tie isté mystické zaklínadlá ako ten, kto sa týmto predstavám oddával. Z toho vzniklo naše moderné poňatie pekla ako tej najkrutejšej inštitúcie večného zatratenia.

Baháji neveria v nebo či peklo ako v nejaké konkrétne miesta, kam duše po smrti odchádzajú. Tieto pojmy vyjadrujú len duchovné postavenie týchto duší po smrti. Nebo vyjadruje to, že duša je blízko k bohu, peklo označuje skutočnosť, že duša je Bohu vzdialená. Inými slovami tieto termíny vyjadrujú duchovný pokrok duše na ceste k Bohu. Ľudskej spoločnosti sa však nikdy nepodarilo vytvoriť nebo, ktoré by skutočne slúžilo svojmu deklarovanému účelu. Nebo je v islamskom poňatí plné hurisiek, ktoré sú vždy naporúdzi a vždy panenské, takže sa z neho stáva akýsi nevestinec. Naše vlastné nebo sa obvykle opisuje ako miesto, kde má každý krídla, brnká na harfe a spieva nekonečné oslavné ódy na božiu chválu. Ateisti neveria v existenciu Boha ani diabla, takže môžu vychádzať len z predpokladu, že po ich smrti bude nasledovať len večná neexistencia, večný a bezsenný spánok. Tento názor však nie je odsúdeniahodný, koniec koncov vesmír existoval už niekoľko miliárd rokov pred ich narodením, čo znamená, že celú túto dobu prežili v neexistencii. Keď sa skutočne vžijeme do toho, že sa našou smrťou všetko končí, vzbúri sa v človeku všetka intuícia. Aký ma potom zmysel, aby sa človek v živote o niečo usiloval? Na predstavu, že vedomie človeka, jeho duša, pokračuje aj ďalej, ľudia vo svojom vnútri reagujú uspokojivým „áno“. Je to predstava všetkých veľkých svetových náboženstiev.

Vlastná práca -  pozorovania
 
1 FENOMÉN SMRTI
Čo vlastne znamená smrť pre človeka? Táto téma zasahuje veľmi hlboko do citovej oblasti človeka, bez ohľadu na jeho emotívny stav alebo spôsob života. Napriek všeobecnému záujmu ostáva pravdou, že pre väčšinu z nás je ťažké hovoriť o smrti. Má to prinajmenšom dva dôvody. Jeden z nich je hlavne psychologický a kultúrny: téma smrti je pre nás tabu. Možno len podvedome cítime, že keď sa dostávame do nejakého kontaktu so smrťou, hoci nepriamo, konfrontuje nás to s vyhliadkou na vlastnú smrť, približuje ju a robí reálnejšou. Mnoho ľudí má dojem, že hovoriť o smrti znamená vytvárať si jej predstavu, aby si človek uvedomil jej zákonitosť, teda aj nevyhnutnosť vlastného zániku. Aby sme sa tejto psychologickej traume vyhli, rozhodli sme sa, pokiaľ to bude možné, vôbec o nej nehovoriť.

Druhá príčina problémov pri rozhovoroch o smrti pramení zo samotnej podstaty jazyka. Slová sa z rozhodujúcej časti vzťahujú na veci a skúsenosti, ktoré vnímame svojimi fyzickými zmyslami. Smrť je však niečím, čo leží za hranicami vedomej skúsenosti väčšiny z nás, pretože sme to nikdy nezažili.
Smrť je v literatúre často prirovnávaná k spánku. V Iliade napríklad Homér nazýva spánok „sestrou smrti“. Sami si hovoríme, že zomrieť je niečo ako zaspať. Podobná analógia hovorí o zabúdaní. Ak ktosi zomiera zabúda údajne na všetky svoje trápenia a zanikajú všetky jeho bolestné a nepríjemné spomienky. Analógie o spánku tvrdia, že smrť je anihilácia vedomého prežívania, a to navždy. Ak je to tak, potom smrť nemá nič z príjemných stránok spánku a zabúdania. Spánok je pozitívnym a žiaducim preto, lebo po ňom nasleduje prebudenie, nasledujúce hodiny v bdelom stave sú príjemnejšie a produktívnejšie. Keby nenasledovalo bdenie, nebol by možný ani prospech zo spánku. Podobne anihilácia všetkých vedomých zážitkov znamená, že nezanikajú len bolestné, ale aj príjemné spomienky. Po tejto analýze vidíme že ani jedna analógia nám nemôže poskytnúť skutočnú útechu alebo nádej, ak pozeráme na blížiacu sa smrť.

Existuje však iný názor, ktorý odmieta predstavu, že smrť je anihilácia vedomia. Podľa tejto, zrejme oveľa staršej tradície, určitý aspekt ľudskej bytosti pokračuje v existencii dokonca i vtedy, keď ľudské telo prestáva fungovať a nakoniec sa rozloží. Predstava, že človek pri svojej smrti prechádza do inej oblasti existencie, je jednou z najposvätnejších. V Turecku je pohrebisko, ktoré používali nendertálci asi pred stotisíc rokmi. Skamenené odtlačky umožnili archeológom objaviť, že pravekí ľudia pochovávali svojich mŕtvych do hrobov plných kvetov, čo znamená, že možno chápali smrť ako príležitosť na oslavu -  ako prechod mŕtveho z tohto sveta do ďalšieho. Pohrebiská z území raného osídlenia človekom na celom svete naozaj dokazujú vieru v prežitie jeho telesnej smrti. Obe odpovede sú rovnako staré a rovnako zastúpené ešte aj dnes. Niektorí hovoria, že smrť je anihiláciou vedomia; iní s rovnakou istotou tvrdia, že smrť je prechodom duše alebo mysle do inej dimenzie reality.

