Ľudské práva
Ľudské práva
Ľudia vždy túžili po zárukách, že nikto nespravodlivo nesiahne na ich život, zdravie, slobodu,
majetok, presvedčenie a pod. Pokrok ľudstva vždy súvisel s napĺňaním ľudských práv. Dnes sa všetkých ľudí nejakým spôsobom
dotýkajú tzv. globálne problémy – otázky vojny a mieru, hospodárskeho i sociálneho rozvoja, životného prostredia. Aby mohli pri ich
riešení spolupracovať, sú potrebné určité normy vzájomných vzťahov medzi ľuďmi, národmi, štátmi, ktoré vychádzajú z podstaty
človeka – ľudské práva.
Ľudské práva sú oprávnenia priznané jednotlivcovi, ktoré mu umožňujú plne
využívať svoje schopnosti, inteligenciu, talent a znalosti na uspokojovanie duchovných a iných cieľov a túžob. Pojem ľudské práva je
odvodený od prirodzeného práva a znamená to, že každý jednotlivec má nezrušiteľné práva bez ohľadu na
to, kde žije, akú má farbu pleti, k akému etniku patrí alebo aké náboženstvo vyznáva. Označenie ľudské práva sa začalo používať od
čias, keď sa prirodzené práva prameniace z rozumu stali obsahom medzinárodných dokumentov. Platnosť získavajú tým, že ich ratifikuje
potrebný počet štátov, ktoré sú povinné ich rešpektovať a zabezpečiť. Začlenením prijatých katalógov ľudských práv do ústav
a zákonov jednotlivých štátov sa stávajú z ľudských práv občianske práva a základné slobody. Zásahy do
ľudských a občianskych práv sú dovolené len v zákonom presne určených prípadoch a zákonom určeným spôsobom.
(Prirodzené práva – večné a nemenné.
Ľudské – prirodzené, ktoré sa stali obsahom
medzinárodných dokumentov.
Občianske – ľudské práva začlenené do ústav a zákonov konkrétnych štátov.)
Z dejín:
Začiatky garantovania určitých práv človeka sú spojené so vznikom
štátu - prijímajú sa právne normy, ktoré sú všeobecne platné. Záruky sa však vzťahovali len na vyššie vrstvy
slobodných občanov a vylučovali jej neplnoprávnych členov (ženy, deti, otrokov a cudzincov). V starovekých gréckych demokraciách
mal každý slobodný občan právo priamo sa zúčastňovať na správe vecí verejných. Za ďalšie základné práva boli považované
právo na život, rodinu a vlastníctvo /ostatné záviseli od spoločenského postavenia človeka/. Medzi prvé dokumenty, ktoré upravujú
slobodu vyznania, patrí Milánsky edikt z roku 313, ktorý v Rímskej ríši zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými
náboženstvami.
V stredoveku sa objavujú prvé ucelené dokumenty, snažiace sa zabezpečiť ochranu slobody
náboženského vyznania, osobnú slobodu, zákaz otroctva a pod. – napríklad:
1215 – MAGNA CHARTA LIBERTATUM (Veľká listina
slobôd) – výsledok úsilia anglickej šľachty o obmedzenie moci monarchov. Anglický kráľ Ján Bezzemok ňou šľachte a vysokému
duchovenstvu zaručil mnohé slobody /sloboda – synonymum pre ľudské práva/, z ktorých najvýznamnejšia bola ochrana pred svojvoľným
zatknutím a odsúdením a právo vlastniť majetok.
Neskoršie dokumenty: 1555 – augsburský
mier – Rímsko-nemecká ríša - uznanie evanjelickej viery.
1598 – Nantský edikt – Henrich IV. Navarský – Francúzsko -zaručenie
náboženskej slobody hugenotom (protestantom)
1609 – Majestát Rudolfa II. Habsburského – uzákoňoval, že nikto, ani poddaný, nesmie
byť nútený ku katolíctvu ani evanjelictvu
1679 – Habeas corpus – Anglicko - Karol II. – zákon o osobnej nedotknuteľnosti –
nikto nesmel byť zatknutý bez toho, aby sudca naň vydal zatykač, ani držaný vo väzbe bez súdneho vyšetrovania
1689 – Bill of
Rights – Anglicko – Viliam III. Oranžský - priznal parlamentu právo schvaľovať dane a zaručil slobodu prejavu, petičné právo, prezumpciu
neviny...Panovník sa musel ešte pred svojou korunováciou zaručiť, že bude zachovávať práva parlamentu spísané v tomto dokumente –
anglické kráľovstvo sa stalo parlamentnou monarchiou.
