Majstrom tohto čínskeho filozofického smeru je Kchung Fu´c. Konfucionizmus vznikol v Číne, ale postupne sa zakorenil aj na území dnešnej Kórei, Japonska, a Vietnamu. Zaoberal sa predovšetkým medziľudskými vzťahmi a morálkou. Celú svoju činnosť sústredil na mravné usporiadanie života. Veľký dôraz kládol na oddanosť rodine. Povinnosťou otca malo byť starať sa o rodinu. Od detí vyžadoval výhradnú poslušnosť voči rodičom. Súčasne zdôrazňoval veľkú úctu k starším osobám.
Učil milovať svojich blížnych a odpúšťať krivdy. Zaviedol pevný poriadok, hlásal spravodlivosť a oddanosť poddaných voči panovníkovi. V učení konfucionizmu zaujíma ústredné miesto koncepcia "žen" (ľudomilstva), ktorá je systémom ideí "čžu" (oddanosti vladárovi), "i" (zachovávania povinnosti), "siao" (synovskej úcty). Tento smer bol proti šíreniu negatívnych vplyvov spoločnosti a zaoberal sa predovšetkým medziľudskými vzťahmi a morálkou sústredil sa na mravné usporiadanie života, dôraz kládol na oddanosť rodine ,zdôrazňoval veľkú úctu k starším osobám. Zásluhou Konfuciových žiakov sa rozšírilo učenie Konfucia po celej Číne a on sám sa stal predmetom náboženskej úcty.
V roku 57 n.l. na základe cisárskeho rozkazu bol zavedený aj kult Konfucia po celej ríši.Napriek uzavretosti Číny sa neubránila iným vplyvom z cudziny. Na začiatku 6. storočia ani taoizmus ani konfucionizmus neodpovedali na otázky čínskeho ľudu. Preto sa za vlády cisára Ming-ti sa objavilo v čínskej ríši učenie budhizmu, ktorý sa šíril veľmi rýchlo. náboženstvá v Číne sa nedajú deliť na tri etapy podľa ich vzniku (taoizmus, konfucionizmus a budhizmus).V starovekej Číne slúžilo ako etický a náboženský základ mnohých štátnych úradov a inštitúcií.Niektoré prvky taoizmu - napr. Čchi-kung, feng-šuej, zdravie rastlín alebo koncepcie protikladov jin a jang - poskytli zase rad nových podnetov viere Konfuciovej z toho dôvodu, že všetky tri sú jedným celkom a navzájom sa nevylučujú.
Pre väčšinu Číňanov mal konfucianizmus s taoizmom vždy viac spoločného než rozdielneho. Okrem niekoľkých pravoverných stúpencov sa drvivá väčšina čínskeho obyvateľstva stotožnila s hlavnými prvkami oboch duchovných smerov a v dnešnej Číne je už konfucianizmus chápaný skôr ako filozofický systém než ako náboženstvo. Konfuciovo publikum tvorila takmer výhradne spoločenská elita - aristokrati a panovníci, pre ktoré pracoval. Konfucianizmus sa ako duchovný smer začal medzi čínskou spoločenskou elitou šíriť najmä v období vlády dynastie Chan (207 pr. N. I. až 220 n. I.) a ďalej expandoval za éry dynastie Sung (960 až 1279 n. I.), kedy sa stal oficiálnym štátnym náboženstvom. V tej dobe bola Konfuciánska doktrína rozpracované v ucelený systém, uplatňovaný najmä v čínskej štátnej správe a školstve. Kchung Fu´c Kchung Fu´c (Konfucius) bol v tedajších časoch významou osobnosťou v čínskom štáte Lu. Nezastával však dlho žiaden verejný úrad, aj keď mal mnoho ponúk na miesto verejného činiteľa. Konfucius tvrdil, že človek nemá pachtiť po moci, spoločenskom postavení alebo po pocte.
Naopak má sa usilovať o to aby takéhoto postavenia bol hoden. Konfucius cestoval po celej Číne a učil morálny kódex, ktorý bol založený na etike, humanite a láske. Podľa Konfuciovej etiky, je totiž dôležité, aby človek začal konať dobro od seba. Týmto dobrom pri tom Konfucius myslí, že by človek nemal myslieť sebecky iba na seba, ale i na druhých pre ktorých by mal byť vzorom. Iba keď človek polepší seba može usporiadať svoju rodinu. A jedine usporiadaná rodina môže byť súčasťou usporiadanej spoločnosti. Konfucius tvrdí, že urodzený muž musí mať 5 zručností a to: • vyberané správanie • ušlachtilosť • dobrú vôlu • usilovnosť • láskavosť V Číne tohto obdobia bola rodina tou najdôležitejšou jednotkou spoločnosti. Konfucius považoval usporiadanú rodinu za najdôležitejší stavebný kameň spoločnosti, v ktorej sa dá ukutočniť dobrá výchova.