2 ZÁŽITOK UMIERANIA
Veľké množstvo ľudí zažilo čosi ako „zážitok na prahu smrti“, čiže prežili klinickú smrť a následne boli oživení. V správach o týchto zážitkoch boli značné podobnosti, a to i napriek odlišnému náboženskému, sociálnemu a výchovnému prostrediu. K stretnutiam so smrťou prichádza za veľmi zvláštnych okolností a zažívajú ich najrozmanitejšie typy ľudí. Súvislosti sú pri tom také očividné, že nie je problém vybrať pätnásť prvkov podobnosti.
 
2.1 NEOPÍSAŤEĽNOSŤ
Udalosti, ktoré zažili ľudia na prahu smrti, sú mimo súboru našich
bežných skúseností a dajú sa teda očakávať isté lingvistické ťažkosti u tých, ktorí nám chcú o nich niečo povedať. Mnohí vysvetľovali, že „...neexistujú slová, ktorými by som povedal, čo chcem...“2, alebo „...neexistujú proste prídavné mená a superlatívy, ktorými by sa to dalo opísať...“2. Zážitky jednoducho charakterizujú ako nevyjadriteľné.
 
2.2 VYPOČUTIE SPRÁVY O SMRTI
Mnoho ľudí hovorilo, že počuli, ako ich lekári alebo iní prítomní vyhlásili za mŕtvych. Jeden mladý muž, ktorého pokladali za mŕtveho pri automobilovej nehode, spomína: „... Počul som ženu, ktorá tam bola, ako sa pýta: ,Je mŕtvy?‘ a lekár odpovedal: , Áno, je mŕtvy!’…”2
 
2.3 POCITY MIERU A POKOJA
Veľa ľudí opisuje mimoriadne príjemné pocity počas prvých štádií svojho zážitku. Jeden muž spomína na obrovský pocit ľahkosti, kedy nevnímal nijakú bolesť a nikdy  predtým nebol taký uvoľnený. Mal sa skvele, cítil sa príjemne a všetko bolo v najlepšom poriadku.
 
2.4 HLUK
V mnohých prípadoch sa spomínajú nezvyčajné zvukové vnemy počas umierania alebo už pred ním. Muž, ktorý bol dvadsať minút „mŕtvy“ pri operácii žalúdka, opisuje naozaj nepríjemný hukot, ktorý vychádzal z jeho hlavy. Iná žena hovorí, že keď stratila vedomie, počula hlasné zvonenie. Niektorí prirovnávali tento nepríjemný vnem ako praskanie, hukot či búchanie.
V iných prípadoch naberali zvukové prejavy melodickú formu. Mladá žena, ktorá takmer zomrela na vnútorné krvácanie, povedala „...začala som vnímať neznámu, majestátnu a skutočne krásnu hudbu...“2
 
2.5 TMAVÝ TUNEL
Často s vnímaním hluku majú ľudia pocit, že sú zároveň vťahovaní neuveriteľnou rýchlosťou do akéhosi tmavého priestoru. Toto prostredie som počul opisovať ako jaskyňu, studňu, ohradu, tunel, vákuum, prázdnotu, odpadovú  rúru alebo valec. Hoci ľudia používajú rôzne názvy, je zrejmé, že sa snažia vyjadriť jeden a ten istý obraz. Jeden chlapec to opisuje takto: „...Mal som pocit, že sa pohybujem cez hlboké a tmavé údolie. Tma bola taká hustá, že som absolútne nič nevidel, ale bol to ten najkúzelnejší zážitok, aký si viete predstaviť. Neexistovali tu nijaké starosti...“2
 
2.6 OPUSTENIE TELA
Je samozrejmosťou, že väčšina z nás sa takmer stále stotožňuje so svojimi fyzickými telami. Pravdaže, máme i svoje „mysle“, ale pokladáme ich za čosi prchavejšie ako naše telá. Mnoho ľudí si nedokáže ani len predstaviť, že by bola pre nich možná existencia v inej forme ako vo fyzickom tele, na ktoré si zvykli. Preto očakáva zomierajúceho človeka, ktorý rýchle prešiel tmavým tunelom, obrovské prekvapenie. Zrazu zisťuje, že pozerá na svoje vlastné telo z miesta mimo neho. Akoby bol nejaký divák, alebo „tretia osoba v miestnosti“ a sleduje postavy  a dej ako v kine. Emočné reakcie na tento zvláštny stav sú rozdielne. Väčšina ľudí tvrdí, že spočiatku sa zúfalo snažili dostať späť do svojho tela, ale nemali ani potuchy, ako majú pri tom postupovať. Iných naplnil pocit strachu, až paniky. Niektorí naopak cítili pokoj, niečo, čoho sa nebáli.

