Jonáš Záborský

2.2.1812 Záborie - 23.1.1876 Župčany

Jonáš Záborský - Narodil sa 2. februára 1812 v Zaborí z chudobných zemianskych rodičov. Predstavoval človeka chmúrneho, bolestného a zatrpknutého výrazu. Nie div, lebo jeho život bol reťazou sklamaní. Aj napriek všetkému pracoval na zveľadení slovenskej literatúry. On, takisto ako Štúr, vyšiel z kollárovského zápalu za ideu národnosti, ale potom šiel vlastnou cestou a neraz aj proti Štúrovi a jeho prívržencom. Študoval na gymnáziu v Kežmarku a v Halle. Tu sa dostal prvýkrát do sporu Ľ. Štúra, nesúhlasil s jeho protifeudálnymi názormi ani s jeho koncepciou slovenčiny ako spisovného jazyka.

Po ukončení štúdia pôsobil na mnohých miestach. Keď mu v roku 1842 vyhorela fara aj kostol v Rankoviciach , ocitol sa v ťažkom sociálnom postavení i v duševnom rozpoložení. Cirkevné miesta ho pridelili na nemeckú faru v Košiciach. Z Košíc odišiel do Viedne za redaktora Slovenských novín, ale znechutený bachovskou cenzúrou sa utiahol na biednu faru v Župčanoch, kde aj zomrel 23. januára 1876.

Začínal ako klasicistický básnik. Písal bájky, ódy, epigramy, básne podľa antických vzorov. Jeho prvá básnická zbierka vyšla v roku 1840 pod názvom Bájky , v ktorej rozvinul dobovo živé problémy, autobiografický charakter majú dve jeho rozsiahlejšie prózy, a to Panslavistický farár a Dva dni v Chujave. V próze Faustiáda zosmiešňoval sociálno-politické problémy. Písal tiež historické tragédie a drámy (Bitka pri Rozhanoviciach, Báthoryčka). Okrem tohto napísal aj náboženský epos Vstúpenie Krista do raja (publikovaná bola len časť Vstúpenie Krista do pekiel).

Jonáš Záborský si myslel, že Kollár a Hollý sú pravými vzormi, ktoré treba nasledovať v literatúre. Neveril, že by ľud niečo dokázal bez inteligencie. ,,Ja proti tomu toho som bol domnenia, že musíme pomaly získať i duchovenstvo i zemianstvo skrze literatúru, a tak potom ošlechtiť surovú masu, ktorá vždy len za zemianstvom a duchovenstvom pôjde." Z toho vidno, že Záborský zaostával za vývinom, že nepociťoval revolučný proces v spoločnosti, nevedel, že duchovenstvo a zemianstvo sú už rozdelené na dva tábory: demokratický a protidemokratický. Pre svoju nedôveru v sily ľudu sa potom postavil aj proti novej slovenčine, a tak zaostal i literárne. Ani Michal M. Hodža, ku ktorému prišiel na krátky čas za kaplána, ho nepreformoval. Bol uzavretej, samotárskej povahy. Nevedel sa zblížiť s mladšími vrstovníkmi. Miesto kňaza dostal v Rankovciach, ďaleko od kultúrnych stredísk. A keď mu o rok (1842) vyhorela fara, škola i kostol, nevedel si rady. Pomoc od cirkvi neprichádzala. Bezradný a rozhorčený pristal na návrh priateľa, katolíckeho kňaza, aby prestúpil do katolíckej cirkvi, ktorá ocení jeho vzdelanie a urobí ho profesorom v kňazskom seminári v Košiciach. Záborský rátal s tým, že ako profesor bude môcť vplývať na študentov v národnom duchu. To bol prvý výjav tej "smutnohry", ktorá ma akoby do stredku medzi zem a nebo postavila, pri ktorej som stratil pôdu pod nohami tak, že ma potom ani tam nebolo, ani tu. To bola obeť nedovolená, ktorú nikdy nemal som priniesť nevďačnému ľudu." Tento prestup svedčil aj o Záborského racionalizme; nemal k náboženstvu citový vzťah.

Zdroje: Dejiny slovenskej literatúry (Bratislava, 1984), Encyklopédia slovenských spisovateľov I a II ( Bratislava, 1984) a Slovenský biografický slovník (Martin, 1986 - 1994).