Metódy pedagogickej diagnostiky a hodnotenia žiakov

Spoločenské vedy » Pedagogika

Autor: kajka
Typ práce: Učebné poznámky
Dátum: 08.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 037 slov
Počet zobrazení: 38 445
Tlačení: 1 148
Uložení: 919
Metódy pedagogickej diagnostiky a hodnotenia žiakov. Otázky odmien a trestov, školská úspešnosť a neúspešnosť žiakov. Možnosti odbornej spolupráce a pomoci žiakom.
 
Pedagogická diagnostika vo výchovno-vzdelávacom procese
 
PG. diagnostika – špeciálne odvetvie PG, kt. sa zaoberá teoretickými metodologickými problémami objektívneho zisťovania a hodnotenia vých – vzdel. procesu.
V rámci zložiek výchovy sa hodnotia: vedomosti, spôsobilosti, návyky, postoje, pozn. procesy, záujmy s pod.
PG diagnóza a diagnóza žiaka, kt. prichádza do školy si vyžaduje starostlivosť a je dôležitý doplnok pri utvorení si celostného obrazu o jeho predchádzajúcom živote.
Rozdiel medzi PG a medicínskou diagnostikou:
1. v cieľoch:   M. diag. je východisko pre terapiu, cieľoúspešná liečba
PG. diag. – je východisko je úspešné pôsobenie tzv. výchova a vzdelávanie
2. v diagn. činnosti: po uč. orientačnej diagnóze – odborné vyšetrenie.
Spoločná črta: snaha pomôcť, zabezpečiť rovnováhu medzi  požiadavkami na dieťa a jeho možnosťami.)
 
  Aby sme mohli javy ohodnotiť, najprv ich treba správne pozorovať. Metódy PG diagnostiky (PgD) sú príbuzné s pedagogikou a psychológiou. Osobnosť človeka má pedagog.-psychologické (zisťovanie psychologických príčin) a sociálneho (aj sociálne podmienky môžu byť príčinou stresov).  Objektívny pohľad na jedinca môže teda vzniknúť ako výsledok komplexného prístupu.
  Pedag. diagnostika hovorí o viacerých častiach výchovno-vzdelávacieho procesu a ich kvalitách. Výslednicou všetkých činností hodnotenia je posúdenie žiaka, triedy ako prospievajú, situácia v triede, klíma a pod. PgD ako proces diagnostikovania žiakov je samostatná vedná disciplína.
 
  Význam PgD pre vyučovanie a učenie žiakov je:
- v plánovaní ďalších výchovno- vzdel. postupov
- v korekcii učenia žiakov
- pre diferenciáciu žiakov, posúdenie ich úrovne, tiež skupín žiakov (aj disciplína,  správanie).
 
Fázy diagnostiky z časového hľadiska:
Mikrodiagnóza – uskutočňuje sa na každej jednej vyuč. hodine v rámci interakcie (momentálne reakcie učiteľa na žiakovo  správanie, odpovede a pod.)
Základná (denná) diagnóza – učiteľ si zhodnotí efektívnosť vyučovania v rámci jedného dňa, ako žiaci učivo pochopili, je náročnejšia pre U, lebo musí ž sledovať aj počas prestávok, ako sa prejavujú celý deň.
Zhrňujúca (zovšeobecňujúca) – dlhodobé diagnostikovanie žiaka a skupín žiakov, záverečné hodnotenie žiaka, vzniká sústavným sledovaním žiaka, podieľa sa na nej veľa U a výchovný poradca, hlavne triedny U.
 
PgD z hľadiska informačného a formálneho:
  neoficiálna – U si ju robí len sám pre seba, pre svoje potreby
  formálna – určená pre verejnosť (napr. pre súd, rodičov, sociálne oddelenie).
 
 
PgD podľa zamerania:
  diagnostika predškolskej výchovy
  diagnostika základnej školy
  diagnostika strednej a vysokej školy
  diagnostika špeciálnych škôl (osobitné školy)
  diagnostika vojenských škôl
  diagnostika mimoškolskej činnosti a výchovy mimo vyučovania
 
PgD má pedagogický charakter a informatívno - hodnotiacu funkciu. Formuluje normy, zásady praktického postupu v pedag. činnosti. Úlohou je skúmať, akými prostriedkami je možné úspešnejšie plniť výchovno-vzdelávacie ciele.
Hodnotenie: stav hodnotiaceho subjektu k hodnotenému objektu. Je to záverečná etapa vyučovania, poskytuje pre U spätnú väzbu,  U potom môže zmeniť svoje metódy a tým zefektívniť vyučovací proces. Známka je dosť subjektívne meradlo, záleží na emociálnom stave U a zrelosti U. Cez hodnotenie vidí U ako hlboko absorbovali ž učivo. Hodnotenie môže byť formálne (má podobu klasifikácie, ktorej musí predchádzať skúšanie) a neformálne (U hodnotí náhodne, nezámerne pri každej odpovedi ž – mimika, gestikulácia atď)

Základné nedostatky PgD:
Chýbajúca analýza chýb, schematickosť, povrchnosť, nízka objektivita, chýbajúce jednoznačné normy. Tiež nepresné informácie o správaní žiaka, predčasné U zovšeobecnenie, zaznamenávanie len negatívnych javov U, ak sa U nepozerá na všetky príčiny správania ž. Pri všetkých týchto chybách nám objektívny pohľad uniká.
 
Ako sa vyhneme chybám:
Žiaka posudzujeme ako jednotlivca, ale s pohľadom aj na triedu, celý ročník. Musíme prihliadať na schopnosti a možnosti ž, pozrieť sa na prospech aj v iných predmetoch, žiakov vek, fyzilogické a psych. danosti, pozerať sa na cieľ našej činností (výchovný, vzdelávací).
 
  Špeciálnopedagogická diagnostika
Každé dieťa je individuálna osobnosť a potrebuje špeciálny prístup. U však málo vedia i dbajú na diagnostikovanie. Stále prevláda rutinný prístup k ž – tzv. zaškatuľkovanie.
ŠPgD je súhrn metód, procesov, ktorých výsledkom je stanovenie diagnózy (z gréc. Dia – hĺbkový, Gnosis – poznanie). Zaoberá sa zistením príčin, prečo vznikol u ž problém.
Diagnostikovania by sa mali zúčastniť: lekár, psychológ, sociálny pracovník, špeciálny pedagóg a mali by pôsobiť tímovo.
Metódy ŠPgD: postupy, prostredníctvom ktorých sa získavajú také poznatky o vyšetrovanej osobe, na základe ktorých možno sformulovať diagnózu. Majú poznávací charakter. za cieľ majú poznávať dieťa a pomôcť mu.
Diagnóza – vymedzenie najvýznamnejších znakov a vlastností postihnutého jedinca vzhľadom na jeho výchovu a vzdelávanie.
Technika – spôsob použitia  pomôcky alebo súboru  pomôcok pomocou ktorých sa daná metóda aplikuje.
 
Delenie metód ŠPgD:
 
A. podľa toho, čo sledujú sú zamerané na:
- úroveň vedomostí (školských, všeobecných)
- úroveň vývinu reči (hovorenej, písanej)
- úroveň správania sa (v škole, rodine, pri učení, hre, vychovanosti, soc. vlastností v škole, v rodine
- úroveň výsledkov činností (pracovnej,  písomnej, hudobnej)
- úroveň motoriky (jemnej, hrubej)
- úroveň zručností a návykov (sebaobsluha, hygiena)
- lateralitu
- funkčnosť senzorických orgánov (zrak, sluch, hmat)
- špecifická predchádzajúceho života (biologické, psychické)
B, podľa toho, ako zisťujú poznané metódy:
-  pozorovanie
-  exploračné (dotazník, rozhovor, riadený rozhovor)
-  diagnostické skúšanie (písomné, ústne, praktické)
-  testy (diagnostické, logopedické, motoriky, laterality)
-  orientačné skúšky zmyslových orgánov
-  rozbor a hodnotenie výsledkov (písom., výtvarných a iných prác)
-  kazistické (štúdium prípadu) a prístrojové
C, podľa toho na čo sa zameriavajú - výkonné
- funkčné 
- anatomické
D, podľa tohto, či sú zamerané priamo na aktivitu jedinca alebo len s ním súvisiace zdroje
- priame
- nepriame
 