V 17. – 18 storočí sa v osvietenskej
filozofii začína myšlienka slobody spájať s prirodzeným právom:
John Locke: „Človek sa rodí
s neodňateľnými a neporušiteľnými právami, z ktorých najdôležitejšie sú právo na život, slobodu a majetok.“
Tieto
práva sú univerzálne, patria každému človeku bez rozdielu rasy i pohlavia, náboženskej, etnickej či štátnej príslušnosti. Štát ich
nemôže občanovi odňať a musí ich chrániť, pretože ako prirodzené práva vznikli už pred vznikom štátu. Obmedziť ich možno len na
základe zákona, ak je dôvod predpokladať, že ich uplatňovanie by mohlo obmedziť práva iných.
Stúpencami prirodzenoprávnej teórie
ľudských práv boli napr. holandský právnik 17. stor. Hugo Grotius, encyklopedisti 18. storočia, osvietenci Rousseau,
Montesquieu.
Pojem ľudských práv a občianskych slobôd teda vznikol na základe teórie prirodzeného práva v čase blížiacich sa
revolúcií a boja proti absolutistickému policajnému štátu. Proti svojvôli zemepánov, rozhodujúcich i o voľbe povolania, mieste pobytu...
sa nastoľujú požiadavky slobody, rovnosti a bratstva. Do spoločného života namiesto poddaného nastupuje občan.
(Ako reakcia na
teóriu prirodzených práv vznikli aj ďalšie teórie, napr.:
- Teória o pozitívnych právach - práva a slobody má
občan len prepožičané od štátu.
- Historickoprávna teória - nadraďuje národné práva nad všeľudské hodnoty.
- Marxova teória - preferuje triedne záujmy pred všeľudskými.)
Najvýznamnejšie dokumenty tohoto
obdobia:
- Vyhlásenie nezávislosti z roku 1776 (USA) - 2 princípy: právo na sebaurčenie
a zásady demokratického štátneho zriadenia. Tieto myšlienky boli rozšírené v Bill of Rights, schválenej vo Virgínii a v roku
1791 prijaté v podobe dodatkov k Ústave USA z roku 1787 – prvý raz hovorí o ľudských právach, ktoré existujú nad štátnym
právom (vyhlásená rovnoprávnosť všetkých ľudí sa však netýkala pôvodného indiánskeho obyvateľstva, ani privážaných
čiernych otrokov až do občianskej vojny 1861-5 a prakticky až do polovice 20. storočia).
- Deklarácia práv človeka
a občana z r.1789 (Francúzsko) - uznala prirodzené práva za občianske. Dokument formuluje princípy slobody a rovnosti
(odstránenie feudálneho systému.).
19. – 20. storočie – obdobie liberalizmu - pojmy
občianskych, politických a hospodárskych slobôd boli chápané aj ako sloboda vierovyznania, slova a tlače,
zhromažďovania a spolčovania, zakladania politických strán, hospodárskych podnikov atď.
V 20.storočí
pribudli sociálne slobody – najmä po 1. svetovej vojne - zlepšenie pracovných podmienok, postavenia žien a detí,
postavenia menšín. S novým poňatím ľudských práv sa stretávame v sovietskej Deklarácii práv pracujúceho a vykorisťovaného
ľudu z roku 1918 – vyhlasuje odstránenie vykorisťovania človeka človekom, skoncovanie s delením spoločnosti na triedy, moc má
patriť výlučne pracujúcim... Deklarácia však neobsahovala záruky na ochranu proti moci, ktorá postupne prerástla do totalitnej diktatúry.
Napriek tomu tieto myšlienky viedli aj kapitalistické štáty, aby uznali sociálne práva pracujúcich.
Sociálne orientovaní myslitelia -
napr. T. G. Masaryk – zastávali názor, že človek môže naplno užívať svoje občianske a hospodárske práva a slobody iba vtedy, ak je
oslobodený od materiálnej biedy a nedostatku. V ČSR prvým významným dokumentom z hľadiska zakotvenia ľudských a občianskych práv
bola Washingtonská deklarácia z roku 1918 (18.10.) – určovala princípy, na akých má byť vytvorený nový štát. (Predtým –
významné napr. mikulášske Žiadosti slov. národa z 10. 5 1848.)
Fašizmus a 2. svetová vojna sú späté s porušovaním ľudských
práv. K ďalšiemu rozvoju prichádza až po 2. svetovej vojne – v roku 1945 vznikla OSN. Jej zakladatelia
verili, že Charta OSN bude slúžiť na ochranu budúcich generácií pred vojnou, a tak zdôraznili, že rešpektovanie ľudských
práv je podmienkou prežitia ľudstva. Vypracovanie Charty je začiatkom snáh o medzinárodnú ochranu ľudských práv.
10. 12.
1948 OSN prijala Všeobecnú deklaráciu ľudských práv (10. 12.- Medzinárodný deň ľudských
práv) (hlasovania o Všeobecnej deklarácii sa zdržali zástupcovia ZSSR, Poľska, Československa, Juhoslávie, Južnej Afriky
a Saudskej Arábie).
Pretože deklarácia neobsahovala ustanovenia, ktoré by prinútili jednotlivé štáty k jej dodržiavaniu, boli
postupne prijaté ďalšie dokumenty a zriadené kontrolné orgány:
1966 - Medzinárodný pakt o ek., soc. A kult.
právach
- Medzinárodný pakt o obč. a polit. právach (na jeho základe bol v. roku 1977 zriadený
Výbor pre ľudské práva - má právo vyšetrovať, zaujímať stanoviská a doporučovať Valnému zhromaždeniu opatrenia v prípade porušenia
základných práv).
- Dobrovoľný (opčný, fakultatívny) protokol k medzinárodnému paktu
o občianskych a politických právach (na riešenie sťažností jednotlivcov za špecifických okolností).
Ide už o právne záväzky, ktoré majú charakter medzinárodnej zmluvy - ratifikáciou sa
štáty zaväzujú ich dodržiavať – sú vzorom pre zakotvenie týchto práv do ústav a zákonov zmluvných štátov. Platnosť nadobudli od roku
1976 – keď ich ratifikovalo dosť štátov aby mohlo ísť o medzinárodnú zmluvu.
Všetky tieto dokumenty spolu
so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv tvoria MEDZINÁRODNÚ CHARTU ĽUDSKÝCH PRÁV, na základe ktorej OSN prijíma ďalšie medzinárodné
zmluvy a dokumenty, (napr. Konvencia proti diskriminácii vo vzdelávaní, Konvencia o odstránení diskriminácie žien, Konvencia o postavení
utečencov, Konvencia o právach dieťaťa – 1989...).
Rešpektovanie ľudských práv znovu zdôraznil aj Záverečný akt
KBSE (Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe), podpísaný v Helsinkách 1. 8. 1975
najvyššími predstaviteľmi 33 európskych štátov (okrem Albánska) spolu s USA a Kanadou, ktoré sa ako členské štáty NATO zúčastnili
rokovaní týkajúcich sa Európy. Úcta k ľudským právam tu bola vyhlásená za normu rovnakej úrovne, ako ostatné princípy medzinárodných
vzťahov. Otázky rešpektovania ľudských práv boli predmetom diskusií i následných schôdzok KBSE (77-8 Belehrad, 80-3 Madrid, 86-9 Viedeň,
90 Paríž – podpísaná Parížska Charta pre novú Európu – dôsledok zmien vo Východnej Európe, 95 Budapešť - od tejto konferencie
zmena názvu z KBSE na OBSE – (Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe)).
Situácia
u nás:
Záverečný akt KBSE podpísala aj československá vláda, no napriek tomu neboli práva, zakotvené v medzinárodných
paktoch v Československu dodržiavané - preto vznikla v roku 1977 tzv. Charta 77 – neformálne spoločenstvo usilujúce
o dodržiavanie ľudských práv (podpísalo ju asi 1800 ľudí – významní napr. V. Havel, J. Patočka, J. Hájek, Z. Mlynář...).
V ČSFR sa stala medzníkom v ochrane občianskych práv a slobôd Listina základných práv a slobôd, prijatá
Federálnym zhromaždením 9. 1 . 1991 – na tomto základe bolo Československo prijaté do medzinárodných
organizácií, napr. do Rady Európy.
V SR je dodržiavanie ľudských práv zakotvené v jej najvyššej právnej norme -
v Ústave SR z 1. 9. 1992 – v 2. hlave. SR sa prihlásila k dodržiavaniu všetkých medzinárodných zmlúv a dohôd
o ľudských a občianskych právach, ktoré ratifikovala, pričom tieto majú prednosť pred zákonmi SR. Na Slovensku pôsobí aj
Helsinské občianske združenie, ktoré podľa zásad Záverečného aktu OBSE venuje pozornosť dodržiavaniu ĽP v SR.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta