Feminizmus

Feminizmus

1. ÚVOD

V rôznych kútoch sveta, v minulosti alebo súčasnosti, prevažuje názor, že ženy sú slabším pohlavím. Hovoríme tu o menejcennosti, dokonca až o diskriminácii a to v pracovných odvetviach, politike, ale aj v domácom, čiže rodinnom živote. Muž sa tu chápe ako vyššia bytosť, doslovne ako osoba, ktorá znamená niečo viac. Naopak, ženy sú považované za bytosti bez práv, ktorých úlohou nie je zaujímať sa ani o politiku, ani o vzdelanie a tak sa k nim aj pristupuje. Sú jednoducho ženami a ženy musia kráčať rýchlo s hlavou sklonenou k zemi. Musia poslúchať svojho muža, ktorému sú podriadené.

Prevažná väčšina čitateľov tejto práce si pomyslí, že ich sa to netýka, veď oni žijú v modernej spoločnosti, ktorej etiketa hovorí o rovnoprávnosti žien a mužov. Je dôležité, aby sme si uvedomili, že neprávo a určitý druh diskriminácie sa dejú nielen v tzv. krajinách tretieho sveta, ale aj v krajinách, ktoré majú vo svojich legislatívach pevne zakotvený bod o rovnoprávnosti muža a ženy. Deje sa to v rodinnom živote alebo napríklad pri hľadaní práce. A práve tento fakt nás podnietil v tom, aby sme spracovali túto tému a podrobnejšie sa dozvedeli o činnosti žien, ktoré radíme do skupiny feministiek, čiže žien, ktoré sa pokúšajú dosiahnuť rovnocennosť oboch pohlaví.

Problém, ktorým sa naša práca zaoberá, je teda predstaviť pojem feminizmus v širšom zmysle a najmä poukázať na to, že snahy o zrovnoprávnenie muža a ženy, ako aj problém diskriminácie, sa neobjavili len v novodobých dejinách, ale že boli aj súčasťou dávnejšej minulosti ľudstva.  Cieľom našej práce je poukázať na skutočnosť, že feministky nechcú, aby sa všetka sláva pripisovala len ženám, rovnako tak nechcú haniť mužov, ale že ich prvotným cieľom je dosiahnuť zrovnoprávnenie oboch pohlaví, dosiahnuť, aby sa ženy a ich práca merali rovnakým merítkom ako práca mužov.

Pri týchto snahách sa mnohým zdá, že feministky chcú pošliapať mužské pohlavie a dostať sa na miesto mužov, čiže na miesto silnejšieho pohlavia. Nasledujúcimi riadkami sa vás pokúsime presvedčiť a najmä vám ukázať, že tieto názory sú absolútne mylné a že ženy, ktoré sa snažia o niečo takéto, nemožno nazývať feministkami! Ďalej by sme chceli dosvedčiť, že feminizmus dúfa v nastolenie sveta, v ktorom vzťahy medzi pohlaviami rešpektujú princípy slobody a rovnosti.  

2. Teoretické východiská 

2.1. Feminizmus 

Čo je to vlastne ten feminizmus? Slovník cudzích slov nám pod týmto heslom ponúkne: „hnutie za rovnoprávnosť žien“, prípadne pridá ešte slovíčko "emancipácia". Ak teda vychádzame z tejto jednoduchej definície, tak si zákonite musíme položiť otázku: „Prečo teda je feminizmus skoro pejoratívne označenie a nazvanie nejakej ženy, alebo dievčaťa feministkou je v podstate nadávkou? Čo je tak zlého na hnutí žien za rovnoprávnosť?“

A taktiež by sme si mohli položiť otázku, načo je  nám vlastne feminizmus, keď sa najviac prezentuje vo vyspelých krajinách, kde rovnoprávnosť pohlaví je zakorenená v ústave, takže podľa zákona sme si všetci rovní a všetci máme rovnaké šance?

Áno, máme teoreticky rovnaké šance, ktoré nám zaručuje zákon. Ženy u nás môžu študovať, pracovať a vôbec sa realizovať (a niektorí si myslia, že by za to mali byť vďačné - my sme taká liberálna spoločnosť), pokiaľ sa pri tom stihnú postarať o rodinu (deti a hlavne manžela, ten sa mnohokrát  domnieva, že manželstvo je zaopatrovací ústav) a o domácnosť. Z toho môžeme vyvodiť, že starostlivosť o rodinu je vo väčšine prípadov na ženských pleciach, čo sa v dnešnej modernej dobe už našťastie upravuje.

Ako je všeobecne známe, žena zarába o 30% menej ako muž, aj keď je na porovnateľnom mieste a prácu vykonáva rovnako kvalitne alebo ešte lepšie ako muž. Je to zakorenené v predstave, že žena nemusí zarábať toľko ako muž, lebo doma už má jedného živiteľa, a že žena sa predovšetkým stará o rodinu, a preto je menejcenná pracovná sila, a preto sa od nej neočakáva také pracovné nasadenie a výkon. Niektoré ženy túto predstavu uvítajú, ale sú aj tie, ktoré  majú v pláne robiť kariéru a tie veľmi ľahko narazia na diskrimináciu na trhu práce, pretože muži sú uprednostňovaní tým, že oni predsa doma s deťmi nezostanú.
 
Ďalším bodom istého obmedzovania je rozdiel vo výchove dievčat a chlapcov ako takej a tiež vzhľadom k športu.  Zatiaľ čo chlapcov privedú na zápis ich rodičia s vidinou možného úspechu v budúcnosti, u ženského pohlavia s tým prídu domov väčšinou dievčatá, ktoré by chceli nejaký šport robiť. A nestáva sa často, že rodičia dajú svoje dcéry na športy, ako sú napríklad futbal a hokej, lebo by si mohli predsa niečo spraviť (otázkou zostáva, či si aj chlapci niečo spraviť nemôžu). A keď sa dievča pre takýto šport rozhodne, tak je to už samostatne, keď je staršie a nemôže dosiahnuť takú formu a výsledky, ako chlapci, ktorí trénujú od malička. A preto väčšinou musia znášať rôzne ironické poznámky a posmešky, ktoré prichádzajú zo strany nielen mužov, ale aj žien , zväčša vyššieho veku, ktoré boli vychované ešte „ starou školou“. 

2.2. Ne-feministky

„Poznáte tú "zábavnú" historku z dejín ľudstva? Bolo to tak: Boh stvoril muža a vydesil sa: "Čo som to len urobil", vraví si, "tomuto tvorovi chýba jedna nožička chromozómu, mozgové hemisféry pracujú disproporcionálne a produkcia testosterónu je nadmerná?!" Potom prišla na rad žena. Poučený Tvorca odstránil všetky nedostatky prototypu a zamyslel sa: "Ako ale docieliť, aby tieto bytosti spolunažívali?" Chvíľu to trvalo, no nakoniec spásonosná myšlienka prišla... A Stvoriteľ odňal žene polovicu mozgu. Spomeniem si na to vždy, keď počujem známu a úspešnú slovenskú ženu vykrikovať do sveta "nie som feministka". "A čo teda si?" chce sa mi zakričať naspäť. "Nie si snáď žena? Necítiš potrebu hájiť svoje práva a záujmy? Svet sa Ti zdá byť dokonalý?" Odpovede na tieto otázky, samozrejme, neprichádzajú. Najmä preto, že v ojedinelých rozhovoroch na tému feminizmu, nebývajú položené. A keby aj položené boli, vychádzajúc zo základného postoja ne-feministiek, asi by sme sa nič nedozvedeli. Známe ženy si predsa nebudú kaziť imidž ...“
 
„Čo tie ženy vlastne chcú?“, môžeme si položiť otázku. Jednak chcú mať rovnaké príležitosti v práci, ale aj v osobnom živote ako muži, ale silno sa dištancujú od slova feminizmus. Ako už autorka spomenula, boja sa o svoj imidž. Samozrejme chcú byť nezávislé, ale že by chceli byť feministkami...? No to zase nie! Pretože v ich pojímaní feminizmus znamená niečo, s čím by žena nemohla mať úspech, najmä ak chce „zabodovať“ u mužskej časti obyvateľstva.

