Charakteristika vyučovacích koncepcií
Charakteristika vyučovacích koncepcií. Procesuálna a formálna stránka tradičných a reformných vyučovacích
koncepcií.
Koncepcia vyučovania – ucelený názor na cieľ, obsah, organizáciu a priebeh
vyučovací proces –
zladenie procesuálnej a formálnej stránky vyučovania
koncepcia tradičného vyučovania
reformného vyučovania
moderného vyučovania
koncepcia lasalianskej školy.
Procesuálna stránka – tvoria ju problémy učebného
procesu, ktorý pozostáva z procesu odovzdávania poznatkov žiakov a procesu osvojovania si poznatkov žiakmi, teda z vyučovania a učenia. Ňou
sa realizujú ciele a úlohy vyučovania.
Formálna stránka – pozostáva z uplatňovania zásad, foriem, metód a
prostriedkov vyuč. a učenia. Spočíva v tom, že pedagogický proces vzájomnej interakcie U-ž sa uskutočňuje v istých
organizačných formách vých-vzdel. práce.
Proces, stránka a formálna stránka sú vždy v konkrétnej vyučovanej činnosti jednotné,
pretože sa vzájomne podmieňujú.
Naše školy: najbeznejšie sa uplatňuje triedno-hodinová forma.
Znaky: 1. trieda ako
trvalý a nemenný celok – istý počet žiakov zoskupených podľa mentálnej, vedomostnej, vekovej úrovne, zverených triednym učiteľom.
2. vyučovanie v istých časových jednotkách podľa pevne stanoveného rozvrhu.
Tradičné vyučovacie koncepcie
1. Dogmatické vyučovanie – uplatňované v stredoveku
cieľ: príprava na posmrtný život a formovanie mravnosti
mládeže.
Obsah: 7 slobodných umení – gramatika, rétorika, dialektika, stronómia, aritmetika, geometria a muzika + latinčina
(univerzálny jazyk vzdelaného sveta)
Organizácia vyučovania: individuálna práca učitesa so žiakmi.
negatíva: pasivita ž,
uplatňovanie pamäťového vyučovania. V 17. stor. sa upúšťa od neho.
2. Katechizmové vyučovanie – prechod od
dogmat. k slovno-názornému vyuč. nielen pri vyučovaní katechizmu, aj pri vyuč. ostatných predmetov.
koncepcia: otázka –kládol ju U,
odpoveď – presne formulovaná naučený žiak.
3. Slovno názorné vyučovanie – je najpoužívanejšou spomedzi
všetkých koncepcií.
- najviac ho ovplyvnil J.A.Komenský(1592-1670) a nemec J.F.Herbart (1776-1841).
- hl. vyuč.
metoda. učiteľovo slovo, ktoré sa dopĺňa názornými pomôckami
- ž aktívnejší akov dogmatickom, ale je objektom, nie subjektov
vzdeláv.
- vzťah U - ž –učivo: výklad učiva učiteľom, zapamätanie si učiva žiakom a schopnosť ž reprodukovať učivo.
Pozitíva – najpoužívanejšia koncepcia je nenáročná na U prípravu a rýchle odovzdávanie vedomostí žiakom za maximálnej
aktivity učiteľa.
Negatíva – preceňovanie rečovej stránky vyučovania (verbalizmus), praktické stránky sú
podcenené, prehnané používanie faktografických poznatkov.
Prichádza sa na to, že názornosťou sa u detí vyvoláva záujem,
aktivizujú sa poznávacie funkcie, je to prehĺbenie priepasti medzi teóriou a praxou. Naprie tomu chyby.
-pod názornosťou sa myslí iba
skutočný predmet (dobré využitie modelu, schémy)
-názor sa preexponúva – demonštrujú sa deťom aj také objekty, kt. sú im
dostatočne známe zabúda sa, že názor je len východiskom poznania, nie celým poznaním
-z názornosti sa robí samoúčel: U nasilu
učí názorne, zanedbáva UO a vyuč. cieľ,
-zanedbávanie mravnej hodnoty názoru.
V 20. storočí sa začína reformné
hnutie zamerané na aktivizovanie žiaka:
Reformné vyučovacie koncepcie
1. Daltonský plán,
2. Wintská škola 3. Koncepcia pragmatizmu
1. Daltonský plán – vypracovala ho am. učieľka Helena Parkhurstová
a uplatnila v Daltone na SŠ. Vychádza z ped. názorov Montesoriovej, rozšíril sa medzi vojnami. V ČSR mu venovali pozornosť Příhoda,
Ulehla, Vrána. Ide o najradikálnšiu formu individuálneho vyučovania. Znaky:
a) upúšťa od kolektívnej formy vyuč. v triede, od rozvrhu
hodín, vyuč. hod.
b) samoučenie,
c) ročná učebná látka určená osnovami sa delí na mesačné programy, žiak ich preberá a
podpisom sa ich zaväzuje splniť,
d) nie sú triedy ale pracovne na daný predmet so špec. pomôckami,
e) učiteľ – odborník, sedí
v pracovni, dozerá na samoučenie žiakov,
f) testovanie a grafické hodnotenie: po skončení 10- mesačného programu
g) individuálne
tempo (20, 25, 30 dní pri plnení úloh),
h) hlavné predmety: mat, dejiny, biloógia, jazyky – samoučenie predpoludním,
vedľajšie
predmety: Tv, hudba, kreslenie – kolektívne učenie popoludní.
2.Winetská škola – najradikálnejšia forma
individualizovaného vyučoania, Am. išpektor Washburney ho 1.krát použil vo Winetke. Žiak pracuje samostatne, program má 2 roky, ľubovoľne
postupuje v jednotl. predmetoch, kontrola tesmtami. Po splení úloh zo všetkých predmetov žiak postupuje do ďalšieho bloku. Okrem samoučenia
prebiehajú aj kolektívne tvorivé činnosti.
3. Koncepcia pragmatizmu - koncepcia propagovaná J. Deweyom.
Podnecovanie žiaka k činnosti a k práci aktivizujúcimi metódami. Teória spojenia školy so životom (prvá teória v koncepciách).
Najvyššie kritérium pravdy je užitočnosť.
Práce v dielňach (kováčske, zámočnícke, krajčírske), spracovanie surovín, práca na
projektoch. Rozvrh hodín, triedy a vyuč. hod = prežitok. Teoretické vedomosti sú útržkovité, medzerovité, systematické opakovanie je takmer
vylúčené.
negatíva – nesystematickosť učiva, rešpektujú síce individuálne osobitosti a vekové zvláštnosti
žiakov, podceňujú však systematické osvojovanie si vedomostí (vedomosti neucelené, poznatky, útržkovité, medzerovité na nižšej úrovni),
podcenenie úlohy učiteľa vo vyučovacom procese.
Reformné vyučovacie koncepcie neprinášali očakávané výsledky, nové vyuč.
koncepcie vznikajú najmä v 2 polovici 20 storočia.
Moderné vyučovacie koncepcie
-zamerané na rozvoj myslenia
žiakov riešením problémových situácií v praxi,
-encyklopedické vzdelávanie v tradič. koncepciách i individ. vzdelávanie
v reformných koncepciách sa stáva nereálnym.
Problémové vyučovanie – vzniklo v 19 stor. v USA
Stará
škola – pamäťové učenie – nestačí (riešenie nových situácií, vedieť myslieť, riešiť problémy). didaktika pamäti sa mení na
didaktiku myslenia.
Turek PV – činnosť žiaka je zacielená na osvojenie si vedomostí a spôsobov činnosti prostredníctvom analýzy
problémových situácií, formovania problémov a ich riešenia vytýčených hypotéz a ich verifikácie
Problémové učenie učí ž nielen
myslieť, ale aj nebáť sa riešiť problém upevňuje vôľu. Vyriešením problému stimuluje žiaka do ďalšej práce.
Druhy
problémov: orientačné – získať informácie o objektívnom svete
rozhodovacie – v procese
rozhodovania sú prejavom nedostatku informácii u jedinca
výkonné – vznikajú, vtedy keď sa realizuje rozhodovanie.
Podľa toho koľko majú riešení s jedným - konvergentným alebo s množstvom divergentný. Podľa obtiažnosti zložité, konkrétne,
teoretické, praktické. Ďalej jedno článkové, viacčlánkové.
Filozofickým základom je pragmatizmus, zásluhou Johna Deweya. Svoj model
štrukturoval do 5 fáz (podľa Obdržálek)
1 suggescions – podnety, návrhy (vplyv ťažkostí generuje podnety, n. možného riešenia)
2 intelektualizácia ťažkostí (systematické skúmanie prob., od nejasnosti k podstate probl.)
3 hypotézy (pravdepodobný prístup
riešeniu problémov, formulácia prostriedkov na rieš)
4 argumentácia (vyvodzovanie, zdôvodňovanie log. dôsledkov z prijatej
hypotézy)
5 testovanie (hypotézy sú overované pozorovaním, experimentom, praktickým konaním, testovaním sa hypotézy potvrdí alebo
zamietne.
Pri riešení problému – nastolenie- vyriešenie - kontrola. Elementy známe aj neznáme (adekvátne zastúpenie
v pomere 1/2:1/2 – ak by sme báli iba neznáme elementy, problém je neriešiteľný, musíme si potom tomu niečo doštudovať. Pán Lernej a
poľ. pedagóg Okoň doporučujú U organizovať probl. situácie, formulovať problémy (naučiť ich to), to pomáha už pri riešení a overovaní,
riadiť proces a pomáhať pri upevňovaní takto získaných poznatkov. môžeme riešiť individuálne, skupinovo, celá trieda.
Metódy problémového vyučovania (Obdržálek, 1992)
1 Problémový výklad – prezentuje vývoj problému a
logiku jeho riešenia. Uplatňuje sa dokazovanie, overovanie a vysvetľovanie
2 heuristická beseda – (Sokratovská metóda)
– pracovali ňou viacerí filozofi (aj Pán Ježiš používal týmto spôsobom formulované otázky). V hodnotení otázkami privádzame žiaka
k pomerne novému výsledku. Rozvíja logické myslenie, kritické poznávanie, učí samostatnosti. Býva však málo úsporná na čas, namáhavá
pre učiteľa (vymýšľanie otázok), rozptyľuje vyuč. proces.
3. situačná( prípravná) metóda – konfrontácia
názorov na riešenie konkrétneho prípadu z praxe vyžaduje si riešenia zodpovedajúce povahe a náročnosti problému.
4. výskumná
metóda – metódy výskumu uplatňované v didaktickej praxi (metódy logické, historické, empirické). Náročné pre U i ž.
Zdokonaľujú log. myslenie
Všetky metódy probl. vyuč. možno využiť i vo všetkých typoch škôl, na všetkých predmetoch.
Dôležité je zvážiť: vek žiaka, rozumovú vyspelosť, zmyslové danosti žiaka a najmä psychologické aspekty vyučovacieho procesu.
Programové vyučovanie - /PV/
-koncepcia vyučovania riadená programom. Východiskom je behaviorizmus /vnútorný život čl.
sa odráža v jeho neverbálnom konaní a správaní/ - skúma správanie, vzťah medzi vedomím a správaním, podnetom a reakciou. Objaviteľom
program. vyučovania je Skinner (1954). Ďalší zaoberajúci sa program. vyuč.: Pressey, Crowder, Pask a i. U nás práca: Toligerová, D. a kol:
Princípy programového vyučovania.
Princípy PV:
1. Učivo je rozdelené logicky na malé
kroky
2. Zásada aktívneho reagovania učiaceho sa spočíva v metóde Otázka - odpoveď :
a) tvorbou
odpovedí (Skinner)
b) tvorbou odpovedí (Pressey)
3. Princíp bezprostredného overovania – žiak za každú odpoveď
dostáva info o kvalite svojho výkonu
4. Princíp vlastného tempa – pri riešení úloh si ž volí vlastné tempo, ak sa
vie 1 úloha, pokračuje sa ďalej. Program je stavaný tak, aby ž mohol samostatne pracovať, porovnávať nové info, vyhľadávať vnút. vzťahy,
zovšeobecňovať. Program má zhrnutia (zovšeobecnenia kapitol), aby sa učivo upevňovalo.
Druhy programovania:
a) lineárne – žiaci postupujú direktívnou cestou od jedného kroku k druhému
info 1 – info 2 – ot- rieš –
info – info – ot – rieš ...
b) vetvené – žiakova odpoveď ale aj druh chyby spoluurčuje ďalšiu cestu (program má
viacero ciest, žiak postupuje podľa nadania, dispozícií)
I1 –I2 – Ot......
1a 1b......
c) alternatívne
programovanie – rozčleňuje učivo na jednotl. kroky otázkami. Info vo forme otázok, v prípade správnej odpovede môže žiak
pokračovať, v prípade chyby sa vracia späť a rieši úlohy inou variantou.
d) adaptívne programovanie –
náročnejší typ programovania, ktoré umožňujú vyučovacie stroje. U môže modelovať rozlič. situácie (forma kooperatívnej konverzačnej
hry U a ž).
Hodina má 3 časti: pred programovaním – príprava, opakovanie z minula
na
programe – tichá – práca na programe, ak má 3/4 spravené pokračuje sa ďalej, program má asi 15 minút.
po
programe – hlasná – po oddychovom čase, sústrdenie na ďalšiu prácu
Prednosti: precízne
formulovanie požiadaviek na ž (log. štruktúra úloh)
motivovanie ž k činnosti, udržiavanie aktivity ž,
uplatnenie indiv. tempa,
objektivizácia hodnotenia ž a jeho učenia, podporuje sebadôveru.
Nedostatky: - obmedzovanie tvorivosti (deti robia to,
čo počítač vyžaduje)
- obmedzenie výchovného pôsobenia U.
Skupinové vyučovanie
- zakladateľ
francúzsky učiteľ p. Cousimet (kozime).
Z obsahovej stránky rozlišuje:
a) Práce tvorivého charkteru –
voľné práce, deti ich robia kedy chcú (Vv, výrobky z dreva, lepky). Učiteľ deti nekritizuje, ale im radí, pomáha
b) Činnosti,
v kt. žiaci získavajú poznatky a osvojujú si učivo.
Vyučovanie sa nečlení na tradičné predmety, ale na 4
kategórie: - prírodovedné,
- zemepisné,
- meranie a matematika,
- historické práce.
Gramatika sa
nevyžaduje, lebo nedzodpovedá záujmu detí, naučia sa ju z prepisovania tlačeného textu. neexistujú pevné UO, ani rozvrh hodín.
Švajčiar Guyer – SV forma vyučovania pri ktorej je trieda rozdelená na podskupiny s niekoľkými žiakmi 5 –6 členov. Ktorí tichou
prácou spoločne spracúvajú činnosti väčšej témy, za pomoci starostlivo vybraného, podľa možnosti samostatne zaobstaraného sprac.
materiálu.
Podľa Schweizera možno skupinové vyuč. použiť:
- vo fáze prípravných prác
na spracovanie nejakej témy (výlet, exkurzie, vychádza)
- vo fáze nadobúdania nových poznatkov – samost. spracov. témy podľa
nahromadených poznatkov
(SOČ-ka, seminárka...)
- vo fáze rozpracovania, expresia a praktického použitia (spájanie vedomostí
z rozlič. oblastí)
- vo fáze upevňovania a prehlbovania, prípadne preverovania vedomostí (písomka – sk A,B)
Delenie skupín - podľa prospechu (A,B, C,...), lavíc, pohlavia, záujmov, na skupiny ktoré riešia rozličné úlohy a iné
rovnaké úlohy, partnerské skupiny (vo dvojiciach)
a) prvotná, neformálna – vzniká spontánne (priateľsky) vzťahy –
osobné kontakty
b) formálna – utvárajú sa s istým cieľom, kt. urč. spoločnosť (krúžok, trieda) - zámerne
c) podľa kritérií(Švec):
1, ktirérium rovnakej mentálne úrovne, tu sa dosahuje posun – integrácia
2)
krit. rovnakých špeciálnych schopnosti (záujmové krúžky)
3) krit. funkcionálnej homogénnosti pri soc. zoskupení
4) krit. kompenzácie
5) krit. diferencovanej kooperácie – žiaci rozličných schopností kooperujú pri riešení
problému.
Druhy SP:
jednotná SP – skupiny pracujú s rovnakým problémom - zreferovanie
(tu dochádza k opakovaniu)
diferencovaná SP 1. skup. pracuje na časti úlohy, kt. sa viaže na hlavnú úlohu
2. skup. - tá istá úloha ale z iných hľadísk – zložitá príprava
brigádnicka SP – pri úlohách
výrobného a praktického charakteru.
Klady – rozvoj soc. kontaktu, návyky na spoločnú prácu, vedomosti sú trvácne, podpora
sebadôvery, tvorivosť
Nedostatky – pasivita niektorých žiakov, nezdravé súperenie, starostlivá príprava.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta