MACH, Alexander (1902 - 1980)

MACH, Alexander (1902 - 1980)

Navštevoval ľudovú školu v Palárikove, neskôr gymnázium v Nových Zámkoch. Bol chovanec kňazského seminára v Ostrihome a na bohosloveckom seminári v Trnave. Počas života sa liečil na tuberkulózu, bol župný tajomník i pracovník ústredného sekretariátu HSĽS, novinár, šéf úradu propagandy, minister vnútra i podpredseda vlády v Bratislave. V marci 1945 krátko pred oslobodením opustil Bratislavu, v Rakúsku internovaný Američanmi, vydaný ČSR a Nár. súdom v Bratislave odsúdený na 30 rokov väzenia, trest zmenený na 25 rokov, v roku 1968 bol amnestovaný a žil v Bratislave. Vyšiel z národne uvedomelého roľníckeho prostredia, počas štúdií prispieval do Slováka a viedol vzburu seminaristov proti maďarónskym učiteľom. Počas liečenia v Palárikove zakladal organizácie HSĽS a Orla v okolitých dedinách, angažoval ako trenčiansky župný tajomník a ako tajomník Kresťanského roľníckeho združenia a redaktor mesačníka Roľník. Kritizoval hospodársku a daňovú politiku režimu a pozemkovú reformu. Východisko na riešenie týchto problémov však videl vo vydobytí autonómie a v získaní vlády na Slovensku ľudákmi. Bol jeden z vedúcich ľudáckych novinárov a publicistov, bol redaktor i šéfredaktor tlačového orgánu HSĽS Slovák, zodpovedný redaktor Slov. ľud. novín, šéfredaktor Slov. pravdy a prispieval i do ďalších ľudáckych novín a časopisov. Novinárska a publicistická činnosť slúžila obhajobe a presadzovaniu ideových a politických princípov HSĽS. Vydal výber fejtónov uverejňovaných v rubrike Slov. pravdy. mOd 1922 bol miestny a župný funkcionár, neskôr člen užšieho predsedníctva HSĽS. Patril k najvýznamnejším propagandistom strany, popri novinárskej práci patril aj k jej najvyhľadávanejším rečníkom. Stal sa najoddanejším prívržencom vtedajšieho šéfredaktora Slováka V. Tuku, spolupracoval s ním pri vedení polovojenskej organizácie Rodobrany a tiež bol jeho pravou rukou v boji proti vstupu HSĽS do vlády panskej koalície a pri zakladaní radikálneho časopisu Autonómia. V rokoch 1926–28 viedol rokovania Rodobrany s čes. fašistami pri vypracovávaní plánov na pripravovaný fašistický prevrat v republike. V druhej polovici 30. rokov sa orientoval na spoluprácu s nem. nacistami, publicisticky i ako rečník ostro vystupoval proti spojenectvu republiky so ZSSR, odsudzoval opatrenia na obranu republiky a demokracie. Po vyhlásení autonómie 6. 10. 1938 sa stal zástupcom hl. veliteľa obnovenej Rodobrany s novým názvom HG, ktorej cieľom sa stalo rozbitie republiky. Už na zasadnutí predsedníctva HSĽS 5. 10. 1938 v Žiline navrhoval vyhlásiť samostatnosť Slovákov. V Slováku uverejnil úvahu o slov. št. samostatnosti a na manifestácii v Rišňovciach 5. 2. 1939 nastolil túto požiadavku ako príkaz doby a 14. 3. oznámil v rozhlase vznik samostatného slovenského štátu. Jeho ideálom sa stala premena Slovenska na vzorový štát hitlerovskej novej Európy. Kritizoval pomalé riešenie žid. otázky, postup proti Čechom žijúcim na Slovensku a najmä mierny postup proti odporcom režimu, predovšetkým proti rev. rob. hnutiu a KSS. V roku 1939 sa stal hl. veliteľom HG, bol šéfredaktorom Slováka a šéfom úradu propagandy, cítil sa nedocenený, najmä keď nebol zvolený do užšieho predsedníctva HSĽS. Vznikol zápas medzi skupinou Tuka–Mach a skupinou reprezentovanou J. Tisom, a tak podal demisiu z funkcie hl. veliteľa HG, no Tiso ju neprijal. Boj oboch táborov o moc rozhodol Hitler, kt. oznámil svoje želanie, aby hl. reprezentantom režimu ostal J. Tiso a Mach aby bol hl. veliteľom HG, a tiež aby dostal funkciu ministra vnútra a podpredsedu vlády. Nikdy sa mu však nepodarili jeho plány na získanie funkcie generálneho tajomníka HSĽS. Porady s Hitlerom pokladal za víťazstvo svojej politickej línie a pustil do jej realizácie. Pričinil sa o prijatie tzv. židovského kódexu, kt. realizácia priniesla desaťtisícom žid. obyvateľov smrť v nacistických táboroch a nadšene privítal prepadnutie ZSSR nacistickým Nemeckom. Po porážke nacistických vojsk pri Stalingrade, však poklesla jeho pronacistická horlivosť a začal spriadať plány ako previesť režim do povojnového obdobia prostredníctvom prevzatia moci armádou. Požiadal nem. vyslanca o zbrane pre proti partizánske jednotky, ktoré chcel budovať na báze HG a v auguste vyhlásil na časti slov. územia stanné právo. Dňa 28. 8. 1944 sa vypravil na stredné Slovensko, došiel však len do Žiliny. Po vypuknutí SNP, ktoré predznamenalo definitívny koniec jeho politickej kariéry, sa proti nemu postavil nielen Tiso, ale i jeho najbližší spolupracovníci z radikálneho pronacistického tábora, na čele s náčelníkom hl. štábu HG O. Kubalom. Zostal síce ministrom vnútra i hl. veliteľom HG, no bezpečnostné zložky i HG však plne ovládol Kubala. Všetci ho obvinili, že ako minister vnútra nedokázal zabrániť rozvoj národnooslobodzovacieho boja. Do poslednej chvíle však neprestal bojovať za spojenectvo s nacistami a spolupracovať s okupačnými zložkami. V roku 1947 bol súdený spoločne s Jozefom Tisom a Ferdinandom Ďurčanským pred Národným súdom v Bratislave. Tiso i Ďurčanský boli odsúdení na trest smrti, vyhlásenie rozsudku nad Machom bolo odložené kvôli pľúcnej chorobe. Mach, napriek tomu, že sa očakával trest smrti, bol odsúdený na 30 rokov väzenia (neskôr trest zmiernený na 25 rokov) v roku 9. mája 1968 amnestovaný. Po amnestii žil v Bratislave a písal pamäti. Po prepustení z väzenia sa stretával s niektorými predstaviteľmi bývalej prvej Slovenskej republiky, napr. poslancom Pavlom Čarnogurským a spisovateľom Milom Urbanom.

Pozri nižšie aj ďalšie osobnosti Slovenska.