2.3. Naštvanosť priemerných...

 „...mužov pri slove feminizmus je spojená s rúcaním spoločenských klišé, ktoré až doteraz spoľahlivo stabilizovali ich videnie sveta. Je zábavné sledovať, ako už len slovo feminizmus dokáže v niektorých mužoch "speniť krv"... Priemerní muži vnímajú feminizmus takmer ako "dielo diablovo", a keď sa len trochu dá, atakujú ho a opľúvajú - bez zbytočných úvah o tom, čo by to ten feminizmus vlastne mohol byť... Pre väčšinu priemerných mužov je síce feminizmus neznáme cudzie slovo, o obsahu ktorého nemajú ani tušenie, no udomácnilo sa v hovorovom jazyku natoľko, že im je jasné: týka sa to žien a ich požiadaviek - a to je vždy nebezpečné a treba tomu čeliť!

Nič iné sa však očakávať nedalo. Keď sa na program dňa dostanú zmeny a reformy, časť spoločnosti, ktorá z existujúcich pomerov profituje, sa bude zákonite cítiť ohrozená! A tak väčšina tých feminizmom vystrašených mužov stojí v jednom šíku, úpenlivo brániac svoj patriarchálny model sveta. Veď, kto by sa dobrovoľne vzdával svojich výhod? Kto by do "svojho teritória" dobrovoľne vpúšťal nežiaducich konkurentov? “

Strach z feminizmu by bol snáď výstižnejší názov pre tento článok. Keďže väčšina mužov feminizmus nepozná, už len to slovo samotné sa im nezdá byť sympatické, takže do svojho slovníka by ho radšej nezaraďovali.  Ako autorka píše, žena je „súper  neznámy, neprebádaný a tak muži nevedia, čo od neho majú čakať“. A radšej budú „súperiť“ so známym protivníkom, teda medzi sebou, ako sa púšťať do „boja“ s neznámym, v dôsledku čoho sa môžu dopúšťať diskriminácie ženského pohlavia.  Ale ako vo všetkom, nemusí to byť vždy tak.

3. VLASTNÁ  PRÁCA 

3.1. ženy a umenie

Feministky bývajú často konfrontované s otázkami typu: „Prečo nikdy neexistoval ženský Michelangelo alebo skladateľka, ktorá by dosiahla úroveň Mozarta?“ Obvykle sa odpoveď na tieto otázky ani neočakáva. Úlohou takýchto otázok je poukázať na nedostatok ,,kultúrnej vyspelosti“ žien. Téza, že ženám sa nedostáva umeleckej kreativity, a že len muži - maliari, sochári, hudobníci či architekti sú schopní geniality v tomto odbore, tvorí základ pre diskriminačné zaobchádzanie so ženami v oblasti umenia. V mnohých krajinách je  výber a podmienky pre prijatie do zariadení pre umelecké vzdelanie vedený v zmysle rovnoprávnosti pohlaví, avšak ženám - umelkyniam sa dostáva ešte stále menšej podpory, ako ich mužským kolegom.

Diskriminačné zaobchádzanie môžeme vidieť napríklad v galériách a na rôznych výstavách, kde aj naďalej prevládajú diela mužských autorov. Pokrokom oproti minulosti je fakt, že v dnešnej dobe sa stretávame aspoň s občasnými výstavami žien - umelkýň. Ženy sa v umení stretávajú s oveľa nepriaznivejšou kritikou ako ich kolegovia . Ich práce sú aj napriek ich nespornej kvalite cenené oveľa menej. Ako jeden z mnohých prípadov môžeme uviesť príklad kritiky obrazu „Portrait du Mlle Charlotte du Val d´Ognes“. Kým tento obraz pripisovali neoklasicistickému maliarovi Jacque Louis Davidovi dostávalo sa mu zo strany kritiky najvyššieho uznania. Ale postoj kritiky sa náhle zmenil, keď sa zistilo, že pravým autorom je Constance Marie Charpentier-ová, teda žena. Postoj kritiky voči pani Charpentier-ovej môžeme definovať ako diskriminačný. Ako vidíme nerovnomerné zastúpenie oboch pohlaví v umení nie je spôsobené nezáujmom žien. V minulosti, ale aj v súčasnosti, existujú umelkyne, ktoré aj napriek ťažkým podmienkam dosiahli pozoruhodné výsledky. Prečo sme však o nijakej nepočuli...? Mnohé umelkyne zostali v pozadí pochované tým, že sa o nich mlčí. Darmo budete v rôznych príručkách hľadať ich mená. Nenájdete ich,
 
lebo zástupcovia odboru dejín a hudby ich jednoducho vôbec nezahrnuli do svojho diela. Bolo by lepšie otázky typu: „Prečo neexistuje ženský Michelangelo?“, položiť práve týmto zástupcom a nie feministkám. V skutočnosti v celých dejinách ľudstva existovali umelkyne natoľko nadané, aby sa ich diela mohli zrovnávať s umelcami takého rázu, ako boli napríklad Mozart, Picasso, van Gogh, da Vinci, Michelangelo a iní. V minulosti vychádzala diskriminácia z toho, že ženy nemali možnosť si osvojiť a spoznávať formy umenia, nemali možnosť stať sa umelkyňou, pretože štúdium na univerzitách ženám nebolo povolené. Hovoríme o tradičnom vylúčení žien z oblasti umenia. A práve toto vylúčenie má aj v súčasnosti vplyv na presadenie sa žien v umení. Aj keď diskriminácia v tom zmysle, že by ženám bolo bránené štúdium na umeleckých akadémiách  je v dnešnom svete už absurditou, diskriminácia sa prejavuje v podpore a postoji k ženám - umelkyniam, ktoré často majú miesto až za svojimi mužskými kolegami.

Na záver treba pripustiť, že by bolo fér, a mužským autorom rôznych cenných umeleckých diel to na hodnote a sláve nijak neuberie, aby sa tzv. „všeobecné“ dejiny umenia prepísali a aby sa na svetlo sveta vyniesli mená umelkýň z minulých dôb. Tento mechanizmus by odštartoval  ďalšie deje, ktoré by prispeli k postupnému zaznamenávaniu žien do pamätí ľudstva. Dôležité v súčasnom umení je to, aby si ženy zachovali vlastný štýl, aby si sami volili témy a výrazové prostriedky a aby sa nenechali obmedzovať pravidlami. Príkladom je mexická maliarka Frida Kahlo1, ktorej obrazy zobrazujú stav jej duše a zachytávajú bolestné  okamihy jej života.

3.2. Volebné práva žien 

Reformy volebného práva sa v našich dejinách opakovali nespočetne mnohokrát . Cieľom týchto reforiem bolo pomôcť určitej sociálnej skupine, napríklad roľníkom, remeselníkom, živnostníkom a i.,  dosiahnuť právo voliť.  S reformami, ktoré by pripísali volebné práva mužom sa stretávame už  v dávnejšej minulosti. Napríklad v roku 1793, keď írsky parlament prijal zákon, ktorý priznal katolíkom volebné právo alebo aj roky 1905/1906, keď bol v Rakúsku boj o všeobecné volebné právo pre mužov dotiahnutý do víťazného konca. Ale s  volebnými reformami,  ktoré by umožňovali aj ženám voliť, sa stretávame len začiatkom 20. storočia. Samozrejme, aj pri minulých reformách sa objavili námietky voči tomu, že ženy zastávali pri voľbách len miesto pozorovateliek, ale až na rozhraní 19. a 20. storočia sa objavujú ženy, ktoré začínajú tvrdo hájiť práva žien, a ktoré vystupujú proti diskriminácii žien v otázke volebného práva.

Známymi bojovníčkami, ktoré sa angažovali v boji za volebné práva žien boli na konci 19. storočia napríklad Elizabeth Cady Stantonová2 a Susan B. Anthonyová3, ktoré vytvorili tím a šokovali verejnosť, keď po vydaní pätnásteho dodatku, ktorý udeľoval volebné právo všetkým občanom v Británii žiadali, aby právo voliť dostali aj ženy. Túto svoju žiadosť opierali o tvrdenie, že aj ženy sú právoplatnými občanmi štátu, takže volebné právo by sa malo vzťahovať aj na ne. Výsledky snáh týchto dvoch veľkých bojovníčok sa dostavili až po ich smrti, ale všetky ženy im môžu byť vďačné, pretože práve ony dve odštartovali proces volebných reforiem, v ktorých už boli zahrnuté aj volebné práva žien. Ďalšou ženou, ktorá vynaložila ohromné úsilie v tom, aby aj ženy mali rovnaké hlasovacie právo ako muži, bola Emmeline Pankhurtová. Svojou vytrvalosťou prispela k tomu, aby od roku 1928 získali všetky ženy v Británii rovnaké volebné právo ako majú muži. Emmeline sa svojou oddanosťou pre danú vec stala zdrojom inšpirácie pre mnohé budúce generácie.