Ľudia pracujúci v medicíne prejavili záujem o svoje telá, nechceli, aby boli ich telá použité na pitvu. V inej situácii nadobúda tento záujem formu ľútosti, kedy ľudia videli svoje zmrzačené telo. Niekoľko ľudí hovorilo, že pozerali na svoje telo ako na čosi cudzie, druhý extrém predstavujú ľudia, ktorí nemali k svojmu telu žiadne pocity, vôbec ich nezaujímalo.
„...Po tom, čo duša človeka opustí telo, nenachádza sa v žiadnom inom organizme. Je akýmsi čistým vedomím...“2, hovorí muž, ktorý sa cítil, akoby bol len nejakým centrom vedomia. Väčšina ľudí však potvrdila, že po opustení fyzického tela sa ocitli v akomsi inom tele. Zrazu ale nedokázali pokračovať, lebo nedokázali toto telo nijako opísať, jeho vlastnosti však vystihuje termín duchovné telo, ktoré má určité obmedzenia, napr. nikto ho nepočuje, hoci zúfalo usiluje povedať okoliu niečo o svojej situácii, zistí, že pre ostatných je neviditeľný, telo je bezváhové -  väčšina ľudí si to všimne vtedy, keď sa vznáša. Všetci ľudia sa zhodujú v tom, že duchovné telo je niečím reálnym, hoci je nemysliteľné ho opísať. Má nejakú formu a tvar (niekedy ako zhluk alebo amorfný mrak, ale má plochy podobné končatinám). Poslednou špeciálnou vlastnosťou stavu mimo tela je bezčasovosť. Čas akoby zastal. Ani jeden z ľudí nevie opísať, koľko trval jeho zážitok. Svoje zábrany stráca i myslenie. „...Veci, ktoré nie sú možné teraz, s dajú realizovať potom. Vaša myseľ je jasná, všetko sa ľahko prijme. Po určitej chvíli má všetko svoje miesto a význam...“2. Vnemy spojené s vôňou a chuťou sa nespomínajú, zrak a sluch však nie sú nijako zasiahnuté. Väčšina ľudí ale tvrdí, že nepočuli skutočné hlasy alebo zvuky. Skôr mali dojem, že prijímajú a vnímajú myšlienky ľudí okolo seba. Mnohí tiež opisujú intenzívny pocit samoty v tejto fáze zážitku.  Tie sa však čoskoro rozptýlia, keď sa dostanú vo svojom zážitku ďalej.
 
2.7 STRETNUTIA S INÝMI
Nemálo ľudí hovorí, že v určitej chvíli vlastného zomierania si začali uvedomovať prítomnosť iných duchovných bytostí vo svojom okolí. Zdá sa, že tieto bytosti im chcú uľahčiť prechod do smrti alebo im oznámia, že ich čas ešte nenastal.
 
2.8 SVETELNÁ BYTOSŤ
Snáď najudivujúcejším spoločným znakom je stretnutie s veľmi jasným svetlom, ktoré sa zdá spočiatku tlmené, ale potom sa rýchle rozjasní, až nakoniec nadobudne nadpozemskú žiarivosť.  Napriek nezvyčajnosti svetelného úkazu ani jedna osoba nepochybovala, že išlo o bytosť. Vyžarovali z nej láska a teplo, človek sa cítil dokonale chránený. Každý človek pociťoval od svetla magnetickú príťažlivosť, od ktorej sa nevedel odtrhnúť. Identifikácia tejto bytosti závisí od náboženskej príslušnosti, od vzdelania alebo presvedčenia. Väčšina kresťanov identifikuje svetlo ako Boha. Krátko po svojom objavení začína svetelná bytosť komunikovať s človekom, ktorý zomiera. Dochádza k priamemu prenosu myšlienok a to takým zrozumiteľným spôsobom, že je vylúčená akákoľvek možnosť nepochopenia alebo klamania. Neznáma bytosť vysiela myšlienku v podobe otázky typu: „Si pripravený zomrieť?“ alebo „Urobil si zo svojím životom niečo, čo by stálo zato?“ V tejto otázke však niet ani stopy po nejakej výčitke.
 
2.9 PREHĽAD ŽIVOTA
Táto bytosť má pred sebou celý život človeka ako na dlani a jediným úmyslom je priviesť človeka k hodnoteniu vlastného života. Z hľadiska pozemského času celý tento prehľad prebehol v jedinom okamihu. Je to sled vizuálnych obrazov, neuveriteľne živý a reálny. Ľudia tu videli všetko, čo kedy urobili -  od najdôležitejších vecí až po najbezvýznamnejšie. Viacerí to charakterizujú ako výchovnú snahu zo strany svetelnej bytosti. Ukazuje sa, že počas sledovania prehľadu chce táto bytosť zdôrazniť dve veci v živote: učiť sa milovať druhých a získavať poznanie.
 
2.10 HRANICA 
V niektorých prípadoch ľudia opisujú, ako sa priblížili k neznámej hranici. Pri pokuse o jej definíciu použili rôzne výrazy, ako napríklad: masa vody, sivá hmla, dvere alebo jednoducho čiara. Cez túto hranicu však nikdy neprešli. Buď sa na tomto mieste ich zážitok končí, alebo neboli pustení ďalej.
 
2.11 NÁVRAT
Najnežnejšími pocitmi v prvých štádiách bolo zúfalé želanie dostať sa späť do tela. Keď však človek dosiahne určitú hĺbku svojho zážitku, nechce sa už vrátiť. Niekoľko žien, ktoré boli v čase svojho zážitku matkami malých detí, povedalo, že by radšej ostali tam, ale cítili povinnosť vrátiť sa a starať sa o deti. Čo sa týka otázky dôvodov a spôsobu návratu, ľudia väčšinou nevedeli, ako sa vrátili. Len niekoľkí sú si istí, že rozhodujúcim faktorom pre ich návrat do tela bolo ich vlastné rozhodnutie, iní boli priťahovaný späť cez tmavý tunel, v ktorom sa pohybovali v prvých chvíľach svojho zážitku. Málo ľudí pociťuje opätovný vstup do svojho fyzického tela, cítili, že zaspali alebo prešli do bezvedomia, aby sa neskôr prebudili vo fyzickom tele.  
 
2.12 PROBLÉMY S OPISOM
Človek, ktorý prešiel zážitkom takéhoto typu nepochybuje o jeho reálnosti a dôležitosti. Naša spoločnosť však nie je prostredím, ktoré by prijalo takéto správy s porozumením, navyše niektorí cítia, že ich skúsenosť je neopísateľná a tak ďaleko za hranicami ľudského jazyka a spôsobu vnímania existencie, že je zbytočné sa o to vôbec pokúšať.
 
