Inteligencia

Inteligencia (Psychológia)
 
,,Inteligencia je schopnosť myslieť.“ (Koščo,1986)
 
Pojem inteligencia je odvodený od latinského slova inteligentia, čo znamená chápavosť, rozumnosť, súdnosť. V anglickom jazyku slovo inteligence znamená dôvtip, pochopenie, nápad. Obsah pojmu inteligencia sa v rozličných psychologických teóriách vymedzuje rozdielne. Počas histórie sa náhľady vyvíjali nasledovne:
 
A. Binet 1903 – inteligencia je základná vlastnosť, ktorá má význam pre praktický život a vyznačuje sa všeobecnou chápavosťou, vynachádzavosťou a usmerňovaním myslenia.
 
W. Stern 1912 – inteligencia je všeobecná schopnosť prispôsobiť sa novým situáciám prostredníctvom myslenia.
 
L. M. Terman 1916 – inteligencia je schopnosť tvoriť pojmy, chápať ich význam a abstraktne myslieť.
 
Ch. Spearman 1927 – inteligencia je schopnosť pozorovať svoje vlastné duševné pochody, schopnosť objavovať podstatné vzťahy medzi jednotlivými javmi a schopnosť vyvodiť z nich určité závery.
 
V literatúre sa používa okrem pojmu inteligencia aj pojem intelekt, čo znamená
schopnosť správne narábať so všeobecnými
a abstraktnými pojmami podľa logických zákonov.
 
Pri intelekte sa teda zdôrazňuje aspekt výchovný a vzdelávací, pri inteligencii aspekt genetický.
 
 
Čo je inteligencia?
Hoci sa pojem inteligencia používa v bežnom živote ako aj odbornej psychologickej literatúre veľmi často, nemožno ho jednoznačne všeobecne vymedziť. Vo všeobecnosti sa za kladné prejavy inteligencie považuje najmä rýchla a správna orientácia v nových situáciách, ktorá sa zakladá na rýchlom postrehu, správnom zhodnotení potrebných informácií a na vyvodení správnych záverov. Ďalej je to všímavosť, chápavosť, logickosť, kritickosť, originálnosť, schopnosť odhaľovať jemné, skryté, ťažko postrehnuteľné súvislosti a vzťahy, podobnosti a rozdiely, všestrannosť a schopnosť záujmov, bohatý slovník a presné stručné vyjadrovanie.
Inteligencia vyjadruje istú všeobecnú (rozumovú) schopnosť, ktorá je podkladom na primeranú reakciu v situácií, kde nepostačuje skúsenosť.
Opačné prejavy sú znakmi chýbajúcej, respektíve nízkej inteligencie.
 
Pre porozumenie zadefinujem pojem schopnosť.
 
Schopnosť - ide o osobnostné predpoklady na vykonávanie určitej činnosti, ktoré tejto činnosti zodpovedajú a zaručujú jej úspešnú realizáciu. Na vykonávanie akejkoľvek činnosti teda existuje istý ,,osobný strop“ , ktorý môžeme dosiahnuť za optimálnych podmienkach a pri vytrvalom úsilí zdokonaliť sa v danej činnosti. Psychológia analyzuje schopnosti pre rôzne činnosti.
Verbálne schopnosti - schopnosť vyjadrovať sa a porozumieť zložitým slovným konštrukciám 
Priestorová predstavivosť- je súhrnom 3 dôležitých schopností :

- priestorovej orientácie (poloha v priestore)
- vizualizácie (chápanie vzťahov medzi predmetmi)
- kinetostatickej predstavivosti (schopnosť predstavy pohybu v priestore) 

Numerická schopnosť - uplatňuje sa pri zaobchádzaní s číslami a matematických operáciách
Percepčná pohotovosť - schopnosť rýchleho a presného postrehu
Pamäťová schopnosť
Psychomotorické schopnosti - koordinované zaobchádzanie s určitými nástrojmi
a prístrojmi (uplatnenie v pracovnej oblasti, prípadne v športe) 
Umelecké schopnosti - uplatnenie v umeleckej sfére
 
Inteligencia teda zahŕňa poznávanie, hodnotenie i tvorenie. 
Najvýraznejšie sa prejavuje v situáciách, činnostiach, pri riešení problémov, ktoré sa vyznačujú:
-  novosťou 
-  obťažnosťou 
-  zložitosťou
-  abstraktnosťou 
-  usporiadanosťou
-  nevyhnutnosťou sústrediť energiu a odolať emocionálnym vplyvom, ktoré si vyžadujú originálne riešenie
 
V psychológii sa pojem inteligencia používa v dvoch významoch.
V prvom prípade sa hovorí o tzv. jednofaktorovom modeli, kde týmto jediným faktorom je tzv. g-faktor  (z anglického general - všeobecný), ktorý podmieňuje ostatné špeciálne faktory a schopnosti. V druhom prípade sa hovorí o viacfaktorovom modeli, kde inteligencia je vlastne súborom navzájom funkčne málo súvisiacich rozumových schopností, ktoré sa v jej štruktúre v nerovnakej miere vyskytujú, rozvíjajú a uplatňujú. V tomto zmysle je možné napríklad aj to, že u človeka, ktorého by sme označili za nadpriemerne inteligentného, môže určitá čiastková (parciálna) schopnosť dosahovať len priemernú alebo dokonca podpriemernú úroveň a, naopak, aj priemerný alebo podpriemerne inteligentný človek môže v niektorej schopnosti dosahovať nadpriemerný výkon.

V psychológii sa oddávna diskutuje o otázke, do akej miery sa na inteligenčnej úrovni jednotlivcov podieľa dedičnosť a do akej miery prostredie. Do určitej miery je inteligencia dedične podmienená a rozvíja sa na základe dedičných dispozícii. Kvalitu inteligencie ovplyvňuje, prostredie a hlavne dostatok, či nedostatok podnetov z okolia. Pri vymedzovaní povahy inteligencie psychológovia často rozlišujú tri druhy inteligencie: abstraktnú, mechanickú (praktickú) a sociálnu.

Abstraktná inteligencia sa najvýraznejšie prejavuje v praktickom zaobchádzaní s rôznymi symbolmi (slovami, číslami…)
 
Mechanická inteligencia umožňuje jej ,,nositeľovi“ pohotove sa zaoberať rôznymi pracovnými nástrojmi a inými technickými zariadeniami.

Sociálna inteligencia sa prejavuje predovšetkým v personálnych a spoločenských záležitostiach a medziľudských vzťahoch.
 
V poslednom období sa venuje čoraz väčšia pozornosť práve oblasti sociálnej inteligencie, ktorá je označovaná i pojmami personálna inteligencia alebo emočná inteligencia (EQ).
 
Súčasní americkí psychológovia venujú týmto schopnostiam zvýšenú pozornosť. Snažia sa o vymedzenie pojmu emočná inteligencia. Goleman a Salovey (1995) rozlišujú
5 oblastí emočnej inteligencie. Sú to:
 
· poznanie vlastných emócií - schopnosť sledovať a rozlišovať vlastné city
· zvládanie emócií - schopnosť zvládnuť určité emočné stavy ako napr. rozčúlenie, úzkosť, podráždenosť
· sebamotivácia - schopnosť sám seba motivovať, poháňať
 
Tieto tri dimenzie súvisia s osobnosťou každého človeka, s vlastným ja.
Zostávajúce dve dimenzie sú zamerané na kontakt s druhými ľuďmi.
 
· empatia - schopnosť porozumieť druhému, vnímavosť k emóciám druhých
· angažovanosť - schopnosť aktívne nadväzovať medziľudské vzťahy, umenie vychádzať s ľuďmi.
 
V súvislosti s inteligenciou sa často používa pojem nadanie (talent), ktoré vzniká skombinovaním genetických vlôh a podnecovania ich rozvoja a uplatnením vplyvu prostredia. Taktiež pojem tvorivosť je často spájaný s inteligenciou. Podľa niektorých psychológov je tvorivosť súčasťou inteligencie, podľa iných autorov je samostatnou schopnosťou, alebo časťou inteligencie. Netreba zabúdať, že každý človek je individualitou sám o sebe, v tom zmysle treba prihliadať aj na jeho tvorivosť.
 
Meranie inteligencie
Najvýznamnejším bádateľom v meraní inteligencie sa stal A. Binet.
Nebol veľkým psychológom, neformuloval žiadnu veľkú teóriu, nevykonal žiadny oslnivý objav a nebol ani charizmatickým učiteľom. Povolaním bol právnik, mal aj isté lekárske znalosti, psychológiu študoval viac menej ako samouk (v začiatkoch). Na istý čas sa stiahol z brandže a čas trávil pozorovaním svojich 2 malých dcér (2 a 4,5 roka) - skúmal ich myšlienkové procesy. Bol to prvý krok k jeho neskoršej práci. Začal na parížskych žiakoch vykonávať sériu testov. Uvedomoval si, že séria takýchto testov by mohla merať inteligenciu, keby sa vedelo ako dané výsledky vyhodnotiť. Binet tento námet ďalej rozvíjal. V roku 1904 mal za úlohu so svojím kolegom lekárom T. Simonom vypracovať testy, ktorými by bolo možné odlíšiť deti so zaostávajúcim rozumovým vývinom od normálnej populácie. Vytvorili kombináciu starších testov s novými, ktoré sami vytvorili a začali. Po otestovaní niekoľkých stoviek detí, museli napokon niektoré testy vyradiť a zvyšné už mohli pomenovať škálou na meranie inteligencie. Táto sústava testov mala vzrastajúcu obtiažnosť od najnižšieho stupňa po normálny stupeň inteligencie. Nebol to ešte test inteligencie, lebo neposkytoval spôsob ako výsledky číselne vyhodnotiť. 1.test bol nesmierne jednoduchý ďalšie testy boli ťažšie.

V každom veku dokázali deti splniť úlohy do istej hranice. Pri testovaní detí, ktoré boli považované za normálne a tých, ktoré boli považované za zaostalé, dostali Binet a Simon ten skvelý nápad, že inteligencia zaostalých detí nie je iného typu než u normálnych detí, len sa pomalšie vyvíja, teda tieto deti reagovali ako normálne deti o niekoľko rokov mladšie. Inteligencia sa teda dala merať porovnaním inteligencie daného dieťaťa
s porovnaním priemernej inteligencie detí daného veku.

Po publikácií svojich výsledkov vzali Binet a Simon v úvahu aj nedostatky svojej škály a škálu v rokoch 1908 a 1911 prepracovali.
Testy z roku 1911 boli prvými normovanými testami inteligencie.
Taktiež sa prvýkrát objavilo rozdelenie inteligencie na stupne a boli zadefinované hlavne spodné hranice IQ. Boli to však pevne stanovené mentálne roky, zatiaľ čo inteligencia aj u mentálne zaostalých detí sa naďalej vyvíja. Je potrebné si uvedomiť, že škála nehovorí nič o minulosti, či budúcnosti dieťaťa, iba hodnotí jeho súčasný stav.
 
Tento problém vyriešil v roku 1912 nemecký psychológ Stern so svojou ideou inteligenčného kvocientu. Zrodil sa vzorec na výpočet IQ. 
 
Vznikol pojem mentálny vek(vek zistený testom). Jeho úroveň nemusí korešpondovať s vekom fyzickým. V niektorých prípadoch 6-ročné dieťa dosahuje úroveň 8-ročného, predbieha svoj fyzický vek, iné zase zaostáva. Takže, ak 6-ročné dieťa dosahuje mentálny vek 6-ročného dieťaťa, jeho IQ je 100. Označujeme inteligenciu ako priemernú. Je potrebné si uvedomiť, že IQ 100 môže mať 6-ročné dieťa aj 35-ročný dospelý človek. To neznamená, že majú rovnakú inteligenciu. To znamená, že z veľkého počtu tisícky šesťročných detí má dieťa s IQ 100 presne priemernú inteligenciu na tento vek.
 
Rozloženie populácie do určitých pásiem urobil D. Wechsler a jeho závery ukazuje tabuľka. Rozptyl jednotlivých stupňov inteligencie v populácii (t.j. v istom vekovom ročníku) je zastúpený podľa tzv. Gaussovej krivky, z ktorej je zrejmé, že asi 50% populácie má priemernú inteligenciu. Krajné prípady inteligencie (hranice pod 70 bodov a nad 140bodov) sú zostúpené asi 1-2% populácie.
 
NORMÁLNE ROZLOŽENIE HODNÔT IQ

Meranie inteligencie v zmysle IQ je prepracované, problematické je však matematické vyjadrenie emočnej inteligencie. EQ sa nedá odmerať.
 
Inteligenčné testy
Prvý IQ test sa objavil v roku 1905 a v priebehu času bol IQ test modernizovaný
a upravovaný a v týchto pozmenených variantách sa používa dodnes. Použitie IQ testov tiež bolo čím ďalej častejšie (používala ho napríklad armáda USA počas prvej svetovej vojny, IQ sa meralo aj pri výbere uchádzačov do zamestnania). V doterajšom vývoji psychodiagnostických metód bol skonštruovaný veľký počet diagnostických metód na meranie inteligencie. V praxi sa psychológ často stretáva s otázkou, či zmerať inteligenciu ako celok alebo ako parciálnu (čiastkovú) schopnosť. Na základe tejto potreby sú konštruované aj inteligenčné testy, ktoré delíme do dvoch skupín.
 
Do skupiny parciálnych testov zaraďujeme tie, ktoré merajú len jeden komponent inteligencie. Najčastejšie faktor „g“, t.j. vrodenú zložku inteligencie. Forma týchto testov je neverbálna, aby sa eliminovali sociálne a kultúrne vplyvy. Preto sa z testov vylúčila reč.

K najznámejším testom tejto skupiny patria Ravenove progresívne matice (časť obrázka chýba a osoba má vybrať z ponúkaných možností tú správnu), Domino test, test Kohsove kocky (od jednotlivca sa vyžaduje, aby z kociek s rôznofarebnými plochami zostavil farebné obrazce podľa predlohy). Najviac sa skúma proces usudzovania, vnímania tvarov a dopĺňania chýbajúcich častí v matici.

Komplexné testy inteligencie zisťujú všetky komponenty. Merajú zložku vrodenú i zložku sociálne podmienenú. Umožňujú diagnostikovať nielen úroveň inteligencie, ale i typ inteligencie a jej profil. Z týchto testov je najznámejší Test štruktúry inteligencie Amthauera, Wechslerova skúška inteligencie a Meiliho Analytický test inteligencie.
 
Pri vykonávaní IQ testu je veľmi dôležité aj vaše momentálne rozpoloženie, veľkosť vašej inteligencie to síce neovplyvní, ale vaše momentálne rozpoloženie a emócie ovplyvnia vašu schopnosť vykonať ho. Ak ho vykonávate so strachom a kŕčovito výsledok nemusí zodpovedať vášmu inteligenčnému kvocientu. Taktiež je dôležité brať IQ test seriózne.
 
Diagnostika inteligencie má svoje opodstatnenie, keď je potreba poznať hranice schopností napr. inak handicapovaného (postihnutého) človeka alebo správne si zvoliť profesiu, či druh štúdia. Realista však IQ nepreceňuje. Človek je celostná bytosť a výsledky jeho činností sú ovplyvnené všetkými zložkami osobnosti. Teda nielen inteligenciou, ale mnohokrát vo väčšej miere emóciami, afektivitou a motívmi.