V rodine sa odohrávajú tri základné vzťahy a to • vzťah otca a syna – ten je najsilnejší • vzťah manžela a manželky • vzťah staršieho a mladšieho brata Ostatné vzťahy sa odohrávajú mimo rodinného zväzku a nie sú také silné ako sú vzťahy v rodine. Tu existujú 2 vzťahy mimo rodiny a to sú: • vzťah medzi priateľmi (je v tejto skupine najsilnejší) • vzťah medzi poddaným a panovníkom Konfucius rovnako vyhlásil, že ľudí nemáme cielene pretvárať, ale neustálou sebavýchovou im dávať nasledovaniahodný príklad. Tento príklad môžu ľudia potom nasledovať a samovýchovou sa petvárať. Tento princíp by mal nasledovať hlavne panovník, ktorý by mal byť tým najlepším príkladom hodným nasledovania. Obdivoval mýtické dynastie (Csou-kungera, legendárneho mudrca Hia zo Západnej dynastie Csou a len čiastočne historickú Sang-Jin dynastiu) a predpokladal, že práve ľudia, ktorí sa neustále (samo)vzdelávajú a pracujú na zušľachťovaní svojho charakteru, budú pripravení a schopní viesť štát nového typu - ušľachtilým spôsobom, podobne, ako sa to darilo týmto starobylým dynastiám.
Nostalgicky sa díval do minulosti a nabádal Číňanov, hlavne politikov, aby si brali príklad z minulosti. Spravodlivých ľudí nazýval Csün-cé, alebo ušľachtilými ľuďmi; na rozdiel od podlých či obyčajných ľudí mali dokázať odolať závislosti na svojich túžbach. K ich vlastnostiam mali patriť: • pozornosť • pravdovravnosť • snaha učiť sa • láska k ľuďom • úcta k tradíciám • úcta k starším Konfucius nevytvoril žiadny ucelený systém logiky, etiky či metafyziky, jeho náuka je súborom morálnych zásad a princípov správania, pričom v popredí jeho záujmu bol predovšetkým človek. Učil, že základom pevnej morálky môže byť každému dosiahnuteľné triezve poznanie. Neuznával dedenie šľachtického stavu, tvrdil, že do tohoto stavu sa človek dostáva prostredníctvom zdokonaľovania svojho charakteru.
Okrem vypracovania vlastnej filozofie, má Konfucius veľkú zásluhu na zachovaní najstaršej čínskej kultúry, ktorú spísal do šiestich kanonických kníh: I-ťing - veštecká kniha premien. Je to pravdepodobne najstarší zachovaný dokument filozofického myslenia. Podľa tradície je jej autorom istý cisár, ktorý žil a vládol takmer 3000 rokov pred našim letopočtom. Konfucius ju znova vydal a napísal k nej komentár. Jadrom tejto knihy je osem tzv. trigramov, tj. znakov zložených z troch plných alebo prerušovaných čiar. Každý trigram znázorňuje určitú prírodnú silu a zároveň symbolizuje nejaký element ľudského života. Táto zvláštna kniha ponecháva veľmi široké pole výkladu znakov. Číňania, ktorí knihu používajú na veštenie budúcnosti, ju považujú za kompendium (stručný prehľad) najhlbšej pravdy, ktorá sa však ukáže len tomu, kto sa vžil do sveta týchto symbolov a naučil sa rozumieť ich skrytému zmyslu. Európski znalci čínskej kultúry o tejto knihe vždy hovorili s najväčším obdivom ako o vešteckom diele, ktoré toho kto v ňom vie čítať nikdy nesklame. Š'-ťing - kniha piesní.
Obsahuje 300 spevov z pôvodných asi 3000. Popri ľudových piesňach o prírode a láske tu nájdeme aj obetné spevy a politicky zamerané piesne. Šu-ting - kniha dokumentov. Je to obsiahly súbor dokumentov najrôznejšieho druhu pochádzajúcich z 2000 rokov čínskych dejín až do doby Konfucia. Najčastejšie sa tu nachádzajú zákony a výnosy rôznych vládcov. Čchun-čchiou - jar a jeseň. Je to kronika štátu Lu v rokoch 722 až 479 pred našim letopočtom. J(e-ťing - kniha o hudbe. Túto knihu nepoznáme, lebo sa nezachovala. Li-ťing - kniha obradov. Je najrozsiahlejšou z týchto kníh. Zaoberá sa predpismi etiky, mravov a zvykov. Ako mnoho iných učiteľov ľudstva aj Konfucius vyučoval ústne. Jeho myšlienky poznáme len z diel, ktoré vydali jeho žiaci, alebo dokonca žiaci jeho žiakov. Konfuciova filozofia je spísaná v tzv. "klasických knihách": Lun-j( - kniha, ktorá obsahuje Konfuciove rozpravy.
Ta-s(e - kniha s Konfuciovými výrokmi. V týchto dvoch knihách je zachytený Konfuciov cieľ - aby sa človek stal ť(n-c. Ť(n-c je vznešený človek najvyšších mravných kvalít. Takýto človek netrpí tým, že nie je uznávaný, že ho nikto nepozná, ale trpí vlastnou neschopnosťou. Starosti mu nerobí to, že ho nepoznajú ľudia, ale to že on nepozná ľudí. Za najvyššie šťastie považoval Konfucius komunikáciu s priateľmi a možnosť usadiť sa tam, kde sú ľudia k sebe dobrí. Čung Jung - táto kniha obsahuje Náuku o strede, ktorej autorom je Konfuciov vnuk. Ku svojim výkladom priebežne uvádza aj výroky "majstra".