Obsah princípu spoločného dobra

Obsah princípu spoločného dobra. Dôsledky princípu všeobecného určenia dobier.
Princíp spoločného dobra hovorí, že toto spoločné dobro je najvyšším zákonom spoločnosti a určuje zásadu prednosti dobra (blaha) spoločnosti pred dobrom jednotlivcov.[12]  "Verejné blaho spočíva v súhre spoločenských podmienok, v ktorých by mohli jednotlivci, rodiny a organizácie plnšie a ľahšie dosiahnuť svoju vlastnú dokonalosť."

Princíp spoločného dobra hovorí, že toto spoločné dobro je najvyšším zákonom spoločnosti, lebo zdôvodňuje spoločenskú autoritu, zaväzuje členov spoločnosti a určuje zásadu prednosti dobra (blaha) spoločnosti pred dobrom jednotlivcov. Spoločné dobro je základným princípom budovania spoločnosti a zárukou sociálnej spravodlivosti. V tomto zmysle ho možno definovať ako všeobecné realizovanie sociálnej spravodlivosti. I keď spoločenské dobro stojí nad dobrom jednotlivca, nemožno toto dobro odlúčiť od dobra osôb. Dobro jednotlivca zahrňuje v sebe celého človeka s jeho materiálnymi a duchovnými potrebami.

Keď Druhý vatikánsky koncil hovorí o spoločnom dobre, má na zreteli prostriedky a spôsob, ako získať, zveľaďovať a zachovávať spoločné dobrá (bona communia). Každá spoločnosť, aby mohla dosiahnuť dobrá, potrebuje organizáciu, inštitúcie, finančné prostriedky a účinné použitie týchto činiteľov. V skutočnosti sa spoločné dobro definuje ako „súhrn podmienok spoločenského života, v ktorých by jednotlivci, rodiny a organizácie mohli plnšie a ľahšie dosiahnuť svoju vlastnú dokonalosť“ (Gaudium et spes, č. 74).
Príklad. Medzi dobrami, ktoré musia ležať na srdci občanom štátu a celému svetu, je na poprednom mieste vzdelanie. Vzdelanie občanov tvorí základnú súčasť spoločenského dobra štátu. Nieje však pravda, že vzdelanie ako spoločné dobro štátu vyplýva z jednoduchého súčtu stupňov vzdelania občanov. Štátom organizované vzdelanie získava značné prehĺbenie. Toto by nebolo možné, keby sa ľudia usilovali separátne získať vzdelanie a nezdružili by sa do spoločného podujatia.

Pre pokojný a všeobecne prosperujúci život v spoločnosti má princíp spoločného dobra elementárny význam. Ak by jednotlivci a skupiny hľadeli iba na vlastné záujmy, spoločenský život by buď ochrnul, alebo by sa presadilo právo silnejšieho. Je preto nutné, aby sa ciele a záujmy jednotlivcov orientovali na všeobecné dobro spoločnosti. Najvyššiu zodpovednosť za spoločné dobro však nesie štát. No v praxi veci vyzerajú často tak, že mnohí chcú žiť na úkor druhých alebo celej spoločnosti, kým sami ani prstom nepohnú pre spoločné dobro občanov. Tí však, čo chcú bezohľadne využiť spoločnosť, zruinujú i tú najlepšie organizovanú spoločnosť. Ochrancom spoločného dobra je štát, čo treba osobitne podčiarknuť.[2]
Sme zvyknutí robiť štát zodpovedným za záujmy spoločného dobra. Celkom právom. Ide vlastne o prvú a najdôležitejšiu úlohu štátu. Štát je skutočne najvyšší ochranca a najvyššia garancia spoločného dobra. V tomto tkvie právno-filozofické odôvodnenie štátu.

Pred časom štát niesol starosť o právnu istotu a vnútorný mier, ako aj o ochranu pred nepriateľskou hrozbou zvonka, zatiaľ čo v súčasnosti pripadá modernému štátu vždy väčšia zodpovednosť za spoločné dobro v sociálnej a hospodárskej oblasti, aby občanom vytváral čo najlepšie ekonomické a sociálne podmienky. No na druhej strane nemožno prenechať celú zodpovednosť za všeobecné dobro spoločenstiev (spoločnosti) iba štátu. Spoločné - všeobecné dobro (bonum commune) je spoločným cieľom všetkých členov spoločenstva, a preto musia jednotlivci podrobiť vlastné záujmy spoločnému dobru. Jedným zo spoločných dobier je napríklad ochrana životného prostredia, za čo nesú zodpovednosť tak jednotlivci, ako aj štát. Ďalším príkladom spoločnej zodpovednosti za spoločné dobro v štáte je boj proti akútnej nezamestnanosti. Ako v prvom prípade, tak aj v otázke nezamestnanosti, je štát odkázaný na spoluobčanov, na ich aktívnu spoluprácu pri zlepšovaní situácie.