Približne od začiatku 20. storočia postupne v mnohých krajinách sveta ženy nadobúdajú rovnaké volebné práva ako muži.  Výnimkou sú východné krajiny, najmä krajiny, v ktorých dominuje islam, pretože tu ešte ani v súčasnosti ženy nemajú žiadne hlasovacie práva. Avšak Omán, Katar, Bahrajn a najnovšie aj Kuvajt4 povolili ženám voliť. Prekvapujúca je skutočnosť, že kuvajtský parlament odhlasoval volebné právo vzťahujúce sa na parlamentné  voľby, aj keď sa  pôvodne zaoberal otázkou volebného práva žien v súvislosti s blížiacimi sa regionálnymi voľbami. Prednedávnom sa dokonca aj v kolíske islamu, Saudskej Arábii, kde sú ženské práva  odsunuté na posledné miesto, začalo diskutovať o politických právach žien. Ostáva nám len dúfať, že si Saudská Arábia spolu s ostatnými krajinami, kde je hlas žien volajúci o zrovnoprávnenie ponechaný bez odozvy, vezmú príklad z Kuvajtu, Ománu alebo Kataru.

Výsledok boja o zavedenie volebného práva žien trefne vystihuje časť z prejavu Emmeline Pankhurstovej, v ktorej povedala: „My, bojovnice za volebné právo žien, máme dôležité poslanie – to najdôležitejšie aké svet kedy poznal. Je ním oslobodenie polovice ľudského rodu, a tým záchrana zvyšku ľudstva.“ Týmto vyjadrením dala najavo svoje presvedčenie, že aj od žien závisí budúca politická situácia krajiny, a že aj ženy majú do politiky čo povedať. 

2+ 3  Slová E. C. Stantonovej o partnerstve so S. B. Anthonyovou, ako aj podoby oboch dám nájdete v prílohách.
4 V Kuvajte budú môcť ženy v budúcich parlamentných voľbách, ktoré sa uskutočnia v roku 2007 dokonca kandidovať.

3.3.  Žena v domácnosti 

Žena v domácnosti. Tento pojem by sa dal pochopiť dvojako. Buď, že žena nemá zamestnanie a jej náplňou dňa je starať sa o domácnosť (upratovať), prípadne o deti, vyjsť si s kamarátkami na kávu a keď sa manžel vráti domov z práce, robiť mu príjemnú spoločnosť pri večeri, ktorú predtým navarila. Alebo dá sa to pochopiť aj tak, ako sme to mysleli my, pracujúca žena, ktorá sa každodenne vracia do domácnosti, ktorú zdieľa so svojím mužom, prípadne aj s deťmi. Samozrejme, aby sa v nejakej domácnosti dalo normálne fungovať a prežívať príjemné chvíle s rodinou, musí sa o tú domácnosť aj niekto starať. Kto má však vlastne udržovať „rodinný krb“ a držať domácnosť v poriadku, keď sú obidvaja z partnerskej dvojice zamestnaní?

Dokonalý model rodiny neexistuje, tak ako neexistuje dokonalý model človeka. Keďže sme všetci iní, tak aj naše zriadenie v rodinách sa veľmi často odlišuje. Mohli by sme povedať, že vo väčšine prípadoch sa o domácnosť stará ten partner, ktorý zarába menej a má kratšiu pracovnú dobu, nehľadiac na to, akú ťažkú prácu v zamestnaní vykonáva. Žiaľ v ,mnohých prípadoch sa stáva, že žena má menšiu mesačnú mzdu, aj keď vykonáva prácu rovnako dobre ak muž. a tak zostáva starostlivosť o domácnosť na jej pleciach.

A ako je to,  keď sa náhodou v domácnosti objaví malé dieťa? V spoločnosti prevláda názor, že práve žena, ako nositeľka a rodička dieťaťa má zohrávať hlavnú rolu v jeho živote a starostlivosti o neho. Úloha matky sa naozaj nedá zaprieť, ale aká je potom úloha otca? Prísť večer domov z práce, zjesť uvarenú večeru, trochu sa pohrať s malým a sadnúť si k televízoru? Vracali by sme sa k starému „ ideálu rodinu“ : matka doma s dieťaťom starajúca sa o domácnosť a muž v zamestnaní, starajúci sa o finančnú stránku rodiny.