2.13 VPLYV NA ĎALŠÍ ŽIVOT
Účinky zážitku na ich život sa zdajú byť skryté. Mnohí povedali, že ich život sa rozšíril a prehĺbil, začali viac premýšľať a zaujímať sa o základné filozofické otázky. Ďalším sa zmenila ich predstava o duši a uvedomili si, ako málo je dôležité fyzické telo v porovnaní s ich vedomím. Takmer každý zdôrazňoval, aké je dôležité snažiť sa v živote neustále rozvíjať bezhraničnú lásku k ostatným. Jeden muž, ktorý sa stretol so svetelnou bytosťou cítil, ako ho hlboko prijíma a miluje, napriek tomu, že vidí celý jeho nedokonalý život. Vnímal zároveň, že otázkou, ktorá nasledovala, chcela bytosť zistiť, či je schopný milovať iných rovnakým spôsobom. Muž si uvedomil, že jeho poslaním, kým je tu na zemi, je naučiť sa milovať práve tak.
Mnohí ďalší navyše zdôraznili, aké je dôležité usilovať sa o poznanie. Počas zážitku im bolo naznačené, že rozvoj poznania pokračuje dokonca aj po živote. Žiadny človek sa nevracal zo svojho zážitku s pocitom, že by bol morálne očistený alebo „svätejší“. Väčšina mala skôr pocit, že sa stále snažia a hľadajú. Ich vízia im zanechala nové ciele, nové morálne princípy a jasné rozhodnutia usilovať sa žiť v harmónii s nimi.
 
2.13 NOVÝ POHĽAD NA SMRŤ
Ako sa dá očakávať, takýto zážitok zásadne mení postoj človeka k fyzickej smrti, a to hlavne v prípade, ak predtým vôbec nepredpokladal, že by sa niečo po smrti mohlo ešte diať. V novom postoji k smrti je podstatné to, že už necítia hrôzu, ktorá je s ňou väčšinou v našich predstavách spájaná. Dôvodom je, že človek stráca pochybnosti o prežití telesnej smrti. Nikto z týchto ľudí však nevyhľadáva smrť sám. Všetci cítia, že majú určité úlohy, povinnosti, ktoré musia splniť, kým žijú fyzickým životom. Osoby, ktoré „zomreli“, odmietajú podobenstvá o tom, že spánok a zabúdanie sú akýmisi modelmi smrti a siahajú po podobenstvách, ktoré zobrazujú smrť ako prechod z jedného stavu do druhého, alebo ako vstup do vyššieho vedomia či bytia. Klasické mytologické predstavy o nebe s nebeskou bránou, zlatými ulicami a okrídlenými anjelmi s harfami v rukách sa strácajú. Takisto nikto nespomínal peklo. Dochádza k zavrhnutiu modelu posmrtného života, ktorý je založený na princípe odmeny a trestu. Odmietajú ho aj tí, ktorí sú navyknutý takto myslieť. Na počudovanie zisťujú, že i tie zdanlivo najstrašnejšie činy a hriechy, ktoré sa ukazujú pred svetelnou bytosťou nie sú prijímané z hnevom a zlosťou a ich jediným zmyslom je učiť sa. V ich vízii už nemajú priestor jednostranné súdenia, ale skôr vzájomná spolupráca na ďalšej ceste k vrcholnej sebarealizácii. Podľa týchto nových názorov sa nezastavuje vývin duše, zvlášť jej schopnosti lásky a poznania. Ukazuje sa skôr, že pokračuje na druhom svete, pričom dosahuje rozmery, ktoré zo svojho hmotného tela pozorujeme len ako cez „začiernené sklo“.
 
2.14 SAMOVRAŽDA
Líšia sa zážitky na prahu smrti samovrahov od zážitkov ostatných?
Hoci ľudia, ktorí zakúsili stretnutie so smrťou, často cítili, že sa už nechceli vrátiť, všetci odmietajú samovraždu ako prostriedok návratu do tohto stavu. Všetci samovrahovia vnímali, že ich pokus o samovraždu nič nevyriešil, ocitli sa presne v tých istých problémoch, z ktorých plánovali samovraždou uniknúť. Ťažkosť, ktorej sa chceli zbaviť, ostávala s nimi aj tam, na druhej strane. Jedna osoba spomínala, že bola akoby „uväznená“ v situácii, ktorá vyprovokovala jej pokus o samovraždu. Mala pocit, že celé dejstvo sa neustále a dookola opakuje. Všetci uviedli, že po prekonanom zážitku už nikdy nebudú uvažovať o samovražde. Jeden muž povedal: „...Vtedy som si uvedomil, akým krátkym časovým obdobím je náš život, koľko toho treba urobiť, kým ste tu. A keď zomriete, začína večnosť...“2. Mnohí teológovia a filozofi celé veky vystupovali proti samovražde. Platón naráža na doktrínu, podľa ktorej sme všetci zaradení na zemi na určité miesto a nesmieme z neho ujsť. V stredoveku Tomáš Akvinský presadzoval názor, že život je určitý dar od Boha a že len Boh má právo posúdiť, kedy sa má skončiť. John Locke, anglický filozof sedemnásteho storočia, taktiež zdôrazňoval, že sme božím majetkom, Boh nás sem posiela s určitou úlohou a nie preto, aby sme svoje posty dobrovoľne opúšťali. Chcem poukázať na to, že veľmi podobné pocity, týkajúce sa zmyslu života a vzťahu k samovražde, sú vyjadrené v teologických postojoch, ako i v slovách a myšlienkach ľudí, ktorí prežili vlastnú smrť.

