Pedagogika - 1.ročník

Pedagogika - 1.ročník

Pojem a predmet pedagogiky
Príprava mladej generácie je jednou zo základných otázok existencie a vývoja ľudskej spoločnosti. Nahromadené životné skúsenosti viedli k vzniku k praktickej vedy o výchove človeka, ktorá sprostredkúva mladej generácii informácie potrebné pre život a prácu spoločnosti. Okrem praktickej stránky výchovy sa hľadali najefektívnejšie spôsoby prípravy deti a mládeže, vznikla tak teória, ktorá sa zaoberala otázkami výchovy. Pedagogika- gr. pais- dieťa, chlapec agoge- viesť.

Paidagogos- grécki vzdelaní otroci, ktorí viedli deti svojich bohatých pánov do škôl, učili sa s nimi, starali sa o nich. Aj, keď pojem pedagogika je pomerne starý neoznačovala sa ním hneď výchovná a vzdelávacia činnosť. Otázky výchovy a vzdelávania sa riešili vrámci filozofie. Založenie pedagogiky ako vedy o výchove sa pripisuje nemeckému pedagógovi Johanovi Friedrichovi Herbatovi. Pedagogická terminológia sa vyvíjala už v počiatkoch ľudského poznávania, preto má veľa slov grécky pôvod. Medzi základné pedagogické pojmy patria: 1.výchova-zámerné cieľavedomé plánovité systematické pôsobenie na osobnosť človeka s cieľom rozvíjať všetky jeho pozitívne vlastnosti, postoje, návyky, schopnosti, 2.vzdelávanie-je určitý proces získavania poznatkov a vedomosti a s nimi spojených praktických zručností,3.vzdelanie-je určitý stupeň úroveň poznatkov, ale aj schopností, zručností, ktoré sme schopní využívať, aj v praxi, 4.učenie-rozlišujeme dva: a)- v širšom slova zmysle (čo predstavuje prispôsobovanie sa organizmu podmienkam prostredia), b)- v užšom slova zmysle (konkrétne nadobúdanie vedomostí, zručností, návykov), 5.vyučovací proces-cieľavedomá činnosť riadená učiteľom, ktorí sprostredkúva informácie s cieľom zmeniť správanie, či spôsob činnosti žiakov, 6.vedomosti-sú to osvojené, teda zapamätané a pochopené fakty a vzťahy medzi nimi zo strany žiaka,7.zručnosti-pohotovosť správne, čo najrýchlejšie a s čo najmenšou námahou vykonávať určitú činnosť, 8.návyky- zautomatizovaná činnosť, čo sa podarilo dosiahnuť mnohonásobným opakovaním určitých úkonov.
 
  Predmet a podmienky pedagogiky
Predmet pedagogiky sa vymedzuje nasledovne: 1.sú to javy, ktoré skúma iba pedagogika a žiadna iná veda sa s nimi nezaoberá, 2.sú javy, ktoré ovplyvňujú a súvisia z vyučovacím procesom ako sú- predmetom skúmania aj iných vedných disciplín. Pedagogika pri svojom skúmaní vychádza z poznávania vonkajších a vnútorných podmienok výchovy. Vonkajšie podmienky výchovy- kultúrne, politické, ekonomické. Vnútorné podmienky výchovy- osobnosť človeka jeho biologická a psychologická podstata. Vo výchove dochádza k prepájaniu vonkajších a vnútorných podmienok. Pedagogika skúma ako tieto podmienky ovplyvňujú vývin jedinca, usiluje sa o vytváranie optimálnych podmienok v škole, v rodine, mimo školy.
 
Štruktúra pedagogických vied
Pedagogika ako veda o výchove zahŕňa širokú oblasť skúmania. Vplýva to aj z toho, že už samotná výchova je jav veľmi široký a zložitý. Pedagogická veda pozostáva z viacerých disciplín, ktoré sa z vzájomne ovplyvňujú pričom každá je ale zameraná na inú oblasť skúmania. Ján Velikanič-člení pedagogické vedy horizontálne a vertikálne. Horizontálne členenie pedagogických vid: 1.všeobecná pedagogika,2.didaktika pedagogiky-teória vyučovania, skúma vyučovací proces zo všetkých jeho stránok (čo učiť, ako učiť, aké metódy, prostriedky používať),3.teoria výchovy(skúma a vysvetľuje výchovné javy a deje, určuje ciele, obsah, zásady, metódy a formy jednotlivých výchov),4.teoria výchovy mimo vyučovania(CVČ, ZUŠ),5.toeria správy a riadenia školstva,6.špeciálna pedagogika,7.dejiny pedagogiky. Vertikálne členenie: berie do úvahy vek: 1.pedagogika predškolského veku,2.pedagogika školského veku,3.pedagogika stredoškolského veku,4.pedagogika vysokoškolského veku,5.pedagogika dospelých,6.pedagogika vojenská.
 
  Jan Amos Komenský (1592-1670)
* 28. 3. 1592 -  Nivnica -  † 15.11. 1670 – Amsterdam
Bol členom biskupov Jednoty bratskej –evanjelická cirkev. Po roku 1620 – odchádza z krajiny je exulant. Bol v Poľsku (Lešno), Švédsko, Anglicko, Uhorsko, Holandsko- Naarden (pochovaný). Je považovaný za učiteľa národov. Filozofia sa volá pansofia- všemúdrosť. Nepresadzoval všeznalosť, bol proti hromadeniu faktov zo strany žiakov, bol skôr za múdrosť založenú na hlbokom pochopení a precítení. Diela: Informatorium školy materské- praktická príučka pre učiteľov a vychovávateľov detí predškolského veku, Veľká didaktika- učebnica pedagogiky, zaoberá sa tu takmer všetkými otázkami výchovy a vzdelávania, je tu stanovený cieľ výchovy, podmienky, ktorých by sa mala výchova vzdelávať a prostriedky, ktorých by sa mala realizovať. Vyslovil viaceré pokrokové názory: 1.vyučovanie v materinskom jazyku,2.vyučovací proces rozdelil na 45 minút jednotky,3.bol za vzdelávanie chlapcov aj dievčat, 4.prihliada na vekové osobitosti žiakov, 5.zdôrazňuje zásadu názornosti, primeranosti, aktivity. Orbis Pictus(Svet v obrazoch), Brána jazykov otvorená- učebnica latinčiny, Labyrint sveta a ráj srdce- fylozoficko –literárne dielo o pomeroch a problémov v spoločnosti.
 