Rodiny sú rôzne. V niektorých sa žena rovná slúžke a manželstvo zaopatrovaciemu ústavu a v iných si starostlivosť o domácnosť a deti poctivo rozdelia na polovicu. Musíme len dúfať, že takýchto rodín bude postupom času pribúdať.

3.4. Žena v politike 

Žena v politike - v minulosti niečo neslýchané. V dnešných časoch, v liberálnych spoločnostiach, sú zástupkyne ľudu v menšine a v arabských štátoch zastúpenie prudko klesá k  minimu. Ale prečo to tak je? Vari vo svete a u nás nie je dosť schopných žien? Alebo to je len povedomím ľudí, že ženy do politiky nepatria? Robiac anketu sme sa dozvedeli, že naozaj je to tak . Síce sa našli ľudia, ktorí na otázku, či sú za to, aby žena zastávala najvyššie posty odpovedali áno, na druhej strane sa ale našli aj takí, ktorí na to odpovedali jednoducho „nie“, alebo „určite nie, lebo žena sa nevie obhajovať tak dobre ako muži“. A samozrejme, že je na svete takto zmýšľajúcich ľudí viac, takže niekde stále prevláda názor, že žena do politiky nepatrí. Ale sú aj ženy,  ktoré sa dokázali v politike presadiť aj napriek tvrdým podmienkam a nepriaznivým pomerom, a ktoré vám teraz chceme predstaviť. 

Golda Meirová

Vynikajúca pravicová politička, ktorá snívala o novej vlasti pre židovský ľud. Najskôr pracovala pre národ ako ministerka práce, potom ako ministerka zahraničných vecí. Pri vzniku Izraela ju zvolili za členku parlamentu a po smrti predsedu Levi Eschkola nastúpila na jeho miesto. Hoci v tejto pozícii získala sympatie sveta pre Izrael, nepodarilo sa jej zabrániť útoku Egypta a Sýrie a preto roku 1974 ako sedemdesiatšesťročná odišla z politiky. O štyri roky neskôr, podľahla v Jeruzaleme rakovine. Vtedy mala osemdesiat rokov. Na striebornom plátne ju stvárnila ťažko chorá Ingrid Bergmanová, ktorá v tom čase tiež zomierala na rakovinu.

Indíra Gándhíová

Milovanou, ale súčasne nenávidenou bola počas svojho života Indíra Gándhíová. Bola dcérou indického predsedu vlády D. Néhrúa, a preto mala k politike veľmi blízko. Už po svojich 21. narodeninách sa stala členkou národného kongresu, a keď mala štyridsaťosem aj premiérkou. Bola silnou političkou, ale aj napriek tomu sa jej nepodarilo vyriešiť všetky ekonomické, politické a náboženské problémy, ktoré v tom čase zaplavili Indiu. Na upokojenie nepokojov používala tvrdé metódy, odporcovia išli za mreže a médiá boli cenzurované. Jej diktátorské spôsoby boli hlavnou príčinou jej prvej veľkej politickej prehry. Vyvrcholilo to v roku 1977, keď na ňu bol spáchaný prvý atentát. Po ďalšom atentáte v roku 1984 sa jej osud definitívne naplnil. V jej politike pokračoval aj jej syn Rádžív, ale aj on napokon skončil pod rukami vraha.

Eleonor Rooseveltová

Je známa aj pod svojou prezývkou „prvá dáma sveta“. Bola ženou amerického prezidenta Franklina D. Roosvelta, ktorý v roku 1921 ochorel na obrnu. V čase jeho vládnutia, ho jeho žena veľmi zdatne zastupovala. Jej snom však bola skutočná funkcia, a tak sa nakoniec stala asistentkou riaditeľa Úradu pre civilnú obranu. Verejnosti sa to ale nepáčilo, a preto musela zo svojej funkcie odstúpiť. Keď v roku 1945 zomrel jej manžel, Eleonor bola zvolená ako reprezentantka USA v OSN.

Hillary Clintonová

Ani zďaleka nie je len manželkou amerického prezidenta, ale je právničkou, obchodníčkou a manažérkou. Nikdy neskrývala skutočnosť, že aj ona sama by rada vstúpila do veľkej politiky. Určitá časť verejnosti ju aj preto odsudzovala, ale jej renomé sa napravilo, keď sa postavila za svojho manžela po prepuknutí jeho škandálu s Monikou Lewinskou a ďalšími ženami. Možno to bola iba jej dobre premyslená hra o svoju politickú budúcnosť. V roku 2000 vyhrala voľby do senátu za mesto New York a rozhodla sa rozviesť s Billom Clintonom, len čo sa skončí jeho funkčné obdobie. Senátorkou by mala byť päť rokov.

Margaret Thatcherová

Svoju prezývku Železná lady si Margaret vyslúžila svojim nekompromisným jednaním v domácej aj zahraničnej politike. Študovala na Oxfordskej univerzite chémiu ako odbor, ale až po sobáši so zámožným obchodníkom sa rozhodla študovať právo.  Do najvyššej funkcie bola zvolená ako prvá žena v histórii Veľkej Británie v roku 1979 a zotrvala v nej celé tri volebné obdobia. Nenávidená aj milovaná bola pri moci 11 rokov. Za ten čas stihla zmeniť tvár britskej monarchie a prispela aj k rozkladu komunizmu vo východnej Európe. V novembri 1990 podala premiérka demisiu a jej zásluhy ocenila anglická kráľovná Alžbeta II. udelením titulu barónky z Kestevenu.

Benazir Bhuttová

Po štúdiách v Pakistane odcestovala za vzdelaním do Ameriky  a do Anglicka . Po návrate do Pakistanu, bol jej otec, ministerský predseda Zulfikar Alí Bhutto popravený a Benazir strávila 6 rokov striedavo vo väzení  a na  slobode pod dohľadom. V roku 1986 zorganizovala kampaň na slobodné voľby a po smrti prezidenta Zijuhál Hara, sa demokratické voľby uskutočnili. Strana Benazir zvíťazila a ona sa vo svojich 35 rokoch stala ministerskou predsedkyňou Pakistanu a zároveň prvou ženou v histórii, ktorá sa stala predstaviteľkou moslimského štátu. V roku 1990 ju opozícia zosadila a obvinila z podvodných praktík. Bhuttová všetky obvinenia poprela a rozpútala kampaň za znovuzvolenie . V roku 1993 vyhrala s nepatrnou väčšinou hlasou a zostavila novú koaličnú vládu.
 
A ako riešiť problém nedostatku žien v politike? Určite nie nasilu pretláčať ženy dopredu, bez toho aby na to mali schopnosti a kvalifikáciu, len kvôli tomu, že je žena, ako si to predstavujú mnohé radikálne feministky, ale dať príležitosť uplatniť sa novej mladej vzdelanej generácii žien, ktoré sú už vychovávané v zmysle emancipácie, a ktoré sa možnosti uplatniť sa určite chytia. Treba si uvedomiť, že cieľom určite nie je dostať sa pred mužov a zatlačiť ich do úzadia, ale stať sa ich  rovnocenným partnerom v politických otázkach. Veď ako sme mohli vidieť na predchádzajúcich príkladoch aj ženy sú silné individuality, ktoré sa dokážu zapísať do povedomia ľudí svojimi veľkými činmi.

3.5. História

V starovekom Egypte nebolo potrebné zaoberať sa otázkou diskriminácie žien, pretože vládla rovnoprávnosť medzi oboma pohlaviami. Ale postupom storočí, tento fenomén zmizol a na svete sa objavila čisto patriarchálna spoločnosť, ktorá zatláčala ženy a ich práva do úzadia a snažila sa , aby z toho úzadia nemohli nijak vyjsť. V priebehu storočí žena najprv spadala pod vládu svojho otca , neskôr, keď sa vydala, pod vládu svojho manžela. Postavenie ženy v minulosti sa dá presne vyjadriť slovami Honoré de Balzaca11:“ Žena je vlastníctvom, ktoré sa získava zmluvou; je hnuteľnosťou. Napokon presne vyjadrené , žena je iba príveskom muža.“  A zrazu prišiel začiatok 20. storočia a s ním aj chuť žien presadiť sa a prejaviť sa. Takýmto prejavením sa mohla byť aj účasť na voľbách, kde by ženy tiež mohli rozhodnúť o svojich zástupcoch v parlamente. Ale toto právo bolo ženám odoprené a tak sa rozhodli zaň bojovať. Takýmto príkladom môžu byť anglické sufražetky , ktoré bojovali za svoje práva niekedy až príliš radikálne.