Vlastnosti diagnostických metód:
a) reliabilita – spoľahlivosť (výsledky aj po viacerých opakovaniach totožné alebo s malou odchýlkou)
b) validita – postihuje do akej miery, je metóda vhodná a platná
 
Pri aplikácii metód treba rešpektovať tieto princípy:
- komplexnosti (kompletný, tímový prístup)
- všestrannosti vyšetrenia (to je  predošlý princíp uplatnený v každom jednom obore)
- dynamickosti   – vyšetrenie nielen aktuálnych schopností, ale  predovšetkým potencionálne a perspektívne možnosti dieťaťa.
- princíp modifikácie – každá metóda vyžaduje určitú obmenu t.j. prispôsobenie druhu a stupňu postihnutia.
 
POZOROVANIE
  Francúz Segiun prvý popísal túto metódu ako proces kde prostredníctvom jedného javu rozoznávame druhý. Je to cieľavedomé, plánovité (tzv. učenie cieľov, techniky, metód) a sústavné vnímanie  javu a premetov, odhaľujú podstatné súvislosti danej skutočnosti. Má znaky výskumnej metódy. Je zamerané na diagnostikovanie osoby, javu s cieľom rozpoznať najvýznamnejšie znaky a príčiny, ktoré spôsobili určitú skutočnosť.
Pozorovanie:   - priame a nepriame (sprostredkované cez niekoho)
- zúčastnené (diagnostik sa začlení do skupiny, ktorú pozoruje)
- nezúčastnené (sledovanie skupiny zvonku)
- krátkodobé (musí byť robené opakovane)
- dlhodobé (aj niekoľko rokov)
  Výsledky pozorovania zhrnieme do protokolu pozorovania, ten je nutný.
 
EXPLORAČNÉ  METÓDY
  Exploráciou sa rozumie vyšetrovanie kladením otázok. Zaraďujeme tu: rozhovor, radený rozhovor a dotazník. Je to priama alebo sprostredkovaná interakcia medzi skúmaným jedincom a diagnostikom, ktorá sa realizuje pomocou otázok a odpovedí, či  riešením problémov formou  ústnej, posunkovej alebo písanej komunikácie.
 
  Dotazník – empirická diagnostická metóda na získavanie informácií o postihnutom alebo narušenom jedincovi. Pri tejto metóde diagnostikovaná osoba spravidla sama alebo s pomocou inej osoby, ústne resp. písomne odpovedá na kladené otázky. Skúmaná osoba na základe písomne položených otázok písomne odpovedá o určitom vymedzenom okruhu problémov. Pomocou dotazníka možno zisťovať skutočnosti o diagnostikovanej osobe bez toho, aby diagnostik bol nútený byť s ňou v priamom kontakte.
Pri zostavovaní dotazníka platia tieto  zásady:
  - výstižne formulovať problém, presný cieľ do akej miery mi môže dotazník pomôcť
  - znalosť prostredia diagnostikovaného
  - znalosť druhu postihnutia diagnostikovaného
  - účelnosť otázok
  - overenie validity
Výhody: anonymita, ekonomickosť, spracovanie veľkého množstva, rýchle vyhodnotenie
Nevýhody: nemožnosť klásť doplňujúce otázky, istá povrchnosť, nemožnosť kontrolovať pravdivosť odpovedí. 
Rozhovor - zhromaždovanie dát, ktoré je založené na priamom dotazovaní, verbálnej komunikácii výskumného pracovníka a respondenta.
Rozhovor rozlišujeme: -  individuálny a skupinový
-štandardizovaný (znenie a poradie otázok je presne určené a pripravené – interviev)
-neštandardizovaný (prebieha pružnejšie, výskumník má pripravené len zákl. otázkyň
-pološtandardizovaný (je najlepší, najprv respondenta uviesť do témy, nepýtať sa hneď otázkou „na telo“. Je potrebné počúvať odpoveď jedinca, nie násilnou formou ju ťahať z neho, dávať pozor na neverbálne prejavy a mimiku)
Rozhovor U s rodičom: nehovorte verejne o chybách dieťaťa, ináč sa bude rodič vyhýbať škole, združeniam a samému U. Ak je rodič bezmocný a kapituluje, U ho má presvedčiť o opaku a až tak konať ďalej.
Rozhovor U s učiteľom, psychológom: keď chceme vedieť príznaky nejakej poruchy ž už v predškolských ročníkoch, zájdeme za predošlým triednym U, pozrieme jeho predošlé zošity, práce. U by mal komunikovať so psychológom, radiť sa s ním a psychológ by nemal zasahovať do kompetencie U. U má veľkú výhodu, že pozná dieťa, ktoré učí. Rozhovor U s dieťaťom je veľkým prameňom, zdrojom potrebných informácií. Poz:+ ot. psych.č.11
 
