Psychický život človeka

Psychický život človeka

Všeobecná charakteristika psychiky
Psychika je funkciou nervovej sústavy a mozgu: neexistuje jav, ktorý by sa nevrážal na činnosť nervovej sústavy, akákoľvek zmena, alebo porucha v činnosti nervovej sústavy zapríčiní zmenu v psychike, závislosť na činnosť mozgu- biologická determinácia. Psychika je odrazom objektívnej reality: realitu odrážame pomocou zmyslov, v našom vedomí vzniká psychický obraz. Psychika je jednotou objektívneho a subjektívneho: objektívny v psychike je jej obsah, ale to čo v nás tento obsah vyvoláva: psychický zážitok- subjektívny. Vývinová determinácia psychiky: v priebehu vývoja ľudstva sa aj psychika človeka vyvíjala, zdokonaľovala. Psychiku človeka závisí aj od individuálneho stupňa vývinu jedinca- to znamená, že iné znaky sú typické pre psychiku dieťaťa- predškolského veku, dospelý človek či starší človek. Sociálna determinácia: ľudská psychika sa môže rozvinúť len v ľudskej spoločnosti prostredia, v ktorom človek žije, jeho sociálne prostredie podstatne ovplyvňuje jeho prežívanie- názory, postoje, záujmy... Psychika je determinovaná vlastnou činnosťou: človek pre svoju existenciu potrebuje aktivitu, činnosť, preto sa učí, pracuje, má záľuby a záujmy. Ale zároveň zadržiava nepotrebnú činnosť a jej prejavy. V týchto aktivitách a činnostiach sa utvárajú psychické stavy a procesy človeka. Psychika človeka je celistvá: jednotlivé zložky neexistujú izolovane, ale sa ovplyvňujú, navzájom od seba závisia. Napríklad: vyššie zložky psychiky ako osobnosť a myslenie riadia a ovplyvňujú nižšie zložky, inštinkty, pudy. Dynamickosť psychiky: psychické procesy nie sú statické, človek sa počas života mení, dnes už nie sme takí ako včera. Psychika: je odrazom objektívnej reality, vo svojom obsahu je jednotou objektívneho a subjektívneho, je biologicky, sociálne a vývinovo determinovaná, vzniká a prejavuje sa v činnosti.
 
Prežívanie, správanie a výkon
Každý človek niečo vníma, o niečom premýšľa, má nejakú náladu, má rozličné ciele. Uvedomé javy sú psychickými javmi. Psychické javy rozlišujeme do dvoch veľkých skupín: javy prežívania, javy správania. Prežívanie: spoločný názov pre psychické procesy a stavy. Znaky prežívania: subjektívnosť- prežívanie je vlastné iba danému človeku, ktorý niečo prežíva, rozmanitosť- prežívanie je u každého človeka iné (napríklad: pohľad na to isté umelecké dielo môže u každého človeka vyvolať úplne iný zážitok), jedinečnosť- prežívanie je v danej podobe, v čase neopakovateľné, časovosť- prežívanie neustále plynie, nemožno ho zastaviť či podržať, je vlastné len človeku- prežívanie je typickým ľudským javom. Ľudské prežívanie možno rozdeliť na dva základné druhy psychických javov: psychické procesy a psychické stavy. Psychické procesy- sú pre človeka dôležité, prostredníctvom nich poznáva vonkajší a vlastný vnútorný svet, sú to takzvané poznávacie procesy, rozlišujeme tieto kategórie psychických procesov: pozornosť, pocity, vnímanie, predstavy, pamäť, fantázia, myslenie, reč, emócie, city, motivácia, snaha, vôľa. Psychické stavy: sú celkovým psychickým rozpoložením človeka, ktoré ovplyvňuje psychická činnosť a výkonnosť.

Psychické javy
prežívanie  správanie
psychické procesy  psychické stavy
 
Správanie
Aktivita človeka, ktorú môže pozorovať iný človek, a ktorý človek pôsobí na svoje okolie, môže byť úmyselné a neúmyselné, úmyselné správanie- označujeme ako konanie- má vopred vytýčený cieľ, navonok- sa správanie prejavuje: a)reakciami- nepodmienené reflexy, b)odpoveďami- prejavy zautomatizované na základe vlastnej skúsenosti- pracovné pohyby, c)vonkajšie výrazy- mimika, gestikulácia... Prežívanie a správanie sa navzájom ovplyvňujú.
 