3.5.1. Kariéra žien v starovekom Egypte

Zatiaľ čo predstava možnosti a výberu kariéry pre ženy je relatívne moderný fenomén, situácia v starovekom Egypte bola úplne odlišná. Ženy, ktoré žili asi pred tritisíc rokmi na brehoch Nílu sa tešili takým formám rovnoprávnosti, aké boli k videniu len veľmi zriedkavo. Ženy s kráľovským pôvodom sa ujímali vedenia vojenských akcií a ostatné sa pripravovali na aktívne zapojenie sa do konfliktu. Boli považované za dostatočne vážne nebezpečenstvo a v ženských hroboch z celého obdobia troch milénií sa našli uložené zbrane.

Medzi najprekvapujúcejšie javy v starovekom svete patrili Amazonky, ich výcviky, bojaschopnosť a slobodné rozhodovanie, ktoré na druhej strane prispievali k tomu, že mali menej šancí byť manželkami a matkami. Egyptské ženy sa tiež tešili prekvapujúcej finančnej nezávislosti. Podľa zachovaných účtov a zmlúv dostávali za vykonávanie rovnakej práce rovnakú odmenu ako muži (čo sme na Slovensku ešte ani v 21. storočí nedosiahli). Ženy kráľovského pôvodu rozhodovali o hlavnej pokladnici, vlastnili pozemky a dielne, ženy menej vznešeného pôvodu ako nezávislé občianky mali právo na vlastný majetok, kupovať a predávať, uzatvárať poslednú vôľu a dokonca sa rozhodnúť o tom, či ich deti po nich budú dediť.

3.5.2. Trochu z histórie anglických sufražetiek

Jeden z mnohých politických mítingov liberálnej strany sa konal aj v onom pamätnom októbri chladnej jesene roku 1905. Chrisabel Pankhurstová13 aj so svojou priateľkou Annie Kenneyovou dorazili do Londýna práve včas, aby v rokovacej sále zaujali dobre viditeľné miesta. Vo chvíli, keď hlavný rečník, minister Edmond Grey, bol v tom najlepšom, jeho hlas preťali dva mocné výkriky: „Dajú liberáli ženám hlasovacie právo?“ Chrisabel a jej spoločníčka takto prerušili ministrov prejav ešte niekoľkokrát, až sa pred nimi zjavili uniformovaní strážcovia verejného poriadku a vyzvali ich, aby opustili sálu. Obe bojovné ženy však odmietli ísť, ba čo viac, zaútočili na policajtov! To už však prekročili únosnú mieru – vzápätí ich zatkli a následne pokutovali. Keď obe ženy tvrdohlavo odmietali pokutu zaplatiť, muži zákona rozhodli, že im trochu schladia rozhorúčené hlavy vo väzení. Chrisabel a Annie však akoby na nič iné ani nečakali a bez reptania sa dali uväzniť. To vyvolalo na verejnosti škandál. Konečne, vzdychli si dámy v prítmí väzenskej cely. Konečne si nás ľudia všimli...

Ďalšie vyčíňanie sufražetiek nabralo na sile začiatkom roku 1913. Bojovníčky za ženské práva podpaľovali vidiecke staničné budovy a úhľadné golfové trávniky, po ktorých sa producírovali elegantne oblečení muži, ničili kyselinou. V roku 1914 rozrezala jedna sufražetka Velasquezov obraz Venuše visiaci v londýnskej National Gallery, ktorý podľa nej symbolizoval nadvládu mužov nad ženami a zastaraný pohľad na svet. Rok predtým (v júni 1913) sa však odohrala v radoch sufražetiek skutočná tragédia. Emily Davidsonová, jedna z prvých sufražetiek, sa najskôr zabarikádovala v cele a takmer sa utopila, keď ju dozorcovia striekali hadicami. Keď ju prepustili, vybrala sa na konské dostihy do Epsomu.

Tam sa pošmykla, spadla pod zábradlie, rovno pod kopytá koňa kráľa Juraja V., ktorý ju ušliapal na smrť. Aj keď všetko nasvedčovalo tomu, že nešlo o samovraždu, ale nešťastnú náhodu, jej pohreb sa zmenil na veľkú demonštráciu sufražetiek.