Kam chodia na zimu zmrzlinári

Kam chodia na zimu zmrzlinári (Rozprávka)
NA ZEM spadol posledný suchý list.

- Au! - vykríkol. - To je teda pekné privítanie! Už nikdy v živote nebudem skákať zo stromu!

Na zem spadla ťažká bruchatá kvapka vody. Taká tetka Sedemdesiatsukieňmala. - Jojojoj! To je dnes psí čas, - povedala a hneď sa nenápadne vyparila.

Na zem spadla snehová vločka. Keď zbadala, že je sama a že pri nej nie je mama, od žiaľu sa rozplakala.

Na zem spadlo vtáčie pierko. Stratil ho akýsi rozdrkotaný vrabec, ktorý sa pchal do teplučka - pod strechu.

Začal padať sneh.

A v ňom ako kvety vykvitli kocúrie labky.

Bolo ticho.

A modro.

Mrazom vyštípané hviezdy sa triasli na nebi.

Odtrhnutý plagát ako smutný klaun kohosi volal rukávom, čo mu povieval vo vetre.

Ale na ulici nebolo ani nohy.

Iba ticho.

A modro.

Stromy stáli ako zarezané.

A vtom sa v tom smutnom tichu ozvalo: - Rrr! Rrrrrrrrrr! Rrrrrrrrrrrrrrrrrr!

To prrrrráve štarrrrrtoval svoju starrrrrú rrrrrozheganú mo-torrrrrku Marrrrru brrrrradatý zmrrrrrzlinárrrrr Korrrrrnútik.

Bola to motorka-domček s plechovou strechou, okienkami a malým červeným komínom. Tu zmrzlinár Kornútik býval, tu predával zmrzlinu od výmyslu sveta:

hrozienkovú

pralinkovú

kakaovú

jahodovú

čerešňovú

jablkovú

šľahačkovú

čokoládovú

mandarínkovú

nugátovú

melónovú

ríbezľovú

malinovú

orieškovú

pomarančovú



Ale teraz sa motorka pomaly vzďaľovala. Z výfuku vychádzal pestrofarebný voňavý dym. Vznášal sa ako smiešny šál upletený z farebných machúľ. To zmrzlinár kýval na rozlúčku.

„Zmrzlinári odchádzajú, čoskoro bude zima," pomysleli si oči, ktoré sa na to všetko pozerali spoza záclony. Tie oči patrili mne a teraz boli trochu smutné.

Lebo ja som sa s pánom Kornútikom kamarátil. Nikto nepojedol toľko zmrzliny čo ja. Jazyk mi v nej plával ako maškrtný člnok v sladkom mori.

Bol som Najväčší Zmrzlinový Jedáč Celého Mesta.

Bolo treba ráno vychladiť kávu ? Len som sa k nej priblížil, už bola studená.

Bolo treba niekomu schladiť pivo na kúpalisku? Len som trochu fúkol do peny a pupkatý pivár mľaskal od nadšenia:

- Mňam, to je pivečko! Studené, ako má byť!

Mal som rád zmrzlinu. A mal som rád zmrzlinára Kornútika.

Preto mi bolo teraz smutno, keď som ho videl odchádzať. A iba ja som vedel, kam ide.

Šiel tam, kam chodia na zimu všetci zmrzlinári.

Viete kam?

Zmrzlinári neodchádzajú na zimu do teplých krajín ako lastovičky. To by ste tomu dali! Zmrzlinári odchádzajú na kraj sveta, kde sú hory ľadu a kopce snehu, kde polárne líšky dávajú dobrú noc a malí Polárnici jedia polárku, kde Eskimákom rastie na snehových poliach vlčí eskimak a kde je každá vrana biela
- zabielená od snehu. Tam si ľudia dávajú do váz z tuleních kostí kvety, ktoré im na okná namaľoval mráz.

A práve sem sa na zimu schádzajú všetci zmrzlinári z celého sveta.

Všade je plno snehu.

A bielo.

A červeno.

Biele sú zmrzlinárske čiapky a červené sú zmrzlinárske nosy.

A všetci zmrzlinári usilovne robia zmrzlinu, aby mali čo v lete predávať. Je to ťažká robota. Človek sa pri nej musí dobre obracať. A najmä - musí mať veľkú trpezlivosť.

Robí sa to takto:

Na dno veľkého hrnca sa dajú jahody, hrozienka, oriešky alebo kakao, podľa toho, akú zmrzlinu chceme. A potom sa čaká.

Čaká.

Čaká.

Čaká.

Čaká.

Čaká.



Ešte stále sa čaká.

A zrazu, keď sa už zdá, že sa človek nedočká, pripláva veľký snehový oblak s bruchom ako sud. Poobzerá sa, či nie je nik nablízku, a pomaly, pomaličky sa blíži k hrncu.



Najprv nazizne,

potom oblizne,

potom sa zalizne -

a začne maškrtiť na dobrotách na dne hrnca. Sup, šup, šup - a už je celý zababraný až po uši.



A vtedy priskočí zmrzlinár, vrtko prichlopí pokrievku a milý oblak, napapkaný ako maco, ostane dnu. A zmrzliny je dosť na celé leto! Malinovej, pralinkovej, akej chcete . . .

Na ulici je už zas ticho.

A padá sneh.

A odbíjajú vežové hodiny, akoby bolo počuť klopkanie podpätkov nejakej slečny.

Motorka zmrzlinára Kornútika sa stratila v diaľke.

Posledný obláčik z výfuku sa rozplynul vo vzduchu a ostala po ňom iba táto rozprávka.