Liečebná pedagogika (LP)

Všeobecná charakteristika liečebnej pedagogiky  (LP)
Pojem liečebná pedagogika sa začal používať v rokoch 1967 a 1968. Ako ralatívne nový odbor mal realizovať liečebno-výchovné formy pomoci psycho-sociálne narušeným osobám. Týkal sa jedincov od útleho detstva až po starobu, ktoré boli ohrozené stratou rodinného zázemia, asociálnym prostredím, krízami, následkami ochorení a úrazov. Ďalej jedincov, u ktorých boli tieto problémy diagnostikované a mali problémy pri sociálnej integrácii a sebarealizácii. V pôvodnej verzii LP nebola náplň špeciálnej pedagogiky.  Potreba liečebnej pedagogiky bola odôvodnená predovšetkým potrebou terapie a výchovy jedincov s poruchami správania a ich negatívnymi dôsledkami pre spoločnosť. Prevládal názor, že LP má hlavne využívať rôzne formy činnostných terapií pri:

- sťaženej insocializácii – teda pri sprostredkovaní vedomostí, poznatkov, skúsenosti a zručností, ktoré jedincovi chýbajú aby sa mohol adekvátne sociálne integrovať  pri dlhodobom neuspokojovaní  základných psychických potrieb v detstve, najmä pri absencii vzťahovej osoby,  pri výchovnej zanedbanosti, pri zvýhodnení v prípade neúplnej alebo dysfunkčnej rodiny.
- resocializácii – teda o znova začlenenie jedinca do spoločnosti, ktorý bol už síce integrovaný, ale len v problémových neadekvátnych sociálnych skupinách = asociálna skupina, hendikepovaná rodina, kriminálna skupina, subkultúrna skupina alebo aj adekvátne ale relatívne izolované prostredie sociálneho zariadenia, liečebne.
- reedukácii – náprava  narušených,  nevhodných a nesprávnych modelov správania, zameraná na zmenu postojov, hodnotového systému a vzťahu samého k sebe.

V súčasnosti sa LP na Slovensku chápe ako terapeuticko – výchovné pôsobenie pri výchovných ťažkostiach znevýhodnených jedincov v celom rozsahu, pričom sa drží zásady, že lepšie diagnóze predchádzať ako potom naprávať. Preventívne sa tak uplatňuje tam, kde sa dajú ťažkosti vzhľadom na  jedinca , na jeho vývin a jeho prostredie očakávať. LP hľadá a využiva všetky formy intenzívnej pomoci ako sú činnostné terapie,  reedukácia, psychoterapia. Pochopiteľne v závislosti existujúceho systému pomoci znevýhodnenému jedincovi a inštitucionálnej siete. LP sa zaoberá výchovou, vzdelaním, diagnostikou, terapiou tých jedincov, ktorých situácia je natoľko sťažená nepriaznivými,  výchovnými, sociálnymi, zdravotnými problémami, že nemôže viesť veku primeraný spôsob života a uplatniť sa adekvátne k svojim možnostiam. Potenciálnym objektom jej záujmu, činnosti sa môže stať každý jedinec za určitých okolností a istej situácie, ktorý sám takto seba vníma alebo za takého ho považuje jeho okolie. V praxi sa zameriava na kompetencie klienta žiť svoj život a riešiť svoje problémy, pričom využíva pohyb, zamestnanie, hru, umeleckú tvorbu vo forme individuálnej, skupinovej a  komunitnej. Tieto činnosti sú základom a podstatou arteterapie, muzikoterapie, dramatoterapie, biblioterapie, pracovnej terapie, terapie hrou a rodinnej terapie. Využíva aj psychoterapiu, jej prístupy a relaxačné techniky. Vychádza z pochopenia jedinečnej situácie človeka a hľadá priestor pre jeho uplatnenie najmä vtedy, ak sa v daných sociokultúrnych podmienkach veku primerane nerozvinul alebo má poruchy vývinu,  ak sa cíti byť iný ako väčšinová populácia, prípadne vyčlenený zo spoločnosti v ktorej sa pohybuje.  LP je teda predovšetkým o výchove a terapii, o každodennom sprevádzaní človeka v ťažkostiach a spoločnom objavovaní jeho možností počas celého jeho života. LP je špecializovaný odbor pedagogiky, ktorý vyjadruje predovšetkým:

- antropologicko-celostnú orientáciu výchovy – pomáha pri osobnej a sociálnej dezintegrácii, zahrňuje aj stratu zmyslu života
- komplementárne doplnenie – vypĺňa priestor medzi všeobecnou a špeciálnou pedagogikou
- kooperatívne doplnenie – prekrýva pedagogiku a hraničné vedné disciplíny, psychológiu, sociálnu prácu, sociológiu, etiku atď.

Trendy v LP:
-  vychádza z humanistických koncepcií
-  stavia na vedách o človeku
-  zameriava sa rozvíjanie kompetencie jedinca žiť svoj život a riešiť svoje problémy
-  využíva pri tom tvorivé aktivity, zamestnanie, pohyb ,hru
-  využíva individuálny, skupinový a komunitný spôsob práce s klientom
-  vychádza zo subjektívnej a objektívnej  jedinečnej situácie človeka
-  hľadá priestor pre jeho uplatnenie z hľadiska veku a z hľadiska diagnózy a problému
LP sa neusiluje človeka pretvoriť , rekonštruovať na svoj obraz, prípadne ho napraviť, ale má za úlohu:

- pomoc človeku pri zmenených = oslabených, nerozvinutých, chýbajúcich somatických, psychických,  senzorických a sociálnych funkciách
- pomoc pri zvyšovaní kvality života
- pomoc pri začlenení do spoločnosti
- pomoc pri výchove a sebavýchove

Predmet LP  nie je jednoduché vymedziť. Vzhľadom na zameranie LP nie je jej predmet presne ohraničený, ale zostáva otvoreným systémom zistení a poznatkov. A preto si ani nerobí nárok na definitívne odpovede na problémy, ktorými sa liečebná pedagogika zaoberá. Hlavným aspektom je človek ako jedinečná neopakovateľná osobnosť, ktorého LP nekategorizuje a neohraničuje vymenovávaním jeho nedostatkov, ťažkostí , diagnóz a problémov. Dôležitou súčasťou LP sú metódy, techniky a postupy, ktoré znevýhodneného jedinca normalizujú. Zostáva však otázka vymedzenia hranice medzi normou a patológiou. Hranica nie je jednoznačná a v LP sa riadime kritériom normality podľa  Syřišťovej :

- subjektívne uspokojenie (prežívanie šťastia)
- vedomie identity (jasný a presný obraz o sebe)
- schopnosť sebarealizácie (rozvinutie svojho nadania a talentu)
- autentičnosť, nezávislosť, sebaurčenie (vytvára sa na základe vnútornej istoty v rannom detstve)
- integrácia osobnosti (jednotná štruktúra psychických procesov, dynamická rovnováha medzi osobnosťou a prostredím, zážitok zmysluplnosti života, zameranosť na životné ciele
- rezistencia k stresu, tolerancia k úzkosti
- adekvátne vnímanie reality
- schopnosť prežitia
- sociálna adaptácia k určitým požiadavkám spoločnosti.

