Patopsychologické javy

PSY

Vymedzenie základných pojmov:

Psychopatológia- vedný odbor o chorobných duševných javoch;

- zaoberá sa príznakmi duševných chorôb, ich klasifikáciou, hraničnými stavmi a liečbou;

- je spoločným odborom psychiatrie a psychológie (najmä klinickej psychológie);

- opisuje prejavy jednotlivých psychických porúch a hraničných stavov medzi duševným zdravím a duševnou chorobou;

- poruchy sa najčastejšie delia podľa psychických stavov a funkcii: potom hovoríme (poruchy pamäti, myslenia, vnímania, pozornosti, vôle);

- skúma abnormálne správanie a abnormálne psychické javy, pričom deliaca čiara medzi abnormálnym a normálnym správaním nie je jasná;

- v literatúre pojem duševná porucha- psychická porucha a pojem porucha- choroba

- typické psychopatologické javy- schizofrénia, depresia.

Patopsychológia- vedný odbor, ktorý sa zaoberá duševným životom chorých a postihnutých ľudí;

- skúma psychické javy a psychické procesy ľudí, ktorí majú postihnuté zmyslové orgány (sluch, zrak);

- skúma psychické stavy a prežívanie spojené s chorobou;

- niekedy sa vymedzuje ako psychológia postihnutých ľudí.  

Patopsychologické javy- psychológia chorých a postihnutých ľudí;

- psychologická disciplína, ktorá skúma zákonitosti vzniku a špecifického priebehu psychických procesov, stavov s vlastnosti chorých a postihnutých ľudí.

Druhy postihnutia:

1. mentálne;
2. sluchové;
3. zrakové;
4. telesné;
5. postihnutia komunikačných schopností. 

1. mentálne- v psychologickej charakteristike mentálne postihnutého sú dominantne tieto znaky: prejavuje sa väčšia závislosť od druhých ľudí, nezrelosť osobnosti (ťažšie sa prispôsobuje, nerešpektuje sociálne normy), má zvýšenú náklonnosť na úzkosť, neurotické reakcie, na pasivitu v správaní, má konkrétne myslenie (chýba abstraktné myslenie) má zníženú kapacitu pamäti, logiky myslenia, nedodatočnú potrebu získavať informácie, záujmy sú obmedzené, komunikácia je chudobná;
2. sluchovo postihnutí- psychický prístup k týmto deťom má byť citlivý, empatický, individuálny, dieťa netreba ľutovať, ale akceptovať ho a rešpektovať jeho sluchové postihnutie, výskumy uvádzajú, že sluchovo postihnutý sú emocionálne labilnejší, jazykový a komunikačný deficit spôsobuje ťažkostí pri socializácii a pri vyjadrovaní postojov, môže dochádzať k sociálnej izolácii, preto je dôležitá integrácia do počujúcej spoločnosti a odstránenie predsudkov počujúcich k nepočujúcim;
3. zrakovo postihnutí- pri psychickom pôsobení treba počítať s tým, že títo jedinci môžu trpieť sociálnou izoláciou a komplexmi, potvrdzovanie, vyslovenie dôvery, akceptácia a empatia je spôsob, ako si získať ich dôveru a postupne ich integrovať;
4. telesne postihnutí- vedú k mnohým obmedzeniam, ktoré ovplyvňujú ich psychický vývin, telesná deformita má vždy aj sociálny dosah, má výrazný vplyv na sociálne hodnotenia a akceptáciu okolím, telesne postihnutím sa premieta aj do sebahodnotenia, sebaakceptácie a sebarealizácie, môže nárast sociálna izolácia, ktorá sa prejavuje v práci aj v partnerských vzťahoch;
5. narušená komunikačná schopnosť- prejavuje sa v 2 oblastiach:
6. a) pri rozprávaní;
7. b) poruchy tvorby a porozumenia reči;

vzdelávanie týchto detí prebieha podľa stupňa postihnutia v bežných triedach, alebo v špeciálnych triedach pre deti s narušenou komunikačnou schopnosťou.

Uvedené postihnutia sa prejavujú v prežívaní, myslení a socializácií týchto ľudí. Dôležité sú reakcie na frustráciu ich potrieb, kompenzačné mechanizmy a spôsob starostlivosti a pomoci. Humánna a sociálna spoločnosť sa snaží neizolovať týchto ľudí, ale integrovať ich do spoločnosti.