V určitých kultúrach však samovražda nie je morálne odsudzovaná, ako je to všeobecne v našej kultúre. Môže byť dokonca považovaná za čin hodný úcty, ako je to v prípade japonských samurajov. Opisoval by rituálny vrah z takejto spoločnosti po resuscitácii rovnaký druh zážitku? Mnohí ďalej uvádzali, že v skutočnosti sa všetci nejakým spôsobom dopúšťame samovraždy. Ide o názor, že pravdepodobne každý z nás vykonáva nejakú činnosť, o ktorej by sme mali vedieť, že v konečnom dôsledku poškodí naše zdravie alebo spôsobí smrť, ako fajčenie či riadenie motorových vozidiel pod vplyvom alkoholu. Ľudia sa nevzdávajú spomínaných slabostí, napriek poznaniu, že táto ich činnosť môže nakoniec skončiť smrťou v dôsledku choroby alebo dopravnej nehody. Aký je teda rozdiel medzi takýmto správaním a „skutočnou“ samovraždou?
Niektorí ľudia sa dopúšťajú samovraždy z altruistických dôvodov, napríklad aby zachránili druhých. Čo by prežívali tí, ktorí by podstúpili takúto hrdinskú činnosť?
 
2.15 DÔKAZY
Celkom prirodzene sa vynára otázka, či je možné získať nejaký dôkaz o reálnosti týchto zážitkov, okrem samotných opisov. Mnoho ľudí hovorí, že dlhí čas boli mimo svojho fyzického tela a pozorovali udalosti v bezprostrednom okolí. Samotný popis udalostí sa pri kontrole ukazuje ako dosť viditeľný. Niekoľko lekárov povedalo, že boli ohúrení, ako im pacienti bez akýchkoľvek lekárskych vedomostí dokázali podrobne a presne opísať postupy pri snahe o resuscitáciu, hoci tá prebiehala práve vtedy, keď podľa mienky lekárov boli pacienti „mŕtvi.“ V niektorých prípadoch títo ľudia hovorili, ako prekvapili svojich lekárov alebo iných prítomných, keď im opisovali udalosti, ktoré pozorovali mimo tela.
 
„...Oznámil som otcovi, kto vyťahoval moje telo z budovy, akej farby bolo jeho oblečenie, ako ma dostali von, a dokonca, o čom sa pri tom hovorilo. A môj otec povedal: „Áno, máš pravdu, je to skutočne tak.“ Moje telo však bolo celý čas úplne fyzicky odstavené. Nemohol by som vidieť ani počuť, keby som sa nezdržiaval mimo svojho tela...“2
 
V jednej britskej nemocnici nedávno istý iránsky lekár uskutočnil experiment, ktorý má dokázať existenciu či neexistenciu zážitkov blízkych smrti. Experimentu sa nevedomky zúčastní asi tristo pacientov.  Jadrom experimentu je štádium, kedy pacienti opustili svoje telo a vzlietli k stropu v nemocničnej miestnosti. Na operačných sálach a vnemocničných izbách je umiestnená výzdoba, dosť vysoko, mimo dosahu a dohľadu stojaceho človeka. Sú to zvláštne tvary z tvrdej lepenky. V tejto výzdobe je niečo, čo možno zbadať, iba ak sa človek pohybuje tesne pri strope. Pacienti by mali byť schopní dokázať, že tam videli niečo, čo nie je vidieť z postele, že si tam všimli niečo výrazné, o čom nemohli vedieť, že to tam je. Výsledky tohto experimentu zatiaľ nie sú známe, ale doktor je presvedčený, že budú pozitívne.  
 
3 POROVNANIA
3.1 BIBLIA
Biblia hovorí relatívne málo o udalostiach súvisiacich so smrťou alebo o samotnej podstate posmrtného života. Stav fyzickej smrti sa aj tu prirovnáva k spánku a zdôrazňuje sa znovuoživenie fyzického tela. Niektorí ľudia siahajú po pojmoch z Biblie, keď sa pokúšajú vyrozprávať svoje zážitky. Jeden muž prirovnával tmavý priestor k biblickému „údoliu tieňov smrti“. Dve osoby sa odvolali na Ježišovo vyhlásenie „Ja som svetlo sveta“. Zrejme na základe tejto viery identifikovali svetlo ako Krista. V skutkoch apoštola Pavla sa vyskytuje epizóda, ktorá má istú podobnosť so stretnutím so svetelnou bytosťou počas umierania. Má predovšetkým svoju individualitu, i keď jej chýba fyzická forma a vychádza z nej hlas, ktorý kladie otázku a dáva inštrukcie. Táto vízia zmenila smer jeho bytia: stal sa odvtedy hlavným šíriteľom kresťanstva ako spôsobu života naplneného láskou k druhým. Pavol však nezažil svoju víziu počas umierania. Zaujímavé je, že Pavla svetlo oslepilo, takže ďalšie tri dni nevidel. Toto je v rozpore s tvrdeniami, že svetlo v zážitku na prahu smrti neoslepuje a nebráni ani v pozorovaní okolia, hoci je neopísateľne žiarivé. Pavlov stručný obraz „duchovného tela“ je však vo veľmi dobrej zhode s rozprávaním ľudí, ktorí sa ocitli mimo tela. Vo všetkých týchto prípadoch sa zdôrazňuje nehmotnosť duchovného tela, či absencia jeho fyzických častí. Pavol hovorí, že zatiaľ čo fyzické telo bolo slabé a škaredé, duchovné bude silné a krásne. Pripomína to rozprávanie, v ktorom sa dotyčnému videlo duchovné telo celé a úplné, hoci fyzické telo bolo úplne dokaličené.
 
