Picasso

Picasso (1881-1973)
 
Úvod
Prečo práve Picasso? Možno práve preto, že je ťažké pochopiť jeho zložitú povahu, kontroverzné diela a vôbec...celý jeho život. Návšteva jeho múzea v Antibes v nás zanechala hlboký dojem a skrytú túžbu pochopiť ho.
Nevieme, či sa nám to touto prácou podarí, ale dúfame, že sa ňou aspoň trochu priblížime tomuto veľkému géniovi. Na túto prácu sme zozbierali množstvo podkladov: knihy, časopisy, internetové stránky. Bolo ťažké z toľkého množstva informácií vybrať tie najzaujímavejšie, ktoré by vystihovali Picassov život a zároveň vás upútali. Len málo diel z jeho celoživotnej práce sme vybrali na ukážku a rozbor, pretože pri takej obsiahlosti Picassovej tvorby by bolo nemožné zachytiť všetky jeho významnejšie diela v rozsahu tejto práce. Dúfame, že vás práca zaujme pri čítaní aspoň tak, ako nás bavila pri jej vytváraní.
 
"Zbožňujem umenie... Nemôžem žiť, ak celý svoj čas nevenujem umeniu"
Keď Picasso 8.apríla 1973 vo vysokom veku (91 rokov) zomrel, celý svet si uvedomil, že v tomto človeku, ktorému len málokto rozumel, svet stratil veľkú osobnosť modernej doby. Niekoľkí teoretici sa pokúsili vyvodiť z toho závery. Krátko predtým napísal Erich Kuby, že Picasso je "najväčším a najgeniálnejším umelcom tohto storočia". Aj Súddeutsche Zeitung skonštatovali, že bol osobnosťou storočia: "Ovplyvnil umenie modernej doby ako nik iný a ako nik iný dokázal túto dobu aj vyjadriť". Londýnske "Times" rozoberali pôvod jeho talentu a napísali , že bol "najväčším prirodzeným talentom od čias Rafaela" Henry Moore, sám významný tvorca svetového moderného umenia, najvýstižnejšie vyjadril, v čom predovšetkým treba vidieť Picassov význam: Bol to umelec, ktorý "radikálne zmenil spôsob, akým ľudia vnímajú veci okolo seba" Stal sa najslávnejším umelcom 20.storočia.

Bol známy ľúbostnými aférami a v živote skúsil veľké extrémy- lásku i nenávisť, odmietanie a zbožňovanie, bohatstvo aj chudobu. Tradičné maľovanie a kreslenie boli pre neho také ľahké, že začal hľadať nové výrazové prostriedky a prostredníctvom kubizmu prepísal výtvarný jazyk. Bol posadnutý prácou. Jeho avantgardné diela plné fantázie zásadne zmenili zaužívané pravidlá umeleckej tvorby, ukazovali mnohým umelcom nové možnosti výtvarného prejavu a podnecovali ďalší rozvoj jeho umeleckých objavov. Jeho umenie je jeho podrobnou autobiografiou.

"Vo svojom najvyššom veku som poznal rýchlosť
a opojenie. Dieťa sa nehanbí ani nebojí, že ukáže
 svoju nevedomosť či nešikovnosť, nič mu nespútnáva ruku; a mne tiež ani hanba , ani strach nebránili maľovať rýchlo a presne to, čo som chcel. Skoro celé jedno storočie som mohol preukazovať svoje majstrovstvo, od čias keď som si pýtal PIZ, PIZ, ceruzku."

1 Rodený maliar (1881-1900)
1.1 Rodina
V noci 25.októbra 1881 o 23. hodine na 3. poschodí domu de la Merced v andalúzskej Malage sa narodil malý Pablo. Jeho občianske meno bolo Pablo Ruiz, týmto menom sú signované aj jeho prvé maľby. Jeho matka doňa Mária bola talianskeho pôvodu. Jeho otec, rodom španielsky Bask, José Ruiz Blasco bol profesorom kreslenia na výtvarnej škole v San Telme a konzervátorom umenia v Malage. Špecializoval sa na obrazy do jedální, na maľovanie vejárov a holubíc. Práve on dával Picassovi prvé lekcie kreslenia. Pablo sa ich rýchlo naučil kresliť, chodieval s otcom do múzea, kde sa cvičil v kreslení holubíc a býčích zápasov. Aby sa holubice naučil lepšie kresliť, don José vždy na dosku priklincoval jednu mŕtvu, ktorú musel verne zachytiť. Aj jeho prvá zachovaná kresba je z tohto obdobia, kedy mal 9 rokov. Celý život neprestal kresliť týchto vtákov a plagát z roku 1949 pre Svetový kongres mieru značnou mierou prispel k jeho renomé.

Otec dona Josého, čiže jeho starý otec Diego, sa narodil rok pred začiatkom 19 storočia. Picasso mu tak trochu závidel jeho telesnú odvahu: "Rád by som bol býval veľký ako on a nikoho sa nebál. Myslím, že ak niekto chce byť prvý v umení, uberá mu to na mužnosti. Maliar sa bojí svoje ruky, o svoje oči a priveľmi sa cení, než aby dostával údery. Kreslil som a nebil sa." Jeho bratranec Ricardo Huelin Ruiz objavil viacerých význačných predkov, ako napríklad Juan de Almoguera - arcibiskup v Lime, najbohatší maliar sveta, ale schopný žiť len o vode, chlebe a tabaku v ateliéri bez kúrenia. Jeden strýc jeho otca Pedro de Cristo, Almoguera a Gonzalez vstúpil ako 20 ročný do kláštora, skončil ako pustovník bez pustovne v horách pri Córdobe.
 
Pablo mal už od malička okolo seba veľa žien. Veď už v Malage ich bolo šesť: stará mama doňa Inés, tety Eladia a Heliodora, matka a dve sestry - Lola sa narodená roku 1884 a Conchita roku 1887. U strýka Salvadora našiel ďalšie štyri ženy: teta Josefa, teta Concepción a sesternice Concepción a Mária.
 
1.2  Škola
Pablo mal až v školských laviciach konečne príležitosť stretnúť niekoľkých chlapcov. Vyučovanie ho nesmierne nudilo a tak si krátil chvíle kreslením niektorého z kamarátov. "Nevieš si ani predstaviť, ako som trpel, keď som sa pokúšal byť usilovný. Len čo som začal myslieť na to, že musím dávať pozor, rozptýlila ma myšlienka, že musím dávať pozor." V triede ho mali za hlupáka a blázna - aj vďaka tomu, že si na hodiny nosil kuriózne predmety(napríklad klietku s holubom). Nikdy nič nepočúval, takže si nič nepamätal. Bol to zázrak, že vedel trochu ale s chybami písať, odriekať číslice v rade za sebou a ako-tak čítať. Učitelia ako aj jeho spolužiaci patrili do "iného sveta", s ktorým nebol spojený a v ktorom sa hovorilo inak ako u neho doma. Priveľa veci pútalo jeho zrak, aby mohol ešte aj počúvať. Vždy sa obrnil pancierom a neprijal nijaké učenie, ktoré si sám nevybral: "Ja som skôr oko, ruka a nos, všetko, čo inklinuje k maľbe, k sochárstvu a k láske. Nechcem, aby do mňa vonkajší svet vstupoval nasilu alebo nečakane. V živote som sa všetkému naučil prostredníctvom osôb, ktoré som mal rád."

1.3 Univerzity- La Coruna, Barcelona
Celý život trpel tým, že priskoro s rodinou odišli z Malagy. V Malage boli dobrými občanmi, členmi známej rodiny. Picasso bol 10. novembra 1881 pokrstený vo farskom kostole - bol katolík No vo zvyšnom čase svojím bezbožným správaním, chlípnosťou a bezcitnosťou nechal krvácať sedem rán Kristových. V desiatich sa presťahoval do La Corune, kde študoval na Akadémii Da Guarda. v tom čase mu don José, zdrvený Pablovými pokrokmi, odovzdal svoje štetce a už nikdy viac nemaľoval. Z tých čias si Picasso na celý život do svojej súkromnej zbierky ponechal olejomaľby Muž s čiapkou a Bosé dievča.

Neskôr roku 1896 sa presťahovali do Barcelony, kde jeho otec dostal lepšie platené miesto inšpektora na Akadémii umenia v Lonje. Na tejto akadémii prijali na štúdium aj pätnásťročného Pabla, ktorý hravo zvládol prijímačky. A tak ho zapísali - pod menom Pablo Ruiz Picano! Na univerzite bol jediný vo svojom veku, čo rýchlo dospievajúcemu Picassovi neprekážalo. Už v nasledujúcom roku prvý krát vystavoval v Barcelone niektoré svoje diela. Maľba Masa y Fontdevilu mu poslúžila ako kľúč k ďalším veľkým obrazom. Namaľoval  Miništranta, ktorý má veľké topánky, červenú sutanu, biele rúcho, v ruke zhasínadlo, v tvári sladký výraz, stojí vedľa oltára, na ktorom je váza z ozdobného porcelánu a v nej ľalia a klinčeky -podpísal sa naň ako P. Ruiz Picasso.
 
Prvé príjímanie zobrazuje jeho sestru Lolu ako ide na prvé sväté prijímanie, vedľa nej don Pepe (otec) ako rodený gentleman v slušivom obleku so saténovou podšívkou. Ani oltár, ani prikrývka sa na ňom od Miništranta nezmenili. Neskôr ich však zavrhol ako staromódne a sentimentálne. Prechodne ho ovplyvnila secesia a diela nórskeho maliara Edvarda Muncha
 
2  Predkubistiské obdobie
2.1  Modré obdobie. Paríž (1900-1904)
Na jeseň roku 1900 podnikol prvú cestu do Paríža, ktorý v neskoršom období zohrával v jeho živote významnú úlohu. Paríž urobil na Picassa hlboký dojem. Najviac ho však priťahoval Louvre svojimi jedinečnými umeleckými zbierkami. Ovplyvnený veľkými francúzskymi umelcami 19. storočia - Toulousom Lautrecom, Delacroixom, Degasom, Steinlenom - sa priblížil k postimpresionizmu. Aj Van Gogh ho veľmi upútal. V Paríži si však nedokázal zabezpečiť živobytie, a tak sa po niekoľkých mesiacoch musel vrátiť domov. Otcove obavy, že zo syna nič nebude rástli. Došlo medi nimi k roztržke. Vtedy Pablo Ruiz prijal priezvisko po milovanej matke, ktorá mu verila a podporovala ho. Jej dievčenské meno bolo Picasso.

Na jar roku 1901 Picasso znovu prišiel do Paríža. Dovŕšil práve dvadsať rokov. Zoznámil sa s významným obchodníkom s obrazmi, Vollardom. Ten jeho maľby vystavil na 24. júna., nemali však nijaký úspech. Bolo to hádam práve kvôli tomu, že vtedy maľoval hlavne ubiedené postavy a osamotené figúry, vyjadrujúce chudobu a beznádej, v melancholických odtieňoch modrej. Pravdepodobne bol ovplyvnený smrťou jeho priateľa maliara Casagemasa. Toto jeho "modré obdobie" trvalo až do roku 1904. Paradoxne sa neskôr práve maľby z tohto obdobia stali pre zberateľov tým najvzácnejším a najdrahším z jeho tvorby.

Picasso sa po druhýkrát dostal do finančnej tiesne a musel sa preto vrátiť domov. V Barcelone na neho krátko, ale tým trvácnejšie pôsobil vplyv Puvisa de Chavannes, najmä cez obrazy Torresa Garciu, uruguajského maliara. Najvýznamnejším obrazom posledného barcelonského obdobia je nepochybne olejomaľba Starý gitarista - starý bedár, na ktorého použil kremžskú bielobu a ultramarín, sedí po turecky, hrá na gitare a hlavu má vodorovne naklonenú. Picassa na ňom neupútala starcova chudoba, ale textúra jeho tela, ktorá akoby bola z drôtu, priečna línia gitary, pretiahnuté ruky a nohy. Vlastne už vtedy rozmýšľal nad rozbitím hmoty, ale ešte nenadišiel pravý čas. Ani po treťom pobyte v Paríži sa mu nevodilo lepšie. Napriek tomu ho toto veľkomesto zlákalo roku 1904 po štvrtý raz vtedy sa mu konečne podarilo uchytiť sa. Odvtedy žil väčšinou v Paríži. Významnými modrými obrazmi sú: Polievka (gotická), Bedári na morskom brehu(manieristickí), Páriovia(roztrhaní, modrá lavírovaná perokresba).
 
2.2 Ružové obdobie (1904-1906)
Picasso po dlhom melancholickom období cítil, že potrebuje zmenu -  potreboval, aby sa všetci a všetko zrazu rozospievalo: maľba, obchodníci, milovníci umenia; Katalánci, básnici, Frédé a jeho somár, Paríž, Montmartre, socha Blázna a rytina Salome, tisíce kresieb, rozkoš, hlad, sardinkové orgie, tabak, suka, myš, ópium, modrá, ružová, fauvisti; Ingres, Harlekýn, Holanďanky, Steinovci, zima aj teplo. Boli to viac ako dva roky prežité bez jediného pohladenia španielskym vánkom.

 Roku 1905 začali v jeho tvorbe dominovať odtiene ružovej. Toto "ružové obdobie" tiež nazývané "pompejánska perióda", no vhodnejšie by bolo nazvať ho cirkusovým, trvalo do nasledujúceho roku. Bolo to obdobie snovosti a neukončenosti. Na obrazoch dominujú postavy, ktoré sa vedia uplatniť. Červená farba ako farba krvi bola pre neho symbolom života. Témy nachádzal Picasso najmä vo svete cirkusu. K najlepšiemu, čo v tomto čase urobil mu dopomohli Madeleine a Lapin Agile. Kto bola Madeleine? To ostáva tajomstvom. Asi najznámejšími maľbami z tohto obdobia sú Akrobatova rodina s opicou - namaľoval tu Madeleine ako múdre jednoduché múdre a čestné žieňa; a Harlekýnova rodina - aj tu je zobrazená, no v póze ako sa koketne obzerá v zrkadle, zatiaľ čo sa harlekýn mazná s dieťaťom.
 