Vedomie, podvedomie, nevedomie
Psychiku majú aj zvieratá, len nemajú prežívanie. Medzi psychikou živočícha a človeka je však podstatný kvalitatívny rozdiel- prejavuje sa tak, že len človek si môže uvedomiť svoje psychické zážitky a tlmočiť ich rečou. Preto nazývame psychikou človeka aj vedomím. Vedomie: prejav stupňa duševného vývinu a prejav duševného zdravia človeka, človek k nemu dospieva na základe postupného uvedomovania si seba samého a okolitý svet, to, čo si človek neuvedomuje, nazývame nevedomie alebo podvedomie. Podvedomie: znamená momentálne neuvedomované, ale predtým vedome prežité zážitky, ide napríklad: o vedomostí, skúsenosti, na ktoré nemyslíme, ale je isté, že ich máme, pretože si ich môžeme vybaviť. Nevedomie: obsahuje psychické obsahy, ktoré sú hlboko podtlačané a vybavujú sa len symbolicky- napríklad: v hypnotickom stave, pri halucináciách a podobne.
 
Biologická a sociálna regulácia správania
Determinácia: je príčinná podmienenosť a zákonitá závislosť veci a javov. Psychika jednotlivca je podmienená biologickými a aj sociálnymi podmienkami: môžeme povedať, že ,,človek sa človekom nerodí, stáva sa ním“. 1.Biologická determinácia: Predstavuje ju: nervová sústava človeka (jej stavba a činnosť), žľazy s vnútorným vylučovaním, celkový stav a rast telesného organizmu, biologické potreby, dedičnosť. Nervová sústava človeka a jej činnosť: základná stavebná a funkčná jednotka nervovej sústavy je nervová bunka skladajúca z tela a výbežkov. Tie sú dvojakého druhu: 1.dendrity- sú krátke rozvetvené nervové vlákienka. Ich úlohou je zachytávať podráždenia z okolia nervovej bunky a privádzať ich do bunky. 2.neurity- sú dlhšie nervové vlákna, ich úlohou je viesť podráždenia z jednej bunky na druhú. Nervové bunky sú navzájom spojené takzvanými synapsiami (zápojmi). Plnia funkciu usmerňovateľa nervového podráždenia tým, že niektoré blokujú a iné prepúšťajú. Podľa uloženia a funkcie delíme nervovú sústavu na: vegetatívnu, periférnu a centrálnu. Vegetatívna nervová sústava- riadi a zabezpečuje činnosť vnútorných orgánov a žliaz s vnútornou sekréciou. Pracuje viac-menej autonómne, to je nezávisle od našej vôle. Skladá sa z nervstva sympatického a parasympatického, ktoré vyvíjajú protikladnú činnosť. Kým jedno z týchto nervstiev činnosť niektorého vnútorného orgánu zintenzívňuje, urýchľuje, druhý ju spomaľuje, oslabuje. Vegetatívna nervová sústava má dôležitú úlohu najmä pri: citových stavoch človeka: (emócie), pri regulácii činnosti žliaz s vnútornou sekréciou, udržiavaní biologickej homeostázy, vyvolávaní biologických potrieb a vonkajších prejavov duševného života (červenanie, blednutie, potenie...).
 
Periférna nervová sústava
Skladá sa z receptorov, dostredivého a odstredivého nervstva. Receptory sú citlivé nervové zakončenia na poruchu koží, v zmyslových orgánoch a vnútri organizmu, ktoré premieňajú energiu podnetu na nervový impulz. Ten sa vedie dostredivými nervami do mozgu a miechy. Odstredivými nervami prichádzajú nervové impulzy do receptorov a najmä do efektorov a vyvolávajú ich činnosť. Receptory sú vlastne nástrojmi pociťovania, kým efektory sú orgánmi činnosti.
 
Centrálna nervová sústava
Skladá sa z miechy, predlženej miechy a mozgu. Miecha- uložená v kanáliku chrbtice. Je to povrazec dostredivých a odstredivých nervov. V mieche sú uložené aj ústredia, v ktorých sa automaticky riadi činnosť niektorých vnútorných orgánov. Predlžená miecha- spája miechu s mozgom, smerom k mozgu sa kužeľovito rozširuje. V nej sú umiestnené nervové ústredia, ktoré riadia pohyby a držanie tela, činnosť dýchacích orgánov a srdca, príjem, trávenie a vylučovanie potravy. Mozog- sa skladá zo zadného, stredného a predného mozgu. Zadný mozog- pozostáva z mozočka a mozgového mosta. Mozoček- koordinuje pohyby pre udržanie rovnováhy a jemne svalové pohyby (pohyb prstov pri písaní). Na povrchu stredného mozgu je takzvané štvorhrbolie, odkiaľ sa reflexne riadi činnosť zraku a koordinácia zraku a sluchu. V medzimozgu je podkrovné ústredie nižších emócii a vegetatívneho nervstva. Predný mozog- tvorí najdôležitejšiu časť nervovej sústavy. Jeho súčasťou sú dve mozgové pologule, z ktorých každá intervuje opačnú časť tela. Ich povrch je zbrázdený mozgovými závitmi, čím sa zväčšuje plocha. Pokrýva ich súvislá vrstva, ktorú nazývame mozgová kôra. Tá má hrúbku 2-5mm a skladá sa z niekoľkých vrstiev mozgových buniek. Základné nervové procesy prebiehajúce v nervovej sústave sú vzruch a útlm. Vzruch- fyzikálno- nervový proces v nervovej bunke, ktorý vznikol premenou energie pôsobiaceho podnetu. Spôsobuje činnosť orgánov, v ktorých vzruch nastal. Útlm- aktívny nervový proces, avšak spôsobuje zníženie až zastavenie činnosti príslušných orgánov. Reflex- základný prvok v činnosti nervovej sústavy, je zákonitá odpoveď organizmu na určitý vonkajší alebo vnútorný podnet. Ak sa reflex uskutoční po vrodenej nervovej dráhe nazývame ho nepodmieneným reflexom. Keď sa však v priebehu individuálneho vývinu vytvorí nová nervová dráha, hovoríme o podmienenom reflexe.
 
Žľazy s vnútorným vylučovaním
Nervovú, a tým aj psychickú činnosť, významne ovplyvňujú žľazy s vnútorným vylučovaním. Tie vylučujú hormóny priamo do krvi. Predčasná alebo oneskorená funkcia žliaz, ich zvýšená alebo znížená činnosť má dosah nielen na telesnú oblasť, ale aj na priebeh alebo poruchy duševného života. Napríklad: poruchy hypofýzy zapríčiňujú spomalenie duševného vývinu. Z psychologického hľadiska je dôležitý aj druhotný vplyv žliaz s vnútorným vylučovaním na psychiku. Patrí sem: odraz rôznych deformácii, ktoré ich poruchy vyvolávajú v telesnom organizme (trpasličí vzrast), na psychiku človeka (najmä vyvolávanie rôznych komplexov menejcennosti).
 
Telesný stav a rast organizmu
Duševný život človeka ovplyvňuje najmä telesný stav, ktorý vplýva na psychický stav človeka, ale aj na celkovú duševnú výkonnosť. Na psychiku však aj vplýva momentálny telesný stav (stav spánku a bdelosti, odpočinok a únava), ktorý okrem pôsobenia na psychický stav a duševnú výkonnosť človeka ovplyvňuje aj jeho aktivačnú pohotovosť (chuť a záujem o činnosť). Taktiež aj samotný rast má vplyv na psychiku. Pokiaľ nedozrejú vekom isté telesné funkcie, nemôže človek vykonávať určité činnosti. Napríklad: pokiaľ nie sú vyvinuté prstové kostičky, nemôže dieťa písať...
 
Biologické potreby
Psychiku človeka podmieňujú aj vrodené biologické potreby. Psychológovia sem zaradili napríklad: dýchanie, teplo, svetlo, potravu, odpočinok, bezpečnosť, zachovanie rodu. Biologické potreby ovplyvňujú od narodenia psychický stav človeka, najmä emocionálne- vyvolávajú pocity spokojnosti alebo nespokojnosti. Taktiež majú aktivačnú schopnosť, aktivitu človeka v záujme ich uspokojenia.
 
Dedičnosť
Biologická determinácia zahŕňa aj dedičnosť, ktorá ovplyvňuje úroveň rozvoja psychiky. Úroveň psychických procesov, psychické stavy a vlastnosti sa po predkoch priamo nededia. Dedičnosťou získané predpoklady sa nazývajú vlohy alebo dispozície. Sú predpoklady pre rozvoj duševných vlastností. Vlohy ako zdedené osobnosti nervovej sústavy a celého organizmu ovplyvňujú psychiku človeka.
 
Sociálna determinácia
Sociálna determinácia zahŕňa kvalitu, vybavenosť a možnosti prostredia, v ktorom ľudský organizmus existuje. Sociálna determinácia je tvorená nezámerným a zámerným ovplyvňovaním (výchovou). Nezámerné ovplyvňovanie zahŕňa:
1.Prírodné prostredie- každý organizmus žije v prostredí, ktorý je určené geografickou polohou, klimatickými podmienkami, charakterom zemského povrchu, podmienky výživy... 2.Spoločenské prostredie- každý človek je súčasťou nejakej skupiny alebo organizácie. Jednotlivca teda ovplyvňujú skupinové normy, hodnoty a vzťahy v skupine. Skupinu môže predstavovať rodina, školský kolektív. Dochádza tu k nasledujúcim druhom sociálnej determinácie:
a)vzťah jedinec- jedinec,
b)vzťah jedinec- spoločenská skupina,
c)vzťah spoločenské skupiny- jednotlivec,
d)vzťah spoločenská skupina- spoločenská skupina.
Človek počas svojho života prichádza do sociálneho kontaktu s rôznymi skupinami ľuďmi. Veľký vplyv sociálneho prostredia na psychiku jednotlivca dokazujú prípady sociálnej izolácie, kedy ľudské deti žili v spoločnosti zvierat- takzvané ,,vlčie deti“. Nakoľko boli deti izolované od sociálnych vplyv, podoba s ľuďmi bola len vo fyzických znakoch, v ich správaní sa prejavil vplyv živočíchov- pohyb na štyroch končatinách, konzumácia surového mäsa, trhanie potravy zubami, vrčanie a cerenie zubov pri ohrození... Keď teda človek nemá dostatok ľudských podnetov nevzniknú u neho ľudské vlastnosti.
3.Spoločenské normy- upravujú vzájomné vzťahy v danom spoločenskom prostredí. Vyvíja sa s vývinom kultúry a vyjadrujú úroveň spoločenského vedomia (morálky, práva...). Súhrn noriem, ktoré sú typické pre určité sociálne vedomie sa nazýva kultúrny vzorec. Spoločenské normy sú stelesnené v nasledujúcich zložkách:
a)spoločenské zvyky- určujú, čo sa v danej spoločnosti patrí a čo nepatrí,
b)mravné obyčajne- vymedzujú, čo je v danej spoločnosti morálne a čo nemorálne,
c)zákony- vymedzujú prístupnosť a neprístupnosť a určujú prípadný trest,
d)tabu- určuje, čo je v danej spoločnosti najviac v rozpore so spoločenskou morálkou a vedomím. Sú to najsilnejšie sankcionované normy.
4.Kvalita sociálneho prostredia- predstavuje kvalitu spoločných vzťahov (kultúrna úroveň, typ výchovného vedenia, kompletnosť...). Ak dieťa nemá dostatok sociálnych podnetov, dochádza u neho k uzavretosti, oneskoreniu vo vývoji, vytvoreniu komplexu menejcennosti, nesmelosti, zaostalosti v emocionálnej oblasti, zhoršenému abstraktnému mysleniu, zaostávaním v rečovej oblasti.
5.Dedičnosť- jedná sa o prenášanie znakov a vlastností z rodičov na potomstvo.