Psychologická charakteristika sociálne neprispôsobivých osôb:

Sociálna norma- pravidlá pre vedomé sociálne konanie, predpisy pre sociálne správanie, očakávané správanie alebo vyžadované sociálne správanie.

Osobnostná norma- reguluje správanie konkrétneho človeka na základe uznávaných hodnôt a pokroku.

Na určenie neprispôsobeného jednotlivca sa do úvahy berú:

1. znížené schopnosti, inteligencia, vzdelanie a špecifické spracovanie informácií;
2. motivácia;
3. charakterové a morálne vlastnosti;
4. celistvosť osobnosti;
5. sebavedomie, obraz o sebe;
6. emocionalita, city a prežívanie;
7. socializácia;
8. hodnotová orientácia a samoregulácia.

1. znížené schopnosti, inteligencia, vzdelanie a špecifické spracovanie informácií- sociálne neprispôsobené osoby majú znížený intelekt, nižšie schopnosti aj vzdelanie spôsobené sociálnou zaostalosťou, sociálnou znevýhodnenosťou;
2. motivácia- títo sociálne neprispôsobené osoby sa zdržujú v takej skupine, ktorá má nesprávne hodnotovú orientáciu, majú zvýšený záujem o drogy;
3. charakterové a morálne vlastnosti- neuznávajú normy, vyznačujú sa nespoľahlivosťou, úzkosťou, strachom, nepriateľským postojom k ľuďom;
4. celistvosť osobnosti- je narušená, na podnety reaguje búrlivo;
5. sebavedomie, obraz o sebe- nie je primerané realite, často trpí bludnými predstavami;
6. emocionalita, city a prežívanie- poznamenaná citovou chudobou, nie sú schopní primerane vyjadriť svoje emócie;
7. socializácia- je narušená, vyhľadávajú ľudí, ktorí sú im podobní;
8. hodnotová orientácia a samoregulácia- jeho hodnotou je správanie, ktoré vedie k naplneniu vlastných asociálnych potrieb, predstáv, túžob, týmto ľuďom chýba sebakontrola, nevedia ovládať podnety z prostredia, nedodržiavajú základné zásady, ktoré sa týkajú sebariadenia.

Posttraumatická stresová porucha:

Posttraumatická stresová porucha je oneskorená a pretrvávajúca reakcia na stresovú situáciu, ktorá má výnimočne ohrozujúci alebo katastrofický charakter.

Typické udalosti spôsobujúce PTSP- prírodné katastrofy, vojna, dlhodobý nútený pobyt na určitom mieste, kriminálne činy – ublíženie na zdraví, znásilnenie, lúpež, závažné ochorenia, úrazy...

O PTSP hovoríme vtedy, keď sa prejavy stresu prejavujú ešte šesť mesiacov po udalosti a majú vyššie uvedené znaky.

Hlavné prejavy PTSP:

- pocity nezáujmu voči okoliu, pocity odcudzenia k ľuďom a zníženie záujmu o aktivity, ktoré predtým jednotlivec vykonával;

- opakované oživované traumy v spomienkach a snoch;

- úzkosť, ktorá sa môže prejaviť v poruchách spánku, ťažkosťami pri sústredení a nadmernou ostražitosťou. Osoba pociťuje vinu za to, že prežila, zatiaľ čo iní zahynuli.

Kritériá PTSP podľa MKCH-10:

- jednotlivec zažil traumatizujúcu udalosť a jeho odpoveďou na tento stres je strach, úzkosť, beznádej a hrôza;

- traumatická udalosť sa neodbytne vracia a osoba ju znova prežíva vo forme spomienok a podnetov, ktoré pripomínajú stresovú udalosť;

- postihnutý sa vyhýba alebo sa snaží vyhnúť okolnostiam a podnetom, ktoré by pripomínali stresovú situáciu alebo sú s ňou priamo spojené.

Na určenie tejto poruchy je dôležitá prítomnosť aj ďalších znakov: úplná alebo čiastočná neschopnosť vybaviť si dôležité momenty z udalosti, ťažkosti pri zaspávaní a udržaní spánku, podráždenosť alebo návaly hnevu, ťažkosti s koncentráciou, nadmerná reakcia pri zľaknutí.

Zvládanie PTSP:

- pri zvládaní akútnej stresovej reakcie často stačí laická pomoc– podpora, vypočutie, praktická pomoc pri riešení problémov;

- pri silnej úzkosti je potrebná psychoterapia a farmakologická liečba;

- PTSP je vážnejšia– vyžaduje si dlhodobejšiu profesionálnu pomoc psychiatrov, psychoterapeutov;

- z hľadiska pôsobenia SP je dôležité hovoriť s klientom o prežitej životnej kríze a o možnostiach zmeny;

- aby problémy neprerástli do trvalého ochorenia, niekedy je potrebná krízová intervencia- poradenská a psychoterapeutická pomoc ľuďom v krízových situáciách, buď priamym stykom alebo prostredníctvom telefónu.

Výskyt PTSP:

- celoživotný výskyt: 10-12% žien a 5-6% mužov;

- poruchy sa môžu vyskytnúť v každom veku, častejšie však v mladšom veku;

- uzdraví sa 30% ľudí, v 40% pretrvávajú mierne poruchy, v 20% dôjde k zlepšeniu, ale pretrvávajú závažné príznaky a v 10% nedôjde vôbec k zlepšeniu.

Viktimológia- je to vedný odbor, ktorý sa sformoval ako časť kriminológie a zaoberá sa osobnosťou obete, rolou obete v genéze trestného činu, rolou obete v odhaľovaní  a stíhaní trestného činu, spôsobmi ako pomôcť obeti po trestnom čine a spôsobmi ako sa vyhnúť poškodeniu trestným činom.

Predmet skúmania viktimológie tvorí týchto 6 skupín javov:

1. osoba obete (jej biologické, psychické a sociálne vlastnosti);
2. vzťahy medzi páchateľom a obeťou (výskumy ukazujú, že v značnej miere sa poznali);
3. rola obete v genéze trestného činu v procese viktimizácie (podiel obete na svojej viktimizácií);
4. rola obete v procese odhaľovania, vyšetrovania a súdneho pojednávania trestnej veci;
5. pomoc obetiam trestných činov, spôsoby ich odškodnenia;
6. modely ľudského správania, ktorými sa potenciálna obeť môže vyhnúť poškodeniu trestným činom.

Viktímnosť- súhrn predpokladov k tomu, aby sa človek stal obeťou trestného činu.

Činitele ovplyvňujúce viktímnosť:

1. medzi rizikové skupiny v kategórií deliktov proti životu a zdraviu patria napríklad: policajti, strážnici, sprievodcovia a pod. Lúpežou sa naopak častejšie ohrození taxikári, obsluha benzínových čerpadiel, predavači, poštové doručovateľky;
2. viktímnosť ovplyvňujú i psychické vlastnosti obete– napríklad: agresivita, ľahkomyseľnosť, dobrodružnosť (stopári...);
3. s viktímnosťou súvisí i vek osôb, najmú pri násilných deliktoch (mladí ľudia sú častejšie obeťami ublíženia na zdraví);
4. viktímnosť sa zvyšuje i u osôb, ktoré sa vyznačujú deviantným alebo patologickými spôsobmi správania odchyľujúcich sa od bežných noriem života spoločnosti (narkomani, homosexuáli);
5. viktímnosť sa zvyšuje i u osôb žijúcich v určitom asociálnom prostredí (napr. zločinecké gangy, pasáci...);
6. veľmi zraniteľnou skupinou sú alkoholici (lúpeže).

Viktimizácia- proces, v ktorom sa potenciálna obeť stáva obeťou skutočnou.

Potencionálnou obeťou- chápeme osobu, ktorá sa ešte nestala obeťou trestného činu, ale u ktorej vzhľadom k jej vlastnostiam alebo správaniu je značné riziko, že sa jej môže stať.

Proces viktimizácie– prebieha už dlhšiu alebo kratšiu dobu pred spáchaním vlastného trestného činu a v priebehu páchania trestného činu. 

Viktimológia sa zaoberá dvoma problémami viktimizácie – skúma, akú rolu vo vzniku trestného činu zohráva obeť:

Vzťah obeť– páchateľ– pomerne často existuje predchádzajúci vzťah medzi obeťou a páchateľom, ktorý ovplyvňuje proces viktimizácie. Tento vzťah môže byť subjektívny (priamo sa poznajú– milenci) alebo objektívny (napríklad: sa poznajú z práce).

Správanie obete– obeť svojim správaním pred trestným činom, v dobe činu a po ňom ovplyvňuje iniciáciu činu, jeho priebeh a tiež možnosť odhalenia a usvedčenia páchateľa. Ovplyvňuje i povahu a intenzitu ujmy, ktorá vzniká trestným činom.

Niektoré spôsoby správania sa obete:

- neopatrnosť, ľahkomyseľnosť, podceňovanie nebezpečenstva (nezabezpečenie svojho majetku, vpúšťanie cudzích osôb do bytu, vystatovanie sa pred cudzími ľuďmi a pod);

- provokácia obete– pri násilných a sexuálnych deliktov;

- špecifický variant– rola obete a páchateľa sú takmer zameniteľné, len náhoda alebo exces určia, kto bude páchateľ;

- prípady, kedy sa obeť vôbec nepodieľa – výnimky.

Pojem „vina obeti“– vyjadrenie podielu obeti na svojej viktimizácií.

Typológia ako roztriedenie obetí do určitých skupín podľa určitých kritérií je dosť obtiažne.

Jednou z typológií je triedenie podľa kritéria „viny obeti“:

1. obete, ktoré si samé zavinili svoju viktimizáciu: buď individuálne (napríklad: obeť provokatér) alebo príslušnosťou k rizikovej skupine, ktorá je spoločnosťou hodnotená negatívne (napríklad: prostitútky);
2. obete, ktoré nezavinili svoju viktimizáciu: individuálne (občan okradnutý napriek tomu, že riadne zabezpečil svoj majetok, malé dieťa) alebo príslušnosťou k rizikovej skupine, ktorá je spoločnosťou hodnotená pozitívne(napríklad: policajt).

Ujmu spôsobenú obeti klasifikujeme z týchto hľadísk:

1. ujma na živote, zdraví, majetku, cti;
2. psychická ujma– prejavuje sa najmä úzkosťou, nedôverou k ľuďom, sebaľútosťou, pocitom bezmocnosti;
3. poškodenie sociálneho postavenia obete– v rodine, zamestnaní, v okolí.

Klasifikácia ujmy z časového hľadiska:

1. krátkodobá;
2. dlhodobá;
3. celoživotná. 

Klasifikácia z hľadiska bezprostrednej súvislosti s trestným činom:

1. ujma primárna– má priamu súvislosť s trestným jednaním páchateľa, napríklad: zranenie spôsobené páchateľom;
2. ujma sekundárna– vznikajúca až druhotne v nadväznosti na už spáchaný trestný čin (samovražda obete, rozvrat manželstva a pod.). 

Môžeme rozlišovať niekoľko základných foriem pomoci obetiam:

1. poradenská, sociálna a terapeutická– tieto formy sú najviac naliehavé v dobe bezprostredne po čine, kedy je postavenie obete najťaživejšie, obeť je napr. zranená, nachádza sa v duševnom šoku, ocitá sa často bez finančných prostriedkov. Patrí sem lekárske ošetrenie a kvalifikovaná psychologická alebo psychiatrická starostlivosť, pomoc pri riešení právnych, rodinných a sociálnych problémov;
2. pomoc obetiam realizovaná trestnoprocesnými prostriedkami– patrí sem napríklad: občiansko-právne konanie. Tento spôsob je však zdĺhavý, malá efektivita, vymáhanie náhrady je často veľmi problematické;
3. kompenzácia škody štátom– vyplýva zo zákona (Zákon č. 215/06 Z.z.), využíva sa vtedy, ak sa nepodarí získať odškodné od páchateľa. Je možné odškodniť ublíženie na zdraví, ťažkú ujmu na zdraví, smrť, znásilnenie, sexuálne násilie a sexuálne zneužívanie spôsobené trestným činom spáchaným inou osobou. V rámci náhrady škody na zdraví sa poskytuje náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia.

MSP

Penitenciárna starostlivosť- starostlivosť o ľudí, ktorí sú vo väzení, či už obvinení, alebo odsúdení vo výkone trestu.

Pospenitenciárna starostlivosť- starostlivosť o ľudí, ktorí sú už vonku z väzenia.