3.2 PLATÓN
Platón bol veľkým zástancom ľudského rozumu, logiky a dôkazu pri získavaní pravdy a múdrosti, ale len do istého bodu, pretože bol tiež veľkým vizionárom, ktorý predpokladal, že ku konečnej pravde možno dospieť iba v mystickom zážitku alebo osvietení. Uznával, že existujú roviny a dimenzie reality odlišnej od zmyslového, fyzického sveta a veril, že našu fyzickú oblasť môžeme pochopiť, len keď ju dáme do vzťahu s „vyššími“ rovinami skutočnosti. V súlade s tým sa zaujímal najmä o netelesnú, vedomú zložku človeka -  dušu, a fyzické telo chápal len ako dočasný príbytok. Neprekvapuje preto, že sa zaujímal o osud duše po fyzickej smrti. Platón definuje smrť ako oddelenie netelesnej časti živého človeka od fyzickej časti. Podľa neho je táto netelesná zložka vystavená oveľa menším obmedzeniam ako fyzická. Zvlášť poukazuje na to, že čas nie je prvkom oblastí, ktoré sú mimo fyzického, zmyslového sveta, reality. Ostatné ríše sú večné a podľa Platónovho výroku to, čo nazývame čas nie je nič iné, ako „pohybujúci sa, neskutočný odraz večnosti“. Na rôznych miestach Platón hovorí, ako s duša po oddelení od tela môže stretnúť a rozprávať sa s dušami iných. Spomína, ako môžu niektorí očakávať, že sa v čase smrti stretnú s loďou, ktorá ich preplaví cez vodu na „druhý breh“ ich posmrtnej existencie. Dramatické nasadenie a sila argumentov v jeho dielach má jediný cieľ: presvedčiť o tom, že telo je väzením duše a že teda smrť sa podobá úniku či prepusteniu z tohto väzenia. Platón vyjadruje staroveký názor na smrť ako spánok a zabúdanie. Robí to len preto, aby ho odmietol a v podstate obrátilo 180 stupňov. Podľa Platóna duša prichádza do tela z vyššej, božskej sféry bytia. Pre neho je spánkom a zabúdaním práve narodenie, pretože duša, ktorá sa rodí do tela, prechádza to stavu veľkého vedomia do oveľa menšieho a zabúda medzitým pravdy, ktoré spoznala v predchádzajúcom svete bez tela. Z toho potom vyplýva, že smrť je prebudenie a rozpamätávanie sa. Platón poznamenáva, že duša, ktorá sa pri smrti oddelila od tela, uvažuje dokonca jasnejšie než predtým, a oveľa pohotovejšie poznáva veci v ich pravej podstate. Čoskoro po smrti sa duša ocitne pred „súdom“, kde božská bytosť pred ňou ukazuje všetky veci -  dobré i zlé - , ktoré spravila vo svojom živote na zemi a duša musí na ne pozerať. Hoci Platón nepochybuje o prežití telesnej smrti, tvrdí, že ak sa snažíme vysvetliť život po smrti, kým sme ešte vo svojom fyzickom živote, máme dve veľké nevýhody. Po prvé, naše duše sú uväznené vo fyzických telách a preto sú obmedzené vo svojom vnímaní a učení fyzickými zmyslami. Zrak, sluch, hmat, chuť a čuch -  všetky tieto zmysly nás môžu svojráznym spôsobom mýliť. Môžeme tak dospieť k nesprávnym názorom a dojmom o podstate vecí. Naše duše nemôžu vidieť samotnú realitu, pokiaľ nie sú oslobodené od skresľovania a nepresností fyzických zmyslov. Po druhé, Platón hovorí, že nie je kompetentný, aby priamo definoval poslednú realitu. Slová skôr zakrývajú, ako odhaľujú vnútornú podstatu vecí. Ľudské slová môžu pravdivý charakter toho, čo tkvie za fyzickým svetom len naznačovať -  analógiou, mýtom alebo inými nepriamymi spôsobmi.
 
3.3 TIBETSKÁ KNIHA MŔTVYCH
Toto pozoruhodné dielo bolo zostavené na základe učenia mudrcov v priebehu mnohých stáročí v predhistorickom Tibete a zachovávalo sa od svojho vzniku v ústnom podaní. Mudrci, ktorí túto knihu písali, považovali umieranie v podstate za istú zručnosť -  niečo, čo sa dá spraviť buď vedome, ako určitý druh umenia, alebo nevedome, nešikovne -  podľa toho, či dotyčný človek má potrebné znalosti, aby to zvládol. Táto kniha sa čítala ako súčasť pohrebných ceremónií alebo priamo umierajúcemu človeku v posledných chvíľach jeho života. Jej zámerom bolo pomôcť uchovávať pozitívne myšlienky pre tých, ktorí tu ostali, aby nezdržiavali zomierajúceho svojou láskou a súcitom a aby tak mohol vojsť do nových oblastí existencie v správnom stave vedomia, zbavený všetkých telesných záujmov a potrieb.
Kniha obsahuje podrobné charakteristiky rôznych stupňov, cez ktoré prechádza duša po fyzickej smrti, ktoré sa prekvapujúco zhodujú s udalosťami, o ktorých rozprávajú dnešní Američania.
 
3.4 INDICKÁ FILOZOFIA
Podľa zákona karmy sme zodpovední za svoje jednanie a smrť je rozhodujúcim okamžikom, v ktorom vyššie sily neviditeľne naplnia to, čo je nám súdené za naše činy. Z indickej filozofie ma najviac zaujalo tvrdenie,  podľa ktorého je najdôležitejšie, na čo myslíme v okamihu smrti. Keď si ale budeme myslieť: „Smrť čaká na každého, čo je na tom?“, nikdy neurobíme pokrok na ceste duchovného života. Rovnako ako vzduch prenáša vône, tak aj naše myšlienky nás v okamžiku smrti prenesú do ďalšieho života. Ak človek rozvíjal mentalitu indického náboženstva, ihneď bude prenesený do indického sídla, no ak  človek rozvíjal mentalitu obyčajného človeka, bude musieť zostať v hmotnom svete a trpieť následky svojej mentality. Namiesto šťastia čaká na konci života hmotné telo, v ktorom budú trpieť,  aj tých, ktorí konali nečestne.
Tiež sa tu nachádza zmienka o samovražde, ktorá je považovaná za hriech, za ktorý ho čaká podľa zákona karmy trest. Ďalej indická filozofia hovorí, že v tomto živote môžeme vidieť akcie a reakcie troch kvalít hmotnej prírody. Niektorí ľudia sú napríklad veľmi šťastní, niektorí nešťastní a niektorí prežívajú oboje. To je výsledkom minulého styku s kvalitami hmotnej prírody -  dobrom, vášňou a nevedomosťou. Keďže sa s nimi stretávame aj v tomto živote, môžeme z toho usúdiť, že živé bytosti budú podľa styku s rôznymi kvalitami hmotnej prírody šťastné, nešťastné alebo niečo medzi tým i vo svojich ďalších životoch.

Diskusia
1 VYSVETLENIA
1.1 NADPRIRODZENÉ VYSVETLENIA
Existuje teória, že všetky zážitky sú spôsobené zlými silami. Najlepším spôsobom, ako rozlíšiť, či zážitky riadil Boh alebo diabol, je pozorovať, čo postihnutá osoba hovorí a koná po svojom zážitku. Boh by sa zrejme snažil priviesť týchto ľudí k láske a odpúšťaniu. Satan by sa ich asi usiloval prehovoriť na cestu nenávisti a deštrukcie. Respondenti sa však vrátili s jasným odhodlaním kráčať prvou cestou.
 
1.2 VEDECKÉ VYSVETLENIA
1.2.1 Farmakologické vysvetlenie
Niektorí sa domnievajú, že zážitky na prahu smrti sú spôsobené liekmi, ktoré sa podávajú pacientom počas krízy. Všeobecne sa totiž vie, že niektoré lieky spôsobujú iluzórne a halucinačné mentálne stavy i zážitky. Napríklad ketamín je intravenózne podávané anestetikum, ktorého vedľajšie účinky značne pripomínajú spomínané úkazy. Klasifikuje sa tiež ako „disociačné“ anestetikum, pretože počas jeho účinkovania pacient nereaguje nielen na bolesť, ale ani na svoje okolie ako celok. Cíti sa odlúčený od svojho prostredia, vrátane častí vlastného tela. Liekmi podnietené zážitky sú však  hmlisté a neurčité. Tieto príbehy sa veľmi líšia medzi sebou navzájom, ako aj od reálnych stretnutí so smrťou.

Najvýznamnejšou okolnosťou, ktorá popiera farmakologické vysvetlenie, je prostý fakt, že v mnohých prípadoch sa žiaden liek pacientovi pred zážitkom ani po ňom nepodal. Moderná farmakológia vychádza z predpokladu, že zážitky, ktoré sú spojené s užívaním psychotropných látok, sú aj týmito látkami spôsobované. Takéto psychické epizódy sú potom považované za nereálne, halucinačné alebo iluzórne. Existuje ale aj iný pohľad, a to iniciačné a výskumné používanie tzv. halucinogénnych látok. Človek po nich odjakživa siahal pri hľadaní iných stavov vedomia a nových rovín reality. Používanie drog bolo teda spojené nielen s medicínou a liečením chorôb, ale tiež s náboženstvom a snahou o osvietenie. Príslušníci rôznych kultov veria, že droga im môže poskytnúť prostriedok na prechod do iných dimenzií skutočnosti. Ak budeme považovať toto stanovisko za správne, skúsenosť umierania by potom mohla byť ďalším východiskom, ktoré by objasnilo podobnosť zážitkov vyvolaných drogami a zážitkov na prahu smrti.
 
1.2.2 Fyziologické vysvetlenie
Fyziológia je odvetvie biológie, ktoré  sa zaoberá funkciami buniek, orgánov a celého tela živých bytostí, ako aj ich vzájomnými vzťahmi. Fyziologické vysvetlenie predpokladá, že pri akútnom nedostatku kyslíka sa umierajúci mozog snaží získať jeho posledné zvyšky, a to je práve sprevádzané určitými vnemami. Hlavným nedostatkom tejto hypotézy je to, že mnohé zážitky sa stali predtým, než mohol nastať nejaký fyziologický stres. Navyše, každý prvok, ktorý sa vyskytuje v príhodách s ťažkým zranením, možno pozorovať i v takých stavoch, kde sa zranenie vôbec nevyskytlo.
 
1.2.3 Neurologické vysvetlenie
Neurológia je odbor medicíny, ktorý sa zaoberá príčinou, diagnózou a liečbou chorôb nervového systému, t. j. mozgu, miechy a nervov. Mohlo by sa zdať, že zážitky na prahu smrti sú vlastne spôsobené zlyhaním nervového systému. Pacient na neurologickom oddelení rozprával o zvláštnych záchvatoch s mihajúcimi sa obrazmi v jeho živote. Sú tu zjavné podobnosti so zážitkami na prahu smrti, ale ešte výraznejšie odlišnosti.
 
