Karol Kuzmány

Ostatné » Osobnosti / Životopisy

Autor: Miky
Typ práce: Referát
Dátum: 20.06.2009
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 304 slov
Počet zobrazení: 7 398
Tlačení: 544
Uložení: 538
16.10.1806 Brezno - 14.8.1866 Štubianske Teplice (teraz Turčianske Teplice)

Karol Kuzmány - Narodil sa v Brezne. Bol synom literárne činného evanjelického farára Jána Kuzmányho. Prvé školské vzde získal v rodisku, gymnázium navštevoval v Dobšinej (1817-20) a v Gemeri (1820-22). Od r. 1822 študoval na lýceu v Bratislave, kde začal intenzívnejšie zaujímať o slovenské dejiny a kultúru. Po absolvovaní teologických štúdií sa stal vychovávateľom u Jána Prónaya v obci Romhány (teraz súčasť obce Lipovany). R.1828 odišiel na Univerzitu do Jeny. Tu popri teologických prednáškach navštevoval aj prednášky z filozofie a estetiky. Po roku sa vrátil cez Prahu, kde nadviazal styky s predstaviteľmi českého obrodeneckého hnutia (Jungmann, Hanka, Palacký), do Kežmarku. Najprv bol súkromným vychovávateľom, no čoskoro sa stal profesorom na tamojšom lýceu. Pod jeho vedením sa zintenzívnila činnosť slovenskej Spoločnosti. Na jeseň 1830 bol krátko kaplánom v Banskej Bystrici a od novembra farárom vo Zvolene. R. 1832 si ho banskobystrický cirkevný zbor zvolil za farára. Tu sa naplno rozvinula jeho literárna činnosť. V r. 1836-38 vydával časopis Hronka, ktorý zohral dôležitú úlohu vo formotvornom procese slovenskej literatúry. Okrem toho sa systematicky venoval náboženskej spisbe: vydal Motlitby (1835), Evanjelický funebrál (1840) a Katechizmus evanjelický (1845). Bol jedným z tvorcom zbierky náboženských piesní Zpěvník (1842), jeho piesne (v počte 94) sa radia medzi najlepšie. Zastával aj funkciu predsedu Zpěvníkového výboru. V Banskej Bystrici vyvíjal i osvetovú a ľudovýchovnú činnosť: r.1844 založil opatrovňu, prispieval do Slovenských národných novín a bol predsedom Spolku všeobecnej vzdelanosti (1848). V marci 1849 bol členom slovenskej deputácie u cisára, krátky čas stál na čele Zvolenskej stolice, od augusta pôsobil vo Viedni v redakcii Terminologického slovníka a 3. Decembra ho viedenská Evanjelická teologická fakulta vymenovala za profesora praktickej teológie. Z tejto oblasti vydal trojzväzkové dielo Praktische Theologie der evangel. Kirsche augsb. und helvet. Conf. (1856-60). Spolupracoval s redakciou Riegrovho Náučného slovníka na heslách z kultúrnych a cirkevných dejín. Už r. 1851 vypracoval návrh na usporiadanie ev. a v. cirkvi, ktorý sa realizoval 1. septembra 1859. Bol to cisársko-kráľovský patent, podľa ktorého sa organizovala väčšina slovenských cirkevných zborov. 28. júna 1860 ho zvolili za patentálneho superintendenta. Sídlil v Banskej Bystrici, ale prednášal aj na Teologickej fakulte vo Viedni, kde r.1836 získal čestný doktorát teológie. 25.apríla 1836 sa presťahoval do Martina ako farár. Na valnom zhromaždení Matice slovenskej (4. Augusta 1836) bol zvolený za prvého podpredsedu. V tejto funkcii sa staral sa staral o materiálne zabezpečenie i kultúrnu reprezentáciu Matice, nadväzoval spojenie so slovanskými kultúrnymi inštitúciami, posudzoval rukopis redigoval matičné publikácie. Zomrel uprostred tvorivej práce. Pochovaný je v Martine.