V tomto čase začal žiť s Fernande Olivierovou, prvou z jeho neskorších družiek. Práve s ňou zdieľal chudobu: "Ja som sa natrpel vo svojom živote viac zimy ako mnohí iní! V Barcelone som pálil kresby, aby som sa zohrial... V Madride, to bola zima! A ako bolo chladno u mňa v podkroví v Calle Zurbano. Ani ohňa, ani svetla... Nikdy mi nebolo tak zima... A v Bateau-Lavoir! V lete ako v peci, v zime ako v chladničke... Voda mrzla.." Zoznámil sa  s Matissom(takisto maliar, akýsi "znepriatelený priateľ") a súrodencami Leom a Gertrudou Steinovcami z Ameriky, ktorí mu verili a kúpili niekoľko jeho diel. Ešte dôležitejšie však bolo, že v D.H. Kahnweilerovi, mladom obchodníkovi s umením nemeckého pôvodu, našiel nadšenca, ktorý sa začal zameriavať na predaj jeho obrazov a pokúsil sa ešte pred rokom 1914 presadiť ho aj v zahraničí . Toto obdobie znamenalo pre Picassa rozlúčku s chudobou (po najhoršom období r.1902/1903)
 
2.3  Negerské obdobie (1906-1908)
Proti karikatúrnej nadsázke skoršej doby priniesli obrazy s námetom ženských aktov takmer klasické upokojenie. Práve tu sa ozval druhý Picassov pól  pred novým obratom, ktorý znamenal negerské obdobie. Vtedy sa prvýkrát u Picassa objavila geometrická abstrakcia ovplyvnená  umením práve objavenej černošskej plastiky a teoretickými dôsledkami Cézannovho diela. Jeden z jeho priateľov opísal o dvadsaťdva rokov neskôr prvý Picassov kontakt s plastikou na večeri u Matissa, kde bol medzi inými aj Guillaume Apollinaire, takto: "Matisse vzal zo stolíka sošku z čierneho dreva a ukázal ju Picassovi. Bola to prvá černošská soška. Picasso ju držal v ruke celý večer. Na druhý deň ráno, keď som k nemu prišiel do ateliéru, dlážka bola posiata listami ingresovského papiera. Na každom liste jedna veľká kresba, vždy takmer tá istá ženská tvár s jediným okom, s mimoriadne dlhým nosom, ktorý splýval s ústami, a na pleci štica vlasov. Zrodil sa kubizmus." Práve v tomto období sa Pablo začal intenzívne zaoberať prácami Cézanna, "otca moderného umenia". André Malraux dokonca neskôr napísal, že Picasso je Cézannovým žiakom.

Picassovi sa začínali hrnúť peniaze. Peniaze, ktoré premieňal na dym. Nastalo u neho "ópiové obdobie", ktoré trávil fajčením ópia a behaním po ópiových večierkoch. Keď fajčil, sníval o mužských telách. Portrét Benedetty Canalsovej, jeden z Picassových najobľúbenejších obrazov Žena s vejárom(ktorú kúpila Gertrude Steinová s ďalšími obrazmi za 800 frankov, vlastnila ho do r.1930) a Chlapec s fajkou znamenali začiatok zmyselne a uvoľnenej maľby, v ktorej je menej telesnej a viac duchovnej zmyselnosti ako v roku 1901. Už to nie sú tematické postavy ako napr. Harlekýnova žena, sú to skutočné bytosti, ktoré možno milovať, či vziať do náručia. S týmto obdobím sa približne prekrývajú obrazy: Chlapec v modrom, Chlapec s fajkou, Žena s vejárom, Harlekýnova smrť, či Mladý chlapec vedúci koňa(titul.str.). Obdobie ópia sa skončilo, keď sa Picassa jedného dňa zmocnil strach, že snáď naveky bude maľovať spôsobom, kde vidí svet ružový, prázdny, zaľudnený kúrmi a koňmi, a tak prestal fajčiť.
 
3 Kubizmus (1907)
Roku 1907(1908) sa Picasso spolu s Georgeom Braquom odlúčili od dovtedajšej postimpresionistickej  avantgardy, ktorá dostala náhodný názov fauvisti (divosi), a rozvinuli kubizmus, umelecký smer, ktorý narušil dovtedajšie pravidlá maliarskej kompozície a z trosiek starých predpísaných foriem maliarskej kompozície vyvinul nové pravidlá. Kubizmus pretváral postavy, krajinky a predmety do geometrických foriem, do kubických tvarov, ktoré boli usporiadané tak, že zobrazované prvky vidieť zo všetkých strán, hoci to odporuje pravidlám proporcionality. Mnohí toto umenie považovali za zblúdilé. Roku 1906-7 namaľoval Avignonské slečny, revolučné dielo, ktoré znamenalo koniec realizmu a tradičného narábania s formami a farbami. Tento obraz vyvolal šok, hnev a ľudia sa celkom vážne pýtali, či Picasso netrpí duševnou chorobou. Bola to prvá pridržiaval kubizmu, pričom sa čiastočne maľba Picassovho "obdobia kubizmu". V ďalšom období  tvorby sa ešte výraznejšie priblížil k úplnej abstrakcii.

Od prvotnej farebne chudobnej, temnosvitnej formy prešiel kubizmus u Picassa až k hranici, kde nepozorovane zasahuje do nadrealizmu, mnohými premenami. Picassova vynaliezavosť ju tu nevyčerpateľná. Námetovo obmedzený na niekoľko predmetov ich dokáže meniť podaním od temnosvitu cez vlepovanie reálnych látok do obrazu, cez ozvenu purizmu až k zátišiam tzv. syntetického kubizmu, kde má predmet väčší podiel na obraze a kde vyniká priestor skĺbením farebných plôch. A práve syntetický kubizmus je druhým obdobím v Picassovej tvorbe. Avšak takéhoto vynikajúceho  a nepokojného génia úplne neuspokojilo ani kubistické poňatie videnia a maľovania. Nedopustil, aby sa pre neho stalo dogmou, ale kreslil, maľoval a tvoril precízne realistické portréty. Jedným je aj nádherný portrét jeho prvej manželky Oľgy. Kubizmus bol pre neho aj naďalej jedným z možných spôsobov zobrazenia skutočnosti.

Často sa vysmieval snahám kritikov a znalcov výtvarného umenia vysvetliť jeho kubistické obrazy: "Nikto nie je schopný vysvetliť moje obrazy, ja sám ich neviem vysvetliť. Hľadať zmysel kubistického obrazu je chybou. Veď ani spevu vtákov nerozumieme. Na svete je toľko vecí, ktoré akceptujeme, i keď ich nevieme vysvetliť. Kiežby ľudia pochopil, že umelec tvorí z vnútornej potreby, ktorú si sám nevie vysvetliť. Myslím si, že ľudia by mali prestať s hľadaním vysvetlení, radšej by mali spontánne vnímať to, čo zobrazuje."

4 Raj a peklo (1917-1935)
Picasso niekoľko rokov spolupracoval  so slávnym ruským baletom S. Ďagileva, pre ktorý navrhoval scénu. Začiatok dvadsiatych rokov sa v jeho torbe označuje za obdobie neoklasicizmu. V tomto období maľoval kypré ženy a skupinky žien, ako napríklad Tri ženy pri prameni. Ani surrealizmus ho nenechal ľahostajným. Po roku 1930 v jeho tvorbe však už nemožno rozlišovať charakteristické obdobia. Už vôbec nepripúšťal, že by ho mohol obmedziť nejaký smer v umení. Vo svojej tvorbe strieda najrozličnejšie formy a prostriedky vyjadrovania. K najvýznamnejším prácam z tridsiatych rokov patrí súbor rytín Minotauromachia , a najmä jedinečná Guernica V tomto období sa zoznámil so svojou prvou manželkou. V tom istom roku ako sa ženil Pablo, oženil sa aj Guillaume Apollinaire. No 9. novembra 1918 Pablovi oznámili, že tento blízky priateľ zomrel. Holil sa práve v hoteli Lutetia...a od tých čias znenávidel zrkadlo, všetky zrkadlá, ktoré nám deň čo deň vrhajú do tváre s chladnou ukrutnosťou svojich odrazov brázdy, vrásky, kruhy, ktoré čas do nej neprestajne vrýva. Keďže v ten deň videl po vlastnej tvári prejsť tieň smrti, prestal sa kresliť i maľovať. "Už nikdy neurobím svoj portrét. Apollinairova smrť dala bodku za mojou mladosťou. Odložil som ceruzku." Ku koncu života sa zoznam jeho milovaných predĺžil na niekoľko strán. Ostával mladým, ale čoraz väčšmi kopal okolo seba. Treba spomenúť aj najkrajšie plátno z roku 1927 Sediacu ženu- v gombíkovej dierke má kokardu a na sebe ozajstné pásikavé šaty, napriek zdeformovanej tvári zobrazenej spredu aj z profilu pôsobí takmer ľudsky. Vyzerá ako krajčírska figurína. "Zbohom, krása tvarov a žien."
 
