Bambi

Bambi (Rozprávka)


Narodil sa v húštine, v malej zastrčenej lesnej skrýši, zdanlivo ľahko prístupnej zo všetkých strán, ale v skutočnosti odvšadiaľ dobre chránenej.

Bolo tu dosť tesno - len-len že bolo miesta pre neho a jeho matku.

Nuž stál tu a povážlivo sa kolembal na tenkých nohách. Hlúpo hľadel pred seba zahmlenými očami, ktoré ešte nevideli, ovesil hlavu a veľmi sa chvel - bol ešte celkom omráčený.

„Aké krásne dieťa!" zvolala straka.

Priletela sem, lebo ju privábili chrapľavé stony, ktoré sa matke vydrali v bolestiach. Straka sedela teraz na blízkom konári. „Aké krásne dieťa!" vravela. Nedostala odpoveď, no rečnila horlivo ďalej. „Aké podivné, že vie hneď aj stáť, aj chodiť! Aké zaujímavé! Ešte nikdy v živote som nevidela také niečo. Pravda, som ešte mladá, len pred rokom som vyletela z hniezda, azda to i viete. Ale vidí sa mi to veľkolepé. Také dieťa... len v tejto sekunde prišlo na svet, a už vie stáť na nohách. Myslím, že je to vznešené. Vôbec - vidí sa mi, že pri vás, srnách, je všetko veľmi vznešené. A vie hneď aj behať...?"

„Vie," odvetila matka ticho. „Ale musíte mi prepáčiť, že sa vám teraz nemôžem venovať. Mám toľko roboty... a okrem toho... som ešte trochu unavená."

„Len sa nedajte vyrušovať," povedala straka, „veď ani ja nemám kedy. Ale také niečo nevidno každý deň. Prosím vás, keby ste vedeli, koľko námahy spôsobujú tieto veci nám, vtákom! Naše detváky, keď sa už konečne vykľujú z vajca, nevedia sa ani len pohnúť, ležia bezmocne v hniezde a potrebujú opateru, hovorím vám, opateru, o akej vy, pravda, nemáte ani poňatia. Koľko to dá roboty nakŕmiť ich a koľko strachu rodič vytrpí, aby ich aj ustrážil. Uvážte len, prosím vás, aká námaha je to zháňať pre deti potravu a pritom dávať pozor, aby sa im nič nestalo. Keď nie, ste pri nich, chúďatká, ani si nevedia v ničom poradiť. No, nemám pravdu? A ako dlho to trvá, kým sa začnú pohybovať, kým im narastie perie a kým konečne sú na niečo súce. „Odpusťte," povedala jej matka, „ale nepočúvala som vás." Straka odletela. ,Hlúpa stvora,' hútala, ,vznešená, ale hlúpa!' Matka si to ani nevšimla. Horlivo umývala ďalej svoje novorodeniatko. Lízala ho jazykom, a v tom bolo odrazu všetko: starostlivosť o telesnú hygienu, hrejúca masáž i láskanie.

Maličký sa trochu zatackal. Matka ho tíško postrkávala a hladkala po celom tele. Prikrčil sa trošičku a bol celkom ticho. Na jeho červenkastom kožúšku, trochu ešte postrapatenom, bolo zopár jemných bielych škvŕn a na splašenej detskej tváričke sa ešte zračila stopa po hlbokom spánku.

Okolo rástli liesky, svíbie, trnky a chabzda. Vysoké javory, buky a duby tvorili zelenú strechu nad húštinou a z tvrdej tmavohnedej zeme vyrastalo papradie, orešec a šalvia. Celkom nizučko sa krčili lístky fialiek, ktoré práve odkvitli, a jahôd, ktoré len začínali kvitnúť. Cez husté lístie sa predieralo jarné slniečko sťa zlatá priadza. Celý les zvučal množstvom hlasov, prenikali ho akoby v radostnom rozčúlení. Vlha neúnavne jasalá, holuby cukrúkali bez prestania, drozdy pískali, pinkavky ťukali, sýkorky čvirikali. Pomedzi to vyzývavo škriekali sojky, straky rapotali, akoby sa smiali, a bažanty kotkodákali kovovým hlasom. Občas sa predral cez túto zmiešaninu hlasov prenikavý, krátky jasot ďatľa. Nad korunami stromov sa vznášalo naliehavé, ostré volanie sokola a bolo počuť vytrvalý, zachrípnutý sbor vrán.