Jeho prvé literárne práce pochádzajú z čias bratislavských štúdií. Je to cyklus ôsmich Zneliek (1826). Ide o básne klasicistické, antizujúce, ódického charakteru, no zreteľná je aj pečať básnikovho subjektu a preráža i vlastenecká idea. Badateľný ja vplyv Jána Kollára, ktorý je ešte zreteľnejší v cykle trinástich sonetov Hrání fantázie ( 1834). V ňom sa Kuzmány sa hlási ku Kollárovmu dielu, používa motívy zo Slávy dcery a jej autorovi adresuje slová lásky a oddanosti. Tento cyklus sonetov spolu s inými básňami poslal na uverejnenie do almanachu Zora, ale tam (1835) boli uverejnené iba dve básne, baladický ladená Pod okýnkem a Píseň prostonárodná (Hej len vždy veselo, cic kozy kozina). V týchto básňach, ako aj v iných z tohto obdobia, (Štyri čiastky roka a Utopená) čerpal z ľudovej poézie, používal jej obraznosť, symboliku i verš. Hoci v Kuzmányho začiatkoch majú prevahu básne tvorené v intenciách klasicistickej poetiky, vidieť, že chcel zužitkovať aj iné podnety. Svojráznou básnickou skladbou je idylický epos Běla (Hronka 1836), ktorý zaujíma osobitné miesto v kontexte slovenskej poézie 30. rokov. Na rozdiel od klasicistických eposov berie si námet v meštianskom prostredí a jeho kostrou je ideálna láska ideálnej Běly a ideálneho Milnova. Kuzmány predstavuje svet tichej pohody a blaženosti, ide mu o harmonický súlad pravdy, krásy a mravnosti. V básni niet konfliktov, medzi ľuďmi vládne pokoj, žijú cnostným životom a nijaké otrasy sa ich nedotýkajú. Autorovi sa tu nepodarilo vytvoriť typ poézie, ktorý by bol pôsobil iniciátorsky a inšpirujúco. Běla je osamotená a výnimočná aj v Kuzmányho poézii, v jej línii už nepokračoval. V druhej polovici 30. rokov tvorivo zužitkoval podnety ľudovej slovesnosti, čo sa výrazne prejavilo najmä v baladách. Do Běly zaradil na koniec jednotlivých spevov povedľa piesní-ponášok dve balady Vodan a Děvino hynutí a v almanachu Vesna (1838) uverejnil baladu Lučatínska víla. Sú dôležitým medzníkom vo vývine slovenskej baladickej tvorby. Kuzmány spracúva domáce námety na spôsob vyhranených baladických typov európskej literatúry, ide mu o adaptáciu ustálených baladických postupov. Znázorňuje nespútanú moc osudu, hlavným princípom balád je zobrazenie nástrah číhajúcich na človeka a vystupňovanie jeho ťažkého údelu až do takej miery, že nie je schopný vzdorovať nadprirodzeným silám a padá im za obeť. Vyznačujú sa dramatickosťou.V reláciách slovenskej prekladovej literatúry snažil sa nadviazať kontakt s modernou slovanskou poéziou, z Mickiewicza preložil balady Świtezianka a Návrat otce (Hronka 1836), z Puškina Petrohrad (Hronka 1838), Vyvržená a Nausnutí (Květy 1839). Tieto preklady nemalou mierou ovplyvnili vývin slovenskej literatúry v druhej polovici 30. rokov. Neboli len mechanickým pretlmočením, Kuzmány sa usiloval hľadať vhodný umelecký ekvivalent, ktorý by vystihol závažné miesta originálu. Preložil aj ukážku z Homérovej Iliady (Hronka 1838). Kuzmányho hľadačstvo nových ciest vo vývine slovenskej literatúry sa zreteľne prejavilo v jeho redakčnej práci. Časopisom Hronka chcel rozvíriť stojaté vody literárneho života. V programovom článku Místo prědmluvy - tato domluva kritizovala Palkovičovu Tatranku, lebo nebola výrazom súvekých literárnych tendencií. V úsilí o zaktivizovanie slovenskej literatúry sa staval proti skostnateným, neživotným a konvenčným schémam, poskytoval priestor vedúcim predstaviteľom literatúry i novým tendenciám v jej vývine. V Hronke sú uverejnené diela, ktoré z vývinového hľadiska predstavujú dôležité medzníky (Kollárova rozprava O literárnej vzájomnosti, Chalupkovo Kocúrkovo), v nej našli miesto i romantické diela slovanských literatúr (preklady Mickiewicza a Puškina), ako aj práce mladej štúrovskej generácie. Kuzmánymu išlo o širšiu orientáciu literárneho života, dokladom čoho sú najmä príspevky signalizujúce nové tendencie vo vývine literatúry. Nijako teda neprekvapuje, že sa zastal Máchovho Mája proti odsudzujúcim hlasom českej kritiky a že bol autorom básne Pláč nad smrtí K. H. Máchy (Květy 1836). Hoci ako redaktor dával možnosti rôznorodým umeleckým prejavom, sám sa usiloval vytvoriť si vyhranenú estetickú koncepciu. V Hronke 1836 uverejnil štúdiu O kráse, v ktorej ako záväzný estetický ideál nastoľuje koexistenciu krásy, pravdy a dobra. Usiluje sa o systémové vymedzenie pôsobnosti základných estetických kategórií. Je to v dobových reláciách ojedinelá práca o principiálnych otázkach umenia a literatúry. Aj keď v nej Kuzmány rešpektuje princípy klasicistickej poetiky, predsa prizerá aj na situáciu v súvekom umení, zdôrazňuje aktívnu stánku subjektu a kladie dôraz na sféru citovosti. Kontakt s dobovými myšlienkovými a umeleckými prúdmi badať i v jeho ,,filozofickom románe" Ladislav (Hronka 1838). Reaguje v ňom na spoločenskú situáciu, so zmyslom pre detail zaznamenáva problematiku národnú i sociálnu, zamýšľa sa nad otázkami národa a jeho kultúry, hľadá spojivá s progresívnymi tendenciami európskej kultúry a uvažuje o charaktere a zmysle národnej reprezentácie. Tieto názory premieta cez skúsenosti a zážitku hlavného hrdinu. Román Ladislav je dôležitým medzníkom vo vývine slovenskej prózy, a to nielen ideovou priebojnosťou, ale aj experimentovaním v oblasti formy.