Vzťah pedagogiky k iným vedám
Pedagogika pri riešení problémov veľmi úzko spolupracuje aj s inými vedami, najmä s takými, ktoré sa dotýkajú formovania osobnosti človeka, či ide o vedy spoločenské, prírodné, alebo technické. Najužšie je pedagogika spojená s filozofiou, aj preto, že sa v rámci nej dlhé roky vyvíjala. Dôkazom sú, aj rôzne filozofické smery, ktoré sa neskôr stali základom pedagogických smerov (pozitivizmus, existencializmus, pragmatizmus). Filozofia- je veda o najvšeobecnejších zákonitostiach vývoja prírody, spoločnosti a myslenia. Etika- náuka o morálke, je taká veda o mravnosti. Hodnoty: zdravie, vzdelanie, rodina, práca, priateľstvo, peniaze. Estetika- náuka o umení, kráse, o zákonitostiach estetického vnímania a osvojovania si sveta, rozvíja vnímanie a estetické cítenie, tvorivosť v umeleckej oblasti. Úlohy estetiky: 1.poznávať, vnímať, prežívať a hodnotiť umelecké dielo, 2.utvárať pozitívny vzťah ku kultúre a umeniu, 3.rozvoj vlastnej tvorivosti, 4.vychovávať ku kultúrnosti a v kusu. Anatómia a Fyziológia- poskytuje človeku informácie o stavbe a činnosti ľudského organizmu, najmä činnosti mozgu, o poruchách fyzických a psychických, ktoré vplývajú na výkonnosť detí a mládeže. Psychológia- skúma základné zákonitosti psychickej činnosti, učenia, zovšeobecňuje podmienky vývinu správania a psychiky na rôznych vývinových stupňoch. Sociológia- veda o spoločnosti, analyzuje sociálne prostredie, v ktorom sa výchovný proces odohráva a sociálne faktory ovplyvňujúce vývin jedinca. Nevyhnutná je znalosť aj iných vied: história, logika, právo, ekonomika, matematicko- technické vedy... Vzhľadom na rýchly rozvoj a rast poznatkov nemožno ani pedagogiku rozvíjať izolovane a vďaka pomocným vedám lepšie prenikneme do riešenia výchovných problémov mladej generácie.
 
  Pramene pedagogiky
Pri skúmaní pedagogických javov sa pedagogika popiera o súčasné historické pramene, ktoré môžu mať písomnú, ústnu  a hmotnú povahu. Historické pramene: 1.rôzne názory filozofov, pedagógov, historikov v minulosti, 2.rôzne učebnice, učebné pomôcky, pedagogická tlač, školské zákony a vyhlášky, archívny materiál, archeologické výskumy, archív. Súčasné pramene: školská prax, rodinná výchova, vplyv mimoškolských zariadení rôznych spolkov a združení, médiá a ich vplyv. Pedagogika sa upiera aj o pramene iných vied, pričom štúdium týchto prameňov ukazuje, čo bolo v pedagogike už objavené a načo sa ešte treba zamerať. Pedagogických výskumom sa zaoberá viacero vedeckých, pedagogických pracovísk celoštátneho a regionálneho významu.
 
 Činitele rozvoja osobnosti
Rozvoj osobnosti prebieha pod vplyvom rôznych činiteľov, ktoré môžeme rozdeliť do dvoch kategórii: a)činitele vonkajšie- sociologické, spoločenské, b) činitele vnútorné- biologické, psychologické. Vnútorné činitele: Človek prichádza na svet s určitými vrodenými dispozíciami, ktoré spojitosti s prostredím ovplyvňujú jeho ďalší vývin. V tejto súvislosti sa hovorí najmä o dedičnosti. Dedičnosť- schopnosť organizmu zachovať a odovzdávať znaky a vlastnosti z rodičov na potomkov. Dedičnosťou sa zaoberá genetika. Problémy dedičnosti, ale nie sú ešte vedecky doriešené, preto nie je možné presne vedecky vymedziť jej podiel na rozvoj človeka. Nededia sa hotové znaky priamo sa prenášajú len dedičné informácie (gény), ktoré ovplyvňujú všetky dôležité vlastnosti organizmov. Dedičnosť určuje: stavbu tela a mozgu, pohlavie, centrálnu nervovú sústavu- určuje schopnosť učiť sa a napredovať, farbu očí. B)Vonkajšie činitele rozvoja osobnosti- patrí sem: prostredie a jeho vplyv, prostredie- všetko, čo človeka obklopuje, čo ho podnecuje a vyvoláva v ňom určité psychické reakcie. Človek sa neprispôsobuje k svojmu okoliu pasívne, ale aktívne zasahuje do svojho prostredia, mení ho, takto zmenené prostredie spätne vníma na človeka. Prostredie delíme z viacerých hľadísk: 1.z priestorového hľadiska- 1.mikroprostredie- osobný priestor, v ktorom žijeme, 2.mezo-obec, mesto, 3.makro- kraja, Slovensko, Európy. 2.podľa povahy činnosti- 1.pracovné, 2.obytné, 3.rekreačné. 3. podľa charakteru podnetov- 1.prírodné, 2.spoočenské- tvoria ho jednotlivci i sociálne skupiny pôsobiace na človeka, 3.kultúrne- je tvorené hmotnými i nehmotnými výsledkami ľudskej činnosti.
 
Rodina
Základná jednotka spoločnosti, ktorá poskytuje domov, istotu a bezpečie. Z hľadiska spoločnosti je základnou spoločenskou jednotkou a z hľadiska príslušníkov rodiny je malou spoločenskou skupinou. Je spoločensky schválená forma partnerského spolužitia členom rodiny, ktorých spájajú pevné príbuzenské zväzky. Členovia rodiny spolupracujú pri plnení rodinných úloh a povinností. Vývoj rodiny: 1.matriarchát- vedúce postavenie v rodine má žena, matka, 2.patriarchát- vedúce postavenie v rodine majú muži, 3.egalitárna- muži a ženy majú rovnocenné postavenie v rodine. Funkcie rodiny: 1.výchovná, 2.ochranná, 3.emocionálna, 4.ekonomická (materiálna), 5.biologicko-reprodukčná. Príčiny prečo dieťa nemôže žiť a byť vychovávané v rodine možno rozdeliť do troch okruhov: 1.rodina nevznikla, 2.rodina sa rozpadla, 3.rodina síce existuje, ale z najrôznejších dôvodov rodičia sa nemôžu o dieťa starať. Typy rodinnej výchovy: 1.demokratický- dieťa je šťastné a dobre pripravené na život, 2.direktívny (diktátorský), (autoritatívna)- rodič uznáva iba svoj názor, dieťa potom môže byť utiahnuté, bojazlivé až agresívne, 3.liberálny- je ľahostajný, dieťa po takejto výchove nemá žiadnu autoritu, správa sa bezočivo a bez rešpektu. Náhradná rodinná starostlivosť sa uskutočňuje viacerými formami: 1.ústavnej starostlivosti, 2.pestúnskej starostlivosti, 3.osvojenia (adopcie). Typy rodiny: 1.harmonická (funkčná), 2.dysharmonická. Štruktúra rodiny: 1.úplná, 2.neúplná.
 
Štruktúra výchovno- vzdelávacej sústavy
1.jasle a materské školy, 2.základné školy- 1.stupeň- žiaci si osvojujú základné vzdelávacie zručností a návyky, dôraz sa kladie na vyučku materinského jazyka a matematiky, 2.stupeň- nadväzujú na 1.stupeň a rozvíjajú vedomosti nadobudnuté z 1.stupňa, 3.stredné školy- ich úlohou je zabezpečiť odborné a všeobecné vzdelanie, pričom vzdelanie sa rozširuje o voliteľné predmety, 4.vysoké školy- pripravujú vysoko kvalifikovaných odborníkov v oblasti vedeckej, hospodárskej, sociálnej a aj kultúrnej. I.,II.,III.-Bc. IV.,V.-Mgr. Alebo Ing, na čele VŠ je rektor a potom za jednotlivé fakulty sú dekani. Existujú aj zariadenia pre výchovu a vzdelávania dospelých (univerzity tretieho veku, akadémie tretieho veku, seniorské centrá). Výchovná činnosť sa uskutočňuje v týchto formách: 1.v sústave už existujúcich škôl, 2.formou štúdia popri zamestnaní, 3.prostredníctvom ďalšieho rozširovania kvalifikácie, 4.prostzredníctvom kultúrno- osvetových inštitúcii a jazykových škôl.
 
  Výchova mimo vyučovania
Zaoberá sa ňou pedagogika voľného času. Výchovu mimo vyučovania realizujú: centrá voľného času, školské kluby a domovy mládeže, školy v prírode, jazykové školy. Mimo vyučovacie zariadenia poskytujú priestor na regeneráciu fyzických a psychických síl a pomáhajú zmysluplne využívať voľný čas. Výchova mimo vyučovania sa vyznačujú týmito špecifickými znakmi: dobrovoľnosť, heterogénnosť (z hľadiska veku i pohlavia), metódy a formy práce podporujú aktivitu deti a ich pocit samostatnosti. Obsah výchovy mimo vyučovania tvoria tieto zložky: oddychová činnosť, rekreačná činnosť, príprava na vyučovanie, záujmové činnosti, pracovné činnosti.
 
  Pedagóg voľného času
Výchovu vo voľnom čase považujeme za súčasť výchovy v škole a v školských zariadeniach. Preto aj voľno- časové aktivity realizujú kvalifikovaní pedagógovia. Vlastnosti pedagógov voľného času: 1. demokrat s optimistickými názormi, 2.tvorivosť, 3.aktivita, 4.originálnosť, 5.spoločenskosť, 6.trpezlivosť. V práci pedagóga voľného času majú najväčší význam zručnosti: pedagogické, pedagogicko- psychologické, spoločenské, sebaregulačné, praktické. Pre pedagóga voľného času možno vyčleniť viaceré sociálne roly: 1.mal by byť diagnostik- zisťuje a skúma potreby a záujmy deti, 2.poradca, 3.náhradný rodič, 4.emocionálny faktor, 5.koordinátor a riadiaci činiteľ, 6.vedecký a umelecký poradca, 7.organizátor pre výchovy, 8.manažér.
 
Hra ako prostriedok výchovy
Hra má pre dieťa z prostriedkov výchovy najväčší význam. Sprevádza nás od útleho detstva. Mnohostranne rozvíja ľudskú osobnosť: schopnosti, city, fantáziu, predstavivosť, myslenie, reč, tvorivosť, vedomosti, zručnosti a návyky. Hra má veľký význam pre mravnú stránku dieťaťa, formuje jeho vôľu i charakter a tiež emocionálnu stránku. Rozvíja pracovné zručnosti i estetickú stránku. Úlohy hry: vzdelávacia,  relaxačná, diagnostická. Význam hier: prehlbuje a upevňuje poznatky a poznávacie schopnosti, rozvíja reč, rozvíja sociálne vzťahy, rozvíja charakterové vlastnosti. Druhy hier: 1.funkcionálne- zakladajú sa na jednoduchých pohyboch a činnostiach, 2.konštruktívne (tvarové), 3.fikcionálne- hra na niekoho, alebo na niečo, 4.pohybové (športové).
 
Usmerňovanie hry
Hry nie sú vždy iba činnosťou detí, často do nich zasahujú i dospelí. Najmä pri tvorivých hrách je vhodná prítomnosť dospelého: 1.aby deti nevypadli z hry, 2.aby nehrali tie isté deti hlavné úlohy, 3.aby sa deti nemuseli podriaďovať vedúcemu dieťaťu, 4.aby dohliadala na bezpečnosť pri hre. Rozlišujeme viacero stupňov riadenie hry učiteľom: 1.voľné- minimálne, alebo žiadne zásady učiteľa, 2. usmerňovanie- mierne zásady učiteľa, 3.riadené- učiteľ rozhodujúcim spôsobom aktívne zasahuje do hry.
 
Hra a hračka
  Hra
· Najprirodzenejšia a najbežnejšia činnosť detí.
· Spontánna činnosť, ktorá prináša radosť.
· Vnútorná motivácia dieťaťa.
· prináša poznávanie, dajú sa ňou precvičovať zručnosti a schopnosti, plní funkciu emocionálneho rozvoja dieťaťa, pohybovú funkciu, motivačnú, sociálnu, rozvíja tvorivosť, fantáziu, má rekreačnú funkciu ale aj diagnostickú a terapeutickú.
 
  Hra ako fyzická činnosť dieťaťa
· pohyb, ktorý dieťa pri hre vykonáva je prirodzený. Precvičuje si končatiny, rozvíja rýchlosť, obratnosť, silu a vytrvalosť. Pohyb je ovplyvňuje aj činnosť vnútorných orgánov (srdce, pľúca, krvný obeh).
· V telesnej výchove majú nezastupiteľné miesto pohybové hry a športovanie.
· Pri pohybových aktivitách sa často využívajú pohybové hračky a telovýchovné náčinie.
 
Hra ako psychická činnosť dieťaťa
· Hra má za úlohu vštepovať deťom vedomosti nenásilnou formou.
· Hra rozvíja poznávacie psychické procesy.
· Rozvoj prosociálneho správania, emocionálneho a estetického rozvoja.
 
Postup hry
· 1.príprava hry- doma (plánovanie, ciele, vymýšľanie hry, príprava rekvizít) a na mieste (rozmiestenie rekvizít, príprava miesta ku hre),
· 2.príprava účastníkov- prevlečenie, zhromaždenie,
· 3.rozdelenie do skupiniek,
· 4.motivácia ku hre,
· 5.vysvetlenie pravidiel,
· 6.príprava tímu, dohadovanie stratégie,
· 7. Presun na miesto hry,
· 8.vlastná hra,
· 9.presun späť,
· 10.záver, vyhodnotenie, reflexia- kto vyhral, kto sa najviac snažil, odmena?, spätná väzba,
· 11.upratovanie po hre.
 
Hračka
· Vec alebo predmet, ktorý používame pri hre. Hračka má symbolickú funkciu- barbie je skutočná dospelá žena, auto je skutočné auto.
 
Funkcie hračiek
·  Citové potreby (radosť z hry),
·  Sociálne potreby (deti navzájom spolupracujú),
·  Potreby tvorivosti (z palice sa stáva meč),
·  Potreba aktivity (hrať futbal),
·  Potreba poznania (dieťa hračky rozoberá),
·  Potreba pohybu (naháňačky),
·  Potreba sebavyjadrenia (kresliť, spievať, rozprávať).
 
Druhy hračiek
· Podľa veku detí- v obchodoch sú hračky označené, pre aký vek sú vhodné,
· Podľa toho, akú psychickú funkciu rozvíjajú- reč, motorika, city, autoreguláciu,
· Podľa toho, či si hračku dieťa urobilo samo alebo ju dostalo hotovú,
· Podľa materiálnu, z ktorého sú vytvorené- prírodné, z látky, z papiera,
· Herné pomôcky (papier), hračka ako nástroj (švihadlo), hračka ako prístroj (mikroskop).
 
????????
· Myslíte si, že sú lepšie hračky, ktoré deti dostanú hotové alebo si ich dotvoria?
 
Rozdelenie hračky podľa toho pri akej hre sa používa
a) Námetové hry: vhodné sú postavy a predmety zo života a okolia dieťaťa. Medzi námetové hry patrí napr. hra na lekára. Námetové hračky sú teda:
· Postavy- bábiky, zvieratká,
· Dopravné prostriedky- autá, lode,...,
· Zariadenie- napr. pre domácnosť, lekára,
· Súbory hračiek s námetom- mesto, les, záhrada.
b) Dramatické hry: pre dramatické hry sú vhodné prstové bábky, dlaňová bábky, postavičky, ktoré si deti samé vytvoria na hru divadielok.
c) Konštrukčné hry- stavebnice zostavené z rôznych častíc. Z nich dieťa vytvára rôzne objekty. Vhodné sú však aj prírodné a netradičné materiály ako piesok, kamene, sneh... Dieťa samo zostrojuje, vymýšľa- rozvoj divergentného myslenia (vyžaduje vyprodukovanie viacerých druhov riešenia), manuálnej zručnosti, motoriky, koordinácie, fantázie.
d) Didaktické hry- pexeso, dáma, knižky, leporelá.
e) Pohybové hry- lopty, švihadlá, kruhy, telovýchovné náčinie.
 
  Kritéria hračky
· Druh hry, jej cieľ, zameranie a obsah,
· Priestor, kde sa bude hra vykonávať,
· Vek detí,
· Individuálny prístup k deťom,
· Veľkosť skupiny,
· Hračka má mať kladný vplyv na rozvoj dieťaťa,
· Spĺňať hygienické a bezpečnostné podmienky.
 
Požiadavky na hračku
a) Hygienické: zdravotne bezchybné, materiály nemajú byť zdraviu škodlivé (pozor na deti, ktoré dávajú hračky do úst). Povrch by mal byť na dotyk príjemný a mal by byť upravený tak, aby sa hračka dala ľahko čistiť.
b) Pedagogické: hračka má rozvíjať osobnosť dieťaťa, aby uspokojila jeho túžbu hrať sa, aktívnu činnosť a sebarealizáciu.
c) Estetické: zaujať dieťa tvarom, farbou. Má rozvíjať u dieťaťa zmysel pre krásu a estetický vkus.
· Často počuť sťažnosti zo strany rodičov na to, že ich deti majú veľmi veľa hračiek a predsa sa s nimi nehrajú, nevedia sa s nimi hrať.
· Príčiny:
 
Hračky sú v neporiadku
· Sú nahádzané vo veľkých škatuliach jedna cez druhú. Sú nekompletné, rozbité, pomiešané. Pre dieťa stratili svoju príťažlivosť.
· Riešenie: Hračky roztriediť do setov a uložiť do škatúľ, košíkov či na tácky.
 
Hračiek je príliš veľa
· Pozorujúc hru dieťaťa zistíme, ktoré hračky sú mimo jeho záujmu, s ktorými sa nehrá, ktoré sú preň príliš zložité či jednoduché.
· Riešenie: Všetky neaktuálne hračky odložiť preč z dosahu dieťaťa a ponechať len tie, ktoré pri hre využíva.
 
Hračky sú dieťaťom ,,opozerané“
· Predmet, ktorý dieťa spoznalo a pomocou hry zvládlo, stráca preň na príťažlivosti.
· Riešenie: Zabezpečovať stále nové podnety, ktoré budú dieťa k hre vyzývať.
 
Hračky sú nekvalitné
· Nekvalitne vyrobené hračky- napr. stavebnice, ktoré po spojení nedržia, ťahacie hračky, ktoré sú nestabilné a stále padajú, zle vyrezané vkladacie tvary, ktoré do podkladovej dosky nezapadajú sú pre dieťa len zdrojom frustrácie.
· Riešenie: Vyhodiť!
 
Hračka nebola dieťaťu dostatočne predvedená
· Hračka má vyzvať dieťa k samostatnej hre. Skladačku dieťa bez rodiča vysype a rozhádže po zemi, v lepšom prípade ju využije na samostatnú hru a dieliky povykladá, alebo ich povyhadzuje do nejakej nádoby. Dieťa sa však chce učiť, prekonávať svoje horizonty. Chce sa naučiť vkladať.
· Riešenie: Ukázať ako hračka funguje a ponechať dieťa, aby ju objavovalo svojím vlastným tempom a spôsobom.
 
Hračka je ponúkaná dieťaťu ako náhrada živého spoločného hrania sa s rodičom
·  Hračka je predmet, ktorý je prostredníkom kontaktu. Dieťa sa potrebuje hrať sociálne hry.
·  Riešenie: Výzvu: ,,pod sa so mnou hrať!“ by sme mali prijať vždy, ak máme čo len trocha voľného času. Dieťa sa chce učiť, chce aby sme mu ukazovali nové možnosti, aby sme ho povzbudili, aby sme mu trochu pomohli, aby sme mu prostredníctvom každej novej skúsenosti viac poodchýlili dvere do skutočného života.
 
Učenie
Širšie chápanie: aktívne prispôsobovanie sa organizmu svojmu prostrediu formou zmeny správania. V tomto procese organizmus osvojuje individuálnu skúsenosť. Užšie chápanie: cieľavedomé (zámerné a systematické) nadobúdanie zručností, vedomostí a návykov, foriem správania, osobnostných vlastností. Prebieha riadením, usmerňovaním a kontrolou (učiteľom). Môže prerásť do riadeného sebavzdelávania a sebavýchovy. Fázy: 1.Motivačná- ak je motivácia slabá, máme tendenciu vyhnúť sa mu. 2.Poznávacia- učiaci začína prenikať do učebného materiálu, mobilizuje minulú skúsenosť, získava ďalšie informácie, 3.Výkonová- došlo k pochopeniu, k vyriešeniu úlohy, k osvojeniu učebného materiálu, 4.Kontrolná- preverujeme správnosť učiva, správnosť naučeného. Druhy: 1.Učenie podmieňovaním- realizuje sa na základe vytvárania dočasných nervových spojov, asociácií, ktoré keď sa posilňujú, upevnia sa. a)Klasické (Pavlov)- pasívne, posilnenie nastáva za podnetom, b)Operačné (Skinner)- posilnenie želaného správania, 2.Percepčno- motorické- motorické odpovede sa osvojujú v súvislosti so senzorickými javmi. Napr.: písanie na stroji senzorický vnem- vidím písmo A, motorická odpoveď- stlačím ho na klávesnici počítača, 3.Verbálne- najrozšírenejšie. Spája sa s pamäťou- osvojovanie si slovných útvarov, memorovanie. Efektívnosť závisí od: a)rozsahu materiálu, b)od zložitosti a diferenciácie jednotlivých prvkov, c)miesto a pozícia v učebnom materiály, d)od predpokladov učiaceho sa, 4.Pojmové- ide o tvorenie pojmov a ich osvojovanie. Súvisí s vývinom porozumenia a ovládania rečí ako komunikačného prostriedku, 5.Učenie sa riešením problémov- podstatou je v aktívnej činnosti toho, kto sa učí, ktorý hľadá spôsoby riešenia, 6.Sociálne- súvisí so začlenením človeka do spoločnosti. Učia sa hodnoty, normy, žiaduce spôsoby. Typy: a)priame vedenie- učím dieťa umývať si zuby, b)stotožňovanie/identifikácia- identifikujem sa so vzorom- vedomé, c)napodobňovanie- dieťa odpozoruje správanie a napodobňuje ho. Môže si osvojiť aj negatívne formy správania: nevedomé, d)preberanie úloh- to čo vidím, robím aj ja, e)poučovanie- výklad o tom, ako by sa mali správať.
 
  Hračka- funkcia, požiadavky, význam
Hračka je vec, ktorá sa používa pri hrách a má často symbolickú funkciu. Základnou funkciou hračky je uspokojovanie potrieb detí. Hračka plní aj iné potreby: citové (má radosť, je spokojné), sociálne (súťaživosť, spolupráca), tvorivosť, aktivita (pohybové hry), poznania pohybu (loptové hry, naháňačka), sebavyjadrenia (kreslenie, modelovanie). Dieťa si hračky vyberá podľa záujmu, módnych trendov, mediálnych vplyvov a sociálnej úrovne rodiny. Hračky môžeme deliť z rôznych hľadísk: a)podľa veku detí, b)podľa toho, ktorú psychologickú funkciu rozvíjajú (motorika, reč, sebadisciplína), c)hračky už vyrobené (hotové) a hračky, ktoré dieťa vyrobilo samo, d)hračky podľa materiálu vyrobené, e)delenie hračiek podľa toho, či sú nástrojom, prístrojom. Hračky môžeme deliť aj podľa toho, pri akých hrách ich deti používajú:1.hračky pre námetové hry- deti zobrazujú činnosť, alebo dej (hra na lekára), 2.hračky využívané pri dramatických hrách- dráma, divadlo (prstové bábky, dlaňové bábky), 3.hračky pri konštruktívnych hrách- legá, stavebnice, 4.hračky pre didaktické hry- deti sa môžu pri nich niečo naučiť (pexeso, knižky, leporelá), 5.hračky určené pre pohybové hry- lopty, švihadlá. Požiadavky na hračku: 1.hygienické- hračky by mali byť zdravotne bezchybné, vyrobené materiálu, ktoré nie sú k zdraviu škodlivé, 2.pedagogické- hračka by mala rozvíjať tvorivosť deti a mala by povzbudzovať k aktívnej činnosti a sebarealizácii, 3.estetická- hračka ma zaujať už svojim tvarom, farbou a má rozvíjať zmysel pre krásu a estetický vkus.
 
  Vyučovanie a učenie
Zo vzdelaním a vzdelávaním úzko súvisia pojmy vyučovanie a učenie. Učenie v najširšom zmysle slova chápeme ako prispôsobovanie sa organizmu podmienkam prostredia ako zmenu správania, ktorá vzniká v priebehu vývoja pri nejakej činnosti a prejaví sa neskôr v tom, že ovplyvní v určitom smere ďalšiu činnosť človeka. Učenie v užšom zmysle slova je taká činnosť, ktorá je zameraná na aktívne osvojovanie si vedomosti, zručnosti a návykov. S týmto tipom učenia sa najčastejšie stretneme počas školskej dochádzky, kedy je práca detí ovplyvňovaná učiteľmi. Vyučovací proces má dve základné stránky:
1.obsahová-čo a akým spôsobom učiť,
2.formálna-hladanie foriem, metód, prostriedkov pri vzdelávaní, učení. Vyučovací proces sa riadi vďaka učebným plánom, ktoré vychádzajú z učebných osnov.
 
  Podmienky učenia
Môžu byť:
1.individuálne-vek-niečo sa dá osvojiť v mladšom veku, ale niečo až v staršom, v staršom veku sa učíme ťažšie, rozumové schopnosti- vyššia úroveň intelektu predpokladá aj lepšie výsledky v učení, motivácia- ľahšie a rýchlejšie sa učia veci, ktoré nás zaujímajú a ktoré súvisia s pozitívnou motiváciou. 2.všeobecné-druh a rozsah učiva, technika učenia a dodržiavanie správnych zásad. Zásady správneho učenia-racionalizácia duševnej práce. RDP- je dosiahnutie čo najvyššieho výkonu pri čo najmenšej námahe, k tomu je, ale potrebné dodržiavať určité zásady:
1.učelne si rozdeliť čas na prácu, zábavu a odpočinok, 2.správne si naplánovať úlohy a ich plnenie dôsledne kontrolovať,
3.dodržiavať zásady správnej životosprávy, striedať duševnú a telesnú prácu, športovať,
4.pre každú činnosť si zvoliť primerané a efektívne metódy, 5.naučiť sa správne myslieť a rozhodovať,
6.vedieť kde a akým spôsobom hľadať nové poznatky, ako ich zaznamenávať a efektívne používať,
7.zaviesť si plánovanie a kontrolu do osobného hospodárenia s financovaním.
 
  Druhy učenia
Najčastejšie sa hovorí o štyroch druhov učenia: 1.senzomotorické:je to učenie motorickým zručnostiam, návykov a operáciám(chôdza, písanie, kreslenie, manipulácia s predmetmi). Toto učenie je efektívne vtedy, ak človek pozná výsledok činností, pochopí princíp a zvolí vhodné metódy. 2.verbálne:je to najrozšírenejší typ učenia, osvojujeme si ním definíciu básne a výsledok tohto učenia môže byť ovplyvnení s rôznymi činiteľmi:1.povahou učebného materiálu- čím zložitejší text, tým sa nám učí ťažšie,2.množstvo materiálu- dĺžka textu,3.vek-čím starší človek, tým je osvojovanie učenia pomalšie,3.učenie riešenia problému: pri tomto učení sa analyzuje nová situácia, využíva sa pri tom pamäť, skúsenosti, intelekt a rozumové operácie,4.sociálne:najmladšie učenie, pri ktorom sa učí formám správania, učíme sa rôznym potrebám, postojom, hodnotám a požiadavkám v spoločnosti, je typické iba pre človeka, najskôr si ho osvojujeme iba v rodine a až potom na nás ovplyvňujú iné činitele.
 
  Činitele ovplyvňujúce učenie
1.telesný stav: na učenie pozitívne pôsobí dobrý zdravotný stav a naopak negatívne: bolesť, únava, choroba a neuspokojené telesné potreby,
2.psychický stav: dôležitú úlohu zohráva najmä pozornosť a nálada,
3.charakterové a vôľové vlastnosti: ich vplyv sa prejavuje v postoji učeniu, na jednej strane lenivosť a potom následne aktívnosť, cieľavedomosť, vytrvalosť, svedomitosť, dôkladnosť,
4.typové osobitosti učiaceho sa: predstavivosť, pamäť, temperament,
5.motivácia: pri silnej pozitívnej motivácii sa učíme rýchlejšie,
6.mikroklíma: je prostredie, v ktorom sa človek učí,
7.organizácia činnosti a denného poriadku: striedanie učenia(práce)a odpočinku,
8.opakovanie: je jedna zo základných podmienok osvojenia si učiva,
9.metódy učenia: celkové, čiastkové a kombinované,
10.činnosť vykonávaná pred učením alebo nasledujúca po ňom: najvhodnejšie je striedanie rozličných činností. Učenie je úzko spojené s pamäťou. Často sa chápe len ako učenie sa nových vedomostí a spája sa so školou. V živote sa však učíme oveľa viac a niekedy si proces učenia ani neuvedomujeme.
 
  Vybrané pedagogické smery v 20.storočí
Sú dôsledkom záujmu o prácu učiteľov a pedagogických pracovníkov. Pedagogické smery vznikli v 20.storočí. Rozdeľujeme ich do 3.skupín:
1.biologicko-psychologické:zaujímanie o vnútornú stránku človeka,
2.sociologické-spoločenské:vonkajšie podmienky, ktorú formulujú osobnosť,
3.duchovné:duchovná stránka osobnosti.
 
Smery:
1.Pedagogika existencializmu(filozofická):patrí k pesimistickým smerom, tvrdí, že nie je dobro ani pravda, lebo neexistuje Boh. Podľa tohto smeru je jedinou skutočnosťou existencia človeka a jeho konania. Ľudia v existencializme sú často chápaní ako výnimoční jedinci, ktorí sú postavení pred zložité životné situácie a v ktorých sa musia rozhodnúť, a za rozhodnutia nesú aj následky. Zakladatelia: A.Cannos, Jaspers, Heeideger I.P.Sartre.
 
2.Porovnávacia pedagogika:začala sa rozvíjať po 2.svetovej vojne, keď si vo viacerých krajinách uvedomili nedostatky školských systémov. Bolo ťažké hodnotiť a triediť jednotlivé pedagogické systémy a preto najvhodnejšou metódou bola porovnávacia. Predstavitelia tohto smeru si mysleli, že cez porovnávanie dôjde k riešeniu. Delí sa na dve časti: 1.Dynamická:študuje život výchovných smerov a procesov ich vývoja. 2.Statická:študuje zhody a rozdiely medzi systémami výchovy. Porovnávacia pedagogika v súčasnosti je jednou z pedagogických disciplín.
 
3.Psychoanalytická pedagogika: zakladateľ: Sigmund Freud. Dala nový pohľad na vnútorný svet detí, na základe psychoanalytickej teórie. Odmieta vplyv v spoločnosti na človeka, obmedzila jeho správanie a konanie na pudy a inštinkty. Vývoj človeka on chápe ako niečo, čo je ovplyvňované vnútornými osobnostnými činiteľmi. Vnútorné psychické problémy, sa považujú za zdroj všetkých životných ťažkostí. Pozitívom je to, že je tu zvýšená starostlivosť o deti, ktoré by mali byť obklopené láskou a rodičia aj ostatní dospelí by mali odstraňovať také situácie z ich života, ktoré spôsobujú hnev, stres, žiaľ.
 
4.Sociálna pedagogika: zakladateľ: Purkheim. Rozhodujúcim faktorom pri formovaní osobnosti je prostredie. Pri vyučovaní sa kladie dôraz na aktivitu, záujmy, potreby žiakov, podporuje sa ich zvedavosť. Vďaka týmto činiteľom dochádza k mravnému aj rozumovému rozvoju.
 
5.Náboženská pedagogika: vznikla na základe novotomizmu(učenie odvodené od učenia Tomáša Akvinského). Výchova sa má opierať o nemenné zásady, ktoré vychádzajú z náboženských dogiem-nemenná zaužívaná pravda. Cieľ výchovy bol pevne stanovený, nemenný, uskutočňujúci sa prostredníctvom náboženskej výchovy. Predstaviteľ: Krieg.
 
6.Fašistická pedagogika: jej cieľom je výchova takej osobnosti, ktorá by charakterovými a vôľovými vlastnosťami a telesnou zdatnosťou bola kedykoľvek schopná dať sa použiť v štáte pre splnenie jeho programu. Táto výchova smeruje k šovinizmu a nacionalizmu. Uplatňuje sa rasová teória ako oficiálna ideológia fašizmu rozdeľujúca národy vyššie a nižšie rasy. Predstaviteľ: F.Mietsche.
 
7.Pedocentrická pedagogika: je jedna z najvýznamnejších smerov začiatkom 20.storočia. Vychádza z poznatkov o vývine a živote detí. Úzky vzťah má k vede o dieťati a táto veda sa nazýva pedológia. Podľa tohto smeru má dieťa svoj vlastný svet odlišný od sveta dospelých a preto ho treba rešpektovať. Dospelý sa majú snažiť, aby mali deti čo najviac pozitívnych zážitkov. Výchova musí rešpektovať záujmy a zvedavosť detí a nie deti do niečoho nútiť. Predstavitelia tohto smeru sa domnievajú, že deti ktoré prežijú detstvo v prirodzenej atmosfére dokážu, neskôr aj odstrániť zlo v spoločnosti. Predstaviteľky: Ellen Key, Maria Montessori.
 
Alternatívne školy
Začali sa rozvíjať v 70.rokoch 20.storočia a sú prejavom kritického myslenia v bežných školách, sú odlišnejšie a chápu sa ako modernejšie, pokrokovejšie, perspektívnejšie snažiace sa odstrániť šablonovitosť, uniformitu zo škôl. Rozlišujeme ich na cirkevné a súkromné. Uplatňujú sa v nich nové, neštardantné, reformné formy, obsahy či metódy vzdelávania. Typy alternatívnych škôl: 1.Waldorfské školy- vznikla 1919 Nemecko, zakladateľ je R. Steiner. Vychádza z antropozofie, čo je náboženské učenie, podľa ktorého je človek produktom vyššej sily, ktorá formuje telo človeka hneď po narodení a pomáha človeku pri utváraní nových duchovných hodnôt. Sú 13-ročné, ukončené maturitou a navštevujú ju deti z rôznych spoločenských vrstiev. Delia sa na 3stupne po 4roky a 13.ročník je takzvaný špeciálny kurz, ktorý je prípravou na maturity. Na prvých 2.stupňoch majú deti tradičné predmety a na 3stupni sa venujú skôr odborným predmetom. Neznámkujú sa. Hodnotí sa skôr verbálne. Poukazuje sa na príčiny neúspechu. Dávajú sa odporúčania do ďalšej praxe. Nemajú riaditeľa. Učitelia sú si rovní v právach aj v povinnostiach. Netradičný pôdorys budov aj netradičné vybavenie učební a tried. Je tam úzka spolupráca medzi učiteľmi a rodičmi. V učiteľskom zbore sú ľudia z rôznych profesií.
 
Pedagogická profesia
Požiadavky na výkon pedagogickej profesie
Pedagogická profesia je jedna z najnáročnejších. Učiteľ musí byť vybavený náležite po stránke odbornej a osobnostnej. Spôsobilosti na výkon pedagogickej profesie:
1.odborná spôsobilosť- učiteľ by mal zvládať predmet, ktorý vyučuje,
2.výkonová spôsobilosť- je podmienená fyzickou, neuropsychickou, emocionálnou a vôľovou odolnosťou voči záťaži učiteľského povolania,
3.osobnostná spôsobilosť: patrí sem napr. emočná stabilita a rôzne vôľové vlastnosti (cieľavedomosť, rozhodnosť, dôslednosť...),
4.spoločenská spôsobilosť- vlastnosti: empatickosť, ľudskosť, láskavosť,
5.kreativita- ide o schopnosti tvorivého myslenia a jednania autonómie, originality.
 
Typológie učiteľov
Typológia podľa Luka: rozdelil ich podľa činnosti do 4skupín: 1.bezprostredne reproduktívny: reaguje hneď okamžite, nie je tvorivý a ani žiakov nenaučí byť tvorivým, žiakov nevedie k utváraniu vlastných názorov, postojov, ktoré spravidla chýbajú aj jemu,
2.bezprostredne produktívny: reaguje hneď okamžite, je tvorivý, vo svojich rozhodnutiach je istejší, má pedagogickú duchaprítomnosť,
3.reflexívne reproduktívny: nie je kreatívny, nie je sebaistý, situácie často nevyužíva adekvátne, učenie považuje za ťažké svoje vedomosti, nevie tvorivo správne zužitkovať,
4.reflexívne produktívny: má odborné znalosti, má dobré teoretické znalosti, jeho pedagogické opatrenia sú často neadekvátne, žiaci ich nepokladajú za spravodlivé, primerané.
 
Typológia podľa Caselmanna:
1.paidotrofný: sa orientuje na samotných žiakov, vidí problémy ich očami, snaží sa im priblížiť,
2.logotrofný: orientuje sa na predmety, organizuje exkurzie, krúžky, chce veľa naučiť.
 
Typológia podľa vzťahu k žiakom:
1.autokratický: je dominantný, prísny, autoritatívny, direktívny,
2.liberálny: je kreatívny, má malé požiadavky na žiakov,
3.demokratický: k žiakom sa správa ako k rovnocenným partnerom a vo vzájomnom vzťahu udržuje relatívnu rovnováhu.
 
Funkcie učiteľa
Ustupujúce funkcie: sprostredkovanie poznatkov, kreatívna práca učiteľa, učiteľ ako organizátor vyučovacieho predmetu, učiteľ je partner žiaka, učiteľ ako technológ vyučovacieho predmetu.
 
Pedagogický výskum a jeho metódy
Pojem metodológia je z gréckeho pôvodu a znamená veda o metódach. Metódy: sú určité cesty, spôsoby, postupy na dosiahnutie určitých cieľov stanovených. Predmetom vedeckého výskumu v pedagogike sú výchovné javy, ktoré sa vytvárajú vo vzájomnej interakcii medzi prostredím a jednotlivcom. Pedagogický výskum pozostáva z viacerých fáz: 1.vytýčenie problému, 2.vyslovenie domnienky, 3.hypotéza- vedecký predpoklad, 4.samotný výskum, aplikácia, využívanie metód, postupov, 5.potvrdenie, alebo vyvrátenie hypotézy. Druhy pedagogických výskumov:
1.pedagogický prieskum- slúži na zistenie konkrétneho pedagogického javu, je časovo a priestorovo obmedzený a neumožňuje stanoviť presné závery a zovšeobecnenie,
2.základný výskum- zameraný je na riešenie základných teoretických a praktických problémov pedagogickej vedy, vyžaduje si presnú formuláciu problémov a metód výskumu, je dlhodobejší a jeho závery majú zásadný význam pre pedagogickú prax,
3.aplikovaný výskum- vzťahuje sa na výskumy, ktoré umožňujú uplatniť pedagogickú teóriu v rôznych výchovných zariadeniach.
Pedagogický výskum je možno charakterizovať aj podľa iných kritérií:
1.časový- krátkodobý, dlhodobý,
2.podľa hĺbky poznania- popisné, komplexné.
 
Pedagogický odkaz Jeana Jacquesa Rousseaua(Rusó)
*1712-†1778
Narodil sa v Paríži. Považuje sa za najrevolučnejších mysliteľov 18.storočia. Bol samouk. Základ jeho teórie: hlása návrat k prírode. Tvrdí, že človek je v podstate dobrý, kazí ho akurát spoločnosť, kde sa ocitá. Pedagogický spis: Emil alebo O výchove. V nej zhrnul všetky pedagogické názory. Na tú dobu to bola dosť reformná kniha. Píše sa tu, že človek nemá byť vychovávaný drilom, nemá byť k ničomu donucovaný a nesmie byť dopredu zaťažený vedomím viny. Ďalej sa tu zmieňuje o slobodnom náboženstve. Výchova má sledovať prirodzenosť dieťaťa, zohľadňovať vekové osobitosti. Vek Emila delí na 4obdobia:
1.od narodenia do 2rokov: ide tu hlavne o starostlivosť o telesný vývoj, je proti šnurovaní detí, baleniu, bol za otužovanie, hranie sa s jednoduchými hračkami,
2.od 2 do 12rokov: ide o rozvoj zmyslových orgánov, je proti sústavnému vyučovaniu a tvrdí, že dieťa by malo pozorovať a vnímať svet a prírodu svojimi zmyslami a vlastnou skúsenosťou, bol proti trestom,
3.od 12 do 15rokov: hovorí o rozumovej výchove, deti by mali načerpať vedomosti z oblasti matematiky, fyziky, astronómie, za veľmi dôležitú pokladá výchovu práci,
4.od 15 do dospelosti: výchova k mravnosti- jej cieľom je vychovať človeka a rozvinúť lásku ku všetkým ľuďom, až po 17.roku by mali byť deti zoznamované s náboženstvom až potom sa pre niektoré rozhodnúť. 
 
Johan Heinrich Pestalozzi
*1746-Zürich
Patril medzi predstaviteľov švajčiarskej inteligencie, ktorá pod vplyvom francúzskych osvietencov šírila osvetu medzi ľuďmi. Pracoval vo vlasteneckom krúžku, kvôli ktorému nedokončil štúdium práva. Bol na istý čas aj vo väzení a členovia tohto krúžku sa pravidelne stretávali a rokovali o otázkach filozofie a politiky. Venoval sa roľníctvu. V Neuhote si založil farmu. Zaviedol si denník, do ktorého si zapisoval pozorovania svojho syna Jakuba. Založil ústav, ktorým si mal zarobiť sám na seba, ale po čase ho musel zatvoriť, pretože bol obvinený z toho, že využíva deti na fyzické práce. Po neúspechu v Neuhote sa začína venovať v literárnej činnosti. Napísal utopistický román: Lienhard a Gertrúda. Je to rozprávka zo života dediny zo sociálno- politickým zameraním. Naznačuje tu príčiny biedy a mravného úpadku a ukazuje cesty, nápravy pre celkové povznesenie ľudu. Prevýchova sa má začať v rodine. Prináša obraz vzornej rodine, v ktorej dôležitú úlohu zohráva žena, v úlohe matky, vychovávateľky. Na krátky čas bol aj vo vláde. Zriadil ústav pre osirelé deti.
 
Školy univerzitného typu v Čechách a na Slovensku
Karlova univerzita v Prahe: vznikla v roku 1348 podľa vzoru Parížskej univerzity(Sorbona). Vyučovacím jazykom bola latinčina a štúdium prebiehalo 4roky na 4fakultách. Fakulty: 1.právnická, 2.lekárska, 3.filozofická, 4.bohoslovecká. Študujúci a profesori tvorili akademickú obec, ktorá mala vlastné zákony a predpisy a bola rozdelená podľa národností. Poslucháči sa po 2rokoch sa stávali bakalármi, po 4rokoch majstrami a na vyšších stupňov sa stávali doktormi. Zakladali sa aj internáty pre majstrov aj učiteľov. Najznámejší internát je Karólinum.
 
Školy na Slovensku
V roku 1465-1492 z podnetu kráľa Mateja Korvína vzniká v Bratislave Academia Istropolitana. Povolil ju samotný pápež podľa vzoru univerzity Bologna v Taliansku. Najväčší úspech mali prírodné vedy.
 
V 16.storočí nebola v Uhorsku vysoká škola až v 17.storočí vznikla univerzita v Trnave, ktorá mala všetky práva a privilégia ako aj ostatné vysoké školy v monarchií. Univerzita vznikla ako cirkevná vysoká škola a bola v tom čase jedinou vysokou školou v Uhorsku. Zakladatelia: Jezuiti. Ďalším vysokoškolským strediskom boli Košice. V roku 1657 tu vznikla univerzita, ktorú viedli Jezuiti. Prvá vysoká škola technického typu bola zariadená za Márie Terézie Banská Štiavnica. Banská akadémia bola známa nielen ako vysoká škola, ale aj ako centrum vedeckého výskumu. Najznámejšou protestantskou alebo evanjelickou školou bolo Kolégium v Prešove, kde bolo dohromady 10tried. Za vysokú školu možno považovať Collegium Olconomicus v Senci a zriadila ho Mária Terézia. Úloha tejto školy bolo vyškoliť študentov v účtovníctve, v národnom hospodárstve a pripraviť ich na zamestnanie v školskej správe(1763-1776).
 
Osvietenské školské reformy
Školstvo a výchova boli v rukách cirkvi až v osvietenstve sa o školstvo zaujíma štát(panovník). V druhej polovici 18.storočia existovalo heslo: ,,školstvo je politikum“ a začali sa uskutočňovať reformy v celom školstve v rámci monarchie. Formulujú sa nové ciele. Škola má vychovávať nielen dobrích kresťanov, ale aj užitočních občanov. Osvietenskí pedagógovia verili vo všemohúcnosť výchovy. Mária Terézia a Jozef II. sa ujali iniciatívy pri uskutočňovaní školských reforiem, podporovali rozvoj vedeckého bádania a preberali myšlienky západoeurópskych osvietenskích filozofov. 1777- Ratio educationis- 1.školský zákon. Školstvo bolo od tohto roku prístupné pre všetkých občanov bez rozdielu vierovyznania. Okrem organizácie školstva obsahuje aj študijný a disciplinárny poriadok a administratívne predpisy. Nevymedzuje presne školopovinnosť až Jozef II. vymedzil čas povinnej školskej dochádzky od 6-12 rokov. Určuje sankcie za jej nedodržiavanie. Na ľudových školách sa vyučovalo jazykom príslušného kraja a odporúčala sa aj nemčina a na vyšších školách sa vyučovacím jazykom stala latinčina.
 
Ľudové školy- členia sa podľa veľkosti miest, počtu predmetov a podľa počtu učiteľov do štyroch skupín:
1.ľudové školy na dedinách pre potreby roľníkov s jedným učiteľom,
2.ľudové školy v mestečkách pre potreby remeselníkov s dvoma učiteľmi,
3.ľudové školy v mestách pre remeselníkov a obchodníkov s troma učiteľmi,
4.ľudové školy vzorové, na ktorích sa vzdelávali aj učitelia ľudových škôl.
 
Latinské školy- delia sa na tri stupne:
1.gramatické školy- tu sa dostávajú k základu všeobecného vzdelania, dôraz sa kladie na latinčinu, mládež sa pripravuje na ďalšie vzdelávanie, alebo budúce povolanie,
2.humanitné triedy- boli 2-ročné, po týchto humanitných tried žiaci mohli ďalej ísť študovať na akadémie, alebo na budúce povolanie,
3.štúdium na akadémiách- čo boli 2-ročné kurzy zamerané na filozofiu a práva.
 
Revolučné udalosti 1848-1849 ovplyvnili aj školstvo. Vznikajú 8-triedne gymnázia, vytvárajú sa nové typy škôl-reálky-6-7 triedne s posilnením vyučovaním prírodovedných predmetov, vznikajú aj nové školy obchodné a priemyselné. Na Slovensku bolo v tomto čase 25gymnázií(katolícke a evanjelické). Najznámejšie tieto gymnázia boli: Banská Bystrica, Bratislava, Košice, Banská Štiavnica, Levoča, Prešov, Kežmarok, Rožňava. Samotné slovenské gymnázia vznikli v 60.rokoch: Revúca(1862), Martin(1867), Kláštor pod Znievom(1869). K reformným zmenám na základnej škole došlo po roku 1868 kedy bol vydaný nový školský zákon: 1.začali pôsobiť materské školy pre deti od 3-6 rokov, 2.fungovali ľudové školy od 6-12 rokov, 3.existovali vyššie ľudové školy, 4.existovali meštianske školy, 5.existovali gymnázia, priemyselné školy a roľnícke školy. V roku 1918 bolo na Slovensku 60stredných škôl vrátane učiteľských ústavov. 1919 v Bratislave začala fungovať univerzita Komenského, ktorá nahradila dovtedy pôsobiacu Alžbetínsku univerzitu.
 
Vývoj školstva na Slovensku medzi vojnami(1918-1939)
Organizácia školstva v Československej republike po roku 1918 nadväzovala na Rakúsko-Uhorské školské zákony. Drobnou úpravou bolo vydanie malého školského zákona z roku 1922, ktorým sa zjednotilo školstvo v Čechách a na Slovensku. Zaviedla sa povinná 8.ročná školská dochádzka namiesto 6.ročnej. Organizácia školskej sústavy:
1.detské opatrovne,
2.ľudové školy-8.ročné,
3.meštianske školy,
4.gymnáziá,
5.učiteľské ústavy-4.ročné s maturitou, absolvent musel mať za sebou prax,
6.odborné školy.
1919- v Bratislave vzniká hudobná škola, z ktorej sa potom vyvinulo konzervatórium.
 
Školstvo v období Slovenského štátu(1939-1945)
Na Slovensku došlo k oživeniu školstva. Školská sústava pozostávala z materských škôl, ľudových škôl, meštianskych škôl, gymnázia. Zrušila sa spoločenská výchova a vyučovanie dievčat a chlapcov. Zaviedli sa namiesto učiteľských ústavov učiteľské akadémie a učitelia sa na ne pripravovali 5rokov. Univerzita Komenského bola premenovaná na slovenskú univerzitu a otvorila sa na nej prírodovedecká fakulta. 1938-1939 v Košiciach otvorili Vysokú školu technickú, ktorú neskôr presunuli do Bratislavy, 1940- v Bratislave otvorili Vysokú obchodnú školu.
 
Školstvo po roku 1945
Bolo to obdobie, ktoré sa spájalo s častým prijímaním školských zákonov. 1953- vyšiel školský zákon, na základe, ktorého sa 9-ročná povinná školská dochádzka mení na 8-ročnú. Okrem Univerzity Komenského v Bratislave začala pôsobiť v roku 1959 Košická univerzita pomenovaná podľa Pavla Jozefa Šafárika. Ďalší školský zákon 1960- zasiahol materské školy, školy, mimoškolské zariadenia. 1990- zrovnoprávnenie cirkevných škôl zo štátnymi, bola prijatá povinná 9.ročná školská dochádzka. Posledný zákon bol prijatý v roku 2008.
 
Metódy vyučovania
Sú to cesty dosahovania cieľov vyučovania. Je to riadený spôsob poznávacej
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/pedagogika/6856-pedagogika-1-rocnik/