Ľudské práva

Spoločenské vedy » Právo

Autor: anika
Typ práce: Referát
Dátum: 08.07.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 431 slov
Počet zobrazení: 19 000
Tlačení: 778
Uložení: 789
Ľudské práva
Ľudia vždy túžili po zárukách, že nikto nespravodlivo nesiahne na ich život,  zdravie, slobodu, majetok, presvedčenie a pod. Pokrok ľudstva vždy súvisel s napĺňaním ľudských práv. Dnes sa všetkých ľudí nejakým spôsobom dotýkajú tzv. globálne problémy – otázky vojny a mieru, hospodárskeho i sociálneho rozvoja, životného prostredia. Aby mohli pri ich riešení spolupracovať, sú potrebné určité normy vzájomných vzťahov medzi ľuďmi, národmi, štátmi, ktoré vychádzajú z podstaty človeka – ľudské práva.

Ľudské práva sú oprávnenia priznané jednotlivcovi, ktoré mu umožňujú plne využívať svoje schopnosti, inteligenciu, talent a znalosti na uspokojovanie duchovných a iných cieľov a túžob. Pojem ľudské práva je odvodený od prirodzeného práva a znamená to, že každý jednotlivec má nezrušiteľné práva bez ohľadu na to, kde žije, akú má farbu pleti, k akému etniku patrí alebo aké náboženstvo vyznáva. Označenie ľudské práva sa začalo používať od čias, keď sa prirodzené práva prameniace z rozumu stali obsahom medzinárodných dokumentov. Platnosť získavajú tým, že ich ratifikuje potrebný počet štátov, ktoré sú povinné ich rešpektovať a zabezpečiť. Začlenením prijatých katalógov ľudských práv do ústav a zákonov jednotlivých štátov sa stávajú z ľudských práv občianske práva a základné slobody. Zásahy do ľudských a občianskych práv sú dovolené len v zákonom presne určených prípadoch a zákonom určeným spôsobom.
  (Prirodzené práva – večné a nemenné.
  Ľudské – prirodzené, ktoré sa stali obsahom medzinárodných dokumentov.
    Občianske – ľudské práva začlenené do ústav a zákonov konkrétnych štátov.)

Z dejín:
Začiatky garantovania určitých práv človeka sú spojené so vznikom štátu - prijímajú sa právne normy, ktoré sú všeobecne platné. Záruky sa však vzťahovali len na vyššie vrstvy slobodných občanov a vylučovali jej neplnoprávnych členov (ženy, deti, otrokov a cudzincov). V starovekých gréckych demokraciách mal každý slobodný občan právo priamo sa zúčastňovať na správe vecí verejných. Za ďalšie základné práva boli považované právo na život, rodinu a vlastníctvo /ostatné záviseli od spoločenského postavenia človeka/.  Medzi prvé dokumenty, ktoré upravujú slobodu vyznania, patrí Milánsky edikt  z roku 313, ktorý v Rímskej ríši zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými náboženstvami.
V stredoveku sa objavujú prvé ucelené dokumenty, snažiace sa zabezpečiť ochranu slobody náboženského vyznania, osobnú slobodu, zákaz otroctva a pod. – napríklad:
 1215 – MAGNA CHARTA LIBERTATUM (Veľká listina slobôd) – výsledok úsilia anglickej šľachty o obmedzenie moci monarchov. Anglický kráľ Ján Bezzemok ňou šľachte a vysokému duchovenstvu zaručil mnohé slobody /sloboda – synonymum pre ľudské práva/, z ktorých najvýznamnejšia bola ochrana pred svojvoľným zatknutím a odsúdením a právo vlastniť majetok.
Neskoršie dokumenty:  1555 –  augsburský mier – Rímsko-nemecká ríša - uznanie evanjelickej viery.
1598 – Nantský edikt – Henrich IV. Navarský – Francúzsko -zaručenie náboženskej slobody hugenotom (protestantom)
1609 – Majestát Rudolfa II. Habsburského – uzákoňoval, že nikto, ani poddaný, nesmie byť nútený ku katolíctvu ani evanjelictvu
1679 –  Habeas corpus – Anglicko - Karol II. – zákon o osobnej nedotknuteľnosti – nikto nesmel byť zatknutý bez toho, aby sudca naň vydal zatykač, ani držaný vo väzbe bez súdneho vyšetrovania
1689 – Bill of Rights – Anglicko – Viliam III. Oranžský - priznal parlamentu právo schvaľovať dane a zaručil slobodu prejavu, petičné právo, prezumpciu neviny...Panovník sa musel ešte pred svojou korunováciou zaručiť, že bude zachovávať práva parlamentu spísané v tomto dokumente – anglické kráľovstvo sa stalo parlamentnou monarchiou.
 
V 17. – 18 storočí sa v osvietenskej filozofii začína myšlienka slobody spájať s prirodzeným právom:
John Locke: „Človek sa rodí s neodňateľnými a neporušiteľnými právami, z ktorých najdôležitejšie sú právo na život, slobodu a majetok.“
Tieto práva sú univerzálne, patria každému človeku bez rozdielu rasy i pohlavia, náboženskej, etnickej či štátnej príslušnosti. Štát ich nemôže občanovi odňať a musí ich chrániť, pretože ako prirodzené práva vznikli už pred vznikom štátu. Obmedziť ich možno len na základe zákona, ak je dôvod predpokladať, že ich uplatňovanie by mohlo obmedziť práva iných.
Stúpencami prirodzenoprávnej teórie ľudských práv boli napr. holandský právnik 17. stor. Hugo Grotius, encyklopedisti 18. storočia, osvietenci Rousseau, Montesquieu.
Pojem ľudských práv a občianskych slobôd teda vznikol na základe teórie prirodzeného práva v čase blížiacich sa revolúcií a boja proti absolutistickému policajnému štátu. Proti svojvôli zemepánov, rozhodujúcich i o voľbe povolania, mieste pobytu... sa nastoľujú požiadavky slobody, rovnosti a bratstva. Do spoločného života namiesto poddaného nastupuje občan.
(Ako reakcia na teóriu prirodzených práv vznikli aj ďalšie teórie, napr.:

- Teória o pozitívnych právach - práva a slobody má občan len prepožičané od štátu.
- Historickoprávna teória - nadraďuje národné práva nad všeľudské hodnoty.
- Marxova teória - preferuje triedne záujmy pred všeľudskými.)

Najvýznamnejšie dokumenty tohoto obdobia:

- Vyhlásenie nezávislosti z roku 1776 (USA) - 2 princípy: právo na sebaurčenie a zásady demokratického štátneho zriadenia. Tieto myšlienky boli rozšírené v Bill of Rights, schválenej vo Virgínii a v roku 1791 prijaté v podobe dodatkov k Ústave USA z roku 1787 – prvý raz hovorí o ľudských právach, ktoré existujú nad štátnym právom (vyhlásená rovnoprávnosť všetkých ľudí sa však netýkala pôvodného indiánskeho obyvateľstva, ani privážaných čiernych otrokov až do občianskej vojny 1861-5 a prakticky až do polovice 20. storočia).
- Deklarácia práv človeka a občana z r.1789 (Francúzsko) - uznala prirodzené práva za občianske. Dokument formuluje princípy slobody a rovnosti (odstránenie feudálneho systému.).

19. – 20. storočieobdobie liberalizmu - pojmy občianskych, politických a hospodárskych slobôd boli chápané aj ako sloboda vierovyznania, slova a tlače, zhromažďovania a spolčovania, zakladania politických strán, hospodárskych podnikov atď.
V 20.storočí pribudli sociálne slobody – najmä po 1. svetovej vojne - zlepšenie pracovných podmienok, postavenia žien a detí, postavenia menšín. S novým poňatím ľudských práv sa stretávame v sovietskej Deklarácii práv pracujúceho a vykorisťovaného ľudu  z roku 1918 – vyhlasuje odstránenie vykorisťovania človeka človekom, skoncovanie s delením spoločnosti na triedy, moc má patriť výlučne pracujúcim... Deklarácia však neobsahovala záruky na ochranu proti moci, ktorá postupne prerástla do totalitnej diktatúry. Napriek tomu tieto myšlienky viedli aj kapitalistické štáty, aby uznali sociálne práva pracujúcich.
Sociálne orientovaní myslitelia - napr. T. G. Masaryk – zastávali názor, že človek môže naplno užívať svoje občianske a hospodárske práva a slobody iba vtedy, ak je oslobodený od materiálnej biedy a nedostatku. V ČSR prvým významným dokumentom z hľadiska zakotvenia ľudských a občianskych práv bola Washingtonská deklarácia z roku 1918 (18.10.) – určovala princípy, na akých má byť vytvorený nový štát. (Predtým – významné napr. mikulášske Žiadosti slov. národa z 10. 5 1848.)
Fašizmus a 2. svetová vojna sú späté s porušovaním ľudských práv. K ďalšiemu rozvoju prichádza až po 2. svetovej vojne – v roku 1945 vznikla OSN. Jej zakladatelia verili, že Charta OSN bude slúžiť na ochranu budúcich generácií pred vojnou, a tak zdôraznili, že rešpektovanie ľudských práv je podmienkou prežitia ľudstva. Vypracovanie Charty je začiatkom snáh o medzinárodnú ochranu ľudských práv.
10. 12. 1948 OSN prijala Všeobecnú deklaráciu ľudských práv (10. 12.- Medzinárodný deň ľudských práv) (hlasovania o Všeobecnej deklarácii sa zdržali zástupcovia ZSSR, Poľska, Československa, Juhoslávie, Južnej Afriky a Saudskej Arábie).
Pretože deklarácia neobsahovala ustanovenia, ktoré by prinútili jednotlivé štáty k jej dodržiavaniu, boli postupne prijaté ďalšie dokumenty a zriadené kontrolné orgány:
1966   - Medzinárodný pakt o ek., soc. A kult. právach
Medzinárodný pakt o obč. a polit. právach (na jeho základe bol v. roku 1977 zriadený Výbor pre ľudské práva - má právo vyšetrovať, zaujímať stanoviská a doporučovať Valnému zhromaždeniu opatrenia v prípade porušenia základných práv).
Dobrovoľný (opčný, fakultatívny) protokol k medzinárodnému paktu o občian­skych a politických právach (na riešenie sťažností jednotlivcov za špecifických okolností).
 
Ide už o právne záväzky, ktoré majú charakter medzinárodnej zmluvy - ratifikáciou sa štáty zaväzujú ich dodržiavať – sú vzorom pre zakotvenie týchto práv do ústav a zákonov zmluvných štátov. Platnosť nadobudli od roku 1976 – keď ich ratifikovalo dosť štátov aby mohlo ísť o medzinárodnú zmluvu.
Všetky tieto dokumenty spolu so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv tvoria MEDZINÁRODNÚ CHARTU ĽUDSKÝCH PRÁV, na základe ktorej OSN prijíma ďalšie medzinárodné zmluvy a dokumenty, (napr. Konvencia proti diskriminácii vo vzdelávaní, Konvencia o odstránení diskriminácie žien, Konvencia o postavení utečencov, Konvencia o právach dieťaťa – 1989...).
Rešpektovanie ľudských práv znovu zdôraznil aj Záverečný akt KBSE (Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe), podpísaný v Helsinkách 1. 8. 1975  najvyššími predstaviteľmi 33 európskych štátov (okrem Albánska) spolu s USA a Kanadou, ktoré sa ako členské štáty NATO zúčastnili rokovaní týkajúcich sa Európy. Úcta k ľudským právam tu bola vyhlásená za normu rovnakej úrovne, ako ostatné princípy medzinárodných vzťahov. Otázky rešpektovania ľudských práv boli predmetom diskusií i následných schôdzok KBSE (77-8 Belehrad, 80-3 Madrid, 86-9 Viedeň, 90 Paríž – podpísaná Parížska Charta pre novú  Európu – dôsledok zmien vo Východnej Európe,  95 Budapešť - od tejto konferencie zmena názvu z KBSE na OBSE – (Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe)).

Situácia u nás:
Záverečný akt KBSE podpísala aj československá vláda, no napriek tomu neboli práva, zakotvené v medzinárodných paktoch v Československu dodržiavané - preto vznikla v roku 1977 tzv. Charta 77 – neformálne spoločenstvo usilujúce o dodržiavanie ľudských práv (podpísalo ju  asi 1800 ľudí – významní napr. V. Havel, J. Patočka, J. Hájek, Z. Mlynář...).
V ČSFR sa stala medzníkom v ochrane občianskych práv a slobôd Listina základných práv a slobôd, prijatá Federálnym zhromaždením  9. 1 . 1991 – na tomto základe bolo Československo prijaté do medzinárodných organizácií, napr. do Rady Európy.
V SR je dodržiavanie ľudských práv zakotvené v jej najvyššej právnej norme - v Ústave SR z 1. 9. 1992 – v 2. hlave. SR sa prihlásila k dodržiavaniu všetkých medzinárodných zmlúv a dohôd o ľudských a občianskych právach, ktoré ratifikovala, pričom tieto majú prednosť pred zákonmi SR. Na Slovensku pôsobí aj Helsinské občianske združenie, ktoré podľa zásad Záverečného aktu OBSE venuje pozornosť dodržiavaniu ĽP v SR.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Právo

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.020 s.
Zavrieť reklamu