Po zániku Hronky sa Kuzmány na čas literárne odmlčal, na prelome 30. a 40. rokov sa venoval takmer výlučne náboženskej poézii. Jej umelecké hodnoty sú však nesporné. Vyznačuje sa obraznosťou a melodickosťou. V 40. rokoch napísal v intenciách štúrovskej poézie niekoľko básní, ktoré plnili dôležitú spoločenskú funkciu (napr. Sláva šľachetným, známa ako hymnická pieseň Kto za horí). Po revolúcii tvoril poéziu reflexívno-meditatívnu, v jej popredí je téma vlastenectva a morálneho prerodu človeka. Kuzmány bol iniciátorom a priekopníkom v literárnom živote 30. Rokov 19. Stor., jeho dielo zohralo pozitívnu úlohu v procese formovania slovenskej literatúry. Iniciatívne, hoci iba sporadicky, zasahoval do slovenského kultúrneho a literárneho diania aj v 50. a 60. rokoch.

Zdroje: Dejiny slovenskej literatúry (Bratislava, 1984), Encyklopédia slovenských spisovateľov I a II ( Bratislava, 1984) a Slovenský biografický slovník (Martin, 1986 - 1994).

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Ostatné » Osobnosti / Životopisy

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.016 s.
Zavrieť reklamu