DIAGNOSTICKÉ SKÚŠANIE
Treba ho odlišovať od klasifikačného skúšania. Sleduje skôr slabé miesta v sústave poznatkov jedinca, analyzuje, aby sa na základe výsledkov určili korekčné postupy. Cieľom je tu teda pomoc. Do tohto typu skúšania sa zaraďujú aj skúšky netypické pre klasifikačnú prax (skúšky laterality).
-Ústne skúšanie má formu riadeného rozhovoru, skúšaná osoba priamo odpovedá na pripravené otázky, rieši problém alebo reaguje na pripravené podnety. Delí sa na skúšanie vedomosti (všeobecných, predmetových, špecifických) a úrovne hovorenej reči (obsahová stránka, formálna stránka, výslovnosť, tempo, hlasitosť, ...)
-Písomné skúšanie: ním zisťujeme úroveň osvojenia písania, úroveň osvojených poznatkov, z jednotlivých predmetov, schopnosť vyjadrovať svoje myšlienky pomocou písania. Môžeme sa pri ňom zamerať na: skúšanie vedomostí alebo výkonu (osvojenie písaných znakov, gramatiky, rýchlosti písania). Dôležitou  súčasťou pís. skúšania je dôsledná analýza chýb, najmä systematických, t.j. chýb, ktorých sa žiak nedopúšťa náhodne.
-Praktické skúšanie: zameriava sa na zisťovanie neverbálnych schopností v rôznych oblastich aktivity jedinca. Sem patrí:  skúšanie úrovne (hrubej a jemnej motoriky)
skúšanie laterálnej preferencie (motorickej, senzorickej)
skúšanie fungovania zmyslových orgánov
METÓDA TESTOV
Test sa stáva diagnostickou metódou vtedy, keď sa výskumne overí jeho validita a reliabilita. Ide o sústavu zámerne zostavených otázok alebo  úloh na ktoré má skúmaná osoba odpoveď, alebo ich má riešiť či vykonať. Podmienky a spôsob hodnotenia sú tu presne určené, testy vytvárajú podmienky na objektívne hodnotenie. V rámci ŠPgD ich delíme na:  didaktické
logopedické
testy laterality a
testy motoriky
  Musíme sa ale vyvarovať mechanického vyhodnocovania a vysvetľovania testov. Výsledky získané testom treba  porovnávať s výsledkami iných techník či metód. Možno porovnávať výkon postihnutého s výkonom intaktných jedincov.
 
Didaktické testy: sú variantom písomnej formy skúšania. Pozostávajú zo súboru otázok, ktoré sú zoradené tak, aby reprezentovali príslušnú časť učebnej látky. Ich aplikácia predpokladá u diagnostikovaného osvojenie písanej reči na adekvátnej úrovni. Aj v tomto prípade ide o dôslednú modifikáciu testu vzhľadom na príslušné postihnutie. Požaduje sa modifikácia obsahu, formy a spôsobu administrovania testu. Zostavuje ho tím odborníkov.
- normatívne testy: určujú či výkon jedinca je v porovnaní s normami získanými štatistickým spracovaním tohto testu je podpriemerný alebo nadpriemerný.
- kriteriálne testy: zamerané na učebnú látku, ktorú si mal ž za sledované obdobie osvojiť.
Norm. a ktir. testy sú štandardizované. Neštandar. testy si zostavujú špeciálni pedagógovia podľa individuálnych cieľov.
 
ŠTÚDIUM PRÍPADU
Spočíva v dôkladnom štúdiu všetkých dostupných písomných a iných materiálov o postihnutom jedincovi, v ich diagnostickom zhodnotení a formulovaní záverov. Ide tu o výsledky lekárskych, psychologických, sociálnych vyšetrení a skúmaní, príp. o súdne spisy, pedag. denníky, posudky inštitúcií, školské vysvedčenia jednotlivca. Dôležité sú údaje o psychomotorickom vývine, o prekonaných chorobách, údaje o prostredí, v ktorom jedinec vyrastal. Je to tzv. retrospektívna diagnostika – faktory vplývajúce na jedinca v detstve.
  Získané údaje sa posudzujú z týchto aspektov:
vývin, psycho-sociálne narušenie, bohatosť podnetov z okolia
traumy, prekonané choroby, iné determinanty vývinu
Pri štúdiu prípadu je dôležité všetky sledované premenné porovnávať s príslušnými vývinovými normami.
 
ROZBOR VÝSLEDKOV ČINNOSTI
Výsledky činností predstavujú dosiahnutú úroveň v rámci výchovných, vzdelávacích alebo záujmových aktivít jedinca. Možno ich získať analýzou a hodnotením výsledkov:
-písomných  prác (slohy, diktáty, životopisy)
  -výtvarnej činnosti (výkresy, rysy, modely)
  -záujmovej činnosti (výrobky z rôznych materiálov)
Diagnosticky sa hodnotí:
-úroveň v porovnaní s predpísanými učebnými osnovami pre daný postupný ročník a typ školy
-dosiahnutá úroveň v porovnaní s očakávanou úrovňou intaktného jedinca v tej istej činnosti.
Hodnotenými znakmi sú náročnosť na intelektuálnu činnosť, zručnosť, vytrvalosť, predstavivosť, chyby, čas potrebný na zhotovenie výrobku a pod.
Rozbor hodnotenia výsledkov činnosti jedinca pomôže:
  -identifikovať špecifické vývinové poruchy (dysortografie, dysgrafie, ...)
  -pri profesiovej orientácii o voľbe povolania
  -zisťovať sociálne vzťahy (kresby  s agresívnymi farbami)
  -utvoriť ucelený obraz o diagnostikovanej osobe
 
OTÁZKY ODMENY A TRESTOV
Výskum manželov Harkworových: Jedna experimentálne skupina (ES) bola po výkone učiteľom pochválená, druhá ES pokarhaná, tretej nepovedal nič. Výkon žiakov po hodnotení bol takýto: Pokarhaná skupina mala v porovaní s predchádzajúcim výkonom klesajúci ráz. Pochválená skupina stúpajúci výkon, kým tretia skupina stagnovala.. Sledoval sa dlhodobý účinok trestu a pochvaly.
  Prof. Ďuríčeková tvrdí: Nie sme za nepoužitie trestov (ak sú primerané činu a veku dieťaťa). Trestom pre dieťa môže byť aj obyčajné slovné pokarhanie, pohrozenie, zdvihnutie obočia, prsta. ALE! Pri použití trestu si treba uvedomiť: každý trest ponižuje človeka, prináša so sebou atmosféru strachu, frustrácie, neurózy, zakomplexovanosti. Deti, ktoré sú od detstva vychovávané viac trestami, sú v neskoršom období agresívnejšie a je predpoklad, že v budúcnosti budú presne tak jednať s ostatnými.
  Celá naša detská populácia je vychovávaná už od útleho veku viac zákazmi, príkazmi ako odmenami.  V detstve rodič, či učiteľ hovoria: nechoď, nerob, nepustím ťa, uč sa, stoj tu .. Deti sú systematicky riadené do pozície slabých, neschopných, zakomplexovaných ľudí, ktorí  sa v rozhodujúcich situáciách potrebujú o niekoho vždy psychicky oprieť. Toto nie je formovanie silnej osobnosti. Byť osobnosťou znamená najskôr byť sám sebou, slobodným, nezávislým, jedinečným, sebavedomým v zmysle dôverovať si a poznať svoje prednosti, byť rozhodným a tvorivým. Odmeny a tresty sú motívy, ktoré zvonku motivujú človeka k činnosti.
 
ODMENY
 
- ich úspešnosť závisí od autority pedagóga a častosti ich aplikácie.
Pozitíva odmien: vyvolávajú príjemné citové zážitky, pôsobia na sebarealizáciu, zvyšujú výkonnosť žiaka.

Zásady správneho určovania odmien: -minimálny časový interval (medzi činom a odmenou)
  -optimálna frekvencia odmien
  -disponovanie rôznou škálou odmien
  -zabezpečený súhlas zo strany žiackeho kolektívu
  -nechváliť prehnane alebo frázovite
  -spravodlivosť a individuálny prístup
  -zhodnotiť mieru vynaloženého úsilia
-s vekom narastá účinnosť pochvaly
 
TRESTY
- ich negatíva spočívajú v tom, že:  -sú založené na strachu
  -strácajú účinok ak si žiak na tresty zvykne
  -u citlivých žiakov vytvárajú neurózy
  -trest môže narušiť vzťah U a ž, niekedy i natrvalo
  -ž si môže vytvoriť stratégiu obchádzania trestu (lož)
  -trest prináša ž nežiadúce poučenie, že silnejší môžu trestať slabých
Typy trestov:  -pokarhanie (účinnosť záleží od vzťahu U a ž)
-zákazy (účasť na školskom výlete)
-ignorácia (používa sa v rodinnom živote, ak trvá dlho vzťah
-oznámenia (rodičom, zápisy do žiackych knižiek)
-tresty prácou –písomné (100x prepíš určité slovo – je to neúčinné a nevhodné)
-telesné tresty (sú zakázané, majú krátkodobý účinnok, vyvolávajú agresiu)
 
Formy trestov v PG praxi:
1. odloženie výhody alebo zábavy pre žiaka
2. odopretie alebo zákaz výhody
3. vyjadrenie nesúhlasu
4. napomenutie
5. vylúčenie z kolektívu – napr. pri hre ak podvádza
6. pokarhanie učiteľom
7. pokarhanie pred žiackym kolektívom
8. pokarhanie pred riaditeľom školy
9. zápis do tr. knihy – mnohí pedag. to zneužívajú, často zápisy aj za to, za čo deti nemôžu
10. návrh na zníženie známky zo správania
11. realizácia zníženia
12. prepadenie z 1 triedy do 2.
13. preradenie z 1 školy do 2 – po porade s rodičmi, psychológom
14. podmienečné vylúčenie zo školy
15.  úplné vylúčenie zo školy
 
Zásady správneho využívania tretov: - hneď po priestupku, musí byť prirodzeným následkom toho, čo urobil
  1. žiak má vediť prečo je tretaný (presné pravidlá hry, kritériá na žiaka)
  2. po odpykaní trsti prejsť do normálneho stavu
  3. veľkosť trstu má byť úmerná priestupku, nie veľkosti môjho hnevu
  4. nikdy nekarhať a nehodnotiť celú osobnosť žiaka
  5. nezosmiešňovať žiaka (sarkazmu, irónia)
  6. netrestať žiaka za neurotické prejavy, neúspechy v škole podmienené neurózy
  7. trest kombinovať s odmenou
  8. trestať so znalosťou motívov

Pokarhanie: je účinnou metódou (u mladších žiakov). Deti majú potrebu byť uznávané a schválené dospelými. Ak majú dostatok pozornosti dospelého, chcú aby to bola pozornosť schvaľujúca. To súvisí s ich potrebou spoločenského prijatia a potrebou sebavedomia. Keď im U pochvalu upiera, zle sa cítia a považujú s aza vyradených zo sociálnej skupiny, zvlášť ak má trieda učiteľa rada a váži si ho. Deti takých učiteľov pokladajú za spravodlivých sudcov, preto po karhaní trpia pochybnosťami o svojej vlastnej hodnote. Začínajú sa správať želaným spôsobom čím sa dobrý vzťah učiteľa a žiaka rýchlo obnoví.
 