Ako vidieť z uvedeného, určovanie normality nie je jednoduché a to nielen z hľadiska subjektívneho, ale i objektívneho.  Každý človek sa z času na čas necíti vo svojej koži a prejavy sa môžu javiť ako patologické avšak o patologickej symptomatológii  nemožno hovoriť. A naopak, jedinec nemusí mať pocit insuficiencie a pritom môže ísť o vážne psychické i sociálne ochorenie. Pri diagnostike sociálneho prostredia je situácia ešte zložitejšia, lebo súčasná doba priniesla zmeny v hodnotovom systéme, čo malo za následok značný posun v hodnotení  normy a nenormy.  LP tieto skutočnosti berie do úvahy a veľmi citlivo reaguje na túto skutočnosť a neustále sa ňou zaoberá a zahrňuje do svojej činnosti.
 
Formy práce v LP
majú rôznu podobu a prispôsobujú sa diagnóze a problému klienta trvaním, frekvenciou, komplexnosťou jednotlivých foriem. Dôležitá je aj dohoda s klientom alebo s jeho zástupcom o poskytnutí starostlivosti. Podpísaním dohody  sa vytvorí  východisková základňa pre spoluprácu. Základné formy práce v LP sú nasledujúce:

- Liečebnopedagogické cvičenia
Sú najčastejšou formou práce s klientom. Majú výhodu v tom, že sa môžu začleniť do denného programu, do poradenskej činnosti, ale môžu sa vykonávať aj samostatne v rámci klinickej praxe. Cvičenia nie sú tréningom lebo si vyžadujú interaktívnu spoluprácu. Sú zamerané na rozvíjanie funkcií, vytváranie zručností a podporu schopností. Ich cieľom je, aby klient naučené, nacvičené dokázal uplatniť v reálnom živote. Cvičenia majú aj značný diagnostický význam, lebo pri cvičení  sa najlepšie odhalia zmeny vo výkonoch, schopnostiach a problémoch. Výhoda cvičení je aj v tom, že cvičenie sa modifikuje vzhľadom na aktuálny problém tak aby bolo čo najviac prínosom, prípadne by mohlo poslúžiť ako model pre rodiča alebo vychovávateľa. Cvičenia sa využívajú vo všetkých vekových skupinách, ale hlavne u detí a mládeže.
V predškolskom veku sa cvičenia zameriavajú na sprostredkovávanie skúseností a nachádzaním súvislostí na podporu komplexu predstáv a na tvorivosť.
V školskom veku a u dospelých sa cvičenia pripravujú na základe aktuálnych praktických problémov klienta. Dôležitým prvkom pri vstupovaní  klienta do interakcie s okolím je okrem motorických a komunikačných zručností  chcenie. Cvičeniami ho treba podporovať. Pri nízkej aktivite klienta treba vyberať  cvičenia na zvýraznenie vnemov, zdôraznenie citového prežívania, zlepšenia časovopriestorovej orientácie. Taktiež cvičenia musia byť koncipované tak, aby v nich klient uspel a aby ho motivovali do ďalšieho cvičenia. Pri nadmernej aktivite klienta treba vybrať obmedzený počet  činností a to také,  aby mali minimálny dynamický náboj a ktoré mu umožňujú dostať svoje správanie pod kontrolu.
Príprava cvičenia má vychádzať z komplexnej diagnózy, výchovnej situácie a momentálnych potrieb klienta, jeho veku a pohlavia. Dĺžka trvania cvičenia, výber materiálu, predmetov, tempo cvičenia, ciele sú limitované samotným klientom.  Obsah cvičenia nie je konštantný, ale musí sa prispôsobovať klientovi ,napr. únava, zmena nálady. Cvičenia sa zvyčajne realizujú individuálne, ale dá sa využiť aj skupinová forma, zvlášť vtedy, keď sú diagnózy a problémy rovnaké, prípadne podobné. Vtedy sa dá vhodne využiť napodobňovanie, sociálne cvičenia a skupinové hry. Základný a najvšeobecnejší model cvičenia má tri fázy:

- kognitívna – vnímanie, myslenie, predstavy
- aktívna – hovorenie, rozhodovanie, konanie
-  interaktívna – aktívne prijímanie úloh, kooperácia.


- Liečebnopedaagogické programy
Znamenajú pravidelnú starostlivosť o klienta, ktorá sa realizuje v krátkej časovej náväznosti, aby opatrenia pôsobili intenzívne, komplexne a boli napojene na prostredie klienta a na starostlivosť iných. Každý program je jedinečný a integrálny, lebo sa na ňom okrem klienta a terapeuta zúčastňuje aj mikrosocieta klienta. Podstata programu môže byť medicínska, sociálna, terapeutická, výchovná a je vždy širšie koncipovaná. Obsahom je terapia, poradenstvo, prevencia, učenie a výchova  v sťažených podmienkach.
Štruktúra programu má stanovený presný začiatok, typický priebeh a záver. Vychádza z diagnózy klienta a môže sa uskutočniť individuálne alebo v skupine. Individuálny program je vhodný pre klientov, ktorí si vyžadujú celú pozornosť terapeuta, ktorým skupina nevyhovuje, prípadne by skupinu rušili. Skupinová forma umožňuje využiť sociálne učenie a môže byť otvorená alebo uzavretá. Otvorená  skupina býva v rôznych zariadeniach, kde je značný pohyb klientov či pacientov. Znamená to, že do programu v skupine prichádzajú noví členovia a iní odchádzajú. V uzatvorenej skupine je počet klientov stály a istý časový úsek nemenný. Práca v uzatvorenej skupine je jednoduchšia a aj efektívnejšia. Dĺžka programu je určená potrebou klienta. V niektorých prípadoch sa musí prispôsobiť dĺžke pobytu v zariadení,  dynamike diagnózy alebo problému. Program môže trvať od niekoľkých dní až po niekoľko rokov. V súkromnej praxi ide zvyčajne o dohodu. Časový horizont závisí aj od aktivít, ako je napr. hra, kreslenie, zamestnanie a pod. Rozpätie býva od 30 minút do 120 minút, raz týždenne. Ale frekvencia môže byť aj častejšia, záleží od diagnózy a problému.

Typy programov   
Podľa uplatňovania postupov a cieľov sa programy delia na:
bazálna stimulácia
senzomotorický stimulačný program
podporný program
reedukačný program
sociointegračný program
psychosociálna rehabilitácia
individuálny edukačný program
krízový program
Treba zdôrazniť, že okrem realizácie jednotlivých programov sa nesmie dostať do úzadia komplexná starostlivosť o klienta. Preto je treba sledovať viaceré ciele podľa momentálnej potreby klienta a jednotlivé programy aj adekvátne a kreatívne spájať.
Bazálna stimulácia
sa využíva pri poškodeniach CNS, senzorických, psychických, somatických, viacnásobných poruchách, po mozgových príhodách, po operáciách. Bazálna stimulácia spočíva v sprostredkovaní elementárnych podnetov na úrovni, ktorá je pre klienta dobre zrozumiteľná. Jej cieľom je vytvoriť predpoklady pre komunikáciu a spoluprácu. Základom sú podnety, ktoré získa jedinec počas vnútromaternicového života a ktoré dokáže identifikovať. Sú to tieto podnety:
somatické – získavajú sa cez pokožku, svaly, končatiny = teplo, chlad, pohyb, dotyk
kinetické – striedanie pokoja a pohybu, otáčania, rôzne polohy tela
vibrácie a zvuky – vnímanie ktorých obohacuje pacienta a umožňuje navodenie uvoľnenia a pokoja.
Senzomotorický stimulačný program
uplatňuje sa najmä u u detí s nerovnomerným alebo spomaleným vývinom, pri nemobilných pacientoch, pri závažných ochoreniach CNS, u pacientov po ťažkých úrazoch, ale aj pri poruchách učenia. Predpokladom realizácie senzomotorického programu sú vytvorené základné vzorce správania a kde je predpoklad dosiahnuť zlepšenie. Uskutočňuje sa pomocou niekoľkých špecifických cvičení: hmatové, chuťové, čuchové, zrakové, sluchové vnímanie, stimulácia motoriky.
Podporný program
vychádza z premisy, že klient  by nemal byť odkázaný sám na seba. Podporný program sa uplatňuje pri zabezpečovaní kvality ich života. Využíva sa u klientov, kde už nemožno predpokladať a očakávať zlepšenia, ale len udržovanie funkcií. Pri najťažších diagnózach ide a sprostredkovanie zážitkov a podnetov pre vnímanie, premýšľanie a prežívanie. Adekvátna činnosť podporných programov vedie k zameranosti na existenciu, pozitívnemu citovému rozpoloženiu a tým pomáha udržovať sily klienta.
Reedukačný program
koriguje následky nevhodnej výchovy v prípadoch, kedy bežné výchovné postupy už nestačia. Väčšinou sa realizuje v špecializovaných zariadeniach – reedukačné detské domovy, nápravnovýchovné ústavy a pod. LP postupy sa zameriavajú predovšetkým na prekonávanie sociálnych zručností,  nácvik primeranej sebaobrany a sebapresadzovania. Počas celého pobytu v zariadení je potrebné pracovať s rodičmi a príbuznými klienta.
Sociointegračný program
sa realizuje najmä  pri veľkých prekážkach, ktoré znemožňujú sociálnu integráciu. Ide o komunikačnú bariéru, interkultúrne rozdiely, znížené individuálne predpoklady, ale aj nadmerné nadanie, ktoré môže viesť k izolácii od rovesníkov. Obsahom sociointegračného programu je nácvik sociálnych zručností pri nadväzovaní vzťahov a spolupráce, nácvik zrčností riešenia problémov  a prispôsobovaniu  sa sociálnej realite.  Súčasne treba pracovať aj v sociálnom prostredí klienta aby sa stalo pre neho prijateľnejšie.
Program psychosociálnej rehabilitácie
je určený pre ľudí, ktorí boli v živote funkční a integrovaní, ale po veľmi ťažkej traume, úraze, ochorení sa musia naučiť zvládať životné situácie. Realizuje sa keď sú klienti v poslednej fáze medicínskej terapie a po návrate do aktívneho života. Klient sa učí preberať povinnosti, pravidelne pracovať, organizovať si svoj čas atď. Táto forma pomoci je veľmi dôležitá nielen pre klienta ale aj pre jeho rodinu a najbližšie okolie.
Individuálny edukačný program
má význam pre deti s ťažkými poruchami učenia, poruchami senzorickej integrácie a komunikácie, psychopatologickým diagnózam, s poruchami vývinu a správania. Individuálny edukačný program vytvára lepšie predpoklady pre učenie. &hľadá prístupové cesty pre informácie, stanovenie optimálnych podmienok učenia, navodenie motivácie. Na  vypracovaní programu sa podieľa celý tým odborníkov.  Liečebný pedagóg ho potom realizuje prostredníctvom  činnostných terapií a relaxačných techník.
Krízový program
Krízové situácie, ktoré ohrozujú jedinca a ktoré jedinec pociťuje a prežíva ako ohrozenie, môžu viesť k posttraumatickej stresovej poruche. Posttraumatická stresová porucha je jednou z možných obranných reakcií na krízu. Prejavuje s atypickými znakmi, ale súčasne má výrazne individuálne prejavy čo sa týka vzniku, formy, priebehu i následkov. Príznaky sa prejavujú do troch mesiacov, niekedy i rokoch, inokedy vôbec nie. Jedinec, ktorý krízovú situáciu už zažil, je zvyčajne menej schopný zvládať ďalšiu krízovú situáciu. Posttraumatická stresová porucha sa môže prejavovať :
a)  vtieravými, introzívnymi príznakmi – opakované myšlienky s pocitmi úzkosti, nočné mory, nutkavé spomienky na krízovú situáciu
b)  únikovými príznakmi – popretie, vytesnenie spomienky, vyhýbanie sa situáciám, miestam, predmetom, ktoré krízovú situáciu pripomínajú, otupenosť, odcudzenie, smútok, somatizácia
c)  nadmerným vzrušením – pohotovosť v očakávaní ďalšej krízovej situácie, ktorú charakterizuje neustále napätie mať všetko pod kontrolou, enormný strach o najbližších, znížená schopnosť sebaovládania.
Jedinci v kríze prežívajú silné city, ako je smútok, plač, úzkosť, panika, dezintegrácia osobnosti, zmätenosť, pocit viny, hanba, hnev, agresia. Počas vyrovnávania sa s krízou môžu nastať psychické i somatické problémy. Program krízovej intervencie je zameraný na: prevenciu, prvú pomoc, sprevádzanie, terapiu.
Prevencia – aktívne vyhľadávanie rizikových jedincov aby sa predišlo krízovej situácii. Sú to ťažkovychovateľní  jedinci, hyperaktívni, agresívni, instabilní, úzkostní, páchatelia trestných činov, respektíve,  že je ohrozený. Druhým krokom je, získať ich na spoluprácu. A tretím krokom je úprava rizikového správania.
Prvá pomoc – spočíva v rozpoznaní a diagnostikovaní krízovej situácie. Potom je potrebné zabezpečiť fyziologické potreby, tekutiny teplo, bezpečie. Umožniť zbaviť sa napätia a úzkosti. Nechať klienta vyrozprávať sa. Terapeut si musí dôsledne zabezpečiť svoju autentičnosť.
Sprevádzanie – vnímať a chápať krízovú situáciu klienta, aktívne mu ponúkať  zmysluplnú a obohacujúcu činnosť, zážitky na ktorých participujeme
Terapia – uvoľnenie citov,  relaxácia, vytvoriť priestor pre dôveru a porozumenie, naučiť klienta zžiť sa so situáciou pokiaľ sa nedá vyriešiť.  
 
