Morfopsychológia

Morfopsychológia
 
1. Úvod
Pri výbere témy projektu sme rozmýšľali, ktorá oblasť nás v poslednom čase zaujala najviac. Keďže toho zaujímavého, pre nás osobne, sa vyskytlo skutočne veľa, tak to bol pomerne problém vybrať si jednu konkrétnu oblasť a v podstate ju uprednostniť pred tými ostatnými. Po dlhšom rozmýšľaní nám prišlo na um, že by sme sa mohli venovať tematike, ktorá nás zaujala pre možnosť svojho praktického využitia, čím by prípadne mohla byť sympatická aj pre ostatných ľudí, ktorí či už povinne alebo dobrovoľne prídu do styku s touto prácou. Ako sa už podľa názvu dá dedukovať ide o oblasť, ktorá je úzko previazaná s psychológiou. A práve psychológia je odbor, ktorú si my, ešte vôbec nerozhodnutí  ohľadom našej ďalšej realizácie po ukončení gymnázia, vieme predstaviť ako jeden z možných variantov, aby to čo budeme v budúcnosti robiť nás aj skutočne zaujímalo. A psychológia nás zaujíma. V psychológii, ako možno viete, existuje mnoho škôl a postupov v psychoanalýze, ale keďže my sa tým zatiaľ neplánujeme zaoberať natoľko hlboko, tak nám morfopsychológia pripadá ako dosť zábavná, využiteľná (žiaľ až po mnohých skúsenostiach), ale pritom dosť nezáväzná, že sa tým nedá nikomu uškodiť ako napr. pri nesofistikovanom psychologickom profile.
Naším cieľom je priblížiť tento osobitný prístup poznávania nielen okamžitých ľudských (po)citov z tváre a hodnotenia osobnosti aj iným ľuďom, upozorniť ich na mnohé riziká tejto metódy, a zároveň čo je pre nás asi najdôležitejšie si overiť či morfopsychológia vôbec ako metóda funguje... avšak sme presvedčení, že do istej miery určite áno.

Touto cestou sa chceme poďakovať všetkým, ktorí nám s touto prácou ochotne pomohli, či už svojou asistenciou pri jednotlivých pozorovaniach, alebo akýmkoľvek iným spôsobom. Veľmi si ich pomoc vážime a bez ich ústretovosti by praktická časť tejto práce ani nebola možná.

2. Metodika
V rámci písania tejto práce sme použili predovšetkým osobné pozorovania, pre korektnosť, nemenovaných osôb, ako aj výskumy vedené psychológmi v minulosti, čo nám napomohlo dospieť k našim záverom o použiteľnosti morfopsychológie v bežnom živote.

3. Vstup do morfopsychológie
Tvár je náš najdôležitejší komunikačný orgán, ktorý môžeme zvyčajne schovať len pri telefonických rozhovoroch. V našej tvári sú umiestnené zrakové, sluchové, čuchové a chuťové vlastnosti v podobe zmyslových orgánov.
Najnovšie výsledky výskumu mozgu dokázali, že v našej pravej strane mozgu sa dá lokalizovať oblasť, ktorá je špecializovaná na spoznávanie tvárí – dôležitá schopnosť pre naše prežitie, lebo tvár je viditeľné zrkadlo našich pocitov a v dávnych dobách bolo pre ľudí životne rozhodujúce rýchlo zistiť, ako nám je ten druhý naklonený. Tak sa vyvinula tvár na rozpoznávací signál človeka, na symbol seba samého. Pri bleskurýchlom rozhodovaní nám dovoľuje podvedomý analytický mechanizmus rozpoznať tvár v zlomku sekundy a vnímať v stotine sekundy najprchavejšie nálady  - túto schopnosť treba samozrejme nacvičiť, avšak dá sa získať rýchlejšie než sa predpokladá.
Schopnosť čítať v tvárach je až na malé obmedzenia rozšírená na celom svete: ak sa Japoncom premietli filmy, ktoré vyvolávali radosť, hnus alebo strach, na tvári sa im zjavil rovnaký výraz tváre ako napr. Severoameričanovi – avšak len ak mali pocit, že nie sú pozorovaní, teda nachádzali sa v tmavej miestnosti a nevedeli, že je na nich namierená skrytá kamera. V spoločnosti však ovládali svoju tvár s príslovečnou japonskou disciplínou. Zaiste iné telesné prejavy (ako napr. pohyby rúk), meranie vlhkosti kože alebo cez EKG registrovaná rýchlosť tlkotu srdca prezradili, ako „to vo vnútri vyzerá“.
Ak podľa Konfucia poznávanie ľudí tvorí podstatu múdrosti, tak schopnosti čítať z tváre pripadá veľký význam. Tvár zväčša hovorí viac a často niečo iné ako jazyk, a tak dáva priestor vnímavému interpretovi predpovedať, čo sa skutočne odohráva v mysli daného človeka.