Školská úspešnosť a neúspešnosť žiakov. Možnosti odbornej spolupráce, pomoci žiakom.
 
Úspech / neúspech – zážitkové stavy, ktoré sú:
1. protichodné – vo svojich kvalitách, pričom najvýraznejšie sú na póloch, kým smerom k stredu ich kvalita slabne
2. dynamické – z hľadiska trvania
3. emocionálno-hodnotiace – vo vzťahu človeka k vlastnej činnosti
 
Úspech je žiadúci výsledok činnosti a je atribútom určitého výkonu v učení. Je výsledkom hodnotenia žiakovho výkonu.
  V podmienkach rôznych typov škôl je úspech limitovaný učebnými osnovami – predpísaným množstvom učiva, ktoré má žiak za určitú dobu zvládnuť. Ak je žiak vyznamenaný je úspešný. Ak neprospel je neúspešný. Pohľad na túto problematiku je jednostranný, pretože sleduje len plnenie vzdelávacích činiteľov.
 
Úspešnosť je črtou osobnosti. Má relatívne stálu štruktúru.
A.  je bipolárna s rôznymi stupňami. Každý žiak zaujíma určitú pozíciu na škále úspešnosti. Pozícia nie je stála, záleží od danej situácie.
B.  Je dominantná – ovplyvňuje prejavy aktivity žiaka
C.  Má univerzálne črty osobnosti. Vyskytuje sa u každého človeka, len v inej miere.
 
Úspešnosť súvisí so zdravotným stavom, motiváciou, spoločenskými potrebami človeka (prestíž, uplatnenie sa). Tiež súvisí s emocionalitou, pretože úspech prináša citové uspokojenie. Neúspech zasa nepokoj, depresie, smútok, strach, ktoré brzdia žiaka v jeho učebnej činnosti.
  Výkony žiakov sú posudzované známkami. Vyjadrením úspešnosti je dosiahnutý prospech. ALE! Je potrebné naučiť deti učiť sa nie pre známky, ale aby to vedeli „pre seba“, pre život. TEDA: presúvať hodnotenie ž do polohy slovnej. Tu je však potrebné robiť psychologickú propagandu smerom k rodičom, ktorí sa naďalej dožadujú známok u svojich detí, myšlienkové procesy (analýza, porovnanie, ...), neosvojenie si racionálnych metód učenia.

Pri analýze príčin musíme mať vždy na zreteli: - neprospievanie žiakov je Bio-socio-psychický jav
- málokedy vystupuje len jedna príčina.
 
Neprospievanie žiakov je spoločenský jav, preto na jeho riešení musí záležať všetkým. Základnými činiteľmi v hodnotení úspešnosti sú nielen vedomosti, zručnosti, ale aj jeho charakterové vlastnosti ako vytrvalosť, dôslednosť, usilovnosť celkový pracovný štýl.
Neprospievajúcim žiakom najviac škodí nezáujem U o ich prácu a zo strany rodičov neustále nútenie k učeniu.
Nesprávny je postoj U, ktorý pre zlyhanie v učení, stanoví žiakovi post „neprospievajúceho, zlého žiaka“. Naopak, žiak vidí vo svojom neúspechu zlý postoj U k nemu, ľahostajnosť a nespravodlivosť U.
 
Prevencia neprospievania
  U by si mal všímať psychické predpoklady a schopnosti žiakov. Postoj U by mal byť ku každému žiakovi individuálny (zohľadňujúci vplyv rodiny, okolia, osobitostí žiaka). U by mal naučiť žiaka  „učiť sa“, rozvíjať tvorivé myslenia žiakov, vzbudzovať kladný postoj žiaka k učeniu, jeho učebnú činnosť stavať na podchytení záujmov. Pre žiaka je potrebné posilňovať systematickosť v práci, žiak si má vytvoriť vlastný štýl učenia.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Učebné poznámky z pedagogiky



Odporúčame

Spoločenské vedy » Pedagogika

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.052 s.
Zavrieť reklamu