Činnostné terapie v LP
K činnostným  terapiám, ktoré sa využívajú v liečebnej pedagogike radíme: arteterapiu, muzikoterapiu, biblioterapiu, dramatoterapiu, pohybovú terapiu, terapiu hrou, pracovnú terapiu a ich kombinácie napr. muzikoarteterapia. Činnostné terapie sa môžu realizovať len v existujúcom systéme spoločenskej ale i individuálnej pomoci znevýhodneným jedincom a ľuďom so špeciálnymi výchovnými potrebami. Pre ich realizáciu musia byť zabezpečené priestorové a materiálové podmienky. Pochopiteľne okrem špecifických, cielených a nevyhnutných prostredí a pomôcok  sa dajú využiť aj bežné, bez väčších nákladov a nárokov. Taktiež sa využívajú záujmy schopnosti a možnosti, hoci sú limitované hranicami znevýhodnenia. Okrem uvedených terapií využívame aj terapie pomocou a prostredníctvom zvierat, ktoré sú efektívne predovšetkým u detí, ako napr.  hipoterapia, canis terapia a ďalšie.  Treba zdôrazniť, že činnostné terapie nemajú za cieľ úplné vyliečenie diagnózy, respektíve problému, i keď sa to môže stať. Predovšetkým predstavujú priestor a možnosti adekvátnej interakcie klienta s terapeutom, podporujú pozitívne vlastnosti jedinca, slúžia ako podporná terapia a diagnostika. Je výhodné, ba priam želateľné aby mal terapeut psychoterapeutický výcvik a prax, lebo samotná psychoterapia výrazným spôsobom  zvyšuje efektívnosť jednotlivých terapií, čím dostávajú možnosť stať sa cieľovými terapiami.

Pracovná terapia
Základom pracovnej terapie je zmysluplné zamestnanie, lebo zmysluplný pohyb, zmysluplný čin sú výsledkom zložitých intrapsychických, neuropsychických a psychomotorických procesov na ktorých paraticipuje celý človek, celá osobnosť. Každý úspešný zmysluplný pohyb a čin vyvolá subjektívne jedinečný pocit, ktorý jedinec prežíva precítene „zvládol som to“ a súčasne ho motivuje do ďalšej činnosti. Umožňuje mu to lepšie spoznať seba samého, svoje možnosti a v nemalej miere aj iných ľudí a objektívnu realitu v ktorej sa pohybuje. Pracovnú terapiu prezentuje výrok Reilla: „Človek môže ovplyvniť stav svojho zdravia tým, že v súlade so svojim duchom a svojou vôľou používa svoje ruky“. Pri  výbere činností v pracovnej terapii sa vychádza z individuality jedinca, jeho schopností a možností vzhľadom na diagnózu alebo problém. Pričom sa snažíme klienta maximálne zaangažovať na riešenie problému a výbere činností. U detí sa môže prekryť terapiou hrou, arteterapiou. U dospelých a seniorov najmä arteterapiou, pričom sa môže využívať skupinová forma terapie. Pracovná terapia je vždy zameraná na celého človeka v jeho bytí. Niektoré skutočnosti môžu byť zvýraznené.
 
 
Horňáková uvádza tieto:
- Pomoc  rodine – predovšetkým rodina so znevýhodneným členom, problémovým členom, rodina v hmotnej núdzi si vyžaduje pomoc  pririešní problémov jednotlivých členov rodiny, ale aj pri riešení problémových vzťahov v rodine a s ľuďmi z blízkeho okolia.
- Habilitácia a rehabilitácia narušených funkcií – cvičenie pozornosti, spresnenie pohybu, zlepšenie jemnej a hrubej motoriky. Ďalej poruchy dyspraxie a apraxie zasahujú okraem vnímania aj poznávanie – asociácie, pracovnú pamäť, orientáciu v čase a priestore, plánovanie, spoluprácu.
- Pomoc pri orientácii v životnom priestore a v životných úlohách – podpora činnosti pri samostatnosti, sebaobsluhe, pri životných rolách. Pomoc sa realizuje v dvoch rovinách:

a)  osobná kompetencia – autonomita, sebaidentifikácia, sebaponímanie, sebapoznanie
b)  performácia – všetky zručnosti, ktoré umožňujú riešiť problémy, využívanie svojich možností a presadzovať svoje kompetencie.

- Podpora celkového vývinu, podpora záujmov a osobnostného dozrievania – zapojiť všetky funkcie. Nové a opakované skúsenosti rozširujú stratégie konania. Aktívne zamestnanie zlepšuje funkčnosť pohybového aparátu a prispieva k celkovej pohode.
- Korekcia správania – zmysluplné zamestnanie predstavuje modelové situácie pre nácvik prosociálneho správania. Vychádza sa z predpokladu, že žiadne správanie terapeut neinterpretuje ako chybu, ale naopak, usiluje sa ho pochopiť v kontinuite klientovho vývoja a skúseností.  Možno v tomto ponímaní chápať aj model MOHO Model of HUman Occupation, ktorý tvrdí, že pre konanie sú rozhodujúce tri rovnocenné subsystémy:

a)  volicia – obsahuje okrem aktivity aj emocionálnu vybavenosť a postoj ku konaniu
b)  habituácia – návyky a roly, ktoré jedinec  vykonáva v práci, rodine, vo voľnom čase
c)  performácia – samotné ukončenie konania, ktoré si vyžaduje súhrn a prekrytie, doplnenie a nahradenie biomotorických, psychomotorických, neurologických, perceptívnych, kognitívnych a komunikačných komponentov.
Pracovná terapia je veľmi výhodná u seniorov, posilňuje interakcie, zmysluplné vyplnenie voľného času, atď.

Dramatoterapia
Dramatoterapia využíva všetky metódy, prístupy a možnosti dramatického umenia. Sú to predovšetkým hry improvizácia, hranie rolí, pantomíma, tanečná dráma, dramatizácia, bábková a maňušková hra, hra s maskou, sociodráma, psychodráma, motivačné metódy, sebareflexívne metódy a ďalšie. Všetky tieto techniky smerujú k tomu, aby klient získal nové aktivizujúce skúsenosti, schopnosť lepšie sa orientoval vo svojich problémoch, v rôznych situáciach a vzťahoch. Rozvíjal svoje vyjadrovacie schopnosti, empatiu, fantáziu a lepšie si uvedomoval samého seba v priestore. Dramatoterapia využíva hotové  predlohy, vlastné scenáre klientov, ktoré majú aj významnú diagnostickú hodnotu. Zahŕňa aj samotné hranie divadla a pantomímy. Okrem týchto aktívnych foriem dramatoterapie má značný význam aj sledovanie divadelných predstavení, ktoré však musia byť vyberané veľmi citlivo a profesionálne, s ohľadom na diagnózu a problém klienta.

Biblioterapia
Biblioterapia je terapeutická a aj výchovná metóda, ktorá využíva rôzne formy práce s literárnym textom. Predstavujú ho literárne, básnické diela i vlastná tvorba. Významná je technika nedokončených príbehov, ktoré má klient doplniť. Biblioterapia poskytuje rozširovanie poznatkov o svete a ľuďoch, emocionálne preladenie relaxáciu, rozvíja slovnú zásobu a komunikačné schopnosti. Identifikácia s hrdinom príbehu i príbeh samotný umožňuje dosiahnuť katarziu a nájsť vzor pre svoje správanie.
Biblioterapiu môžeme z formálneho hľadiska rozdeliť na:
receptívnu  - čítanie, počúvanie,
perceptívnu  - čítanie a následná práca s textom – terapeut,
expresívnu -  prednes, vlastná tvorba, dokončovanie príbehu.
Výber kníh a literárnych textov rešpektuje záujem klienta, ale veľký dôraz treba klásť a dbať na jeho diagnózu a problém. Pri psychopatologických diagnózach je možné využívať písanie životopisu, denníka, alebo listov. Majú významnú diagnostickú hodnotu a do istej miery umožňujú katarziu. 

Arteterapia
V procese arteterapie sa využívajú všetky druhy výtvarného umenia a výtvarnej tvorby. Arteterapia má veľmi veľkú výpovednú hodnotu, lebo umožňuje  klientom vyjadriť sa nielen verbálne a súčasne im umožňuje prijať informácie o sebe, iných ľuďoch, svete a objavovať svoje možnosti. To, že niečo človek tvorí, znamená, že mení aj sám seba. U klientov to platí dvojnásobne.  Arteterapia rozlišuje dve formy:
receptívnu – využitie výtvarného diela, jeho farieb, formy, témy, obsahu. Dôležitý je výber výtvarného diela, aby korešpondoval s diagnózou a problémom
aktívnu – využívajú sa všetky výtvarné techniky, kresba, maľba, modelovanie, batikovanie, tkanie, atď. Uskutočňuje sa individuálne ale aj v skupine, kde sa využíva jej dynamika.
Cieľom arteterapie je podpora vývinu senzomotoriky, samostatnosti, komunikácie, prežívania. Dôležitý je aj fakt, že na výtvarnej činnosti sa podieľa celá osobnosť. Význam arteterapie spočíva aj v diagnostike. Vo výtvarnom diele sa projekuje vývinová úroveň, štruktúra osobnosti, jej vlastnosti črty.  V diagnostike sa používajú kresebné testy – odkresľovacie a voľné, napr. kresba ľudskej postavy, kesba rodiny, kresba stromu. Ďalej testy farieb – napr. Luescherov test farebnej pyramídy. Pri diagnostikovaní závažných psychopatologickýcjh ochorení sa využíva Rorschachov test symetrických škvŕn, 8 tabúľ je čiernobielošedých a 4 sú farebné. Test je veľmi náročný na interpretáciu a vyhodnotenie.
Muzikoterapia
Hudba ako celok, ale jej časti majú špecifický účinok na človeka, ktorý od pradávna využíva  hudbu na terapeutické účely. Základné prvky muzikoterapie sú rytmus, melódia, harmónia, farba, intenzita. Cieľom muzikoterapie je napomáhať aktivite pri prekonávaní prekážok, zlepšiť, upraviť alebo aspoň udržať optimálny stav klienta. Výber hudby musí pôsobiť tak, aby ju klient vnímal ako pomáhajúci prvok.
  V muzikoterapii sa využívajú všetky druhy dostupných hudobných nástrojov včítane vlastného tela – tlieskanie, dupkanie, cvakanie, klopkanie, mľaskanie. Platí však zásada, čím je nástroj jednoduchší, tým je vhodnejší. Okrem vnímania a produkovania hudby sa pri terapii využívajú ďalšie aktivity:  dirigovanie, tanec, výtvarný prejav, dramatizácia, relaxácia., sebavnímanie a sebapoznávanie. Techniky muzikoterapie:

- improvizácia  - predstavuje hravosť, tvorivosť, fantáziu. Hudbou sa klient vyjadruje, vzniká spontánne a odráža aktuálny stav klienta. Je možná aj alternatíva, keď sa produkcia pripraví vopred
- Inštrumentálny prejav – využíva hru na nástroje. Najjednoduchšie sú ozvučné paličky, bubienok, pandeiros, prstové činelky. Dobré ovládanie nástroja umožňuje využívať  ďalšie možnosti
- spev – je to bohatšia, citovejšia, umeleckejšia zvuková podoba reči. Spievať sa dá len v relaxovanom stave a pôsobí na klienta povzbudivo a pozitívne. Spôsob spievania je tiež dôležitý – brumendo, vokalizácia, sólo, atď.
- hudobnopohybové hry a cvičenia – dominuje tu hudba a pohyb súčasne. Strieda sa improvizácia hudobná i pohybová, ale aj zámerný pohyb a hudba na základe plánu
- hudba a pohyb – spájanie hudby, predovšetkým rytmickej s pohybom. Terapeutický cieľ je prežívanie hudby pri pohybe a tým prichádza k uvoľneniu
- cvičenie pri hudbe – využíva sa a oživenie cvičení pri rehabilitácii, čo má za následok ich lepšie a jednoduchšie zvládnutie
- pantomíma pri hudbe – umocňuje, zvýrazňuje a dopĺňa pantomimický prejav a súčasne ho robí zrozumiteľnejším
- výtvarný prejav pri hudbe – je významná terapeutická technika, ktorá slúži na uvoľnenie zábran, posilnenie sebadôvery a navodenie pocitu radosti z tvorby. Využíva sa aj asociatívny výtvarný prejav, keď sa tvorí hneď na základe počúvnej hudby alebo hneď po jej vypočutí
- verbalizácia hudby – hudba sa dá veľmi dobre verbalizovať, lebo provokuje k rozprávaniu, čo sa dá využiť terapeutickej práci.

Okrem uvedených možností muzikoterapie, aplikujeme ešte jednu formu a to receptívnu muzikoterapiu, čo znamená počúvanie produkovanej hudby. Umožňuje relaxáciu, koncentráciu, oddych a kultúrne vyžitie. Pochopiteľne, hudbu, hudobné diela treba vyberať vzhľadom na diagnózu a problém klienta.
Pohybová, psychomotorická terapia
Pohyb, ktorý predstavuje mnohovrstvový fenomén, je základným prejavom života. Na pohybe participujú zmyslové, psychické, fyziologické procesy, ktoré sa navzájom dopĺňajú a ovplyvňujú. Je preto pochopiteľné, že sa využíva v terapii v celom rozsahu. Pracuje s vnímaním tela, jeho schémy, štruktúry, funkcií, vrátane jeho obmedzení a hraníc. Napomáha k rozvíjaniu sebaponímania a pre utváranie sebaobrazu. Pohybová terapia sa zameriava na tri oblasti:

- somatickú  - odbúranie telesného napätia, navodenie uvoľnenia, zlepšenie vzťahu k vlastnému telu, rozvoj zručností, schopností, návykov, vitality a na využitie a stimuláciu potenciálnych fyzických možností
- psychickú  - psychické uvoľnenie, rozvoj psychických funkcií, zvyšovanie sebauvedomenia, zlepšovanie sebaobrazu a posilňovanie sebakompetencie
- sociálnu – hľadanie adekvátnych spôsobov správania a konania, skvalitnenie komunikačných zručností, zlepšovanie vzťahov. Ďalej schopnosť kooperácie, rozvoj súdržnosti a spolupatričnosti.

Psychomotorická terapia sa dá realizovať vo všetkých vekových skupinách s prihliadnutím na ich osobitosti a možnosťami vyplývajúcimi z ich obmedzení  a hraníc.
Terapia hrou
Terapia hrou sa využíva predovšetkým u detí, ale možno ju realizovať v každom veku. Predstavuje cielené využívanie hry pri terapii, výchove a diagnostike. Zameriava sa na poruchy  vývinu, somatické, senzorické, psychická a sociálne poruchy. Hra je prirodzeným prostriedkom pre poznávanie, učenie, pre vyrovnávanie sa zo zážitkami, pozitívnymi i negatívnymi. Súčasne je prostriedkom zrenia. Dôležitou a podstatnou súčasťou terapie hrou je prostredie a hračky. Prostredie a hračky môžu byť zámerné, špecifické napr. mokrá herňa, vlhký piesok alebo hlina. Respektíve nezámerné, keď rôzne predmety môžu slúžiť ako hračky a naopak, hračky môžu mať novú podobu, napr. príšerka z vesmíru.
Terapia hrou môže byť  spontánna, ale aj riadená, čo sa využíva pri korekcii správania, pri tréningu pamäti, orientácii, stimulácii reči, psychomotoriky. Ha je využiteľná aj v poradenstve. Napr. hra rodiča s dieťaťom môže prispieť k zmene postojov a vzájomnému pochopeniu. Terapia hrou má aj veľký diagnostický význam.
 
Zásady a prístupy v LP
Liečebná pedagogika vychádza zo skutočnosti, že človek ako jedinečná  osobnosť existuje v jednote  s prostredím. Aj keď prostredie hrá v živote jedinca významnú úlohu, jeho zmena prostredníctvom výchovy a terapie záleží len na ňom samom. Preto sú dôležité postupy a prístupy, ktoré tieto zmeny podporia a usmernia. V krízových situáciach mobilizuje svoje sily, aby sa s traumou vyrovnal. Pokiaľ sa to nepodarí, vyhľadáva  pomoc. Je to hlavne v prípade dlhodobej nepriaznivej situácie, kde reaguje mechanizmami patologickej adaptácie, ktoré môžu byť:
únik – pasivita, vyhýbavé postoje, depresia, choroba, suicídium
nadmerná obrana – potlačenie, fixácia, agresia, obviňovanie, disociálne správanie
sebapoškodzovanie – potlačenie svojich potrieb, fyzické zraňovanie, nadmerné užívanie liekov
náhradné riešenia – ktoré iba zdanlivo umožnia dosiahnuť stabilitu, regres, neurózy.
Pochopiteľne aj porucha sociálneho prostredia znamená narušenie interakcie medzi jedincom a prostredím, čo môže mať v konečnom dôsledku aj negatívny vplyv na človeka. Úlohou LP je na základe diagnózy jedinca a jeho prostredia výchovne a terapeuticky pôsobiť tak, aby sa:

- optimalizovali podmienky vývinu
-  využili terapeutické a výchovné prístupy pre udržanie integrity jedinca
- prostredie prispôsobilo dimenziám jedinca na jeho možnú sebarealizáciu
- interakcia stala podstatnou a dôležitou pre porozumenie seba samého a sociálneho prostredia v ktorom žije
- jedinec naučil vytvárať vlastné stratégie riešenia úloh na zvládnutie svojho problému.

Treba zdôrazniť, LP sa zaoberá vždy celým človekom nielen jeho diagnózou, problémom. Jedinec tu vystupuje ako hodnotová a konajúca inštancia a preto terapeut samotnú zmenu nerieši, ale pripravuje a vytvára predpoklady aby zmena mohla nastať.
Zásady v liečebnej pedagogike: najskôr pochopiť a potom vychovávať a liečiť
  nie proti nedostatku, problému diagnóze, ale pre jedinca
  nielen jedinca, ale aj prostredie treba meniť
Prístupy v liečebnej pedagogike:
kauzálny, transdisciplinárny, individuálny, podpora kreativity a aktivity, vzťah ako základ poznávania.
 
Metódy v LP
V liečebnej pedagogike, tak ako v každej vede o človeku rozlišujeme tri druhy metód:
diagnostické metódy
metódy výskumu
metódy odboru, metódy liečebnej pedagogiky
Diagnostické metódy
V liečebnej  pedagogike sú tie postupy, ktoré slúžia na doplnenie diagnózy iných odborníkov a sú dôležité pri určovaní postupov a cieľov liečebnopedagogickej pomoci. Okrem toho slúžia pri priebežnom hodnotení dosiahnutých zmien pôsobením výchovy, terapie a poradenskej činnosti. Súčasne aj na prípadné efektívnejšie zmeny v prístupoch a postupoch terapie. Sú to tieto metódy:

- problémová anamnéza  - zisťovanie údajov o skutočnostiach, ktoré súvisia s riešeným problémom alebo diagnózu. Používa sa dotazník a riadený rozhovor. V prípade sťaženého kontaktu a sťaženej komunikácie sa dáva všeobecne orientovaný dotazník. Pri  rozhovore treba  intenzívne sledovať aj neverbálnu komunikáciu
- procesuálna diagnostika  - znamená, že prvé diagnostické údaje sa dopĺňajú na základe nových údajov a pozorovaní, čím sa diagnóza spresňuje. Procesuálna diagnostika umožňuje priebežne a pružne aktivizovať a korigovať liečebnopedagogické opatrenia
- participačné pozorovanie – sa realizuje na spoločných aktivitách s klientom pri dokonalej znalosti prostredia. Cielene sa získavajú informácie o klientovi, ktoré musí terapeut presne interpretovať. Vyžaduje sa maximálna koncentrácia, empatia a hlboké znalosti z psychológie, neurológie,  psychiatrie
- rozbor výsledkov činnosti - pre diagnostiku sa využívajú výsledky činnosti klienta, a to:

 
spontánne – výtvarné produkty, školské práce, literárna tvorba, písomný prejav, pohybový výraz, atď.
  zámerné – rôzne testy na zisťovanie porúch vývinu, osobnostnej štruktúry, inteligencie.
Slúžia na spresnenie diagnózy „na prvý pohľad“, prípadne na základe predchádzajúcich metód rozhovoru, pozorovania. 
Metódy výskumu
Sa prekrývajú s diagnostickými metódami, avšak ich zámer a cieľ je rozdielny. LP rozlišuje tri okruhy výskumných metód:
a)  zisť ovanie a popisovanie problému – deskriptívne, opisné a diagnostické metódy
b)  objasňovanie vzťahov a súvislostí v danom probléme  - relačné, vzťahové a analytické metódy
c)  zisťovanie príčin, ktoré vedú k výsledku riešenia problému – metóda kauzality.
 
Metódy liečebnej pedagogiky
Ich podstata je vo vytváraní a hľadaní  podmienok a možností na rozvinutie, uplatnenie a udržanie schopností a daností klienta a v snahe spolu s klientom ich realizovať. Sú to tieto metódy:

- ponuky aktuálnych podnetov  - vychádza sa z predpokladu, že jedinec je schopný zaradiť do štruktúry svojej osobnosti len to, čo je pre neho v danom momente aktuálne. A prijíma len podnety, ktoré sú na jeho úrovni vnímania a poznania. Aktuálne podnety vyvolávajú reakcie, ktoré vedú k dosahovaniu zrelosti.
- interaktívnej starostlivosti – predpokladá perfektnú znalosť klienta, empatiu, aktívny prístup a interaktívne konanie terapeuta. Interaktívna starostlivosť pomáha negovať strnulé postoje  a zábrany pri vzťahoch s prostredím.
-  citového a sociálneho ukotvenia klienta – je zameraná na obnovu a upevnenie vzťahov a sociálnej príležitosti. Základom je láskavý vzťah medzi terapeutom a klientom, ktorého cieľom je poskytnúť možnosť vytvorenia si trvalých a uspokojivých vzťahov v sociálnom prostredí klienta.
- posilnenia kompetencie – výchova a terapia smerujú k tomu, aby klient dokázal riešiť svoje problémy sám a to takým spôsobom, aby bol jeho život akceptovateľný pre neho a aj pre societu v ktorej sa pohybuje.
- integrálneho spolupôsobenia – znamená spoluprácu, využívanie a potenciovanie odbornej pomoci rôznych odborníkov. Tak, aby liečebnopedagogiclé opatrenia boli v súlade a súčinnosti s ostatnými výchovnými a terapeutickými činnosťami a v úzkom spojení s prirodzeným prostredím klienta.
- podpora kreativity a záujmovej aktivity – terapeut vedie klienta k tvorivosti, lebo pretváranie vecí a tvorba nových artefaktov, mení tvorcu a tým aj  komunikáciu so svojim svetom. Skúsenosť úspešného zvládnutia tvorivej činnosti robí klienta odolnejším voči záťaži a ľahšie sa vyrovnáva s novými situáciami.
- zdôraznenia aktuálneho diania – len to, čo sa práve prežíva a realizuje možno ovplyvniť svojou voľbou a vôľou, preto sa liečebná pedagogika sústreďuje na to aktuálne, čo ovplyvňuje kvalitu bytia v tomto zmysle sa snaží pôsobiť na klienta.
- zdôraznenia hodnôt – úlohou je pôsobiť na klienta tak, aby si seba uvedomoval ako najvyššiu hodnotu a tým mobilizoval svoje sily k tomu, aby nezotrvával v rezignácii a opustení sa.
- stavania bariér – vytváranie špecifických situácii ktoré umožnia klientovi vyhnúť sa neadekvátnemu správaniu a tým  dosiahnuť posun k správaniu adekvátnejšiemu, zmysluplnejšiemu, prosociálnejšiemu.

