Vypracované otázky z pedagogiky

1. Súčasné vedecké chápanie pedagogiky, jej význam pre budúcu profesionálnu orientáciu učiteľa. Systém pedagogických vied, príbuzné vedy a ich vzájomné vzťahy. Význam pedagogiky pri formovaní osobnosti.
Predmetom pedagogiky je výchova, teda pedagogika je veda o výchove človeka. Termín pedagogika je gréckeho pôvodu utvorený od slova paidagogos (pais – dieťa, agein – viesť). Pedagogika je úzko spätá s praktickou výchovou. Pojmy pedagogika a výchova nemožno zamieňať, pedagogika je  teória, výchova je cieľavedomá ľudská činnosť zameraná na utváranie osobnosti a humanizáciu človeka.

Pedagogika ako každá veda vzniká z praktických potrieb, nastoľovaných spoločenským vývinom, spojeným s nutnosťou pripravovať človeka pre život a k účasti na tvorbe materiálnych a duchovných hodnôt. V každej dobe má pedagogická teória a myslenie svoj špecifický charakter, ktorý je spätý so stupňom spoločenského rozvoja, s rozvojom poznania, kultúry, duchovného a materiálneho života spoločnosti.

V minulosti bola pedagogika často považovaná za užitú alebo aplikovanú vedu rôznych vied, napr. za užitú etiku, užitú aplikovanú psychológiu, sociológiu a pod. Pedagogika popisuje a zovšeobecňuje pedagogickú skúsenosť, a to ako bezprostrednú, získanú v pedagogickej praxi, tak i vyjadrenú v rôznych materiáloch (prameňoch, dokumentoch), alebo odrážajúcu sa v literatúre. Jej úlohou je objasnenie vzájomných vzťahov medzi výchovnými procesmi, v spätosti s inými javmi napr. psychofyzickými, organickými, spoločenskými, atď., čiže odhaľovať a stanoviť príčiny a okolnosti, podmieňujúce priebeh určitých výchovných procesov a súčasne i výsledky ku ktorým tieto procesy vedú.

Pedagogika má teda aj kauzálny charakter. V súčasnosti sa pedagogika rozvíja predovšetkým skúmaním výchovných javov. Skúma aj odhaľuje zákonitosti priebehu výchovných javov a usiluje sa o poznanie spoločenských procesov, čiže pedagogika má aj výskumný, zisťujúci charakter. Na základe týchto výskumov pedagogika formuluje normy, zásady a pravidlá praktického postupu v pedagogickej činnosti v oblasti výberu cieľov, obsahu, foriem, metód a prostriedkov výchovy. Takto má pedagogika aj normatívny charakter.
Ani národný ráz pedagogiky nie je zanedbateľný. Vo výchove, školstve každého národa sa odrážajú aj špecifické národné zvláštnosti (sociálne, historické, demografické, ekonomické, duchovné, kultúrne a náboženské).
Úlohou pedagogiky ako vedy je systematizovať a spracúvať pedagogickú empíriu a skúmať zákonitosti výchovno-vzdelávacích  javov, skúmať, za akých podmienok, akými prostriedkami možno úspešne plniť výchovné ciele.
 
Sústava PG vied
 
O pedagogike sa hovorí od 19. storočia. Pedagogické vedy delíme na základné, aplikované a hraničné.
 
1. Základné  
 
1.1 Všeobecná pedagogika  má 3 časti: 
Základy  pedag.  - charakterizujú najzákladnejšie pedag. pojmy
Didaktika - zaoberá sa najzákl. podstatou vzdelávacieho procesu = teória vyučovania (metódy, formy, zásady, prostriedky výchovy)
Teória výchovy - metodika výchovnej činnosti.
 
1.2 Dejiny PG – zaoberajú sa historicko-spoločenským hľadiskom výchovy a vzdelávania, školstva od najstaršej doby. Dejiny delíme na národné a svetové.
 
1.3 Porovnávacia PG – porovnáva zákl. školské systémy v rôznych krajinách. Výsledky možno využiť.
 
1.4 Metodológia PG – rieši otázky vedeckého výskumu vo výchovno-vzdelávacom procese zaob. sa metódami, prostriedkami, technikami vedecko-výskumnej praxe.
 
2. Aplikované
 
2.1 Hľadisko ontogenetické: Pg predškolského veku
PG mladšieho školského veku
PG  pubertálneho veku
PG dospelosti
PG staroby
 
2.2 Podľa spoločenského charakteru:  podniková PG:  PG vojenská
    PG dramatická
  PG športu
  PG voľného času
2.3 Podľa inštitúcií v ktorých sa uskutočňuje:  PG rodinného života
PG detských a mládežníckych organizácii
PG školská – 1 stupeň, 2 stupeň, SŠ, VŠ
 
2.4 Špeciálna PG: zaoberá sa problémami vo výchovno-vzdelávacom procese postihnutých detí. 
-  polygofrenopedagogika – zaoberá sa mentálne a duševne retardovanými deťmi
-  tyflopédia – zrakovo postihnuté deti
-  surdopédia – sluchovo postihnuté deti
-  somatopédia – telesne postihnuté deti
-  logopedia – rečovo postihnuté deti
 
3. Hraničné  - tu sa zaraďuje:
 
3.1 filozofia výchovy – zaoberá sa skúmaním a rozvíjaním najvšeobecnejších metodologických otázok pedagogiky. Pomocou nej vymedzujeme určitý cieľ v určitej etape vývoja.
 
3.2 PG psychológia – poskytuje pre pedagogiku množstvo poznatkového materiálu. Skúma zákonitosti psychickej činnosti žiakov a učiteľov v podmienkach výchovy a vyučovania.
 
3.3 sociálna PG- zaoberá sa podmienenosťou výchovy, vzdelávania a sebavýchovy spoločenským prostredím.
 
3.4 ekonomická výchova a vzdelávanie - možno ju chápať ako špeciálnu ekonomickú disciplínu zaoberajúcu sa vzťahmi vzdelania a ekonomiky.
 
Vzťah pedagogiky k iným vedám – pomocné vedy pedagogiky
 
  Pedagogika sa nemôže izolovať od ostatných vied. Plne využíva poznatky iných vied a tvorivo ich začleňuje do svojho systému.  Pedagogika si k iným vedným odborom utvára spätnoväzbové vzťahy. Najužší vzťah má k tým vedám, ktoré sa zaoberajú človekom istého spoločenstva. Ide o filozofiu, sociológiu, biológiu a iné, označujeme ich ako pomocné vedy pedagogiky.
 
Pedagogika a vedy filozofické
Filozofia tvorí obsahový a metodologický základ, východisko každého vedeckého skúmania, lebo jej univerzálny charakter zodpovedá konkrétnym prejavom, ktoré skúmajú špeciálne vedy, teda i pedagogika. Každá koncepcia výchovy vždy spočíva na istej filozofickej koncepcii človeka. Pedagogika sa nemôže rozvíjať bez filozofickej atropológie, ktorá odpovedá na otázku, kto je človek, aké je jeho miesto v súčasnej dobe, aké sú perspektívy jeho ďalšieho rozvoja.
Filozofia pomáha pedagogickým pracovníkom orientovať sa vo všeobecných otázkach spoločenského života.
Filozofia človeka – je vedná disciplína, ktorá skúma komplex otázok týkajúcich sa života človeka, zmyslu jeho života. Jej poznatky umožňujú vedecky rozpracovať výchovné ciele a obsah výchovy z hľadiska perspektívy rozvoja spoločnosti a samotného človeka.
  Axiológia – je teória hodnôt. Pre PG predstavujú pozitívnu sústavu hodnôt len tie reálie, javy, fenomény, ktoré sú späté zo životom človeka, napomáhajú jeho zdokonaľovaniu, rozvoju a humanizácii so zameraním na prítomnosť i budúcnosť. Výchova je jedným z významných prostriedkov transformácie pozitívnych hodnôt do vedomia detí a mládeže.
  Etika – je veda o mravnosti. Základom etiky sú buď systémy náboženské, alebo rôzne filozofické smery. Náboženstvo podáva svoje pravdy pevnejšie, než akékoľvek ľudské poznanie, etické normy podáva ako všeobecne platné bez ohľadu na čas a miesto.
  Estetika – je veda o všeobecných otázkach umeleckej reprodukcie skutočnosti človekom, je to veda o umení, teória umenia. Jej význam pre pedagogiku spočíva hlavne v tom, že svojimi poznatkami umožňuje vedecké riešenie otázok estetického rozvoja osobnosti.
  Logika – je veda o všeobecných formách a stavbe myslenia. zaoberá sa správnym a presným vyjadrovaním myšlienok a vyvodzovaním záverov na základe logických analýz. Logika pomáha pedagogike pri riešení didaktických otázok.
  Sociológia  - predmetom jej štúdia je spoločnosť ako celok alebo jej časti, štruktúra, fungovanie a vývin z historického aspektu a v dynamike.
Pedagogika a vedy psychologické
PG sa nemôže rozvíjať mimo komplexu vied zaoberajúcich sa človekom ako je psychológia všeobecná, vývinová, sociálna a iné. Výchovno-vzdelávací proces je nielen procesom vonkajšieho pôsobenia učiteľa na žiaka, ale i súčasne vnútorným procesom utvárania osobnosti človeka. Bez poznania tohoto vnútorného procesu nemôže byť pedagogické pôsobenie účinné.
Všeobecná psychológia – skúma duševné javy človeka a zisťuje zákonitosti duševných procesov (pociťovanie, vnímanie, myslenia, atď.), psychických stavov a psychických vlastností osobnosti. Informácie o podstate poznávacích procesov sú veľmi cenné, pretože úzko súvisia s procesom osvojovania poznatkov, zručností, návykov na vyučovaní. Pre rozvoj PG teórie má veľký význam psychológia osobnosti, ktorá skúma záujmy, sklony, schopnosti, nadanie, temperament a charakter.
  Vývinová psychológia analyzuje duševný život človeka z hľadiska genézy od počiatku až po jeho ukončenie. Poznanie vývinovej psychológie vytvára predpoklady pre rešpektovanie zásad vekových osobitostí, vyjadrených v primeranosti obsahu učiva a výchovných  požiadaviek. Pedagogická psychológia sa pokladá za hraničnú vedeckú disciplínu medzi psychológiou a pedagogikou.
 
Pedagogika a vedy prírodné
Biológia poskytuje pedagogike analýzu stavby a činnosti ľudského organizmu, zákonitosti jeho vývoja i zvláštnosti jednotlivých vývinových štádií.
Lekárske vedy sú úzko späté s biológiou. Poskytujú pedagogike teoretické poznatky somatických a psychických defektov, chorôb a ich príčin a analýzu hygienických aspektov výchovy.
 
Pedagogika a matematika
V posledných desaťročiach preniká do pedagogiky aj matematika, čo sa prejavuje najmä vo využívaní matematicko-štatistických metód pri spracovaní a hodnotení výsledkov vedeckého výskumu.
Kybernetika – je veda o riadení a regulovaní navzájom do seba zasahujúcich procesov, ktoré spolu pôsobia v systémoch, akými sú organizácie, kolektívy a technické zariadenia. Pre pedagogiku sú dôležité disciplíny: systémová teória (systematika), teória riadenia a regulovania, teória informácií a sprostredkovania, teória  o algoritmoch.
 
Význam pedagogiky pri formovaní osobnosti
V spoločenskovednej literatúre posledných rokov sa u nás najčastejšie používala charakteristika osobnosti ako zložitého bio-psycho-sociálneho systému. Možno konštatovať, že „osobnosť človeka je rôzne diferencovanou dialektikou jednotou vnútorných determinácií (daností i možností ľudských individuí) s vonkajším pôsobením (podmienok života a vplyvu spoločnosti) dotváranou psychickou reguláciou (sebautváraním)“.
  Utváranie osobnosti chápeme ako komplexný, celostný, globálny proces vzájomného pôsobenia a interakcie biologických, sociálnych a psychických faktorov, výsledkom ktorých je  utváranie človeka ako individua a jeho osobnosti, ktorá v sebe nevyhnutne integruje aj dosiahnutú nižšiu úroveň vývinu individua. Na tomto procese sa podieľajú biologické, sociokultúrne, prírodné a psychické činitele chápané ako proces vonkajšieho pôsobenia prostredia na človeka, ktoré má tendencie vyvolať zmeny v prežívaní, správaní a konaní človeka.
Výchova ako špecifický proces cieľavedomého, organizovaného pôsobenia zameraného na rozvoj osobnosti vytvára podmienky pre realizáciu jej dispozícií aj pre formovanie a rozvoj nových kvalít osobnosti.
Človek ako individum aj ako osobnosť sa utvára a žije v mnohostranných väzbách k svetu, ktoré sú neustále v pohybe a vo vývine. Snaží sa porozumieť a chápať veci sveta, jeho zákonitosti. Je tiež dôležité, aby pochopil sám seba a svoje miesto vo svete.
 
Význam štúdia pedagogiky
Štúdium pedagogiky rozvíja pedagogické myslenie a vytvára správne predstavy o zložitej pedagogickej realite. Úlohou štúdia pedagogiky je vzbudiť u budúcich učiteľov záujem o pedagogickú prácu, vytvárať pedagogickú etiku, spočívajúcu v zodpovednosti za výchovu detí a mládeže. Osvojenie základov pedagogiky ako vedeckej teórie výchovy a vyučovania je predpokladom pedagogického majstrovstva a schopnosti analyzovať, zovšeobecňovať pedagogické skúsenosti a ďalej ich rozvíjať.
Poznatky a vedomosti o výchovno-vzdelávacom procese, jeho formách, metódach, o rôznych druhoch výchovných činností majú zmysel iba vtedy, ak učitelia a vychovávatelia pochopia ich plný význam a ak ich dokážu aktívne a tvorivo využiť vo vlastnej praxi.
Pedagogika je spolutvorkyňa človeka. Z ľudských možností vytvára ľudské skutočnosti. Na to, aby človek mohol rozvinúť všetky svoje  danosti a možnosti, je potrebná jeho výchova a vzdelanie.
 
2. Humanizácia a demokratizácia vyučovacieho procesu, koncepcia kresťanského a tvorivo – humanistického systému. Možnosti humanizácie pre integráciu zdravotne oslabených detí a ich riadne zapojenie do výchovno vzdelávacieho procesu
 
Humanizácia a demokratizácia
Systém vzdelávania mládeže v školách je výrazom autochtonnej kultúry národa. Vzdelávanie by malo robiť ľudí šťastnejšími, čomu napomáha aj humanizácia a demokratizácia školstva.
  Humanizácia školstva sa musí začať od humanizácie celej spoločnosti  a to tým, že  sa bude pomáhať členom spoločnosti realizovať ich individuálny a jedinečný potenciál. Humanizáciou vzájomnými vzťahmi v školstve a v triede (riaditeľ- učitelia, riaditeľ – žiaci, učitelia – žiaci) možno dosiahnuť školskú klímu, ktorá bude predmetnou pre prácu učiteľa i žiakov. Ak sa zmení školská klíma, možno očakávať zmenu postoja dieťaťa ku škole a tým aj ku vzdelaniu. Na školskú klímu vplýva riaditeľ školy so svojou schopnosťou vytvárať optimálne podmienky pre prácu žiakov i učiteľov, učiteľ a jeho záujem o ľudské kontaky s deťmi, ale aj žiak a jeho záujem o vyučovanie.
Učiteľ by mal byť na vyučovaní zainteresovaný aj citovo. Je dôležití, aby žiak mal možnosť uplatniť svoje skúsenosti, aby sa vytvoril priestor pre vlastnú iniciatívu a aby sa podporovala túžba žiaka po sebauplatnení.
  Uplatňovaním humanistických myšlienok sa rešpektuje sloboda, samostatnosť a nezávislosť žiaka. Vychováva sa k vyššej vnútornej motivácii a k empatii.
Humanizácia sa môže prejaviť aj v používaní vyučovacích metód, v obsahu vzdelávania, v sústredení sa na celú osobnosť žiaka (na jeho rozumovú, citovú i motivačnú stránku), v odstránení napätia a stresu z vyučovacieho procesu a tiež v zaradení výučby ľudských práv a slobôd do učebných osnov školy.
   Predpokladom humanizácie školy je zabezpečenie demokracie pre celú spoločnosť. K tejto problematike sa vyjadruje pápež Ján Pavol II. v sociálnej encyklike Centisimus annus, v ktorej tvrdí, že zásadám sociálneho učenia cirkvi najlepšie zodpovedá demokratický model štátu.
  Demokratizácia spočíva v zmene chápania metód, prostriedkov vzdelávania a didaktických postupov, v zmene chápania cieľov školy, obsahu vzdelávania a v správnom postavení žiaka.

Zmena cieľov spočíva v tom, aby žiak vo výchovnom procese nebol iba pasívnym objektom, ale aby sa tvorivo podieľal na zmene procesu vyučovania, aby  bol aktívnym činiteľom výchovy.

