Samo Czambel

25.4.1883 v Slovenskej Ľupči - 8.7.1935 v Martine

Samo Czambel - Pochádzal z roľníckej rodiny. Ľudovú školu vychodil v rodisku a začal sa učiť za stolára. Keď utrpel úraz, zobral ho k sebe do Budapešti jeho strýko filológ dr. Samo Czambel, ktorému pomáhal pri spracúvaní jazykového materiálu (1901-1905). Krátko pracoval ako úradník v rodisku a vo Zvolene. V roku 1907 -1908 navštevoval obchodné kurzy v Prahe, kde sa zúčastňoval na činnosti spolku Detvan. Zamestnaný bol v Budapeštianskom nakladateľskom spolku (1908-1909), v martinskom Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku (1909-1010), vo filiálke Tatra banky v Padine (1910-1911) a u nakladateľa a tlačiara Jána Páričku v Ružomberku (1912-1913). Vo vydavateľských podnikoch bol nielen administratívnym úradníkom, ale vykonával aj redakčné práce. V roku 1913 sa stal účtovníkom filiálky Národnej banky v rodisku, neskoršie jej riaditeľom.

Začínal prekladmi z maďarčiny vo vládnych Slovenských novinách a jazykovými i folkloristickými zberateľskými príspevkami v Slovenských pohľadoch. V poviedkach bol najprv poplatný sentimentálnej próze (Trest, Slovenské noviny 1902), no čoskoro v poviedkach V snahe (Slovenské pohľady 1906) a Pavlus (Slovenské pohľady 1907) nadviazal na kukučínovský realizmus. Ďalšie prózy majú už blízko k tvorbe druhej vlny slovenského literárneho realizmu. Súbežcom predstaviteľov druhej vlny slovenského literárneho realizmu je najmä v prózach, v ktorých vystupuje do popredia spoločenská kritika (Slečna Nina, Slovenské pohľady 1908, Vytriezvenie, Zborník slovenskej mládeže 1909, Z tmavej zápače, Slovenské pohľady 1911). Vyvrcholením jeho prozaickej tvorby je knižne vydaná novela Pochybenie (1912), ktorú kritika chápala ako nový vývinový stupeň, ako dielo literárneho naturalizmu. Cambelove lyrické a výrazne "snové práce" však jasne inklinujú k tvorbe slovenskej moderny (Zlomená duša , Prúdy 1910, Stará matka, Národný hlásnik 1913). Novela Záhorcovo štastie, ktorá vyšla v Slovenských pohľadoch až v roku 1929, vznikla tiež pred prvou svetovou vojnou, no bola uverejnená iba zlomkovite. Rozsahom i významom skromnejšia je Cambelova básnická tvorba z rokov 1904-1908 a 1912. Prevláda v nej ľúbostná tematika stvárnená v polohe modernistickej démonickej rozorvanosti. Popri prozaických prekladoch z maďarčiny, uverejňovaných v dennej tlači, knižne vydal preklad Mikszáthovho románu Dobrí Polovci (1911). V doslove k románu zdôraznil pokrokové a demokratické momenty v slovensko-maďarských vzťahoch (Mikszáth, Ady, Jászi) i nevyhnutnosť generačnej výmeny. Okrem toho knižne vydal preklad hry Igmánsky klerik od A. Berczika.

Zdroje: Dejiny slovenskej literatúry (Bratislava, 1984), Encyklopédia slovenských spisovateľov I a II ( Bratislava, 1984) a Slovenský biografický slovník (Martin, 1986 - 1994).