Rodina so znevýhodneným jedincom
Je všeobecne známe, akú dôležitú úlohu hrá rodina v živote človeka. Rodina môže podporiť zdravý vývin dieťaťa, ale na druhej strane môže pôsobiť negatívne. Dôsledky zvyčajne pretrvávajú po celý život. Pochopiteľne, istá miera ťažkostí v rodine sa nedá vylúčiť, pokiaľ však nepresiahne únosnú hranicu, môže dieťa mobilizovať a overovať si svoje adaptačné mechanizmy. Pokiaľ ide o rodinu so znevýhodneným jedincom, situácia sa viacnásobne zhoršuje a sťažuje. Každý rodič chce mať zdravé, normálne a pokiaľ možno aj najschopnejšie dieťa. V súčasnosti viac ako kedykoľvek predtým, hrá dôležitú úlohu aj spoločenské postavenie. Preferujú sa modely správania, ktoré sa berú ako meradlo úspešnosti postavenia rodiny  spoločnosti. Znevýhodnený jedinec, najčastejšie dieťa, je touto skutočnosťou ešte viac poznamenané, často zostáva izolované, pričom sa to netýka len jeho osoby, ale i celej rodiny. Diagnóza, znevýhodnenie, aj to najľahšie, znamená pre rodinu šok, bolesť smútok, bezmocnosť, úzkosť, často hnev, dokonca odmietanie znevýhodneného jedinca. Reakcie rodičov, súrodencov, príbuzných sú rôzne a často sa líšia. Každý sa vyrovnáva so situáciou svojim, špecifickým spôsobom, zodpovedajúcim svojej osobnostnej štruktúre. Nie je zriedkavosťou, že hlavne otcovia takéto rodiny opúšťajú s tým, že oni také dieťa nemôžu mať, prípadne, že byť v takej rodine by ich zabilo. Nájsť si primerané adaptačné mechanizmy na vyrovnanie sa so situáciou nie je jednoduché, je ťažké. Možno tvrdiť, že nie je veľa rodín, ktoré sa so znevýhodneným jedincom vyrovnávajú a vyrovnali so cťou. Stávajú sa jeho oporou a starajú sa o neho čo najoptimálnejším spôsobom. Napriek tomu, ťažké bremeno, ktoré musí rodina niesť, zostáva na jej pleciach až do konca života znevýhodneného jedinca. Pokiaľ ich dieťa prežije vynára sa problém, čo s dieťaťom po smrti rodičov. Skúsenosti hovoria, že rodičom znevýhodneného jedinca, pokiaľ ho prežijú, o ťažkom zomieraní.
Väčšina rodičov sa s touto situáciou vyrovnáva podobne ako sa vyrovnáva so svojim vlastným ochorením. Říčan uvádza nasledujúce štádia vyrovnávania sa s touto situáciou:
1.  šok a iracionálne cítenie, časté sú pocity zmätku a dezintegrácie
2.  popretie a útek od problému
3.  smútok, zlosť. Úzkosť, pocity viny, agresívne tendencie, hnev na každého a všetkých, na celý svet
4.  štádium rovnováhy, znižuje s úzkosť, depresia, narastá prijatie situácie a snaha starať  sa o dieťa
5.  štádium reorganizácie, rodičia sa so situáciou vyrovnávajú, prijímajú dieťa také aké je a hľadajú optimálne riešenie. Toto piate štádium všetci rodičia nedosahujú.
Ak sa rodičia so znevýhodneným dieťaťom situácii prispôsobia a vyrovnajú, musia hľadať adekvátne prístupy a postupy, aby dieťa v dimenziách svojej diagnózy využilo svoje možnosti a schopnosti na vyrovnanie sa s postihnutím a čo najlepšie sa realizovalo v spoločnosti. Je to náročná úloha a často sa pri nej robia chyby. Machová, Trefný uvádzajú tieto nevhodné výchovné postupy:

- nadmerná úzkostlivosť – zvýšená starostlivosť a venovanie pozornosti dieťaťu.  Nič nemôže robiť aby sa nezranilo, aby si neublížilo, čo vedie k nesamostatnosti.
- perfekcionizmus – dieťa má za každých okolností plniť svoje úlohy a povinnosti. Nadmerné nároky vedú k preťažovaniu, stav sa zhorší a môžu vzniknúť nové problémy.
- protekčný postoj – v popredí stojí snaha dieťa chrániť, uprednostňovať ho, napr. pred súrodencami, vymáhať pre neho rôzne výhody, ktoré veľakrát ani nepotrebuje. Uprednostňovanie môže narušiť jeho sociálnu interakciu a tým sťažiť existenciu v spoločnosti.
-  odmietanie – môže byť skryté, ktoré sa prejavuje v neochote spolupracovať s lekármi, v omietaní spôsobu liečby, v ambivalentnom prístupe a vzťahu k dieťaťu a otvorené, ktoré sa prejavuje zanedbávaní zdravotníckej starostlivosti, nestaraním sa o dieťa všeobecne, dokonca aj týraním a neprimeranými trestami.
- rozmaznávanie – zahŕňanie dieťaťa citovou a materiálnou pozornosťou a to aj vtedy, ak sa aktuálny stav eliminuje a vyrieši. Vedie to k tomu, že dieťa si bude myslieť, že všetci budú plniť jeho želania a nároky, čo mu sťaží komunikáciu s inými ľuďmi a sociálnu integráciu.  

Špeciálna a liečebná pedagogika predstavujú dôležitú súčasť pedagogických vedeckých disciplín. Nie každý človek ma  šťastie, že netrpí  nejakým druhom znevýhodnenia. Napriek tomu má znevýhodnený jedinec, tak ako každý, možnosť korigovať a kompenzovať svoj hendikep a v hraniciach svojich možností realizovať sa v spoločnosti, pri zachovaní svojej prirodzenej dôstojnosti. Špeciálna pedagogika v širokom spektre svojich postupov a metód  umožňuje hendikepovanému človeku realizoval svoje možnosti, svoje chcenia a svoje nádeje.  Nie je to úloha ľahká a jednoduchá, ale nevyhnutná a potrebná. Sociálna práca sa môže významným spôsobom zúčastňovať na tejto činnosti. Znevýhodnení jedinci sú  jednou z cieľových skupín aj sociálnej práce. Preto svojimi poradenskými a terapeutickými  prístupmi a metódami v kooperácii a súčinnosti so špeciálnou pedagogikou môže participovať na plnohodnotnej individuálnej a spoločenskej sebarealizácii znevýhodneného jedinca.
PhDr PR