V každom prípade štát ako taký, pretože vlastní najúčinnejšie prostriedky na zabezpečenie rozvoja, má povinnosť účinne podporiť a chrániť celkový rozvoj tak jednotlivcov, ako aj parciálnych spoločenstiev, a to podľa ich dôležitosti.
Pokiaľ ide o spoločné dobro tak jednotlivca, ako aj spoločnosti, dôležitou sa stáva zásada prednosti. Najprv treba zdôrazniť, že samo osebe niet principiálneho protikladu medzi spoločným dobrom spoločnosti, štátu a medzi správne chápaným dobrom jednotlivca, pretože dobro jednotlivých členov je zveľaďujúcou časťou spoločného dobra celku. A naopak, spoločné dobro celku je zase predpokladom na realizáciu dobra jednotlivcov. No v prípade napätia medzi oboma dobrami, keď vznikne tzv. konkurencia medzi oboma dobrami, vtedy platí zásada: Ceteris paribus bonum commune preacedit bono singulári. (Za rovnakých podmienok, prípadne za situácie na rovnakej úrovni, spoločné dobro má prednosť pred dobrom jednotlivca.) Prízvukovanie rovnakých podmienok a rovnakej úrovne je dôležité, pretože sú veci, čo stoja i na vyššej úrovni, ako napríklad rešpektovanie svedomia jednotlivca, čo má vždy prednostné právo. V skutočnosti ozajstné dobro jednotlivca a ozajstné spoločné dobro celku si nemôžu protirečiť, tak ako si neprotirečia jednotlivec a pravá spoločnosť. Môže však vzniknúť napätá situácia, keď sa niekto dožaduje určitých nárokov v mene spoločného dobra alebo dobra jednotlivca. Tieto požiadavky môžu byť neodôvodnené a nespravodlivé, a tak môžu viesť ku konfliktom. Keď napríklad jednotlivý občan v mene svojho domnelého individuálneho dobra odmieta štátu platiť spravodlivé dane, v pravde nejde o dobro jednotlivca, lež o individualistický nárok, vchádzajúci do konfliktu so spoločným dobrom celku.

Keď sa teda vyskytne konflikt medzi dobrom jednotlivca a všeobecným dobrom, uchyľujeme sa k už raz zdôraznenej zásade: Spoločný úžitok má prednosť pred súkromným úžitkom. S touto zásadou sa však musí rozumne narábať. Ak by sa s ňou rozumne nezachádzalo, a ak by sa nerobilo potrebné distingvovanie, mohla by sa jednotlivcovi ľahko páchať krivda. V sporných prípadoch medzi dobrom jednotlivca a dobrom spoločnosti riešenie musí vychádzať z dvoch základných úvah. Na jednej strane treba zaručiť spoločné dobro aj prinesením obetí jednotlivcov. Na druhej strane zriekanie a obete jednotlivcov v prospech spoločného dobra nesmú byť natoľko veľké, aby sa nakoniec viac znemožňoval, ako napomáhal osobný vývoj väčšiny členov spoločenstva. V záujme spoločného dobra štát musí vyžadovať od policajných orgánov, aby boli pripravené vystaviť sa nebezpečenstvu a obetovať i život. Tu spoločné dobro, t. j. bezpečnosť života väčšiny občanov, prevyšuje individuálne dobro niektorých jednotlivcov.

A tak zásada uprednostnenia spoločného dobra celku pred dobrom jednotlivcov nie je absolútna, ale skôr relatívna. Treba vždy prihliadať na to, čo sa ukazuje ako potrebné pre normálny rozvoj väčšiny členov spoločenstva.
Spoločné dobro, je súhrn spoločenských podmienok, ktoré umožňujú a napomáhajú dokonalý rozvoj ľudskej osobnosti. Do spoločného dobra patria všetky tie veci a hodnoty, ktoré by si jednotlivci, ponechaní na vlastné sily nemohli zaistiť. Spoločné dobro je akási báza hmotných aj duchovných dobier, hodnôt, ktorá vytvára rovinu, základňu, ktorá slúži na osobné realizovanie sa všetkých ľudí. Konkrétne spoločné dobro tej ktorej spoločnosti predstavuje spojenie hodnôt, práv, inštitúcií, vzťahov, podmienené dejinami a aktuálnou situáciou. Spoločné dobro teda nikdy nie je objektívny stav, ktorý by sa mal raz a navždy presadiť. Je to skôr historicky a v danej situácií dosiahnuteľné optimum dobrého spolužitia vnútri štátu aj medzi jednotlivými štátmi a krajinami. Vyžaduje si vlastne stálu kontrolu a neustálu činnosť pri jeho udržiavaní. V Cirkevných dokumentoch sa obyčajne spoločné dobro ako terminus technikus (odborný pojem) chápe v zmysle dobier, ktoré majú služobnú hodnotu, alebo úlohu a teda majú slúžiť človeku, byť v prospech všetkých a znamená to teda nejakú hodnotu, ktorá sa dá využiť na naplnenie osobného cieľa a rastu. Ako také zahrňuje všetky pomocné prostriedky, ako sú školy, cesty, siete, energie, nemocnice, sociálne služby, zákonný poriadok, teda prostriedky, ktoré majú napomáhať človeku jeho rast.

Dvojaká úloha spoločného dobra.  
Úloha spoločného dobra je vlastne dvojaká. V prvom rade jeho úlohou je podporovať integrálnu ľudskú existenciu členov spoločnosti. Táto úloha je vlastne o vytváraní konkrétnych okolností pre konkrétnych ľudí v ich osobných potrebách pri realizácii dobra konkrétnych jedincov. Veľmi zjednodušene sa to dá povedať, že ide o konkrétnu „vec“ pre konkrétneho človeka. Dať, či ponúknuť, či vytvoriť mu  práve to, čo potrebuje daný jedinec. Pri napĺňaní tohto cieľa pomáhajú rôzne organizácie a spoločenstvá, ktoré pri tom napĺňajú aj svoje vlastné spoločné dobro.

Druhá úloha spoločného dobra je chrániť práva členov spoločnosti  a spoločenský poriadok proti antisociálnym impulzom v spoločnosti a v ľudskej prirodzenosti. Tento aspekt sa zabezpečuje vytváraním a zachovávaním poriadku v ľudskej spoločnosti. Najúčinnejším prostriedkom na jeho zabezpečenie sú štátne zákony a donucovacia moc štátu.[6] (Tento rozmer sa teda netýka len jedinca, či jednej konkrétnej spoločnosti, alebo organizácie, ale ide o spoločnosť ako celok a zachovanie podmienok, ktoré sú všeľudské, „všespoločenské“ a teda potrebné pre všetkých, bez toho, aby sa v danom prípade práve myslelo na nejakého jedného konkrétneho jedinca.)
Spoločné dobro má byť nápomocné ľuďom pri uskutočňovaní ich úloh a existencionálnych cieľov. A tak jeho povaha nie je nie je samoúčelná. Spoločné dobro nie je cieľom ale je prostriedkom, ktorý má napomáhať ľuďom naplnenie Božích plánov stvorenia a spásy. Jeho úloha je pomocná, teda subsidiárna a komplementárna (doplňujúca, dodatočná). A tak sa nemôže stať že sa ľudská osoba stane iba prostriedkom na uskutočnenie spoločného dobra a pre potreby spoločnosti.

Človek je vždy viac ako len bunka spoločnosti. Je samostatnou bytosťou zodpovednou Bohu za zverené hodnoty a ich využitie.[7] (Človek nie je a nemôže byť iba prostriedkom na produkciu bohatstva štátu, ktoré je samo o sebe zdrojom aktivít a zápasu politiky a štátnych orgánov. Takéto snahy nenapomáhajú a nechránia poriadok a spoločné zázemie pre realizáciu cieľov ľudskej spoločnosti, ale zneužívajú človeka v byrokratickom systéme užívania moci a dobier štátu.)

