Stredoveká filantropia a kresťanská charita

Spoločenské vedy » Pedagogika

Autor: primak
Typ práce: Referát
Dátum: 08.08.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 103 slov
Počet zobrazení: 5 634
Tlačení: 523
Uložení: 533
Stredoveká filantropia a kresťanská charita. Chudobinský zákon.

STREDOVEK
Najstaršou organizovanou pomocou odkázaným – poskytovala u nás cirkev. Aj keď klasické sociálne zabezpečenie je späté s obdobím kapitalizmu a za jeho kolísku sa považuje Nemecko, určité črty sociálneho zabezpečenia sa vyskytli už aj za feudalizmu. Starostlivosť o chudobných v období feudalizmu vykonávala predovšetkým cirkev. Postupne sa táto činnosť stala predmetom činnosti náboženských obcí rehoľných rádov a ich kláštorov.
Na neuspokojivé sociálne postavenie početných skupín obyvateľstva, postihnutých epidémiami a hladomorom, cirkev reagovala zakladaním ústavov pri kláštoroch a kostoloch. Boli to rádové nemocnice a útulky pre chudobných, zmrzačených, starých, siroty, slepých, ale často i ľudí postihnutých nemocou alebo úmrtím hlavy rodiny, vysokým počtom detí či živelnou pohromou.
Nemocnice a chudobince boli nazývané špitále (z latinského hospitale) – do špitálov boli prijímaní prednostne tí, ktorí mali tzv. nadační nárok – dávali kláštoru či špitálu v skorších dobách dary alebo im odkázali majetok.
Sústava špitálov bola takmer zrušená husitmi v období revolúcie.
Nárast nemajetných v 13. a 14. st. spôsobil, že cirkev bola schopná postarať sa len o tých najodkázanejších. Niektoré miesta preto prevzali inciciatívu: zamestnávali a vyplácali verejných lekárov, opatrovníkov chudobných. Tým čiastočne nahradzovali chýbajúcu sociálnu starostlivosť.
· žobráci sa uchyľovali k väčším mestám, predovšetkým k Prahe
· na sklonku stredoveku vznikali u nás, rovnako ako inde v Európe, cechové združenia a bratstvá. Cechy boli stavovskými organizáciami, ktoré sa starali o remeselníkov rovnakého remesla a ich rodiny.

RENESANCIA A DOBA OSVIETENECKÁ
V dobe renesancie sa postupne dostala do popredia nová spoločenská trieda – meštianstvo. Táto čiastočne preberala doteraz výlučné cirkevné filantropické iniciatívy. To čiastočne preberá do tej doby výlučne cirkevné filantropické iniciatívy. Prvú nemocnicu založili v roku 1484 občania Menšieho Mesta pražského – Mestský špitál; od 16. storočia boli zakladané sirotince – ústavy pre výchovu opustených detí; v r. 1637 boli Václavom z Kumburku v Prahe zriadené ohrievame pre žobrajúcich; neskôr sa mestské úrady pokúšali žobrákov deliť na „domácich“ a „cezpoľných“, tí druhí boli z mesta okamžite vyháňaní. Domácim bol vyčlenený priestor, kde bolo žobranie trpené; v 16. a 17. storočí bol rozvoj meštianskej starostlivosti o chudobných zabrzdený vďaka rekatolizácii krajiny, pri ktorej bola posilnená moc cirkvi a monarchie (habsburskej); v r. 1620 bola cisárom Ferdinandom I. zriadená v mieste bývalého Bohuslavovho špitálu – vtedy najväčšej pražskej nemocnice, nemocnica Milosrdných bratov, ktorá svoju funkciu plnila až do 20. storočia; od polovice 18. storočia prechádzala európska spoločnosť radou zmien jak v sociálnej, tak i v ekonomickej sfére. V období svojej vlády Mária Terézia vybudovala rozsiahlu sústavu predovšetkým obecného školstva, škôl vyššieho stupňa, učiteľských ústavov a reorganizovala univerzitné štúdium (bolo odňaté jezuitom a ich rád bol zrušený 1773). Výrazným sociálnym problémom bolo množstvo zanedbaných detí, o ktoré sa rodičia nestarali. Týmto deťom sa poskytovalo ošatenie a ich rodičom pod bolo uložené pod sankciou straty všetkých podpôr posielať deti do tkalcovských – tkáčskych škôl, akonáhle dosiahli 6 rokov. Tieto školy boli nižším typom „obecnej školy“ a deti boli za prácu platené. Neskôr bolo do osnov zaradené i šitie, pletenie a pradenie. Len 2 hodiny týždenne boli venované výučbe čítania a písania.
Koncom 18. storočia katolícka cirkev pod vplyvom osvieteneckých reforiem prichádza o rozhodujúce postavenie v oblasti starostlivosti o chudobných. Jozefom II. boli zrušené niektoré hygienicky nevyhovujúce nemocnice. Namiesto nich cisár zriadil nové zdravotno-sociálne inštitúcie: v roku 1789 chorobinec na Karlove s oddelením pre duševne nemocných starých mužov a ženy, vtom istom roku pôrodnicu a v r. 1790 Všeobecnú nemocnicu. Cisárovou ďalšou významnou iniciatívou v oblasti starostlivosti o deti bolo vybudovanie nalezince – objekty, kde sa dávali nájdené – pohodené deti – vo Viedni (1784), v ktorom bola poskytnutá starostlivosť nie len osirelým deťom, ale i deťom nemanželským.
Pražský nalezinec z roku 1789 (v r. 1923 premenovaný na Krajský ústav pre starostlivosť o dieťa) plnil funkciu útulku pre nemanželské deti, ktoré boli neskôr umiestnené do pestúnskych rodín.
Jozef II. v r. 1781 vydal „Pravidlá direktívne“ – určovali nielen rad novo zriaďovaných inštitúcií (nalezincnov, sirotčincov, pôrodníc, nemocníc a chudobincov), ale de facto podporovali rozvoj ústavných foriem starostlivosti Ústavy chudobných, zriaďované v rokoch 1782 – 1787 Jozefom II. sa budovali v jednotlivých farnostiach. Viedli ich „otcovia chudobných“, ktorých si volilo obyvateľstvo a ktorí boli počas výkonu svojho úradu vyhlásení za verejných činiteľov. Povinnosť starostlivosti o chudobných sa preniesla na obec.

RAKÚSKO-UHORSKÁ MONARCHIA DO PRVEJ SVETOVEJ VOJNY

V roku 1863 neboli síce farské ústavy formálne zo zákona zrušené, ale ich majetok bol prevedený na príslušné obecné chudobinské pokladne. 1868 – upravil chudobinský zákon povinnosť obce starať sa o občana, ktorý sa ocitol v núdzi. Toto opatrenie zahŕňalo:
· povinnosť poskytnúť chudobným a ich rodinným príslušníkom nevyhnutnú výživu (strava, obuv, ošatenie, ubytovanie, teplo a svetlo), ošetrenie v nemocnici, starostlivosť a výchovu ich potomkov
· nemajetný občan obce mohol byť ubytovaný v obecnom dome, pričom sa postupne a určitý počrt dní stravoval u obyvateľov obce
· rozsah vyživovacej povinnosti sa odvodzoval z veľkosti jeho majetku; pod pojmom „stravovať“ sa rozumelo jedno prosté jedlo denne
· obec mal povinnosť zaopatriť v prípadde „okamžitej núdze“ alebo onemocnenia i človeka, ktorý v nej nemal domovské právo a náklady takto vynaložené potom vymáhala na jeho domovskej obci.
Postupne prešiel značný podiel chudobinských nákladov na jednotlivé kraje. Jednalo sa predovšetkým o úhradu:
· za ošetrenie chudobných vo verejných nemocniciach;
· za ošetrenie chudobných choromyseľných v krajinských ústavoch;
· pôrodov chudobných nemanželských matiek v krajinskej nemocnici;
· čiastočne nákladov za opateru chorých v tzv. chorobincoch;
· za pobyt opustených chudobných nemanželských detí v nalezincoch od 6 rokov veku
V 19. storočí dochádza v dôsledku industrializácie k rozvoju miest a zbedačovaniu širokých vrstiev obyvateľstva. Mnoho detí je nútených pracovať už vo veľmi nízkom veku. Pri naprosto nedostatočnej starostlivosti o deti a mládež narastá tuláctvo, kriminalita a žobranie.
Občiansky zákon z r. 1811 – zabezpečuje právne postavenie dieťaťa v rodine, jeho nárok na výživu a výchovu, ochranu súdom, ktorému sa ukladá povinnosť dozoru a zákroku v prípadoch potreby zvláštnych výchovných opatrení.
Školský zákon – 1869 – upravuje i zriaďovanie ústavov pre deti „zanedbané a spustnuté“.
Trestný zákon – r. 1852 – síce chránil mládež proti nezákonnému jednaniu iných osôb, ale ani ten nijako neriešil, ako ďalej pracovať s mládežou kriminalitou ohrozenou, alebo kriminalitu páchajúcou.
Prvá vychovateľňa pre chlapcov v Prahe bola otvorená na popud Josefa Šauera v roku 1883 v Libni
Až počiatkom 20. Storočia bola náhodná a roztrieštená starostlivosť o odkázané deti – do tej doby realizovná prevažne cirkvou – postupne premenovaná na organizovanú, a to na princípoch individualizácie a prevencie.
V roku 1902 bol zriadený Krajinským výborom v Čechách Krajinský sirotský fond, ktorý poskytoval príspevok na deti v cudzej starostlivosti.
V roku 1904 vznikajú neštátne okresné komisie pre starostlivosť o mládež, ktoré prijímali patronát nad odkázanými deťmi a rozdeľovali nielen príspevky zo fondu pre siroty, ale i stravu a ošatenie.
Postup pri poskytovaní pomoci bol zhruba od počiatku 20. storočia určovaný žiadosťou odkázaného. Pomoc mala predovšetkým vyhovieť 3 požiadavkám:
· uspokojiť životné potreby obdarovaného;
· uspokojovať morálne potreby darcu;
· uspokojiť sociálnu potrebu spoločnosti.

Začala byť postupne aktuálna potreba stanoviť objektívne merítka, podľa ktorých by sa dala presne zhodnotiť žiadateľova odkázanosť. To v minulosti bolo pociťované ako problém – každý, kto nebol dostatočne sebestačný, mohol byť poslaný do verejného chudobinca alebo do donucovacej pracovne. Toto sociálne opatrenie bolo de facto represívnym postihom. Do donucovacích pracovní nikto nenastupoval dobrovoľne, ale pod tlakom štátnych orgánov. Až do konca 19. storočia však bola spoločnosť presvedčená, že chudobince a donucovacie pracovne sú najlepšou formou verejnej (obecnej i mestskej) sociálnej starostlivosti.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Pedagogika

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.035 s.
Zavrieť reklamu