Špeciálna pedagogika (ŠP)

Všeobecná charakteristka ŠP
Špeciálna pedagogika sa radí k pedagogickým disciplínam a zaoberá sa špeciálnou edukáciou a rozvoju znevýhodnených jedincov, ktorí majú oproti väčšinovej populácii špeciálne edukačné potreby výchovy a vzdelávania a ktorí pre svoj rozvoj potrebujú špeciálny prístup a starostlivosť. ŠP definujeme ako vedný odbor, ktorý študuje zákonitosti výchovy a vzdelávania jedincov, ktorí sú znevýhodnení voči väčšinovej populácii v oblasti mentálnej, senzorickej, somatickej, komunikačných schopností, psychosociálnej, porúch učenia a nadpriemerného nadania.
Predmet ŠP skúma podstatu a zákonitosti  výchovy a vzdelávania znevýhodnených ľudí z aspektu etiológie, symptomatológie, korekcie, metód edukácie a reedukácie, profylaxie. K dosiahnutiu uspokojenia ich špeciálnych potrieb, ktorých špecifičnosť je determinovaná charakterom znevýhodnenia,  je nutné stanoviť a aplikovať špeciálne metódy a postupy.
Cieľ  ŠP je vychovávať, vyučovať a vzdelávať znevýhodnených jedincov tak, aby sa čo najskôr a čo najlepšie vyrovnali so svojim znevýhodnením, čo najadekvátnejšie sa spoločensky sebarealizovali a celkovo rozvíjali.
ŠP je zložitý heterogénny systém, ktorý plní množstvo úloh a preto ho členíme na dve veľké skupiny: 
a)  všeobecná ŠP - zaoberá sa platnými zákonitosťami a pravidlami pre celú časť znevýhodnenej
populácie a jej edukácie
b)  špeciálna ŠP – zaoberá sa edukáciou z aspektu jednotlivých znevýhodnení a ich špecifických potrieb.
Súčasné trendy v ŠP spočívajú v humanizácii a integrácii. Základom humanistického postoja je zachovanie prirodzeného princípu dôstojnosti každého človeka, teda aj znevýhodneného. Integrácia znamená možnosť jeho adekvátnej sebarealizácie v societe. Jeden z ukazovateľov vyspelosti spoločnosti je práve aj integrácia znevýhodnených ľudí , či už úplná alebo čiastočná. S týmto súvisí aj vytváranie podmienok ekonomických, materiálnych, sociálnych, edukačných aby sa integrácia mohla vôbec realizovať. Nezanedbateľná  je aj väčšia ponuka počtu variability sociálnych a poradenských služieb. Dôležitá je aj opora v legislatíve. Ďalším trendom je, že sa ŠP neobmedzuje výlučne len na problematiku špeciálnej edukácie, ale zaoberá sa konkrétnym jedincom počas jeho celého života. Zaoberá sa teda nielen výchovou a vzdelávaním, ale aj otázkami spoločenskej sebarealizácie a jej hranicami, možnosťami kompenzácie, terapie a rehabilitácie.
 
 
Systém ŠP
a)  všeobecná ŠP sa zaoberá týmito disciplínami:
všeobecnými základmi –pojmy, predmet, cieľ, systém
historiografiou – odbor, inštitúcie, vzdelávanie špeciálnych pedagógov
  filozofiou špeciálnej pedagogiky
teóriou komunikácie postihnutých
výchovnou rehabilitáciou – zásady, metódy edukácie, metodiky predmetov
náukou o špeciálnych školách
komparatívnou špeciálnou pedagogikou
špeciálnou pedeutológiou – vzdelávanie, uplatnenie sa v praxi, ďalšie vzdelávanie.
b)  špeciálna ŠP sa zaoberá pedagogikou jednotlivých druhov znevýhodnenia:
pedagogika mentálne postihnutých - psychopédia: oligofrénia  a demencia
pedagogika zrakovo postihnutých - tyflopédia: nevidiaci, čiastočne nevidiaci, slabozrakí, tupozrakí, škuľaví, farboslepí a refrakčné chyby oka
pedagogika sluchovo postihnutých - surdopédia: hluchonemota, ohluchlosť, zvyšky sluchu a nedoslýchavosť
pedagogika s narušenou komunikačnou schopnosťou - logopédia: bezrečovosť, sluchonemota, neurózy reči, orgánové poruchy reči a chyby výslovnosti
pedagogika telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených - somatopédia: stavy po LMD, úrazy, vývinové chyby, chronické choroby, srdcocievne, dýchacie a kostné diagnózy
pedagogika  psychosociálne narušených - etopédia: ťažkovychovávateľní  jedinci
pedagogika kombinovane postihnutých: slepohluchonemota,  menatálna slepota, menatálna hluchonemota, menatálne a telesné postihnutia
pedagogika viacnásobne postihnutých: stavy po LMD, po úrazoch
pedagogika porúch učenia: dyslexia, dysgrafia, dysortografia, dyskalkúlia, dyspraxia, ADHD
pedagogika nadpriemerne nadaných a talentovaných.

Systém inštitúcií pre znevýhodnených jedincov
špeciálne materské školy
základné školy pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť
stredné školy pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť
špeciálne základné školy s redukovaným obsahom vzdelávania
špeciálne základné školy s výrazne redukovaným obsahom vzdelávania
špeciálne stredné odborné učilištia
špeciálne odborné učilištia
špeciálne školské zariadenia: výchovno-vzdelávacie zariadenia, špeciálne výchovné zariadenia, poradenské zariadenia, záujmovo-vzdelávacie zariadenia, školské účelové zariadenia, sústava inštitúcii záujmových organizácií a nadácií.
 
Terminológia ŠP
Porucha, narušenie – akákoľvek strata, odchýlka od normy alebo abnormalita v psychickej, fyziologickej, anatomickej štruktúre alebo funkcii získanej počas života. Má reparabilný charakter.
Hendikep – relatívne trvalý nepriaznivý stav alebo situácia pre daného jedinca, vyplývajúca z jeho poruchy alebo defektu, ktorý obmedzuje alebo znemožňuje plnenie úloh, sťažuje jeho uplatnenie v porovnaní s väčšinovou populáciou a sťažuje dosahovanie bežných spoločenských cieľov.
Defekt –  je  väčšia odchýlka od normy ako porucha a synonymum defektu je  postihnutie. Znamená nedostatok integrity a fungovania organizmu alebo jeho časti. Má ireparabilný charakter.
Znevýhodnenie – je totožné s pojmom hendikep. Znevýhodnený jedinec je hendikepovaný v dôsledku poruchy alebo defektu.
Norma – stav, vlastnosť, proces, ktorý sa neodkláňa z priemeru bežných, zaužívaných alebo predpísaných pravidiel. Normalita potom znamená stav, skutočnosť, ktorý zodpovedá obvyklosti, úzusom, predpisom, pravidlám, pravidelnosti, očakávaniam. Týka sa psychologickej, somatickej a sociálnej dimenzie človeka.
Anomália – relatívne trvalá negatívna odchýlka od normy v psychickej a somatickej oblasti. Nepovažuje sa za patologický jav.
Deviácia – odchýlka od normálneho správania, čím sa jedinec stáva nápadným.  Používa sa predovšetkým sexuológii.
Deformita – zvyčajne sa označujú somatické odchýlky od normy.
Kompenzácia – vyrovnávanie, nahradenie chýbajúceho alebo zníženého výkonu orgánov, funkcie úpravou prípadne aktivizáciou funkcie iných orgánov, funkcií.
Korekcia – aktivity, ktoré sú zamerané na nápravu, úpravu chybnej funkcie, orgánu alebo správania sa.
Resocializácia – činnosť, pomocou ktorej sa znevýhodnený jedinec zapája do rodinného, sociálneho a pracovného prostredia.
Rehabilitácia – činnosť na opätovné dosiahnutie spôsobilosti a socializáciu znevýhodneného jedinca.
Edukácia – výchovné, vyučovacie a vzdelávacie aktivity, pomocou ktorých sa znevýhodnený jedinec stáva relatívne vychovaným a vzdelaným.
Reedukácia – špeciálnopedagogické aktivity, ktoré sú zamerané na rozvíjanie a úpravu nevyvinutých, chybných , porušených funkcií.
 
Klasifikácia znevýhodnení v ŠP
Pre špeciálnu pedagogiku je účelné a nutné znevýhodnenia určitým spôsobom triediť a klasifikovať. Môžu slúžiť pre chápanie hendikepu ako dimenzie z hľadiska sebarealizácie v súvislosti s integračnými tendenciami. Ako východisko slúži druh hendikepu, jeho rozsah, stupeň a doba, kedy k jeho vzniku prišlo.

- Druh hendikepu

a)  Somatické poruchy
- dôsledok ochorenia, úrazov, straty hybnosti a mobility
  -  vrodené a získané
  b)  senzorické poruchy
- dôsledok ochorenia, úrazov
- vrodené a získané
  c) mentálne poruchy
- dôsledok vrodených defektov - mentálna retardácia
-   dôsledok defektov získaných počas života - demencia   
    Stupne mentálnej retardácie:   ľahká mentálna retardácia 70-50 IQ
    stredná mentálna retardácia 49-35 IQ
  ťažká mentálna retardácia 34-20 IQ
  hlboká mentálna retardácia 19-0 IQ
 Niektoré formy mentálnej retardácie:   
 Downov syndrom – porucha 21. páru chromozómov
 Hydrocefalus – nadmerná produkcia likvoru v mozgových komorách
Fenylketonúria – porucha metabolizmu bielkovín
Kreténizmus – nedostatočná činnosť štítnej žľazy
 
d) poruchy správania
-  rôzne závažné odchýlky v správaní , ktoré sú pre spoločnosť nežiadúce, nechcené až neprijateľné
-  zásadnou otázkou je ich spoločenská závažnosť. Rozlišujeme:
disociálne správanie – spoločensky málo závažné, klamstvá, drobné krádeže
asociálne správanie – istá miera nebezpečenstva pre spoločnosť, krádeže vo veľkom
antisociálne správanie – nebezpečenstvo pre spoločnosť, vraždy, organizovaný zločin
 
- Podľa stupňa hendikepa
a)  poruchy ľahkého stupňa
-  minimálna odlišnosť od normy
-  plná integrácia do školy i do spoločnosti
b)  poruchy stredného stupňa
-  značná odlišnosť od normy
-  vyžaduje špeciálny prístup
c)  poruchy ťažkého stupňa
-  veľká odlišnosť od normy
-  jedinci sú odkázaní na celodennú starostlivosť a vo väčšine prípadov v špeciálnych zariadeniach

- Podľa doby vzniku hendikepu
a)  poruchy prenatálne
1.  genetické dispozície
2.  vplyv teratogénnych faktorov
-  chemické faktory – lieky, nelegálne drogy, alkohol, nikotín, otravy
-  fyzikálne faktory – žiarenie
-  biologické faktory – infekčné ochorenia
3.  psychické faktory
-  nadmerný stres
-  týranie
b)  poruchy perinatálne
1.  dôsledky komplikovaného pôrodu
2.  dôsledky nešetrného pôrodu
3.  dôsledky protrahovaného pôrodu
c)  poruchy postnatálne
1.  vplyv chemických faktorov
-  zneužívanie psychotropných látok
-  pôsobenie chemických látok a jedov
2.  vplyv biologických faktorov
-  infekčné ochorenia
-  vírusové ochorenia
-  úrazy
3.  vplyv sociálnych faktorov
-  nevhodné výchovné podmienky
-  nízka sociálna úroveň
-  záťažové situácie
 Poruchy a hendikepy môžu vznikať počas celého života, miera rizika je však odlišná. Závisí od veku, pohlavia, regiónu. Počas vývinu môžu na jedinca pôsobiť rôzne patogénne faktory, ktoré spôsobujú  rôzne typy vývinových chýb. ŠP rozlišuje:
Ustrnutý vývin – orgán alebo jeho funkcia sa nevyvíja = vrodená slepota, hluchota, nevyvinutá končatina.
Obmedzený vývin – orgán alebo jeho funkcia sa od začiatku života vyvíja obmedzene a nikdy nedosiahne stupeň normy = vrodená nedoslýchavosť, niektoré formy mentálnej retardácie, vrodené malformácie, porucha citových vzťahov.  
Oneskorený vývin – sa zo začiatku podobá obmedzenému vývinu, avšak včasnou intervenciou je možné vývin zvrátiť a priblížiť sa alebo aj dosiahnuť normu = oneskorený vývin reči, oneskorený vývin motoriky, oneskorený vývin chôdze.
Prerušený vývin – vývin orgánu alebo jeho funkcie sa rôznymi vplyvmi spomalí, prípadne úplne preruší. Tento stav môže mať stagnujúci charakter, ale aj dynamický a to postupne zlepšujúci avšak i postupne zhoršujúci = detské demencie, LMD, ochrnutia.
Pochybný vývin – orgán a jeho funkcia sa síce vyvíjajú, ale nežiaducim smerom. Môže sa to týkať celej osobnosti alebo len niektorej časti = rôzne deviantné správanie, negatívne povahové črty.
 
Integrácia v ŠP
Cieľom špeciálnej pedagogiky je integrácia znevýhodnených jedincov do väčšinovej spoločnosti, a to adekvátna integrácia. Je totiž dôležité vymedziť hranice integrácie vzhľadom na druh a stupeň hendikepu. Rozlišujeme:
Integrácia  je úplné zapojenie znevýhodneného jedinca do spoločnosti. WHO definuje: integrácia je sociálna rehabilitácia, schopnosť jednotlivca podieľať sa na obvyklých sociálnych procesoch.
Integrované vzdelávanie je úplné zapojenie do bežného edukačného procesu.
Adaptácia je zapojenie znevýhodneného jedinca do spoločnosti len za určitých podmienok, okolností a ohľadov na jeho individuálne možnosti,  vlastnosti, schopnosti a potrieb. Adaptácia sa chápe aj ako  prispôsobenie sa oboch strán – hendikepovaného jedinca a spoločnosti.
Utilita  je zapojenie znevýhodneného jedinca do spoločnosti len za predpokladu celoživotnej ochrany a pomoci druhých ľudí.
Inferiorita  je neschopnosť  zapojiť sa do spoločenského života. Znevýhodnení jedinci sú počas celého života odkázaní na pomoc iných a zvyčajne sú zo spoločnosti segregovaní.
Okrem toho rozlišujeme pri integrácii ťažko a viacnásobne postihnutých tri formy výchovy:
miestna  - znevýhodnené deti sa vzdelávajú v tej istej budove ako väčšinová populácia, ale vo vyhradených priestoroch, triedach. Stretávajú sa s nimi len obmedzene a sporadicky.
sociálna – výchova a vzdelávanie sa uskutočňuje v rôznych budovách, ale stretávanie postihnutých a nepostihnutých detí je pomerne pravidelné. Na mimoškolských aktivitách, na ihriskách, v jedálňach.
funkčná – znevýhodnené deti navštevujú školu prípadne triedu spolu s nepostihnutými deťmi. Majú rovnaké učebné osnovy a výchovné štandardy.
Ľahšie a miernejšie znevýhodnenia, poruchy učenia, ľahšie poruchy mozgovej činnosti, mierne poruchy správania a pod., sa školská integrácia uskutočňuje na dvoch úrovniach:

- Individuálna integrácia v bežnej základnej škole v meste bydliska, prípadne primeranej dostupnosti, znevýhodnené deti sú zaraďované do tried s väčšinovou populáciou
- Integrácia sa uskutočňuje v špeciálnych triedach bežných základných škôl, kde sú znevýhodnené deti s rovnakým alebo podobným druhom a stupňom narušenia.

Skúsenosti  z praxe hovoria, že integrácia môže byť pre deti s niektorými  znevýhodneniami veľkou záťažou. Preto treba veľmi citlivo a fundovane pristupovať k tomu,  ktoré deti integrovať. Integrovať áno, ale len vtedy a len natoľko, aby to bolo prospešné pre znevýhodnené dieťa.
 
Snahy o integráciu sú popisované v týchto modeloch:
Medicínsky model vychádza z biologických, organických alebo funkčných príčin. Cieľom je liečba a prekonanie poruchy. Integrácia znamená reintegráciu po liečbe.
Sociálno-patologický model vychádza zo sociálnych problémov. Cieľom je spoločenská prispôsobivosť. Integrácia je podporovaná špeciálnou terapiou.
Model prostredia  vychádza z problémov prostredia. Cieľom je zmeniť prostredie. Integrácia znamená  zmenu na bežné normálne prostredie.
Antropologický model vychádza z problematických interpersonálnych vzťahov a interakcií. Integrácia znamená vzájomný rešpekt.
 
Metódy ŠP
Tak ako v každej spoločenskovednej disciplíne aj v špeciálnej pedagogike máme tri druhy metód:
diagnostické metódy
metódy výskumu
metódy odboru, špeciálnej pedagogiky
Diagnostické metódy a metódy výskumu sa  prekrývajú, používajú tie isté alebo podobné postupy. Avšak s inými cieľmi a iným vyhodnotením. Metódy špeciálnej pedagogiky sú zásady, postupy, formy, ktoré sa využívajú v špeciálnopedagogickej praxi.
Diagnostické metódy
Všeobecným cieľom špeciálnopedagogickej diagnostiky je čo najlepšie rozpoznať a charakterizovať konkrétny hendikep  a to vo všetkých oblastiach. Ďalšie ciele a úlohy sú špecifické a spočívajú okrem iných aj vo:

- vymedzení čo patrí do ŠP a čo nie
- stanovení, či jedinec patrí do ŠP
- rozpoznaní, či jedinec je ohrozený vznikom  hendikepu
- rozpoznaní a stanovení v akom stupni znevýhodnenia sa jedinec nachádza
- stanovení príčin, ktoré viedli k znevýhodneniu
- stanovení metód a postupov, ktoré by viedli k odstráneniu, korekcii a eliminácii hendikepu.

Treba zdôrazniť, že príčiny vzniku znevýhodnenia a jeho formy sú multifaktoriálne a preto súčasťou ŠP diagnostiky je multidisciplinarita. Na diagnóze participuje celý rad odborníkov. Príčiny, ktoré viedli k znevýhodneniu majú veľký význam. Znalosť príčiny súvisí s adekvátnym výberom edukačných metód, metód rozvoja osobnosti a taktiež spôsob ich aplikácie. Výsledkom ŠP diagnostiky je diagnóza =  komplexné posúdenie jedinca pre proces špeciálnopedagogickej starostlivosti v celom rozsahu.
Charakteristika ŠP diagnostiky
Diagnostický proces nie je ukončený jedným stanoviskom. Má dynamický, kotinuitálny charakter. Môžeme hovoriť o troch fázach:

- Vstupné diagnostické vyšetrenie
-  komplexné poznanie príčin a charakteru hendikepu
-  spoznať osobnosť.

- Priebežné diagnostické vyšetrenia
-  priebežné vyšetrenia, pozorovania a hodnotenia výsledkov efektivity metód z hľadiska kvantitatívneho aj kvalitatívneho.

- Záverečné diagnostické hodnotenie
-  hlavnou úlohou je posúdenie efektivity práce a dosiahnutie stanovených cieľov. Môže sa stať vstupnou diagnózou.
Základné diagnostické metódy
  1. klinické
  2. testové
 

- Klinické
Cieľom je získavanie dát a základných údajov. Sú to neštandardné postupy, ktoré nie sú psychometrické. Majú idiografický charakter, poznanie osobnosti. Patria k ním tieto metódy:
a)  Pozorovanie
-  zámerné systematické pozorovanie
-  dlhodobé, krátkodobé, opakované
-  pevné stanovené podmienky
-  nezámerné, náhodilé
b)  Rozhovor
-  náročná diagnostická metóda
-  vyžaduje hlboké znalosti na interpretáciu
-  štrukturovaný, neštrukturovaný
-  pološtrukturovaný
c) Rodinná anamnéza
-  údaje o rodičoch, rodine
 
d)  Osobná anamnéza
-  biologický vývoj
-  psychomotorický vývoj
-  sociálny vývoj
e) Analýza produktov činnosti
-   kresby, maľby, ostatné výtvarné artefakty
-  rôzne výrobky
-  grafológia
-  vyžaduje veľkú schopnosť interpretácie
f)  Katamnéza
-  údaje po určitom časovom období  od terapie, edukácie, reedukácie

- Testové
Je to štandardizovaný spôsob vyšetrenia. Má určité pravidlá, podmienky a čo najjednoduchší spôsob prevedenia. Cieľom je špecializované vyšetrenie s následným odborným stanoviskom. Testami sa získavajú špecifické, vymedziteľné znaky. Okrem idiografického charakteru majú aj charakter nomotetaický, môžu zovšeobecňovať. Patria k nim tieto testy:
a)  Výkonové testy –veľmi dobrá možnosť merania
-  testy inteligencie
-  testy špeciálnych schopností
-  testy jednotlivých psychických funkcií
-  testy psychických vlastnosti
b)  Testy osobnosti
-  projektívne
-  objektívne
-  dotazníky
-  posudzovacie stupnice
Metódy výskumu
V špeciálnej pedagogike sa používajú dva druhy výskumných metód:
všeobecné – metódy, ktoré sa používajú rovnako u znevýhodnených ako aj u väčšinovej populácii bez toho, že by sa akýmkoľvek spôsobom prispôsobovali znevýhodneným skúmaným jedincom
modifikované – metódy, ktoré sa musia pri používaní upraviť a prispôsobiť znevýhodneným skúmaným jedincom.
Vedecký výskum sa realizuje podľa nasledujúceho modelu:
1.  Formulácia problému – slovná konštrukcia, ktorá konkretizuje problém súvisiaci so ŠP javmi a procesmi, na ktoré sa hľadajú odpovede.
2.  Hypotéza – je podmienený výrok, predpoklad o pravdivosti alebo nepravdivosti vybraného problému.
3.  Verifikácia – aplikácia vedeckých metód, ktorými sa overuje platnosť hypotézy.
4.  Explanácia – interpretácia získaných údajov súvisiacich s vyslovenou hypotézou.
5.  Vedecký poznatok  - údaj, ktorý sa získal explanáciou a ktorý sa dá overiť vedeckými metódami.
Cieľom vedeckého výskumu v ŠP je poznávanie zákonitosti procesov a javov edukácie a reedukácie znevýhodnených jedincov.
Cieľom diagnostiky znevýhodnených jedincov je predovšetkým spoznať ich diagnózu respektíve problém a na ich základe im poskytnúť čo najoptimálnejšiu pomoc v rámci jeho edukácie a reedukácie. Výsledky diagnostiky sa dajú spracovať aj vo výskume, ale len sekundárne. Hlavnou a zásadnou úlohou diagnostiky je pomoc znevýhodnenému jedincovi.
Metódy špeciálnopedagogickej praxe
Prehľad metód patrí primerane pre všetky druhy hendikepov. Je to súhrn aktivít, ktorých spoločným základným poslaním je odstránenie znevýhodnenia alebo dosiahnutie aspoň čiastočnej eliminácie negatívnych aspektov, ktoré s nevýhodnením súvisia. Ďalej je to nájdenie alternatívnych špeciálnych spôsobov uspokojovania edukačných potrieb rozvoja znevýhodneného jedinca, v konečnom dôsledku zameraných na jeho socializáciu. Okrem toho podnecujú alebo odstraňujú prípadne prekážky pri ich dosahovaní pričom podporujú terapeutické aktivity a majú psychoterapeutické poslanie. Základnou metódou liečebnopedagogickej praxe je komplexná, komprehenzívna, ucelená rehabilitácia, ktorá je funkciou súčinnosti jej komponentov a to liečebnej rehabilitácie,  edukačnej rehabilitácie, pracovnej rehabilitácie, sociálnej rehabilitácie, kompenzačných mechanizmov a motivácie rehabilitovaného jedinca.
a)Liečebná rehabilitácia – podstata spočíva v aplikácii liečebných metód, ktorých cieľom je dosiahnuť relatívne zdravie jedinca, zmiernenie a prevenciu znevýhodnenia. Má tieto formy:  farmakoterapia
chirurgická terapia
     podporná terapia – vodoliečba, fyzikálna terapia, masáže, pohybová terapia.
b)Edukačná rehabilitácia – sa realizuje aplikáciou špeciálnych metód v školskej a inštitucionálnej sústave. Sú to nasledujúce metódy:
 1. Špeciálna edukácia – postupy a metódy, ktoré spôsobujú pozitívne zmeny v kvalite a kvantite vychovanosti a vzdelanosti znevýhodnených jedincov. Sú to metódy klarifikácie(objasňovania), persuázie (presvedčovania), exemplifikácie (príkladovania), exercifikácie (cvičenia), laudácie (pochvaly), kogerácie (donucovania), inovácie (obnovovania), exprobácie (vyčitovania), vsugerovania (vnucovania), fixácie, zakotvenia (upevňovania), premiácie (odmeňovania). Ďalej sú to metódy logického postupu, podľa ktorého sa učivo rozvíja: analytická, syntetická, deduktívna, induktívna, generalizačná, kreatívna, dogmatická, genetická metóda. A metódy podľa prostriedkov a zámerov, ktoré pri vyučovaní prevládajú: motivácia, expozícia, samostatná práca, mimovoľné učenie, fixácia, diagnostika a klasifikácia.
2. Reedukácia – postupy a metódy, ktorými zlepšujeme a zdokonaľujeme výkonnosť poškodenej alebo narušenej funkcie. Súvisí s ňou aj metóda monosenzoriálna a multisenzoriálna. 
3. Korekcia
4. Stimulácia
c)Pracovná rehabilitácia

- Pracovná terapia
- Profesionálna orientácia
- Profesionálna príprava
- Podporné zamestnanie

d)Sociálna rehabilitácia

- Psychoterapia
- Právna pomoc
- Psychokorekcia
- Technické,  kompenzačné pomôcky
- Ekonomické zabezpečenie
- Spoločenská, morálna, osvetová rehabilitácia

e)Kompenzačné mechanizmy – súhrn postupov zameraný na aktivizáciu činností a postojov, aby sa vyrovnal výkon funkcie a orgánu narušeného hendikepom.  Taktiež súhrn postupov na zlepšenie a zdokonalenie iných funkcií a orgánov, než tie, ktoré sú poškodené, prípadne nefunkčné.
f)Motivácia – je aktivita človeka vyvolaná motívom. Je zameraná na uspokojovanie potrieb. Predstavujú hybnú silu, ktorá vedie k zmenám v organizme, v psychike, v sociálnych vzťahoch a postojoch. Motívy sú endogénne, vychádzajú z vnútra a nazývame ich impulzy a exogénne, prichádzajú zvonka a nazývame ich stimuly alebo podnety. Majú veľký význam pre činnosť kompenzačných mechanizmov.