Ľudia obvykle spájajú spoločné dobro, jeho tvorbu a udržiavanie so štátom s jeho inštitúciami a kompetenciami štátu. Ale nie len štát, ale aj všetky ostatné inštitúcie a spoločnosti majú svoje vlastné sociálne účely, svoje spoločenské ciele, svoje funkcie a kompetencie, a preto majú svoj vlastný podiel na budovaní spoločného dobra. K samotnej povahe spoločného dobra patrí skutočnosť, že sa na jeho tvorbe majú podieľať všetci občania štátu a všetky inštitúcie spoločnosti aj keď v rozličnej miere, podľa povinností, zásluh, schopností a postavenia každého z nich. Všetky inštitúcie spoločnosti i jednotlivci majú svoje „vlastné spoločné dobro“, svoj vlastný rozmer v ktorom majú prispievať k tvorbe spoločného dobra. Rodina, náboženské spoločnosti, charitatívne organizácie, odbory, športové kluby, kultúrne organizácie, tí všetci majú svoje vlastné spoločné dobrá, ktorým budujú podmienky na osobný rast človeka a realizácie jeho dobier.
Tento pluralizmus spoločného dobra však nepredstavuje iba agregát, iba konglomerát či súhrn rôznych spoločností a ich dobier, teda toho, čo jednotlivé spoločenské jednotky vyprodukovali pre spoločné dobro všetkých. Nie je to len súhrn toho, čo ktorá spoločnosť, organizácia, alebo jedinec prispieva k spoločnému dobru. Spoločnosti a ich spoločné dobrá sú rôzne dôležité podľa ich povahy a preto sú aj hierarchicky usporiadané. I keď je každá oblasť a každá organizácia autonómna v oblasti svojich úloh, menšie spoločnosti sú podriadené väčším, nakoľko to vyžaduje ich rozsiahlejšie určenie a zameranie (štát má väčší podiel a povinnosť na tvorbe spoločného dobra ako firma šijúca nohavice, lebo štát vytvára nie len zamestnanosť a konkrétny výrobok ale je garantom a tvorcom spoločenského poriadku a pod.) a dôležitejšie menej dôležitým (rodina je dôležitejšia ako nejaká firma aj keď nič konkrétne nevyrába, lebo vytvára hodnoty ako sú čestnosť, pracovitosť, obetavosť a iné čnosti nie len pre vlastných členov, ale cez jej členov aj pre spoločnosť ako takú ). Koordinácia týchto jednotlivých sociálnych jednotiek pri tvorbe spoločného dobra vyžaduje spoločnú a jednotnú koordináciu, ktorá by bdela nad touto jednotou spoločného dobra a nad rozsahom jeho budovania.[8] (Je samozrejme, že jednotlivé spoločnosti, skupiny, alebo organizácie neprispievajú, ani nemajú prispievať k tvorbe spoločného dobra rovnako. Ináč ma prispievať rodina ktorá produkuje, vytvára hodnoty nutne potrebné k rozvoju spoločnosti ako takej a človeka, ináč organizácia ktorá vyrába, tvorí, produkuje veci, hodnoty nutne potrebné k životu, ako organizácia produkujúca zábavu, alebo športový klub. A tento podiel a rozmer tvorby ich podielu ktorým prispievajú k spoločnému dobru sa patrične rozdielne očakáva aj vyžaduje.) Potreba koordinácie tvorby spoločného dobra odôvodňuje teda potrebu autority, potrebu kontroly a riadenia, ale súčasne ju obmedzuje podľa partikulárnych cieľov konkrétnych spoločnosti - nesmie presiahnuť kompetencie a brániť niektorým spoločnostiam a ich členom v osobnej realizácií. (Samozrejme, že je treba riadiť a koordinovať to  ako a akým dielom majú spoločnosti a organizácie a nakoniec aj jednotlivci prispievať k spoločnému dobru. Ale riadenie nesmie byť násilné, aby sa nestalo, že z dôvodu koordinácie tejto činnosti sa celkovo obmedzí nejaký jedinec, alebo nejaká spoločnosť v tom, aby mohla napĺňať svoje ciele a a svoje legitímne plány.) 

Z toho vyplýva, že váha a povinnosť ctiť spoločné dobro a prispievať k nemu nie je vždy rovnaká a závisí od toho aký je význam danej spoločnosti pri realizácií existenčných cieľov človeka a posledného cieľa človeka. To znamená, že čím viac je spoločné dobro vytvárané nejakou konkrétnou spoločnosťou bližšie k existenčným potrebám človeka tým viac je povinnosť tejto organizácie alebo spoločnosti si toto spoločné dobro vážiť a podporovať ho. Táto povinnosť patrí jak nositeľom autority, tak aj ich podriadeným. (Preto tak vedúci pracovnici ako aj jednoduchí pracovníci firmy ktorá vyrába životne dôležité potreby života majú byť viac motivovaní konať poctivú prácu lebo ňou vytvárajú podmienky na slušné živobytie rodín a jedincov, ako by mali byť motivovaní členovia športového klubu, ktorí svojou činnosťou nevytvárajú hodnoty nutne potrebné k plnej ľudskej realizácii človeka a jeho rodiny. Ale platí aj to, že rodina je potom tiež viac viazaná vytvárať hodnoty spoločného dobra ako športový klub a štát viac ako akciová spoločnosť. )