Zmeny obsahu vzdelávania by mali vychádzať z analýz charakteru, výberu a usporiadania obsahu vzdelávania. Tieto zmeny sa vyžadujú, lebo  obsah vzdelávania nerešpektuje profesionalizačnú funkciu.
 
Zmeny metód a prostriedkov vzdelávania sú potrebné, pretože žiaci sú málo aktívni pri produkcii poznatkov, prijímajú ich hotové. Je dôležité, aby nové poznatky objavovali sami. Žiak musí mať dostatočný priestor, aby mohol o vedomostiach komunikovať a sám by mal vyhľadávať zdroje informácií, pričom je potrebné využívať deduktívne, heuristické a rozvíjajúce metódy vyučovania. Žiak by mal bez obáv vyjadriť akýkoľvek svoj názor, mal by mať možnosti, aby sa mohol rozvíjať v duševnej, intelektuálnej a telesnej oblasti.

Cieľom výchovného procesu je rozvoj žiaka, jeho adaptácia na súčasnú kultúru a utváranie jeho aktívneho a tvorivého vzťahu k realite. Rodičia, vychovávatelia a učitelia by mali formovať žiadúce motívy správania žiaka, ktoré sú kladné k spoločenským potrebám a nevedú k asociálnemu správaniu.
 
Je potrebné snažiť sa o humanizáciu školstva, pretože len tak možno vychovať zo žiakov humánnych ľudí s pozitívnym vzťahom k prírode i spoločnosti.
 
Kresťanská škola
Nadprirodzený princíp spočíva v dotváraní človeka ako živého obrazu Boha. Základ je v samotnom učení kresťanstva, v Svätom Písme a v katolíckej teológii.
Prirodzený princíp plynie z nadprirodzeného princípu. Tkvie vo výchove k ľudskej slobode a výchove svedomia, spočíva vo výchove k dobru a pravde.
Výchova na kresťanských školách sa realizuje na princípoch kresťanskej viery. Obsahom výchovy je intelektuálna a mravná výchova, výchova zameraná k poznaniu seba samého a výchova v duchu kresťanského humanizmu. Úlohou je dosiahnuť rozumový, duchovný, mravný a fyzický rast žiakov a uplatňovať prirodzené a nadprirodzené poznanie.
Kresťanská výchova je zameraná na objavovanie sveta, poznávanie  lásky a získavanie potrebných návykov. Kresťanská výchova v škole nadväzuje na výchovu v rodine.
 
Koncepcia tvorivo humanistického systému  (THV systém)
1. Je potrebné redikovať zbytočné, neefektívne-vzdelanie a posilniť metódy výchovy. Viac sledovať prežívanie, hodnotové systémy, motivácie a tvorivosť detí. K tomu, aby sa dosiahla zmena filozofie výchovy a školstva smerom od vzdelávnia k výchove, je potrebné zmeniť filozofiu výchovy a školstkého systému v smere humanizácie, uskutočniť kurikulárnu transformáciu, zmeniť prípravu učiteľov, vychovávateľov a ich celoživotné zdokonaľovanie.
2. Rozvíjanie najvyšších kognitívnych funkcií zabezpečuje spojenie a prepojenie výchovy a vzdelávania, lebo najvyššie kognitívne funkcie obsahujú v sebe silné podnety pre motiváciu, citový rozvoj, tvorivosť.
3. Štrukturovanie nonkotgnitívnych fukcií ako východiska a predpokladu pre tvorivú výchovu. Možno použiť systém KEMSAK
4. Výchova sa chápe ako stretnutie dvoch osobností.
5. Chápanie vzťahu funkcie a činnosti. Tradičná pedagogika sa skôr sústredila na výchovnú alebo vzdelávaciu činnosť a málo sa zdôrazňovala skutočnosť, ktoré fukcie a procesy osobnosti sa týmito činnosťami rozvíjajú. V THV systéme je prvoradá funkcia, je potrebné rozvíjať funkcie pomocou činností.
6. Inovácia hodnotenia osobnosti žiaka, študenta, učiteľa, školy:
- okrem činnosti a jej výsledkov sa má hodnotiť predovšetkým úroveň rozvoja kognitívnych a nonkognitívnych funkcií osobnosti.
- nemá sa hodnotiť len výsledok, ale aj vstup do procesu
- hodnotiť sa má: množstvo osvojenej látky , sociálnych spôsobov a zručností.
- kvalita osvojenej látky, vzťah žiaka k tomu čo robí, čo sa učí
- základom hodnotenia  v THV systéme je sebahodnotenie žiaka
- filozofia aditívneho hodnotenia, t.j. hodnotenia možných a reálnych prírastkov v osobnosti na základe poznania vstupu, procesu a podmienok
- štandardy sú v tejto oblasti nevyhnutné, lenže nemajú sa sústrediť len na vedomosti, ale aj na poznanie kognitívnych funkcií a majú odrážať aj nonkognitívne a sociálne oblasti.
7. Koncepčným východiskom THV systému je myšlienka prepojenia psychológie a pedagogiky v tom zmysle, že spojenie v oblasti kognitívnej vytvára priestor pre psychodiagnostiku a v nonkognitívnych oblastiach je to priestor pre psychoedukáciu.
 
KEMSAK
K - kognitivizácia, ktorej cieľom je naučiť človeka poznávať, myslieť, riešiť problémy
E – emocionalizácia, cieľom je naučiť človeka cítiť a rozvíjať jeho kompetencie pre cítenie, prežívanie, rozvíjať jeho city, emócie
M – motivácia, cieľom je rozvinúť záujmy, potreby, túžby, chcenia osobnosti, jej aktivity
S – socializácia, jej cieľom je naučiť človeka žiť s druhými ľuďmi, naučiť ich komunikovať, tvoriť progresívne medziľudské vzťahy
A – axiologizácia osobnosti, ktorej cieľom je rozvíjať progresívnu hodnotovú orientáciu osobnosti, učiť hodnotiť
K – kreativizácia, cieľom tejto funkcie je rozvíjať v osobnosti tovirvý štýl života.
  Systém KEMSAK napĺňa mimopoznávacie funkcie a procesy osobnosti a tvorí východisko pre štrukturovanie obsahu aj metód výchovy.
 
Uplatňovanie humanistických princípov vo vzdelávaní a výchove postihnutých detí.
 
  Postoj každej spoločnosti voči postihnutým jedincom je determinovaný historicky a súčasnou spoločensko-kultúrnou úrovňou. Vzhľadom na hlavný cieľ, ktorým je optimálna pracovná, spoločenská a občianska integrácia sa ukázalo, že segregovaný školský systém je sám o sebe zťažujúcim činiteľom v procese postupného a systematického začleňovania postihnutého jedinca do spoločnosti, lebo ho separuje od ostatných rovesníkov a v istej miere aj od bežného spoločenského života. Táto separácia má najväčší dopad na vytváranie sociálnych vzťahov.
Integrované vzdelávanie odráža úsilie o vybudovanie humánnej a demokratickej spoločnosti. Znamená rovnakú šancu vzdelávania pre všetkých. Takýto systém predstavuje kontinuum od rozličných foriem parciálnej integrácie, špeciálnych služieb, až po úplné začlenenie postihnutých detí medzi ostatné deti v bežnej škole. Pritom nevylučujeme existenciu špeciálnych škôl.
Proces integrovanej výchovy a vzdelávania je zložitý. Je potrebné, aby sa deti naučili spolu žiť, chápať sa navzájom, rešpektovať sa. Vyžaduje sa utvorenie sociálneho prostredia založeného na vzájomnej tolerancii, rešpektovaní. Uznávanie a praktické uplatňovanie týchto hodnôt je vecou všetkých (riaditeľa, učiteľov, rodičov aj žiakov).
 
Podstata integrovanej výchovy a vzdelávania spočíva v tom, že zdravé aj postihnuté deti sa učia spolu v jednej triede, prípadne na jednej škole.
Stretávajú sa na školských aj mimoškolských aktivitách, nadväzujú bežné rovesnícke kontakty. Vyučovanie je zabezpečené témovou spoluprácou bežných a špeciálnych pedagógov. Dôležitá je spolupráca s rodičmi.
Dôraz sa kladie na individuálny prístup ku každému žiakovi. Každý žiak má právo na zabezpečenie výchovno – vzdelávacieho procesu, ktorý zodpovedá jeho individuálnym osobnostným predpokladom  a potrebám.
Riaditeľ s odborným personálom je povinný využiť všetky dostupné zdroje na utvorenie prostredia a podmienok pre efektívnu výchovu a vzdelávanie žiakov s rozličnými výchovno – vzdelávacími potrebami.
Výhody integrovného vzdelávania:
 
- postihnuté dieťa zostáva žiť vo svojej rodine a v prirodzenom spoločenskom prostredí
- ostatné deti sa naučia chápať postihnuté deti a pomáhať im
- prostredie v bežnej škole je viac stimulujúce pre postihnuté dieťa.
 
Integrované vzdelávanie je nevýhodné pre postihnuté dieťa, keď nie sú primerane zabezpečené jeho individuálne špeciálno – pedagogické potreby.
Dieťa nesmie byť zanedbané!
Modifikácia učebného procesu na bežných školách by mala zasiahnuť obsah, metódy a formy vyučovania a tiež hodnotenia učebných výsledkov. Ide o vypracovanie a také štrukturovanie učebného obsahu, aby každý žiak mohol postupovať v rámci svojho ročníka primerane svojim individuálnym schopnostiam a učebným predpokladom.
Pre postihnuté deti je spoločné vzdelávanie a z ľudského hľadiska rovnocenné zaobchádzanie skúsenosťou, ktorá môže významne prispieť k vývinu zdravého sebavedomia a schopnosti v čo najväčšej miere samostatne sa v budúcnosti pohybovať v bežnom spoločenskom živote.
 
3. Modernizácia obsahu vzdelávania. Vývinové trendy alternatívnych školských systémov u nás a v zahraničí. Špecifiká rôznych moderných vyučovacích koncepcií.
Modernizácia obsahu vzdelávania
Vzdelávanie – determinované povahou, vývojom, vyspelosťou spoločnosti. Čím je spoločnosť humánnejšia, demokratickejšia, ekonomicky a kultúrne vyspelejšia, tým väčší priestor utvára pre rozvoj vzdelanosti obyvateľstva. Na celkový rast vzdelanosti v súčasnosti rýchlo sa rozvíjajúcej spoločnosti výrazne pôsobia najmä skutočnosti:
-  prudký rast vedeckého poznania, rozvoj ekonomiky,
-  vedecko – technická a ekonomická spolupráca medzi krajinami
-  nový, demokratický spôsob života.
 
Vzrastá rozsah vedeckých informácií, ktoré človek potrebuje, rýchlo sa mení obsah poznatkov: niektoré teórie starnú, iné sa pretvárajú, upresňujú.
Nový prístup k výberu usporiadania, didaktickému spracovaniu učiva. Ide o modernizáciu obsahu vzdelávania, jeho nové zameranie v zmysle potrieb modernej spoločnosti. Rozvoj si vyžaduje progresívne vzdelávanie, ktoré  všestranne a harmonicky rozvíja ľudskú osobnosť. Modernizácia obsahu vzdelávania, sa prejavuje novým prístupom k výstavbe štruktúry učiva jednotlivých učebných programov.
Je tendencia, aby nové myšlienky, fakty boli do obsahu vzdelávania zaradené len ak umožňujú vidieť neznáme a skutočne podstatné v správnejšom svetle alebo ak zaujali  široké, pevné, všeobecne uznávané miesto vo výrobe, vede, spôsobe života, kultúre, spoločenskom živote.
Od dnešného vzdelávaného človeka sa nevyžaduje schopnosť vybaviť si v hotovej podobe základy vedomostí, ktoré si osvojil, ale skôr spôsobilosť správne a prenikavo hodnotiť nové fakty, javy, myšlienky, s ktorými sa v spoločenskom živote stretá, pripravenosť, schopnosť vyberať, tvorivo vnímať, vnútorne prepracúvať a ďalej využívať nové informácie. Významnú úlohu zohráva demokratizácia vzdelávania – umožňuje širokým vrstvám mládeže a pracujúcich sústavne zvyšovať svoje vzdelanie v rozmanitých formách.
 
Alternatívne školstvo – AŠ
Aktuálny pojem (alternatívnosť – možnosť voľby medzi dvoma prípadmi).
Alternatívnosť sa vytvára vtedy, ak nie je spokojnosť s doterajším riešením veci a vzniká potreba nového postupu.
1948 – Zákon o základnej úprave jednotného školstva (poštátniť niekt. cirk. a neštátne školy).
1989 – nastala zmena a začali vznikať nové alternatívne školy. Popri štátnych školách začali vznikať aj cirkevné a súkromné školy.
V súčasnosti existuje v Európe vyše 100 alternatívnych koncepcií vyučovania, ktoré sa uplatňujú na ZŠ.
Alternatívna pedagogická koncepcia (APK) predstavuje kvalitatívne odlišný prístup ku koncepcii školy, školskej práci, k dieťaťu vôbec, než aký je typický postupom bežnej školy.
 
Systémovými znakmi a zmenami sú inovácie alebo nanovo sformulované:
-  filozofia a ciele výchovno – vzdelávacieho procesu
-  obsah (kurikulum)
-  metódy, techniky
-  prístupy, inštrukčné stratégie a technológie
 
Alternatívny systém P-C-E. C. Rogersa
Jeho nontesektívna škola vznikla z psychoterapeutickej praxe a teórie zameranej na klienta, postupne sa rozšírila do mnohých oblastí, vrátane školstva. V školstve sa jeho systém nazval „PERSON CENTRED EDUCATIO“
Rogers je humanista, verí v človeka, v jeho schopnosť pozitívneho sebarozvoja, keď sa pre tento rozvoj vytvoria vhodné podmienky (vzťah U a Ž). Rogers hovorí, že naliehavo treba:
1. zmeniť politiku vzdelávacích inštitúcií
2. radikálne zmeniť prípravu U (s dôrazom na výchovnú stránku, nonkognitívny rozvoj, motiváciu, vhťah U-Ž)
3. urobiť flexibilnejším prostredie, kt. tvorí postoje k otázkam disciplíny, školských úspechov, cieľov školských systémov. Rogersovsky orientovaná škola stavia na sebakontrole, sebadisciplíne, samospráve, tvorivosti žiaka a učiteľa.
Facilitujúci U – verí žiakom v každom veku, každému žiakovi, učí ich viac učiť sa, spolupracuje s rodičmi, atď.
Pozitíva RS: viac naučí, žiaci majú vyššie sebavedomie. Vyššia schopnosť riešenia problémov, zlepšuje sa dochádzka do školy.
 
Hlavné princípy alter. systému Rogersa:
učiteľova autenticita (úprimnosť, dôvera. otvorenosť), pravdivosť, kongruencia
učiteľova akceptácia žiaka, jeho úplné prijatie, bezpodmienečne pozitívny postoj k nemu (viera U, že každý, i slabý, odstrkovaný môže byť lepší)
nepodmienečné rozdávanie lásky deťom (učiť ich láske a prijímať ju)
empatia - empatické porozumenie žiakových pocitov a ich osobných významov (zvýšená motivácia, odblokovanie strachu, tvorivá samostatnosť – zvýšené sebavedomie žiaka)
hodnotenie – prechod na učenie sa sebahodnotením evokuje osobnosť dieťaťa, zvyšuje jeho schopnosť hodnotiť seba, ale aj svet okolo seba.
 
Žiak je viac autentický, pravdivejší v orientácii a komunikácii, učí sa riešiť svoje životné problémy, lepšie zvláda medziľudské vzťahy, svoje cesty, zmenšuje sa úzkosť, rastie radosť, ž sa spolieha viac na seba, sám o sebe rozhoduje, má väčšie pochopenie k hodnoteniu iných, správa sa zrelšie. 
 
Špecifiká rôznych moderných vyučovacích koncepcií
Efektívnosť vyučovacieho procesu možno (v SR) zvýšiť aplikáciou niektorých súčasných koncepcií VP. Koncepcia VP zahŕňa v sebe systematické používanie viacerých metód VP a rieši aj problematiku jeho niektorých ďalších činiteľov  napr. podmienok VP, jeho cieľov, výberu učiva, diaktických zásad, organizačných foriem, materiálnych prostriedkov. Ak určitá tória rieši komplexne problematiku všetkých rozhodujúcich činiteľov VP v ich vzájomnej súvislosti a podmienenosti (podmienok, cieľov, didakt. zásad, osobnosti učiteľa i žiaka, procesov vyučovania i učenia sa, metód, orgzanizač. foriem, materiálnych prostriedkov, aj zisťovania jeho výsledkov) hovoríme o DIDAKTICKOM SYSTÉME.
 
Systémy, kt. sa u nás aplikujú alebo dajú aplikovať bez podstatnejších zásahov do nášho školského systému:
 
1. Problémové vyučovanie PV
- rozšírená koncepcia vyučovania, PV zahŕňa napr. heuristické vyučovanie, tvorivé vyučovanie, discovery – učenie objavovaním, riadené objavovanie, pátracie vyučovanie. PV je snaha rozvíjať tvorivé myslenie, tvorivé schopnosti ž, ich poznávaciu motiváciu a samostatnosť, tvorivé osvojenie si poznatkov a spôsobov činnosti. V dnešnej škole sa tvorivé schopnosti  žiakov málo rozvíjajú – preto vzniklo PV.
Pri PV U nepodáva žiakom poznatky hotové, ale stavia pre nich úlohy s neznámymi poznatkami, motivuje ich, usmerňuje hľadanie spôsobov a prostriedkov riešenia úloh pri kt. si ž. oslovujú nové vedomosti, zručnosti, rozvíjajú schopnosti. Prečo tieto úlohy? Lebo myslenie vzniká iba v problémovej situácii – keď sa človek stretne vo svojej činnosti s nejakou prekážkou. Žiakom sa navodzujú problémové situácie predložením problémových úloh (formou otázky, zadania projektu).
Problémová úloha – má byť spätá s učivom, vychádzať zo životnej situácie, má obsahovať neznámy prvok, má zodpovedať intelektuálnym možnostiam ž., dostatočne zložitá, náročná, ale riešenie má byť dostupné! Dôležitá je potreba diferencovaného prístupu k žiakom! Tvorivosť nemôže prebiehať pod tlakom. Treba vytvoriť atmosféru dôvery, bezpečia, istoty, stimulujúce prostredie, uprednostňuje sa pozitívne hodnotenie. Dôležitá je najmä kongruencia, opravdivosť, úprimnosť vo vzťahoch U-ž, ž-ž, akceptácia žiaka učiteľom – dôvera k žiakovi, uznávanie a rešpektovanie jeho pocitov a postojov, empatia.
PV – vyžaduje viac času ako tradičné. PV vytvára lepšie predpoklady na stabilizáciu vedomostí, zručností žiaka (žiak si pamätá aj po časovom odstupe), je pre ž zaujímavejšie ako tradičné. Pri PV si žiaci osvoja viac vedomostí a zručností ako pri tradičnom vyučovaní a prežívajú menší strach. Lepšie sú 2 – hodinovky.
Použitie PV závisí od učiva, osobnosti U, úrovne psychických schopností žiakov, materiálno-technických podmienok Je obtiažne použiť ho, ak je učivo pre žiakov úplne nové, na PV sa musia žiaci adaptovať.
 
2. Kooperatívne vyučovanie
– počiatky v 20. rokoch 20. stor. KV = najmodernejší súčasný inovačný trend v USA i ďalších krajinách OECD.
Podstata: žiaci na vyučovaní pracujú v malých skupinách – riešia úlohy, osvojujú si vedomosti, vykonávajú rôzne praktické činnosti v atmosfére rovnoprávnosti a spolupráce. Hodnotenie žiaka závisí od výkonu skupiny, ktorej je členom (žiak sa tak učí žiť a spolupracovať s inými)
Pri kooperatívnej činnosti považuje jedinec cieľ za dosiahnutý iba vtedy, ak ho spolu s ním dosiahnu ostatní členovia skupiny s ktorými spolupracuje – vzájomná pomoc, spolupráca, komunikácia, povinnosť, zodpovednosť, tolerancia, váženie si cudzej práce, nenásilné riešenie komfliktov. Výsledky viacerých výskumov dokazujú, že najväčší podiel na osobnostnom vývoji žiaka, jeho študijnom výkone i na jeho spokojnosti v škole má interakcia s inými žiakmi.
Synergický efekt – výsledok práce (aj duševnej) skupiny býva spravidla väčší, ako súčet výsledkov práce jednotlivých členov, ak by pracovali samostatne, nezávisle od seba.
Ciele KV – socializácia žiaka, študenta, rozvoj komunikatívnych schopností, schopnosti žiť a pracovať s inými  - skvalitnenie sociálnych vzťahov v triede, zlepšenie učebných výsledkov žiakov, poskytnúť alternatívu  súťaživému charakteru vyučovania, zastrašujúceho najmä slabých žiakov.
 
KV má rešpektovať tieto požiadavky:
1. zabezpečiť pozitívnu vzájomnú závislosť členov skupiny
2. zabezpečiť vzájomný kontakt členov skupiny
3. posilňovať osobnú zodpovednosť členov skupiny
4. zdokonaľovať interpersonálne, komunikatívne zručnosti žiakov
5. usmerňovať prácu skupiny, počet členov 2-6 (optimálny počet je 4-5 členov)
Zoskupovanie žiakov je spontánne (výskumy ukazujú, že je to najefektívnejšie utváranie pracovných skupín).
 
Práca žiakov v rámci skupiny je: nediferencovaná – každý žiak rieši 1 spoločnú úlohu skupiny,
diferencovaná – každý člen skupiny rieši inú časť úlohy, alebo spracúva spoločnú úlohu na základe iných prameňov, inou metódou.
KV kladie nové požiadavky na riadiacu činnosť – U je najmä organizátorom, poradcom, usmerňovateľom samostatnej práce skupín žiakov. KV je efektívne aj mimo vyučovania (exkurzia...).
Existuje aj učivo, ktoré nedovoľuje použiť KV (učivo, ktoré má abstraktný charakter).
Podľa výskumov USA je KV v porovnaní s ostatnými spôsobmi vyuč. efektívnejšie najmä v oblasti vytvárania pozitívnych vzťahov medzi žiakmi, zvyšovaní ich sebadôvery, motivácie k učeniu.
Negatíva KV – možnosť anonymity, skrývanie výkonu slabého žiaka, neekonomické využívanie vyučovacieho času, nervové napätie.
 
3. Systém dokonalého osvojenia učiva – vytvoril 1968 v USA B.S. Bloows.
Podstatou SDOU je, že každý žiak si musí osvojiť učivo na úrovni tzv. mastery – dokonalého osvojenia, ktoré predstavuje 80 - 90 percent predpísaného učiva.
Ak majú žiaci k dispozícii dostatok času, vhodnú pomoc a systematicky sa učia, takmer každý duševne zdravý žiak je schopný osvojiť si učivo na požadovanej úrovni.
Prebieha najúspešnejšie, ak je učivo rozdelené na malé úseky, jednotky – moduly (modulom môže byť 1 celok, kapitola a pod.) – dôležité je, aby si žiaci osvojovali učivo obsiahnuté v moduloch priebežne, systematicky. Žiak by nemal prejsť k ďalšiemu modulu ak si neosvojil učivo predchádzajúceho na požadovanej úrovni – mastery, ak si ho žiak neosvojil, treba vzýšiť názornosť.
Moduly sú usporiadané v logickej postupnosti od jednoduchého k zložitému. Žiaci nie sú hodnotení vo vzťahu k iným žiakom, ale k výkonnej norme – mastery. Žiaci súperia s učivom, kt. sa majú naučiť, nie medzi sebou.  Ide o C-R hodnotenie – hodnotenie abolútneho výkonu, v niektorých variantoch systému mastery learning známky neexistujú.
VP tohto systému – s prostriedkami, aké U má k dispozícii, aké ovláda, na aké je zvyknutý. Môže sa realizovať aj typicky tradičnými vyuč. metódami (ako výklad učiva v klasickej triede). Možno ho realizovať aj u nás.
V niektorých variantoch Mastery learning, v kt. sa kladie dôraz na klasifikáciu (ido o tzv. úplný model), sa všetci žiaci triedy (po úspešnom kolektívnom vyučovaní a po prehlbovaní učiva) podrobia tzv. subjektívnej kontrole – riešia didak. testy, ktoré sa klasifickú a tvoria podklad pre výslednú známku.
Súčasťou SDOU je aj zisťovanie postoja žiakov k vyučovaniu a ich hodnotenie VP metódou rozhovoru a dotazníkovou metódou.
SDOU je vhodný pre individuálne štúdium, rozšírený je na VŠ v USA , anglosaských krajinách pod názvom PSI – systém individualizovaného vyučovania – Kelerov plán. Jednotka učenia - modul vyžaduje asi týždenné štúdium. Študent dostane ku každému modulu pokyny (obsahujú špecifické vyuč. ciele, kontrolné otázky, úlohy, autotesty, zoznam študijnej lit., ďalšie zdroje, didaktické videoprogramy, počítačové programy, ponuku seminárov, konzultácií). Študent si samostatne určuje tempo, miesto, metódu učenia. Keď si učivo – modul osvojí, nasleduje postupový didaktický test. Musí byť úspešný na 90-100%, potom môže postúpiť k ďalšiemu modulu. Výsledky DT sa nikde nezaznamenávajú. Dôležité je, aby študent preukázal osvojenie jednotl. modelov. Úloha prednášky je úplne potlačená. Ak sa organizujú prednášky, tak len ako odmena pre tých študentov, ktorí úspešne zvládli určitý počet modulov.
Výskumy v USA potvrdili vyššiu efektívnosť tohto systému vyučovania v porovnaní s tradičným vyučovaním, v oblasti kognitívnej (množstvo a kvalita vedomostí a zručností a ich trvalosť, tiež čas potrebný na vyučovanie), aj v oblasti efektívnej (vzťah žiakov aj U k vyučovaniu, k škole a tiež ich sebadôvera a sebapoznanie).
 
4. Integrované tématické vyučovanie – zo súčasných koncepcií vyučovania najviac protirečiace a odlišujúce sa od tradičného vyučovania.
Pre ITV neexistujú klasické vyučovacie predmety, učivo sa integruje do ústrednej témy, ktorá sa preberá so žiakom celý rok. Tému si volí a rozpracúva učiteľ, v ITV neexistuje učebný plán, osnovy. V ITV nebývajú triedy v klasickom zmysle (triedu môžu vytvárať žiaci v rôznom veku), neexistuje klasický rozvrh honí, učiteľ sám určuje, koľko času v celku a na čo potrebuje (nie 45min.), neznámkuje sa, každý žiak si sám osvojuje kľúčové (základné) učivo na jednotku – aby ho vedel aplikovať.
Autorka ITV Susan Kovaliková (USA) vychádzala pri tvorbe tejto revolučnej koncepcie vyučovania z výskumov mozgu, ktoré sa realizovali v 60-80 rokoch. Kovalíková diaktické dôsledky výskumu mozgu nazýva mozgokompetibilové zložky ITV (zlúčiteľné s činnosťou mozgu) – ich úlohou je vytvoriť prostredie, v ktorom mozgy žiakov pracujú optimálne. Využitie výsledkov výskmu mozgu je podľa Kovalikovej 1. princípom ITV.
Podľa amerického vedca McLeana si ľudský mozog možno predstaviť ako 3 mozgy v 1.-pričom každý mozog nesie zodpovednosť za jemu vyhradené aktivity dôležité pre prežitie človeka a jeho vývoj.
Evolučne najstaršia časť mozgu, mozgový kmeň (reptílny mozog), riadi inštinktívne správanie sa (obrana, útok, sex. správanie), zodpovedá za prežitie v situáciách ohrozujúcich život, s touto úrovňou mozgu nie je spojená ani reč, ani zraková pamäť. Ak je v činnosti, nedochádza k učeniu.
Limbický systém – časť mozgu, ktorá reguluje jedlo, pitie, spánok bdenie, telesnú teplotu, chemickú rovinu, váhu, tlak, hormóny, emócie. Spracúva informácie, ktoré prichádzajú do mozgu, zapojený je do prenosu informácií z krátkodobej do dlhodobej pamäte.
Mozgová kôra – evolučne najmladšia časť mozgu, v nej sa odohráva kognitívne učenie, čítanie, písanie počítanie... Vďaka nej môžeme používať jazyk, symboly, predstavy, riešiť problémy, tvoriť. Táto časť mozgu musí byť v činnosti, keď sa človek učí.
Ak dôjde k ohrozeniu človeka, strate bezpečia, stresu a pod. mozog môže prepnúť na nižšie úrovne – mozgový kmeň alebo limibický systém – proces učenia s porozumením sa zastaví. Didaktický záver – na vyučovaní je potrebné zabezpečiť atmosféru úplnej dôvery a bezpečia – medzi žiakmi a učiteľom a medzi žiakmi navzájom.
Podľa Kovalíkovej je 2. mozgovokompatibilným prvkom ITV zmysluplný obsah učiva – mal by vychádzať zo skutočného života (sveta okolo nás), závisí od doterajších skúseností žiakov, má byť primeraný veku (zrozumiteľný), využiteľný v živote žiaka, nemal by obsahovať systém vonkajšieho odmeňovania – mozog sa odmení sám.
Tradičná škola stavia na logicko-matematickej a jazykovej (lingvistickej) inteligencii.
Podľa H Gardnera 1985 existuje prinajmenšom 7 druhov inteligencie: matematická, jazyková, priestorová, telesnopohybová, hudobná, interpersonálna, intrapersonálna. Každý človek sa narodil so všetkými  druhmi, no nie všetky sú vrodené a rozvinuté u všetkých ľudí rovnako. Ďalším prvkom ITV je možnosť výberu spôsobu učenia sa (ako sa žiak bude učiť).
Kovalíková sformulovala ďalší mozgovo kompatibilný prvok (MKP) ITV – poskytovanie primeraného času na vyučovanie – odporúča: odstrániť klasické rozvrhy s časovo vymedzeným vyuč. predmetmi, nebáť sa pripustiť, aby vyuč. hodina žila vlastným životom, otvárať možnosti žiakom. Učiť sa, ako riadiť vlastné učenie si vyžaduje čas. Kovaliková uvádza, že jej bežný vyučovací deň trvá od 9 – 15.30, delí sa na 4 bloky – 2 predpoludním a 2 popoludní. Ďalší MKP – ITV vytvára pri vyučovaní obohatené prostredie, vytváranie podmienok pre účinnú spoluprácu žiakov, zabezpečovanie okamžitej spätnej väzby žiakom.
Dokonalé zvládnutie učiva (kompetencia) podľa Kovalikovej vymedzujú 3 kritériá:
splnenie - žiak splnil všetky požiadavky zadania úlohy vrátane časového limitu
správnosť - práca obsahuje presné, aktuálne informácie, je vykonaná v súlade s príslušným predpisom
súhrnosť - v práci vidieť dôslednosť myslenia a hľadania riešení, že problém bol preskúmaný z rôznych hľadísk, že závery sú podložené zodpovedajúcimi údajmi.
Pri posúdení dokonalého zvládnutia (kompetencie) v ITV treba zodpovedať otázky:
Kto? - všetci žiaci,
Čo? - čo budú robiť, čomu budú rozumieť, kľúčové učivo,
Ako? - riešením zadaných aplikačných úloh,
Ako dobre? – tak, že učivo môžu použiť a zovšeobecniť pre reálny život,
Kedy? - do konca klasifikačného obdobia.
Dokonalé zvládnutie = žiak je schopný riešiť reálne problémy využívajúc vedomosti a zručnosti, vie ukázať, vysvetliť alebo naučiť učivo inú osobu, ktorá to potrebuje, je schopný používať príslušnú terminológiu v komplexných situáciách a sociálnej interakcii a dokáže náležite konať v neočakávaných situáciách.
Druhým princípom ITV je okruh kurikula, ktorý sa má podľa Kovalíkovej tvoriť na úrovni triedy a vychádzať z poznatkov  triedneho učiteľa o žiakoch a prostredí, v ktorom žijú.
Proces prípravy kurikula v ITV má 3 fázy:
1. Tvorba celoročnej témy, jej messačných podtém a tematických častí
2. Určenie kľúčového učiva, ktoré sa majú učiť všetci žiaci
3. Tvorba aplikačných úloh, ktoré žiakom umožnia pochopiť a použiť vedomosti a zručnosti, ktoré sú obsahom kľúčového učiva.
1. Celoročná téma má mať obsah, použitie súvisiace so skutočným svetom, k dipozícii vhodné prostriedky, primerané veku, stáť za čas, ktorý sa jej venuje, plynulý prechod, prepojiť mesačné podtémy, tie sa delia na tématické časti  preberané za 1 týždeň, názov by mal byť pre ž. príťažlivý.
2. Kľúčové učivo by si mal osvojiť každý žiak.
3. Aplikačné úlohy – činnosti, ktoré slúžia na upevňovanie vedomostí, na vytváranie zručností. Majú sa realizovať v reálnych životných situáciách, aby boli operačné (dali sa využiť na riešenie  problémov v podobných aj zmenených situáciách, v akých boli nadobudnuté).
Tretí princíp ITV – používanie vyučovacích postuov, kt. umožnia U efektívnu prácu so žiakmi i kurikulom, zodpovedajú výskumom mozgu, rešpektujú celoživotné pravidlá i zručnosti života. Súčasťou ITV je aj celoročný výskumný projekt. Každý žiak si podľa svojho záujmu vyberie námet na celoročnú tému. Zaviesť ITV do tradičnej školy nie je jednoduché. Kovaliková odpporúča 3-5 r. prechodné obdobie, v ktorom sa prvky ITV zavádzajú postupne. Na Slovensku vznikla v r. 1992 na pomoc rozširovaniu ITV nadácia S. Kovalikovej. Súčasťou činnosti tejto nadácie je overovanie ITV na ZŚ C. Majerníka v Bratislave, organizácia výcvikových norteshopov ITV pre U ZŠ a publikačná činnosť.
 
5. 4-Mat systém vyučovania (4-násobný prístup k vyučovaniu)
- vytvorila ho v r. 1972 Bernice Mc Carthy (USA). Teoretické východická tejto koncepcie vyučovanie tvoria poznatky z výskumov činností hemisfér mozgu a teórie o individuálnych štýloch učenie sa. Súčasné poznatky z výskumov mozgu ukazujú, že v ľudskom mozgu pracujú obe polovice (hemisféry) synchrónne – dokonale spolupracujú, ale informácie spracúvajú rozdielne (tieto majú rôzne funkcie).
Ľavá mozg. hemisféra - verbáne, algorimické, analytické myslenie, racionálna systematickosť, dôraz na správnosť, cieľ, presnosť, jasnú odpoveď, konvergenciu, sídlo logicko-matemat. inteligenice a jazykovej intel.
Pravá mozg. Hemisféra (globálna, vizuálna) - neverbálne, intuitívne nápady, indukcia riešenia, riešenie problémov vzhľadom. Pravá h. = nositeľ umeleckých sochopností, vníma iba priestor, čas nie, pracuje s obrazmi, farbami, symbolmi, nepozná strach, nesúcití, je sídlom priestorovej a hudobnej inteligencie.
Intelektové činnosti v ľavej hem. spadajú viac do oblasti inteligencie, v pravej do oblasti tvorivosti.
Pri tradičnom vyučovaní dominuje obyčajne iba jedna (ľavá) hemisféra, ale potrebné je využívať obe hem. Jeden zo spôsobov ako to dosiahnuť - 4 MAT SYSTÉM VYUČOVANIA
Zistilo sa, že iba malá časť žiakov preferuje a má dobré schopnosti učiť sa (vnímať a spracúvať informácie) myslením a pozorovaním, počúvaním – činnosťami typickými pre tradičné vyučovanie. Žiaci preferujú, efektívnejšie prijímajú a spracúvajú informácie cez konkrétne zážitky, manipulovanie, experimentovanie. Pri tradičnom vyuč. dominuje obyčajne iba 1 spôsob prijímania a spracovania informácií. Každý ž by mal mať možnosť učiť sa vlastným štýlom, pre každý štýl učenia by mal byť vyhradený vo VP rovnaký podiel – 25% času. 4-MAT systém vyučovania to umožňuje.
Didaktický cyklus v systéme 4-MAT pozostáva z 8 etáp – ich zmyslom je dať odpoveď na otázky:  ako, prečo, čo ak, čo (osvojovanie učiva), ako to funguje (upevňovanie učiva, zručností, aplikácia, vytváranie motivácie).
 
6. Tvorivo – humanistické vyučovanie THV (Miro Zelina, Milota Zelinová)
tento model sa neustále spresňuje, zdokonaľuje, nie je definitívny.
Stredom záujmu THV je dieťa, žiak, študent. Sleduje sa najmä rozvoj osobnosti na hmunanistických princípoch. Model možno aplikovať pri výchove malých, dospelých, detí, nadaných i postihnutých. Nemožno rozvíjať tvorivosť ž bez vytvorenia atmosféry úplnej dôvery, bezpečnosti – bez humanizácie vyučovania. V THV sa rozvíja kognitivizácia, emocionalizácia, motivácia, socializácia, axiologizácia, kreativizácia – KEMSAK (kognitívna a nonkognitívna stránka).
Učiteľ by mal premyslene, cieľavedome a profesionálne kresať a humanizovať prostredie osobnosti žiaka.
 
7. Projektové vyučovanie (zač. 20 rokov)
– rozpracovali ho amer. J Dewey, W. H. Kilgatrick ako prostriedok demokratizácie. Vychádza z obsahu učiva, ale predovšetkým zo života.
Problémy, kt. riešia ž. v projekte sú komplexné, nemusia vychádzať z obsahu učiva, ale predovšetkým zo života, z mimoškoslých skúseností, ich riešenie si vyžaduje poznatky z viacerých vied, problémy riešia skupiny žiakov (kooperatívne vyučovanie) najmä z vlastného záujmu, bez vonkajšej motivácie, riešenia vedú ku konkrétnym výsledkom, produktom – písomným referátom, výkresom, videoprogramom, modelom, reálnym predmtom, výstavám, dramtizácii a pod. Takéto koplexne vnímané problémy – PROJEKTY – môžu navrhovať žiaci alebo učiteľ. Podľa cieľa sú projekty: problémové, konštrukčné, hodnotiace, trilové. Možno ich realizovať v 1 učebnom predmete, vo viacerých, s 1 ročníkom, s viacerými, v triedach (tzv. projektový týždeň) s celou školou, aj v rámci záujmovej činnosti, na SŠ, VŠ v zahraničí.
Niekedy sa hovorí o projektovej metóde – rozumie sa „vyučovacia metóda, pri ktorej sú ž vedení k riešeniu komplexných problémov a získavajú skúsenosti praktickou činnosťou a experimentovaním“. V PV je projektová metóda hlavnou vyučovacou metódou.
 
Postup pri PV – etapy:   1. voľba témy projektu,
2.plánovanie riešenia projektu,
3. riešenie projektu, realizácia plánu,
4. osvojenie výsledkov riešenia projektu, zhodnotenie práce na projekte.
 
Nevýhody: Pri PV hrozí nebezpečenstvo, že vedomosti žiakov budú v porovnaní s tradič. vyuč. menej systematické, menej usporiadané. PV je náročnejšie na čas, prípravu a schopnosti U, priestorové a materiálno-technické vybavenie školy.
 
Výhody: rozvíja sa iniciatíva, samostatnosť, tvorivosť, kritické myslenie ž, schopnosť spolupráce, komunikácie, schop. učiť sa, riešiť problémy, hľadať informácie, rozvíja sa pozitívnym smerom citová komunikácia, žiak sa chce učiť, riešiť problémy, hľadať informácie, rozvíja sa pozitívnym smerom citová hodnotová sféra žiaka. Žiaci lepšie chápu životný (praktický) význam učiva, vzdelávania sa. Učia sa plánovať svoju prácu, dokončoať ju, prekonávať prekážky, niesť za ňu zodpovednosť.
 
U nás je PV len ako doplnok, kt. umožní prehlbovať a zvyšovať kvalitu VP, mentálne ho overovať, je potrebné experimentovať.
 
8.Otvorené vzdelávanie (zač 70r. vo Veľkej Britácii, USA)
OV je zamerané na vzdelávajúcich sa, umožňuje odstránenie bariér, ktoré v súčasnosti zabraňujú mnohým jedincom vzdelávať sa (bariéry-priestorovo-časové, individuálne, finančné).
OV umožňuje odstrániť tieto bariéry – študujúcemu umožňuje slobodu cieľa štúdia, jeho obsahu, miesta i času, organizač. foriem, osobného tempa, metód štúdia i hodnotenia, učeb. pomôcok, stupňa pomoci i slobodu v rozhodovaní o ďalšom postupe. Pri OV sa škola prispôsobuje študentom. Snaží sa vyjsť záujemcom o štúdium maximálne v ústrety (pri indiv. štúdiu – pomáha) aj skupinové formy práce, dôelžité sú učebné testy, videá, mikropočítače, rozhlasové a televízne vysielanie, konzultácie (telefón, eletronická pošta). Požiadavky na výstup – ako pri štúdiu na tradičnej škole (náročné štadardy). Vysvedšenia, certifikáty a diplomy sú rovnocenné. Diaľkové, večerné, korešpodenčné štúdium – sú iba súčasťou organizačných foriem OV.
Pri OV sa uplatňuje nielen individuálne štúdium, ale aj rôzne formy skupinového štúdia. OV sa úspešne používa aj na niektorých ZŠ. OV môže byť efektívnejšie ako tradičné, možno ho realizovať (aspoň niektoré jeho prvky) na všetkých typoch a stupňoch škôl ako doplnkové vyuč. – napr. vzdelávanie  nadaných, zaostávajúcich študentov). OV kaldie nové nároky na učiteľov – stávajú sa poradcami, tútormi, kt. pomáhajú, motivujú, usmerňujú, vyhodnocujú prácu študentov. Musia k tomu nadobudnúť príslušné zručnosti.
 
9. Globálna výchova – mladá koncepcia
David E.Pike, Graham Selby 1992 založili na PF Univerzity v Toronte Medzinárodný ústav pre globálnu výchovu (rozvoj GV pomocou kurzov, tvorby učeb. osnov, výskumu, podpory spolupráce).
Všeobecným cieľom GV je pripraviť žiakov a študentov na život v 21. storočí. Je to možné realizovať:
-  rozvojom globálnej t.j. celej osobnosti žiaka a študenta,
-  pochopením globálnej povahy sveta a úlohy žiaka v ňom,
-  vyzbrojením žiaka vedomosťami, zručnosťami, schopnosťami, postojmi, potrebnými k tvorivému a pozitívnemu riešeniu týchto globálnych problémov.
Podmienkou je vytvorenie systémového (holistického) pohľadu na svet. Ak sa globálne problémy ľudstva majú pozitívne vyriešiť, je potrebný posun hodnôt. GV by sa mala realizovať vo všetkých vyučov. predmetoch, predovšetkým prostredníctvom vyuč. metód ako rôzne situačné, inscenačné metódy, prípadne štúdie, heuristická, výskumná metóda. Tieto metódy sú najefektívnejšie v spojení  s kooperatívnym vyučovaním. V GV je dôležitá motivácia žiaka a vytvorenie stimulujúceho prstredia. Dôležitou súčasťou GV sú priame skúsenosti (práce v teréne, exkurzie). V GV sa preferuje formatívne hodnotenie (zamernaé na spätnú väzbu a následnú korekciu prístupu k ž. Hodnotia sa rôzne vlastnosti ž (profil), napr. schopnosť chápať problémy z rôznych uhlov pohľadu, spolupracovať s inými v skupine, organizovať svoju prácu, počúvať pozorne ostatných, získavať informácie, atď. Prevažuje ústne skúšanie, slovné hodnotenie a využíva sa sebahodnotenie žiakov.
GV kladie niektoré nové požiadavky na prácu učiteľa -  napr.: má byť zameraný predovšetkým na budúcnosť, má umožiť žiakom samostatne dospieť k záverom a osobným postojom, kladie dôraz na rozvoj všetkých zložiek osobnosti ž, dáva žiakom vieru v ich schopnosti, využíva rôzne mtódy organizačnej formy a materiálne prostriedky vyučovania, učenie chápe ako celoživotný proces, ukazuje žiakom vzájomné súvislosti medzi jednotlivými vyučovačími predmetmi...
 
10. Systém vyučovania s uzavretým cyklom
- vznikol koncom 70r. na Pd P UPJŠ zo systému makroštrukturálneho programového vyučovania SMPV (A. Bridňák a M. Blaško, P Marko). Pripodmienky a návhy mali aj J. Hvozdík, M. Zelina, I. Turek – zmena názvu z SMPV na „Systém vyuč. s uzavretým cyklom“ SVUC.
Podľa Leonťjeva má činnosť uč. a žiaka 3 etapy: - motivácia,
- realizácia,
- kontrola výsledkov
V SVUC prebiehajú tieto 3 etapy v rozhodujúcej miere priamo na hod. v uzavretom cykle. SVCU je humanisticky orientovaný – čo sa prejavuje v sústredení VP na žiaka, potlačení moci U, v odstránení stresu z vyuč. hodín (oslobodení žiakov od týrania chybou). Didaktický cyklus typickej vyuč. hod. v SVUC pozostáva z 3 etáp a 11 vyučovacích situácií.
1. tvorba poznávacej potreby – motivácia cca 9 min. Nastolenie poblému, kt.súvisí s novým učivom, aby sa vzbudil záujem ž o spoznanie nového, žiakom sa oznámia konkrétne ciele vyuč. hod., tvorba tezauru (súhrnu poznatkov z prv prebraného učiva, kt. má súvislosť s novým a kt. si žiaci potrebujú preopakovať, aby mohli spolupracovať pri osvojení nového učiva).
2. poznávacia a osvojovacia činnosť
a) sprístupňovanie a osvojovanie 1. dávky učiva (žiaci si nerobia poznámky),
b) individuálne štúdium 1. dávky učiva – ž si utvrďujú nové poznatky, robia poznámky, riešia úlohy na upevňovanie a prehlbovanie učiva, diskutujú, individuálne sa pýtajú U na nejasnosti, majú priestor na uvažovaie, samostatnú činnosť. V tejto etape sa ž učia, ako sa učiť,
c) sprístupňovanie a osvojovanie 2. dávka učiva a jeho individuálne štúdium
3. kontrola a korektúra účebnej činnosti – priebežný didaktický test, predspevňovacia diskusia (má úlohu sebakontroly, sebahodnotenia), oznámenie správnych odpovedí, vyhodnotenie vyuč. hodiny
 
V SVUC sa nezadávajú D.Ú., predposledná vyuč.hodina každého temetického celku je hodinou systematizácie učiva temat. celku. Výstupný didaktický test trvá 35 minú, klasifikuje sa – musí ho riešiť každý žiak
Žiaci si vedomosti a zručnosti osvoja zväčša na vyučovaní, nie sú stresovaní skúšaním pri tabuli, sú motitovaní, vyučovanie je zaujímavejšie, sú aktívni, môžu spolupracovať, ak zlihajú v did. Testoch, majú možnosť nápravy. SVUC je orientovaný na princípy humanity, demokracie, viac rešpektuje práva dieťa, chráni ž. pred preťažením.
 
4. Charakteristika vyučovacích koncepcií. Procesuálna a formálna stránka tradičných a reformných vyučovacích koncepcií.
 
Koncepcia vyučovania – ucelený názor na cieľ, obsah, organizáciu a priebeh
vyučovací proces – zladenie procesuálnej a formálnej stránky vyučovania
 
  koncepcia tradičného vyučovania
  reformného vyučovania
  moderného vyučovania
  koncepcia lasalianskej školy.
 
Procesuálna stránka – tvoria ju problémy učebného procesu, ktorý pozostáva z procesu odovzdávania poznatkov žiakov a procesu osvojovania si poznatkov žiakmi, teda z vyučovania a učenia. Ňou sa realizujú ciele a úlohy vyučovania.
Formálna stránka – pozostáva z uplatňovania zásad, foriem, metód a prostriedkov vyuč. a učenia. Spočíva v tom, že pedagogický proces vzájomnej interakcie U-ž  sa uskutočňuje v istých organizačných formách vých-vzdel. práce.
Proces, stránka a formálna stránka sú vždy v konkrétnej vyučovanej činnosti jednotné, pretože sa vzájomne podmieňujú.
 
Naše školy: najbeznejšie sa uplatňuje triedno-hodinová forma.
Znaky:  1. trieda ako trvalý a nemenný celok – istý počet žiakov zoskupených podľa mentálnej, vedomostnej, vekovej úrovne, zverených triednym učiteľom.
  2. vyučovanie v istých časových jednotkách podľa pevne stanoveného rozvrhu.
 
Tradičné vyučovacie koncepcie
 
1. Dogmatické vyučovanie – uplatňované v stredoveku
 cieľ: príprava na posmrtný život a formovanie mravnosti mládeže.
Obsah: 7 slobodných umení – gramatika, rétorika, dialektika, stronómia, aritmetika, geometria a muzika + latinčina (univerzálny jazyk vzdelaného sveta)
Organizácia vyučovania: individuálna práca učitesa so žiakmi.
negatíva: pasivita ž, uplatňovanie pamäťového vyučovania. V 17. stor. sa upúšťa od neho.
 
2. Katechizmové vyučovanie – prechod od dogmat. k slovno-názornému vyuč. nielen pri vyučovaní katechizmu, aj pri vyuč. ostatných predmetov.
koncepcia: otázka –kládol ju U, odpoveď – presne formulovaná naučený žiak.
 
3. Slovno názorné vyučovanie – je najpoužívanejšou spomedzi všetkých koncepcií.
- najviac ho ovplyvnil J.A.Komenský(1592-1670) a nemec J.F.Herbart (1776-1841).
- hl. vyuč. metoda. učiteľovo slovo, ktoré sa dopĺňa ná