Podľa filozofa Arthura Schopenhauera je tvár „vizitkou ducha“; keď Goethe písal nasledovné verše, ani nemohol vedieť, ako mu raz bude prírodoveda, teda hlavne výrazová psychológia, dávať za pravdu:
„Nič nie je vnútri, nič nie je vonku, Lebo čo je vnútri, je vonku.“

Ako veľmi ľudí zaujíma vylúštiť schopnosť čítať z tváre dokazuje množstvo pravidiel, ktorými chcú zdanliví dobromyseľníci už tisícročia obšťastniť hľadajúcich. Podľa dvetisíc rokov starej čínskej metódy Siang Mien, čo v preklade znamená „Čítanie osudu z výrazu tváre“ , sa prívrženec tohto čarovného učenia pozrie do zrkadla a hneď vie „či ho čaká dobrý alebo zlý osud“ (Lailan Young, „Čo prezrádzajú tváre – čínska fyzionomimika“, Frankfurt/-Main –Berlin 1983,1987). Potom sa netreba čudovať, že ľudia verili, že ak niekomu narástli dlhé zuby, bude sa tešiť dlhému veku, vlastníci pravidelného chrupu sa rýchlo učia, ľudia s výraznými očnými vačkami vraj „majú chytré a inteligentné deti alebo ich môžu mať, ktoré však majú sklony ku zlu...“.

Európania nezostali za Číňanmi vo vynaliezaní pochybných múdrostí. Avšak európska náuka o lebke (Phrenologie) pochádza až z 18.storočia, teda je v porovnaní s učením Siang Mien výsledkom veku osvietenstva. Jej zakladateľ videl v tvaroch lebky výraz mimoriadnych nadaní a vlôh nielen ducha, ale aj charakteru. Ako oddaný obdivovateľ Goetheho, celkom geniálneho človeka, na základe jeho rozmerov hlavy a priehlbiniek lebky posudzoval celé ostatné ľudstvo. Toto a nasledovné učenia majú základ v ľudových výkladoch. Odtiaľ pochádza tvrdenie, že veľký mozog ako „znak veľkej inteligencie“, potrebuje veľa miesta. Vysoké a široké čelo znamená veľký mozog, teda... Podľa toho by museli ženy, ktoré majú všeobecne mozgovú hmotu o pätinu ľahšiu, navždy duševne ostať podriadené mužom! Teda – tu nemôže niečo súhlasiť!
Ľudia s úzkymi perami sa lepšie ovládajú. To síce súhlasí: keď sa človek namáha pri prekonávaní hnevu, často sťahuje pery a nenechá ich tým natrvalo plné. Ale tiež ľudia, ktorí sa často rozčuľujú, tak isto napínajú pery s rovnakým dlhodobým následkom. Naproti tomu sú ľudia, ktorí sa často rozčuľujú, ale nie vždy ovládajú. Tak ako?
Ďalší príklad takýchto ľudových múdrostí: Pery sexuálne vzrušených ľudí sa stávajú napnutejšie. To súhlasí. Teda plné pery by naznačovali zmyselnosť. To nesúhlasí.

Iní interpreti lebiek kombinujú osobné domnienky s hlasom ľudu. Tak jeden autor zdôrazňuje, že ľudia s modrými očami sú „dobrosrdeční a mierumilovní“ bez toho, aby uvážil, že Friedrich II.(Veľký) a Adolf Hitler, dve z najagresívnejších postáv nemeckých dejín, vlastnili dúhové nebovomodré sfarbenie očí. Čierne oči údajne poukazujú na ráznosť, hnedé na vášeň a podobne. Potom vás neudiví, že takíto znalci ľudí vyvodzujú závery o inteligencii a charaktere tiež z dĺžky nôh, tvaru kolien, z obočia alebo z ušných lalokov.
 
Ako v každej oblasti treba sa aj v tejto pridržiavať opakovateľného pokusu. V tomto smere môžeme ďakovať výskumom a pozorovaniam, vedených profesormi na kalifornskej univerzite v San Franciscu, o pohyboch očí, ale tiež o kongruencii a inkongruencii (zhode a nezhode hovoreného voči ostatným výrazovým znakom) vo výraze tvári. Ako každý život má svoju históriu, z ktorej sa môžeme niečo dozvedieť o dotyčnej osobe, tak i každá tvár má svoju históriu, ktorú môžeme čítať a interpretovať. Vývoj tváre nikdy nekončí. Stále dochádza k zmenám  - metamorfóze – a z tejto premeny môžeme vyvodiť závery o osobnosti. Týmto sa zaoberá morfologická psychológia.
Tak ako chytrosť, ktorá je človeku vlastná už od začiatku jeho vývoja, tak isto človek získal schopnosť skoro dokonalej pretvárky. V tom došiel až tak ďaleko, že nakoniec často klame sám seba, keď potláča nepríjemné veci a podceňuje sa príp. preceňuje. V nasledujúcich podkapitolách sa zameriam na jednotlivé znaky, ktoré možno z tváre odčítať.

3.1. Lož v tvári
Pravdepodobne každý z nás sa už niekedy usmial alebo smial zo zdvorilosti, aj keď nám to nebolo zrovna pochuti: napríklad, keď ste si museli vypočuť už po niekoľkýkrát vtip. Alebo sami ste rozprávali nejakú udalosť a spozorovali ste pri pointe, že niektorému z poslucháčov je už známa, hoci jeho reakcia bola zdvorilá. V oboch prípadoch bol úsmev alebo smiech neúprimný, ale my tu kvôli jednoduchšiemu zadefinovaniu budeme nazývať prejav nepociťovanej emócie klamom. Aj keď slovo klam alebo lož má v našom kultúrnom prostredí veľmi negatívnu príchuť, predsa len ho tu chceme používať, aj keď nás mnohokrát etické dôvody nútia hrať divadlo a niečo predstierať.

Tu chceme ako dôkaz uviesť jedno z našich pozorovaní na vzorke 10 ľudí, ktorí mali počas 10 minút počúvať podrobný text, týkajúci sa geografických ako aj iných faktov o Juhoafrickej republike, pričom chceme zdôrazniť, že žiadna z pozorovaných osôb nebola obzvlášť výrazne zainteresovaná do danej tematiky. Počas ich počúvania sme si pozorne všímali ich reakcie a zaznamenávali sme si koľkých počúvaný text zaujímal. Po skončení pokusu sme výsledky svojich pozorovaní porovnali z ich skutočnými pocitmi počas počúvania a zistili sme, že sa vo všetkých prípadoch zhodujú. 4 osoby počúvali text s nefalšovaným záujmom a bolo to na nich vidieť, že majú záujem dozvedieť sa niečo nové. U 5 osôb sme pozorovali známky záujmu, ale ako sme predpokladali išlo o predstieraný záujem a po skončení počúvania sa všetci priznali, že sa vyslovene nudili. Len jedena z osôb sa svoj nezáujem ani nesnažila skrývať, aj keď niekto by si mohol myslieť, že je len značne unavená.

Ako sme prišli na to, že záujem tých 5 osôb bol len predstieraný? Keď je záujem len predstieraný, tak poslucháč udržiava intenzívny očný kontakt, buď vo falošnom údive otvára oči doširoka alebo ich naopak prižmuruje. Ak takáto mimika pretrváva dlhší čas, je veľmi pravdepodobné, že nesplní svoj účel, i keď „herec“ len ľahlo otvorí ústa, čo má zdôrazniť, ako je fascinovaný rozprávaním. Vtedy je dobré pozorovať dýchanie udiveného. Ľudia väčšinou zadržia dych, ak vnímajú niečo, čo pokladajú za veľmi dôležité, alebo ak chcú niečo zvlášť pozorne počuť. Ak sa teda niekto na mňa so zaujatím pozerá desať, dvadsať sekúnd alebo ešte dlhšie a pritom pokojne a plynulo dýcha, môžem sa domnievať, že záujem len predstiera.

Teraz sa nebudeme zvlášť zaoberať rozdielom medzi klamstvom a zatajovaním. Kto klame, hovorí správy, ktoré nezodpovedajú skutočnosti, kto zatajuje, zamlčuje pravdu. Lož je aktívny postup, zatajovanie pasívny. Sociálne patologický človek nemá najmenší problém klamať a robí to už len kvôli lži ako takej, lebo mu to robí radosť a teda nemusí sa pritom vôbec namáhať. Naopak normálneho človeka lož namáha a to sa mu dá vo väčšine prípadov vyčítať z tváre. Čím viac je v hre, tým väčšie úsilie vynakladáme pri klamstve. To vyvoláva stavy vzrušenia centrálneho nervového systému a neistotu, ktoré zväčša spoznáme. Rovnako je ťažšie klamať bez prípravy, ako keď sme mohli predvídať nevyhnutnosť klamania. Ak s niekým zdieľame základné hodnoty, ako napr. s priateľom alebo príbuzným, namáha nás klamanie viac, ako keď nehovoríme pravdu nepriateľovi. Teda klamanie priateľovi rovno do tváre sa dá ľahko zistiť. Pri zamlčovaní ostávame pasívni, nemusíme sa pritom zvlášť namáhať. Preto je ľahšie niečo zamlčať ako klamať.

Pravé pocity sa zjavujú na tvári ešte pred slovami, falošné pocity sa dostavujú až so slovami alebo ešte neskôr. Za typicky nepravý cit sa považuje „obchodnícky úsmev“. Človek spozoruje niekoho, komu treba naznačiť sympatie a ihneď nasadí úsmev, ktorý, ako rýchlo sa zjavil, tak rýchlo aj zmizne. Pravý úsmev sa nielen zjavuje na tvári pred slovami, ale tiež doznieva ako rozozvučaný zvon. Pri precítenom úsmeve sa pery vytiahnú do širokého U smerom hore a tiež líca sa nadvihnú, takže sa vytvoria vrásky okolo očí. Pritom stiahneme obočie a horné viečka dole, a oči sa zmenšia. Nepravý úsmev sa dá najlepšie študovať v časopisoch alebo v televízii.
Toto bola ďalšia oblasť nášho pozorovania. Tým istým osobám sme čítali vtipy a sledovali ich reakcie ako na počuté vtipy reagujú. Pri každom vtipe sme si poznačili ako sa tvárili, a potom sme hádali, ktoré vtipy sa im skutočne páčili (teda sa aj úprimne pri nich smiali), ktoré už v minulosti počuli alebo sa im nezdali vtipné. Úspešný odhad sme dosiahli u pozorovaných osôb v 95 percentách. Čo nie je zlé a dokazuje to, že týmto spôsobom sa skutočne dá dosiahnuť, pomerne úspešná diferenciácia pravého a predstieraného úsmevu.
Vychytralí ľudia si musia často spomínať na bitky v detstve, keď sa mohli chrániť pred ďalšími bitkami len ľsťou a preto sa stali už veľmi skoro majstrami v umení pretvárky. Dva význačné príklady historického významu sú opäť Friedrich Veľký a Hitler. Obaja trpeli pod neprimerane prísnymi otcami a potom neskôr vynikali svojou ľsťou. Preto sa im stále darilo podviesť múdrych súčasníkov tým , že s najväčším pokojom vedeli klamať, napr., keď Hitler presvedčil ešte krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny Artuhra N. Chamberlaina o svojej hlbokej láske k mieru.

Bystrému pozorovateľovi však sotva unikne aj ten najmazanejší klamár. Spomalené zábery dokázali, že často sa mihne pravda cez tvár v desatine sekundy, až potom nastáva korektúra. Nie je žiadnou zárukou pravdy, ak sa vám niekto díva pokojne do očí, lebo pre každého klamára to nevyžaduje viac námahy ako potlačenie mrknutia. Existuje však istý počet javov v tvári, ktoré sa vyskytujú autonómne, teda nie sú podriadené našej vôli. Tak sa rozširujú naše zreničky pri vzrušení, nezáleží pritom, či ide o radosť z niečoho alebo o strach klamára pred odhalením. Avšak treba dodať, že strach čestnej osoby, že bude považovaná za klamára, môže tiež zapríčiniť rozšírenie zreničiek.
Nasledovný príznak je spoľahlivejším znakom pre možnú lož ako rozšírenie zreničiek. Ak chceme odzrkadliť nepravé pocity v tvári, skoro vždy ju sťahujeme asymetricky. Potom sa jedna polovica tváre odlišuje od druhej. Tiež reakcie, ktoré pretrvávajú dlhšie ako päť až sedem sekúnd, svedčia o neprežitých pocitoch, teda prípadne za určitých okolností o lži.
Pri našom pokuse, keď 10 ľudí malo povedať 10 viet o svojom osobnom živote, tak aby pôsobili čo najpresvedčivejšie sme pomocou tejto metódy boli schopní odhaliť lož s výnimkou 3 vo všetkých prípadoch.

Prekvapenie alebo zdesenie sa dajú ľahko predstierať: pri prekvapení otvoríme oči doširoka, pri zdesení, teda pri kombinácii prekvapenia a strachu ešte zvraštíme čelo. Tieto pocity sú pravé, ak nastanú okamžite. Ak ich len predstierame, potrebujeme dlhší čas. Ako rýchlo alebo dlho to trvá, než sa ľudia dokážu pretvarovať prezradila reakcia ľudí, ktorých sme pozorovali. Povedali sme im, že im pustíme kúsok pokojnej klasickej skladby. Keď si dali na uši slúchadlá a po chvíli ticha zaznel dopredu nahraný hlasný zvuk ostrého výstrelu reakcia sa prejavila v priebehu desatiny sekundy. Potom sme im dali ručičkové hodinky a kázali sme im predstierať zľaknutie presne, keď sekundová ručička dosiahne minútu. Žiadny z pozorovaných nebol schopný dosiahnuť reakciu tak rýchlo, a tým pádom sa prezradil. To ako ťažko sa dajú predstierať city smútku a utrpenia, nevidno nikde lepšie ako pri pohrebe. Ak sme skutočne smutní povytiahneme vnútorné časti obočia nahor, a tak vytvoríme vrásky v strede čela. Ale len veľmi málo ľudí dokáže predstierať tento výraz tváre. Smútiaci človek stiahne celkom podvedome kútiky úst nadol bez toho, aby pritom pohol svalmi brady. Pri imitácii zodpovedajúcej polohy pohybujeme svalmi brady a väčšinou pritom posunieme ešte špicu brady dopredu.

Zásadne však platí, že žiadny jednotlivý znak lži nie je dôkazom pre nepravdu, rovnako ako jeho absencia neposkytuje dôkaz pre pravdu. Ak by sme niekoho chceli obviniť zo lži na základe čítania z tváre, mali by sme mať k dispozícii viac dôkazov ako napr. rozpory v slovách, v hlase a v ostatnej reči tela. K tomuto vám môžeme odporučiť ešte jednu odskúšanú vec: ak sa domnievate, že niekto klame, chovajte sa akoby ste mu verili každé slovo. Tým ho povzbudíte, aby klamal ešte smelšie a nakoniec sa sám prezradí.
Ako však už pred viac ako 5.storočiami Michel de Montaigne poukázal na to, že nemôžeme podať dôsledné recepty na odhalenie luhajúcich tvárí, keď povedal: „pravda má len jednu tvár, ale rub pravdy disponuje státisícmi výzorov.“

3.2. Zradné oči
Oči sú brána do duše. Toto tvrdenie je veľmi výstižné, lebo oči sú skutočne asi najvzácnejším ľudským zmyslom, a teda sa bude do neho zrkadliť aj naše myslenie. Psychológovia zistili, že sa pozeráme do šiestich rôznych smerov podľa toho, čo sa odohráva v našom mozgu. Aby sme vám to lepšie mohli vysvetliť predstavte si ľudskú pamäť ako obrovskú knižnicu. Do tejto knižnice odkladáme podvedome vnemy našich piatich zmyslov. Ak si chceme spomenúť na jeden z týchto vnemov, siahneme – obrazne povedané – po príslušnom zväzku a vyberieme z neho informáciu. Tento postup možno pozorovať na našich očiach.

Pri nasledovnom pokuse sme najprv pozorovaným osobám kázali, nech si čo najpresnejšie a najvýraznejšie predstavia tvár svojej matky. Všetci sa pritom pozreli doprava, z môjho pohľadu doľava a väčšine hore. Potom sme ich poprosili nech si opäť predstavia tvár svojej matky a nech sa pritom pozerajú doľava. Všetci nám pritom povedali, že je to dosť neobvyklé, a že s tým majú problémy. Ďalej sme ich poprosili nech si teraz skúsia predstaviť svoju matku s punkovým účesom a zelenými vlasmi predpokladajúc, že žiadna ich matka takúto úpravu vlasov nemá. Opäť sa všetci zhodne pri tomto pokuse pozerali opačným smerom ako pri tom predošlom. Nasledovne mali pozorované osoby čo najpresnejšie premýšľať aká bola ich posledná dovolenka... Žiadny z nich pritom neuprel oči len na jeden bod, ale všetci blúdili svojim pohľadom dookola. Premýšľali. Zvažovali, či to bolo tak alebo inak. Či urobili najprv to či ono. Myslenie je porovnávanie viacerých uložených informácií.

Celkovo to môžeme zhrnúť, že keď siahame v pamäti po nejakom zapamätanom obraze, tak náš pohľad sa odkloní doprava hore a naopak pri tvorení vizuálne vykonštruovanej predstavy sa väčšinou pozeráme doľava hore. Keď si chceme vybaviť nejaký zapamätaný zvukový vnem tak sa pozeráme v rovine doprava. Ak chceme vymyslieť si nejakú novú (vykonštruovanú) melódiu tak naše oči smerujú v tej istej rovine ale doľava. Pohľad dole znamená, že sa zaoberáme našimi ostatnými zmyslami. Keď sa pozrieme doprava dole, tak zvyčajne ide o náš vnútorný rozhovor. Doľava dole si vybavujeme naše zmyslové vnímanie, ako napr. čuch, chuť alebo naše city. Síce u každého to môže byť individuálne, ale väčšinou sa uchová zrkadlovosť smerov pohľadu medzi vykonštruovanými zmyslovými vnemami a skutočnými uloženými v našej pamäti. Ak ste niekomu pred dvoma mesiacmi požičali knihu a spýtate sa ho či ju ešte má a on sa pozrie doprava. Odpovie, že ju má doma na stole. Potom sa ho opýtate ako sa mu páči. Pritom pozrie doľava a odpovie: „Dobre, ba veľmi dobre, už som  (zase pohľad doľava) v poslednej tretine.“ Budete mu bezvýhradne veriť? Týmto spôsobom sme už viackrát v živote dokázali zistiť, kedy nám človek hovorí skutočné informácie, a kedy nám podáva vykonštruované nezmysly, a ako sa neskôr ukázalo tak sme sa nemýlili. Treba varovať pred bežnou mienkou, že niekto je falošný alebo má zlé svedomie, lebo sa nemôže niekomu pozerať rovno do očí. Práve kto sa chce pretvarovať, dokáže sa dívať priamo z očí do očí, avšak niekedy preháňa, takže sa dá jeho zámer uhádnuť.

3.3. Príznaky úst
Ústa môžu nielen nahovoriť zväzky plné slov, ale i vysielať mnohé signály, ktoré protirečia slovám. Ale ako vždy v umení čítania z tváre, musíme pristupovať k práci opatrne. Tak ako môžu mierne otvorené ústa naznačovať prekážku dýchanie, zvlášť napínavé počúvanie, ale aj to, že niekoho každý spôsob počúvania namáha, lebo ťažko chápe. Jednoznačne však môžeme povedať, že pri sexuálnom vzrušení sa spodná pera stáva plnšia. Vtedy možno tiež pozorovať vibrujúce alebo aspoň ľahko vyduté nosné krídla. Môžeme však tiež spodnú peru vysunúť dopredu na znak protestu, niekedy s agresívne nadvihnutou bradou. Alebo skloníme hlavu ako bojujúci býk. Ak posunieme spodnú peru dopredu, ale pritom súčasne pritiahneme bradu, vyjadríme skôr vzdorovitosť a nenávisť.

Od prekvapenia dokážeme otvoriť ústa, ak sa však táto mimika oneskorí, môže byť predstieraná. Otvorenie a zároveň napnutie úst prezrádza hrôzu, zľaknutie, veľký strach. Pritom tiež stiahneme čelo do vrások. Keď úmyselne stiahneme kútiky nadol, dodatočne pohybujeme svalmi brady- to ale neurobíme, ak sú náš smútok a starosť pravé. Supresívna alebo depresívna osoba sa obyčajne prezrádza stiahnutými kútikmi nadol a ľahko utrápeným úsmevom, ktorým sa niekedy pokúša zakryť svoj stav.

Ak si niekto oblizuje pery, môže to mať viacero príčin. Buď sú suché a napnuté alebo rozmýšľa o niečom a má pritom dojem, že toto niečo nebolo vôbec zlé alebo je, prípadne by mohlo byť. Ak si hryzieme pery, prezrádzame napäté uvažovanie, ktoré nás ešte nevyviedlo z nejasnej situácie a nepriviedlo k rozhodnutiu. Väčšina ľudí vie lepšie kontrolovať oči ako mimiku okolo úst, preto ústa prezrádzajú viac ako výraz očí. Pritom sa však musíme venovať rýchlemu pozorovaniu: niekto rozpráva nadšene o nejakom človeku alebo nejakej príhode, ale na desatinu sekundy prejaví rozčarovanie ústami alebo len jednou perou, väčšinou spodnou a často ani nie celou perou, len kútikom úst. Alebo sa mihne v rovnako krátkom okamihu výraz na ústach alebo okolo úst, akoby sa chcela dotyčná osoba rozplakať. Avšak môže sa tiež vyskytnúť zradný príznak vo výraze zlomyseľnosti, pohŕdania, brutálneho rozhodnutia ale aj priznania slabosti, zatiaľ čo ústa okamžite nato vyjadria slovami ako i mimikou tela niečo celkom iné. Takéto protirečenia sa nazývajú inkongruencie. Ústa vyjadrujú viac inkongruencií ako akýkoľvek iný orgán.
Jedna z mnohých definícií človeka býva: smejúce sa zviera. Smiech nastáva ako oslobodenie od tlaku, napríklad od napätia pri vtipe krátko pred pointou. Smejeme sa na hlásky A, E, I, O, U. Ktorej hláske dávame prednosť, závisí od príčiny smiechu a od našej reakcie naň. Smiech na A: je to najotvorenejší, najsrdečnejší a najčestnejší smiech. Pritom najviac otvárame ústa, akoby sme si chceli dať pozrieť do hrdla – bez akejkoľvek nedôvery. Smiech na E: tento smiech znie ľahko alebo dosť výsmešne a môže byť výrazom drzej domýšľavosti. Smiech na I: môžeme ho tiež nazvať chichotanie. Kto sa ticho smeje do seba, smeje sa zvyčajne na I. Smiech na O: vyjadruje údi, ak nie protest, a je výrazom aj pri slovíčkach „hoho“ a „oho“. Smiech na U: tak sa smeje len niekto, kto predstiera prekvapenie alebo strach.

Antropológovia tvrdia, úsmev je ľudský výraz pre ukázanie zubov a postupne sa stal mimikou vnucovania, dobrej vôle, mierumilovnosti, pohody, sympatie.
Ak sa ukáže nejaká situácia zvlášť kritická a náročná, zahryzneme si nielen do zubov, ale niekedy aj do jazyka. Keď sme ako dojčatá mali dosť kojenia, vytláčali sme jazykom prsnú bradavku z úst. Toto správanie niektorým v prenesenom význame ostalo až dodnes. Ak zápasia ľudia s problémom alebo chcú vydržať napriek všetkému do konca – zabrániť porážke za každých okolností – hryzú si do jazyka.

Tu sme sa opäť vrátili v pozorovaniam a dali sme všetkým osobám vypracovať jeden dosť ťažký test z matematiky a zámerne sme im na to nedali dosť času. Priebežne sme im hlásili koľko času im ostáva, čím sme ich dostávali do stresu. Práve pri tomto najväčšom zaťažení 80 percent pozorovaných začalo vysúvať jazyk, aj keď len málo z úst a zväčša ním prechádzali po stisnutých perách alebo ho umiestnili do jedného z kútikov úst. Počas tohto istého pokusu sa vyskytol ešte jeden zaujímavý jav a to, že všetci pozorovaní bez výnimky si počas stresových situácií hrýzli do pier. Psychológovia snímali hráčov biliardu so skrytou kamerou. U veľkých hráčov nebolo nič vidieť z jazyka, avšak začiatočníci ukazovali, alebo si hrýzli do jazyka pri ťažkých pasážach. Ústa sú komplexnou časťou tváre a ako sme si ukázali, tak prezrádzajú o nás viac ako sme si možno mysleli.

3.4. Znaky čela
V časti „Lož v tvári“ bola často reč o vráskach na čele. Mnohé trvalé vrásky na čele sú výsledkom náhody, a preto nemajú žiadnu výpovednú hodnotu o pocitoch alebo o štruktúre charakteru. Zásadne má suchá koža skôr náklonnosť k tvorbe vrások ako mastná. Ďalej mnohí ľudia vraštia čelo bez premýšľania, naopak iní ani pri tom najhlbšom rozmýšľaní nepohnú čelom a zase sú ľudia, u ktorých pomerne jednoduché počtové úlohy vyvolávajú myšlienkové pochody s príslušným „zamračeným“ čelom. Toto sa prejavilo aj počas môjho posledného pozorovania, ktoré je už bližšie popísané hore, a pri ktorom sa u 30 percent pozorovaných dostavil práve tento výraz zvrašteného čela. Iní nemôžu zase vyjadriť žiadne negatívne pocity bez toho, aby ich energicky nevyjadrili aj v tvári a pritom ešte radi vraštia čelo. Niektorí si dokážu zvrásniť čelo už počas spánku, alebo ak ležali na jednej strane tak si stlačili kožu, čo sa prejavuje podobne.

3.5. Výraz tváre a rysy osobnosti
Ak chceme vyvodiť rysy osobnosti z jedného citu, ktorý sa odzrkadlí v tvári, je to najlepšia metóda ako sa mýliť. Pre štruktúru osobnosti nie je poučný jednotlivý cit, ale ako často a intenzívne sa vyskytuje. Nie je tu reč o predstieraných pocitoch ako o veselom smiechu dokonca pri príležitostiach, keď nie je čomu sa smiať. Ostatne také herecké výkony sa dajú ľahko odhaliť na inkongruenciách hlavne v oblasti úst, a to predovšetkým na spodnej pere. Skúmajme najprv súvislosti medzi pocitmi, náladami a charakterovými rysmi.
Čím častejšie a dlhšie sa „precítené“ teda pravé pocity objavujú v tvári, tým istejšie môžeme vyvodiť nejaký príslušný rys osobnosti. Sila práve prežitého citu sa neukáže vždy výrazne v svalových prejavoch tváre. Musíme brať do úvahy aj kultúrne rozdiely maskovania. Ak Talian rozpráva priateľovi o svojom poslednom erotickom úspechu, nebude šetriť gestami a mimikou uznania, ináč by sa musel obávať, že ten druhý by mohol podceniť jeho novú lásku. Brit bude podstatne ľahostajnejšie rozprávať priateľovi o tom istom citovom stave a „vynikajúcu, nádhernú ženu“ bude opisovať „že nie je zlá“...
Silné pocity sa ťažšie potláčajú ako slabé. Veľmi slabé city prezradíme často preto, lebo sa domnievame, že sa neprejavia, a preto sa ich ani neusilujeme potlačiť. Často sa opakujúce city sa prejavia ako nálada. Všetko naznačuje tomu, že nálady spočívajú na telesno-chemických  pochodoch. Nálada a štruktúra osobnosti obmedzujú schopnosť predstierať protichodné pocity. Každé duševné hnutie sa usiluje zobraziť v nejakom telesnom pohybe, hlavne v tvári. Prevládajúce city formujú svalstvo tváre a držanie tela. Kto sa veľa smeje, má pevné svaly smiechu, ktoré ľahko povytiahnu ústne kútiky smerom hore, a tak prezradia vždy istú veselosť, aj keď nie je nič na smiech. Naše prevládajúce myšlienky a pocity určujú osudovo i náš vzhľad, ako obrátene radosť alebo rozčarovanie spätne pôsobia cez náš výzor na naše myšlienky. Ak sa má stať z určitej prevládajúcej nálady charakteristický rys, ktorý formuje našu tvár, treba k tomu určitú dispozíciu. Napríklad bol mnohým panovníkom pripisovaný panovnícky pohľad. Ak chcel napr. Napoleon imponovať, nasadil pohľad s „neznesiteľným leskom roztaveného kovu“. Keď ako 26 ročný pozrel po prvý raz na jedného starého generála, tento potom priznal: „Keby som nebol ateistom, povedal by som, že som práve uvidel Boha.“ Druhý generál prezradil po prvom zrkadlovom kontakte s Bonapartom: „Tento sukin syn mi nahnal strach“... Tvár je pôvabná, ak ovláda úmyselné pohyby – keď niekto ovláda prikyvovanie hlavou alebo úsmev a neprenechá ich vnútornému impulzu a čo potom z toho vzíde. Dôstojnosť však predpokladá schopnosť kontrolovať mimovoľné pocity, napríklad potlačiť zívanie. Všetko, čo vieme dobre, vieme len preto, že to podvedome ovládame. Začiatočník a babrák sa musia ešte spytovať, ako niečo prebieha. Majster si  len povie, čo zamýšľa. „Ako“ vybaví jeho podvedomie.

4. Diskusia
Morfopsychológia je, podľa nášho názoru, skutočne exaktná metóda, ktorou sa dajú či už s väčšou alebo menšou presnosťou interpretovať, tak ako momentálny výraz tváre, tak sa s jej pomocou dá zistiť, čo nám prezrádza zvyčajný výraz človeka. S dosť veľkou presnosťou sa dá aj určiť, podľa už teraz prevládajúcich javov v tvári, aj jej budúci výraz. Ako príklad chceme uviesť príklad, keď na stene ateliéru jedného známeho maliara visel portrét jeho oboch detí vo veku asi osem a desať rokov. Keď sa raz jeden návštevník spýtal umelca, kedy vznikol obraz, tento sa zamyslene pozrel do vzduchu. „Pred pol rokom?“ domnieval sa návštevník. Umelec sa usmial a dodal: „Najmenej pred šiestimi rokmi“. Ako vedel portrétista tak presne zobraziť svoje deti ako budú vyzerať vo veku 8-10 rokov keď mali len okolo 3 rokov? Človek má podľa nás schopnosť, možno aj podvedome, sledovať výrazy tváre druhých a svojim vrodeným analytickým mechanizmom vie z toho vyvodiť, s väčším alebo menším úspechom, momentálne nálady, ale ako aj tento portrétista ich budúcu pravdepodobnú podobu.

V roku 1980 zomrel severoamerický lekár Dr. Milton Erickson, ktorému dali jeho kolegovia na lekára trochu svojrázny titul. Tento psychiater vedel tak majstrovsky pozorovať svojich pacientov, že ho nazývali „čitateľom myšlienok“. A pretože dosiahol často liečebné úspechy pri jednom jedinom sedení, zatiaľ čo iní zlyhali pri niekoľkomesačnom alebo niekoľkoročnom liečení, nazývali ho tiež „kúzelníkom“. Pritom bol Erickson všetko iné, len nie nejaká oslňujúca osobnosť. Na tomto veľmi skromnom človeku bolo nápadné len to, že následkom vrodenej svalovej slabosti a dvojnásobnej detskej obrne musel počas väčšiny pracovného času sedieť na vozíčku. Keďže Erickson radšej liečil ľudí, ako písal knihy i svojich metódach, podujali sa dvaja autori študovať Ericksona pri práci. Ako neskôr sám uviedol, všetko je zapísané v tvári. Je to práve jeho schopnosť čítať z ľudskej tváre, čo mu prinieslo také úspechy aké dosahoval. Ako vidieť morfopsychológia, teda metóda interpretácie ľudskej tváre je skutočne úspešná a aj dnes ako doplnková metóda používaná pri práci, či už psychológov alebo psychiatrov. „Fotograf“ medzi francúzskymi spisovateľmi, veľký naturalista Gustave Flaubert, hovorí o tvári ako o zrkadle ľudskej duše, potom ale pokračuje: „...teda sú ľudia, ktorých duša je veľmi škaredá.“ Zase až tak expresívne by sme to neboli schopní povedať, lebo si myslíme, že do určitej miery nemôže ovplyvniť to s akou tvárou sa narodí, ale zase sme presvedčení, že za výraz tváre vo vyššom veku so všetkými tými vráskami, je zodpovedný už jej majiteľ a sám je sochárom svojej tváre.

5. Záver
Ak interpretujeme reč tela, musíme často v zlomkoch sekúnd registrovať naraz tak veľa informácií, že túto úlohu nie sme schopní zvládnuť intelektuálne. Len dokážeme zachytiť mimo toho či oného detailu celkový dojem, ktorý v nás vyvolá podvedomú analýzu. Tým viac môžeme zdieľať pocity iných, ak sme ich prežili na vlastnom tele. Veľmi sa nám páči citát od Stefana Zweiga : „Kto raz v sebe pochopil človeka, ten chápe všetkých ľudí.
Po ukončení práce môžeme smelo konštatovať, že sme splnili vopred stanovené ciele a že sme dokázali možnosť využitia morfopsychológie v bežnom živote. Myslíme, že táto veda človeku po bližšom venovaní umožňuje lepšie poznať pocity iných ľudí a zlepšiť tak našu komunikáciu s okolím.

Sme radi, že naša práca podporovaná, vo väčšine prípadov takmer jednoznačnými, pozorovaniami dokázala, že prvky morfopsychológie sa aj bez vyštudovania tohto odboru dajú pomerne úspešne uplatniť aj v bežnom živote. Touto cestou sa chceme ešte raz veľmi pekne poďakovať osobám, ktoré asistovali pri našich pozorovaniach za ich ochotu a v neposlednom rade aj za ich vzácny čas. Život sa nedá porovnať so šachovou partiou, pri ktorej má každý rovnakú východziu pozíciu. Skôr pripomína kartovú hru, pri ktorej rozhoduje náhoda pri rozdávaní. Niekto dokáže vyťažiť z nepriaznivej situácie maximum, zatiaľ čo iný prehráva, keď má ruku plnú tromfov.

Morfopsychológia môže len zistiť, aké esá a bezvýznamné karty dostal človek z rúk osudu, ale nie to čo s nimi podnikne, ani do akých ťažkostí ho privedie protihráč a akú pomoc mu ponúkne partner. Prirodzene nevie morfopsychológia vypovedať tiež nič o tom, kto s kým zasadne za hrací stôl; či s babrákmi, či s čestnými majstrami, alebo s uznávanými, či neuznávanými kartovými žralokmi, alebo inými podvodníkmi. Nepoznáme ani motívy, prečo niekto hrá, ako hrá. A napriek tomu vám dá každý kartár za pravdu, ak poviete, že veľa znamená, keď poznáte karty spoluhráča. A možno tiež viete posudzovať vlastné karty kritickými očami. Čokoľvek začnete s morfopsychológiou – veľa zábavy a úspechov! Pristupujte opatrne a s realistickým pohľadom k používaniu jej metód, príp. názorov a poznatkov obsiahnutých aj v tejto práci v ťažkej oblasti poznania a posudzovania ľudí! Časom získate intuitívny cit a istý pohľad, aby ste prípadného spoločníka vedeli lepšie ohodnotiť – porozumieť – a spoznať.