5 Obdobie vojny (1936-1944)
Keď sa začala II. svetová vojna, americké veľvyslanectvo v Paríži ponúklo Picassovi a Matissovi odchod do USA, ale obidvaja to odmietli. Picasso nenávidel fašistov, ale nedokázal sa zriecť svojho života v Paríži a ani svojich zvykov. V čase okupácie Paríža jeden z nemeckých dôstojníkov zbadal v pracovni Picassa reprodukciu Guernicy a spýtal sa: " To ste urobili Vy?" - "Nie, to ste urobili Vy" odpovedal maliar. Bol to práve zúrivý Picasso, Picasso furioso, keď namaľoval svoj prvý politický obraz Guernicu, (ktorý je výkrikom proti agresii frankistov a ich nacistických spojencov, proti brutalite vojny.  V týchto rokoch sa cítil veľmi osamelým a z času na čas začal navštevovať  Oľgu, s ktorou sa odcudzili, pod zámienkou záujmu o syna, ktorý vtedy žil vo Švajčiarsku. Svoju nenávisť k Oľge začal Picasso uplatňovať aj v tvorbe. V sérii obrazov, zasvätených corride, ju zobrazoval ako koňa, či starú kobylu. Pri objasňovaní príčin ich rozchodu maliar povedal :" Chcela odo mňa veľmi veľa... Bolo to moje najslabšie obdobie...".
 
5.1 Guernica
26. apríla 1937 eskádra nemeckých lietadiel viac ako tri hodiny bombardovala malé baskické mestečko Guernica. Strategicky vôbec nebolo dôležité. obyvateľov, ktorí sa pokúsili ujsť, postrieľala letka stíhacích lietadiel, ktoré obkľúčili mesto. Všetko horelo. Na správu o jej bombardovaní zareagoval Picasso najprudším pobúrením. Franco a Hitler ho za niekoľko sekúnd naučili, čo je to ozajstný hnus a ozajstná nenávisť. Jeho priatelia mu celý deň prinášali noviny so správami o masakre, ale on už nepočúval, rodili sa v ňom hlavné postavy výjavu. . "Sto ráz som zobrazoval krv, vnútornosti, výkriky. Oheň nie. Zobrazím oheň, plameň, svetlo a tieň. Guernica bude iba tieň a slnko. Svetlo som ja: osvetlím odporné temno človeka a svoje tiež."
Po mesiaci a mnohých skiciach dospel k finálnemu dielu, no sám povedal, že by mu na to nestačil ani rok. Guernica zobrazuje zúfalstvo i nádej, strach a zmätok, hnev a súcit, výzvu na odpor. Moderná apokalypsa je zobrazená na ploche 27 m2 , vytvorená kontrastom čiernej a bielej farby
 
Vľavo je matka s dieťaťom, vpravo dom v plameňoch a v ňom horí žena. Býk odvracia hlavu - zobrazuje Picassa. V strede obrazu je namaľovaný dokonávajúci kôň - jazyk má ako dýka, nozdry vztýčené, oči vypučené od zdesenia. napriek tomu, že bombardovanie prebiehalo počas dňa, na obraze je tieň a noc; slnko nahrádza reflektor so žiarovkou.
 
Sám Picasso chápal umenie ako výzvu, ako prostriedok na vyjadrenie obžaloby jestvujúcej spoločenskej štruktúry: "Nie, maľovanie nie je iba na dekoráciu izieb, je to nástroj boja, ofenzívny i defenzívny." Nie je nijakým prekvapením, že oficiálni posudzovatelia umenia ho v období národného socializmu dôrazne odmietali. Tým pôsobivejšie vyznieva jeho odvaha, keď počas nemeckej okupácie neodišiel z Paríža. Noviny proti nemu štvali, bol sledovaný a jeho diela bolo zakázané vystavovať na verejnosti.

6 Picassove ženy
Obraz Picassovho života by nebol kompletný, keby sme z neho vynechali dominantnú úlohu erotiky. Jeho osobný sekretár a priateľ dokonca povedal: "Picassovo umenie treba chápať v jeho vzťahu k ženám."
V období rokov 1904-1911 žil s Fernande Olivierovou; zdieľala s ním časy chudoby. Marcellu Humbertovú nazýval Eva. Ochorela pravdepodobne na rakovinu a on ju opatroval až do jej smrti roku 1914. O tri roky neskôr (r.1917) sa v Ríme zoznámil s baletkou Oľgou Chochlovovou, dcérou ruského generála. " Oľga je ozajstné dievča. Aké šťastie pre Andalúzana! To mi nevedela dať ani Fernanda ani Eva. Odrazu mohla mať Oľga nos dlhý 3 palce, od tej chvíle bola pre mňa svätou. Bola to moja snúbenica, ktorú som pripravil o panenstvo a všade som ju vodil." Dvanásteho júla 12.júla 1918 na radnici 7. parížskeho sa s ňou Pablo oženil. V ten istý rok sa oženil aj jeho dobrý priateľ Guillaume Apollinaire. Picasso bol presvedčený, že sa oženil na celý život. Z tohto manželstva pochádza syn Paolo. Nakoniec sa ukázalo, že obidvaja mali rôzne záujmy, dokonca aj v jedle boli iní. Picasso sa však nechcel rozviesť. Úplný rozchod pre neho totiž znamenal niečo na spôsob smrti, ktorá vždy u neho vzbudzovala strach. Okrem toho rozvodom by prišiel o polovicu majetku , hlavne o obrazy. Roku 1935 ju opustil. "Nezabúdam ani na Oľgu ani na Márie-Thérése. Hra sa chýlila k rozuzleniu. v januári 1935 začalo rásť Mayino semienko. V júni sa už nedal skryť, že Marie-Therese je tehotná ako balón z roku 1933. Prestal som maľovať a pokúsil som sa rozviesť."

V januári 1927 na ulici v skupine ľudí, ktorá vychádzala z metra zbadal krásnu devu so sivomodrými očami. Videl ju už predtým vo svojich obrazoch, na svojich plátnach. "Chytil ma za ruku a povedal - ja som Picasso. Vy a ja dokážeme v živote veľké veci " spomína na toto stretnutie Marie-Thérése Valtierová. Mala vtedy 17 rokov. Od roku 1931 s ňou mal známosť. Z tohto vzťahu sa narodila dcéra Maya. V roku 1977 sa v Paríži vo svojom dome obesila Dora Maarová, s ktorou sa zoznámil roku 1936, dcéra juhoslovanského architekta, s ním žila asi sedem rokov. "Dobre som vedel, že zakaždým keď stretnem novú ženu, všetko sa začne odznova. Znovu som začínal ako päťdesiatpäťročný a budem vždy začínať odznova." Potom sa stala asi na desať rokov , do roku 1953, jeho životnou družkou Franciose Gilotová. Z tohto zväzku pochádzajú deti Claude a Paloma. Poslednou v tomto výpočte bola Jacqueline Roqueová, s ktorou po smrti Oľgy ako sedemdesiatštyriročný uzavrel svoje druhé manželstvo. Žila po jeho boku osemnásť rokov a keď dosiahol vysoký vek, ochraňovala ho pred dotieravým vonkajším svetom, pokiaľ to bolo možné, až do jeho smrti.

O vzťahu k svojím družkám vnímal takto:
"S Fernandou bola láska ľahká, jemná a upokojujúca; s Evou ľúbezná a jedovatá, ohrozovaná jej krehkosťou; s Oľgou majetnícka a často nudná; s Marie-Therese plná obdivu, krvismilná, športová a veselá. S Dorou...Dora mi pripadala ako prvá žena môjho života."

Podľa americkej spisovateľky mal stovky mileniek, lebo mal " sexuálny magnetizmus" a v jeho tvorbe v rôznych periódach zohralo veľkú úlohu sedem žien. Podľa tejto spisovateľky Picasso žil pre umenie, ale sex bol jednou z hlavných síl jeho tvorby. Podľa nej maliar nehľadal lásku, ale vždy sa snažil dobývať, podriadiť si ženu svojej vôli. Mal silný inštinkt búrania. Jeho milenkami boli ženy jeho blízkych priateľov, niekedy aj s ich súhlasom, ako v prípade druhej ženy Paula Eluarda. Sám Picasso sa raz priznal, že on rozdeľoval ženy na " bohyne " a pohlavné koberčeky" / Oľga, jeho manželka bola jednou z výnimiek /. "Myslím si, že zomriem s pocitom, že som nikoho nikdy nemiloval ", povedal Picasso. To mu však neprekážalo, aby sa nežaloval, že v ženách nenachádza to, čo v nich hľadá. " Vždy, keď mením ženu - hovoril Picasso - musím "upáliť" tú, ktorá bola posledná. Tak sa ich zbavujem. Nebudú sa nachádzať v mojej blízkosti a znepríjemňovať mi život. To mi možno vracia aj mladosť. "Zabíjaním" žien, ničím minulosť, ktorú vytvárali".

7 Moc, sláva a staroba (1944-1973)
Po skončení vojny sa začal viac politicky angažovať. Vstúpil do komunistickej strany. Ako umelec sa intenzívne venoval litografii, a čo bolo nezvyčajné, aj keramike. Vo Vallauris pri Cannes mal ateliér na keramiku. Roku 1956 si kúpil vilu pri Cannes a definitívne sa presťahoval na pobrežie Stredozemného mora. Tam prežil  posledné desaťročia svojho života až do smrti v nepretržitej činnosti. Vytvoril  mnoho kresieb a obrazov na tému maliar a model a začlenil do nich autobiografické prvky (napr. do ateliérových obrazov La Californie). Maľoval dokonca aj v noci pred svojou smrťou. Roku 1950 vytvoril 61 sôch a roku 1968 ako osemdesiatsedemročný vytvoril 347 rytín. Ako raz povedal, často myslel na smrť: "Smrť je moja najvernejšia, nikdy ma neopustí" Zomrel 8. apríla 1973 v Mougins pri Cannes vo veku deväťdesiatjeden rokov. Večer pred smrťou strávil s priateľmi a potom sa utiahol do svojho ateliéru, aby mohol ešte trochu pracovať. Ráno nasledujúceho dňa zavolala pani Jacqueline lekára. Keď o desať minút prišiel, Picasso už nežil.

"Teraz na mňa zabudnite, nebol som zlý človek, ale priveľa som pracoval, priveľa videl, priveľa vedel, stal som sa trochu neľudským. Pozerajte si moje obrazy všade, kadiaľ pôjdete. Som vo všetkých múzeách sveta, postojte a svojim pohľadom mi vráťte život. Na každom obraze som celý. Nemám vám už čo ukázať, dal som vám všetko. Pod svojou mohylou vo Vauvenargues som znovu chudobný a nahý. Milujte ma." (z kn. :Perry,J.: Ja, Picasso. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1984.  str. 591)
 
8 Doslov
Najväčší umelec XX. storočia sa dožil  91 rokov. Pablito, jeho a Oľgin vnuk, prosil otca , aby mu dovolil zúčastniť sa na pohrebe starého otca. Jacqueline, vtedajšia Picassova žena to však odmietla. V deň pohrebu Pablito vypil fľašku dezodorantu. Keď ho doviezli do nemocnice, lekári konštatovali, že má zhorené všetky vnútornosti. Tri mesiace ho držali pri živote, vďaka operáciám, ktoré platila Marie-Thereze Valtierová z predaja niektorých Picassových diel. Zachrániť Pablita sa nepodarilo. Pochovali ho do toho istého hrobu v Cannes, kde spočíva prach Oľgy. Šiesteho júna 1975 na cirhózu pečene zomrel v 54 roku života Paul Picasso. Ešte dve jeho deti Marína a Bernard, posledná manželka Jacqueline a ešte tri  mimomanželské deti Picassa: Maya (dcéra Marie Thereze Valtier), Claude a Paloma (deti Francoise Gilotovej ) boli priznaní ako dedičmi maliara. Začali sa dlhé právnické boje za dedičstvo, ktoré bolo ocenené na 260 miliónov dolárov. Išlo asi o 50 tisíc prác, vrátane 1885 obrazov, 1228 skulptúr, 2800 diel z keramiky, okolo 12 tisíc kresieb, 11 gobelínov, a ďalších predmetov. Na základe tohto úctyhodného množstva dostal prívlastok "najpracovitejší maliar sveta". Ale nie nepredstaviteľne veľký rozsah tvorby, ale epochálny význam množstva jeho diel mu vydláždil cestu k nesmrteľnosti.

Veľkú časť vecí si zobral štát z nezaplatených daní. Najviac dostala Jacqueline Picassová, a vnučky Marína a Bernard. Okrem toho všetci si mohli zobrať na pamiatku jednu z prác maliara. Marina si vybrala obraz, na ktorom bola Oľga Chochlovová, jej stará mama v mladom veku. Tragédia tejto rodiny však pokračovala. V roku 1977 sa v Paríži vo svojom dome obesila Maria-Thereze Valtierová a krátko pred výstavou diel Picassa v Madride sa v roku 1986 zastrelila vo svojej posteli Jacqueline Picassová. Inak povedané, čert nedal pokoj živým ani po svojej smrti.
 
Záver
Po spracovaní tejto témy sa nám odkryli dosiaľ pre nás neznáme stránky Picassovho života. Myslíme si, že aspoň sčasti sme pochopili jeho zložitú povahu, to, ako myslel, ako žil. V konečnom dôsledku sa nám ho však nikdy nepodarí pochopiť, pretože veľakrát  ani on sám seba nechápal. Nikdy sa príliš nezaoberal tým, prečo to, či ono kreslí, maľoval srdcom. Bol majstrom tvarov, snažil sa zobraziť ozajstnú pravdu so všetkou svojou krásou aj ohyzdnosťou. Nebol zástancom rozboru diel, podľa neho mohlo byť hocičo nakreslené len tak - bez veľkej príčiny. Na pochopenie jeho bohatého života, by bolo potrebné oveľa viac času, hádam aj niekoľko mesiacov. A tak pre nás Picasso ostáva aj naďalej skrytý pod rúškom tajomstva svojich nevyspytateľných činov.