1.3 PSYCHOLOGICKÉ VYSVETLENIA
1.3.1 Výskum stavov psychickej deprivácie
Psychická deprivácia je psychický stav, ktorý vzniká vtedy, keď človek chronicky v plnej miere neuspokojuje svoje potreby. Pri výskume stavov psychickej deprivácie sa podarilo vyvolať javy, ktoré sa najviac podobajú zážitkom na prahu smrti. Pozorujú sa psychické a telesné stavy človeka, ktorý je nejakým spôsobom izolovaný. V týchto a podobných stavoch izolácie zažili viacerí ľudia neobvyklé psychické úkazy, ako skreslené vnímanie času, pocit čiastočného oddelenia od tela, neochota vrátiť sa späť do civilizácie, panoramatické vízie udalostí zo svojho života. Mnohí sa vrátili s úplne zmenenými životnými hodnotami.

Pacienti v nebezpečenstve smrti sú neraz izolovaní na jednotkách intenzívnej starostlivosti, kde je často tlmené svetlo i zvuk či zákaz pohybu. Pripomeňme si, že mnoho pacientov opisovalo pocity izolácie, samoty a nemožnosti kontaktu s ľuďmi, ktoré sa ich zmocnili, kým boli v stave mimo svojho fyzického tela. Ťažko je rozhodnúť, či niektoré zážitky boli vyvolané ťažkou chorobou, išlo teda o zážitky na prahu smrti, alebo ich len spôsobila izolácia vynútená mimoriadne vážnym zdravotným stavom pacienta.

Na podstatu vízií v stave izolácie existujú dva principiálne odlišné názory: jedni považujú tieto zážitky za nereálne a halucinačné; na druhej strane je ale skutočnosťou, že v celých dejinách ľudstva šamani a mystici vyhľadávali samotu v pustatinách, aby tam našli osvietenie a spásu. Ukazuje sa tak, že izolácia spolu s halucinogénnymi drogami a blízkym kontaktom so smrťou, môžu byť jedným zo spôsobov, ako vstúpiť do novej oblasti vedomia.
 
1.3.2 Sny, halucinácie a vidiny
Podľa mienky niektorých ľudí, zážitok na prahu smrti predstavuje len splnenie želania vo forme sna, fantázie alebo halucinácie, ktorá sa uvedie do činnosti pod vplyvom rôznych faktotrov -  liekov, nedostatku kyslíka, izoláciou atď. Zážitky na prahu smrti sú pre týchto ľudí len vidiny. Proti tomuto stanovisku je však možné uviesť niekoľko argumentov. Opisované zážitky nie sú v súlade s vnútorným očakávaním či predstavami postihnutých ľudí. Druhou skutočnosťou je, že títo ľudia nie sú obeťami psychóz. Sú to normálni, citovo vyrovnaní ľudia. A čo je najpodstatnejšie, všetci títo ľudia dokážu jasne rozlišovať medzi snami a skutočnosťou. A práve oni hovoria, že to čo zažili, neboli žiadne sny, ale udalosti, ktoré sa im naozaj stali. Poslednou skutočnosťou je nezávislé potvrdenie niektorých údajov, získaných v stave mimo tela.
 
Vysvetlenia nie sú len abstraktné intelektuálne systémy. V určitom zmysle sú projekciami ega tej osobnosti, ktorá ich vytvorila. Človek sa odjakživa citovo dojemne spája s tým vedeckým vysvetlením, ktoré vytvoril alebo prijal. Nechajme aspoň otvorenú možnosť, že zážitky na prahu smrti sú netradičným javom, pre ktorý môžeme vytvárať originálne spôsoby vysvetlenia a interpretácie. 

Záver
Nemali by sme podľahnúť pokušeniu zavrhnúť zážitky na prahu smrti ako vec nehodnú výskumu len preto, že určité ich prvky odporujú našim ťažko vybojovaným predstavám o podstate sveta. Zážitky na prahu smrti obsahujú aspekty, ktoré sú zo súčasného hľadiska nepochopiteľné, to ale neznamená, že by sme sa im nemali venovať. Sú objavované preto, aby sme sa nad nimi zamýšľali, aby nám naznačili podstatu bytia a vyvolali záujem o základné filozofické otázky. Niektorí ľudia majú tendenciu predpokladať, že ak niekto bol „mŕtvy“ a pamätá si na svoj zážitok, určite pozná, čo sa odohráva na druhom svete. Nikto sa nevrátil späť s pocitom, že je neomylný alebo vševedúci. Väčšina iba prejavila nefalšovaný údiv nad tým, čo prežila.

V kontexte samotnej vedy sa nikdy nemusí dospieť k dôkazu o posmrtnom živote. Obrazy jednotlivých štádií nápadne pripomínajú obrazy starých ezoterických spisov, čo svedčí o tom, že otázka života po smrti nie je ničím novým. Je však možné, že naveky ostane tajomstvom. Takisto je ale možné, že do pozadia sa odsunie otázka, či existuje život po smrti a budeme sa zaoberať len otázkou, ako vyzerá život po smrti.

Na záver siahnem po jednej analógii. Hoci väčšina z nás verí v existenciu atómov, nikdy sa to jednoznačne a presvedčivo nedokázalo. Už niekoľko stáročí pred Kristom grécki filozofi vytvorili atómovú teóriu hmoty. K výsledkom dospeli na základe abstraktného, deduktívneho a metafyzického uvažovania, ale aj na základe vlastného empirického pozorovania. Nakoniec sa atómová teória stala všeobecne uznávanou. Tým pádom je reálne, aby analogickým spôsobom, i bez vedeckého dôkazu, takmer každý pripustil možnosť iného rozmeru existencie, do ktorého prechádza duša v okamihu smrti. Je to naša vlastná obava, či smrťou všetko končí. Ľudia, ktorí zakúsili zážitok na prahu smrti, neprejavujú mimoriadny záujem, aby ho dokazovali druhým. Jedna psychiatrička povedala: „... Ľudia, ktorí tieto zážitky mali, vedia. Ostaní budú musieť počkať...“2.