Maličký nerozumel ani jednej z mnohých piesní a volaní, ani jedinkému slovu rozhovorov. Ešte ich vôbec nevnímal. Necítil ani pachy, ktoré vydychoval les. Počul iba tichý šelest, ktorý mu prebiehal po kožúšku, kým ho matka umývala, ohrievala a bozkávala, a nezavoňal nič, len jej blízke telo. Schúlil sa do tejto lahodnej hrejivej blízkosti, hladný dal sa hľadať a našiel prameň života.

Kým pil, matka sa s ním láskala. „Bambi," zašepkala.

Pritom každú chvíľu dvíhala hlavu, nastražila uši a sala vietor.

Potom znova pobozkala dieťa, uspokojená a šťastná.

„Bambi," opakovala si, „môj malý Bambi."



Teraz, vo včasnom lete, stáli stromy ticho pod modrým nebom, vystierali ramená a prijímali silu, čo dávalo slnko zemi. Na výhonkoch a kríkoch v húštine rozkvitli kvety - biele, ružové alebo žlté hviezdičky. Na niektorých už bolo vidieť nespočítateľné drobné plody, učupené na jemných končekoch vetiev; nežné, ale mocné vyzerali ako malé zaťaté pästičky. Zo zeme vykvitli farebné hviezdice mnohých rozmanitých kvetov, takže tmavý lesný pokrovec hýril ohnivými, tichými farbami. Všetko voňalo sviežim lístím, kvetmi, vlhkou pôdou a zeleným drevom. Na svitaní i na súmraku zunel celý les tisícami hlasov a od rána do večera bzíkali včely, osy a čmeliaky vo vonnom tichu.

Takto plynuli dni Bambiho raného detstva.

Cupkal s matkou po úzkom chodníčku uprostred krovísk. Ako príjemne sa šlo! Husté vetvy ho jemne hladili po bokoch a uhýbali sa lahodne nabok. Zo desať ráz sa mu zdalo, že je cesta zatarasená a neschodná, a predsa sa vždy dostali pohodlne ďalej. Všade bolo plno takýchto cestičiek, viedli krížom-krážom cez celý les. Matka ich všetky poznala, a keď Bambi niekedy zastal pred hustým kroviskom ako pred nepreniknuteľnou zelenou stenou, matka vždy našla bez váhania a bez hľadania miesto, kade viedla cesta.

Bambi sa vypytoval. Veľmi rád sa spytoval matky na to i ono. Nepoznal nič krajšieho na svete, ako ustavične sa spytovať, a potom počúvať matkinu odpoveď. A vôbec sa nečudoval, že mu bez prestania a bez námahy prichodí na um otázka za otázkou. Videlo sa mu to celkom prirodzené; bol ustavične vo vytržení. I chvíľky, keď zvedavo čakal na odpoveď, boli preň čarovné. A keby bola odpoveď akákoľvek, vždy bol s ňou spokojný. Pravda, niekedy jej ani nerozumel, ale i to bolo pekné, lebo sa mohol ďalej vypytovať, keď sa mu chcelo. Niekedy sa nepýtal ďalej, ale aj to bolo pekné, lebo potom sa zabával tým, že si to, čomu nerozumel, vybájil svojím spôsobom. Niekedy vycítil, že mu matka nedala úplnú odpoveď, že mu úmyselne nepovedala všetko, čo vedela. A to bolo ešte krajšie. Lebo vtedy ostala v ňom zvláštna zvedavosť, akési tušenie, tajomné a radostné očakávanie, pri ktorom mu bolo odrazu veselo i bôľne okolo srdca, tak veľmi, že čušal.

Teraz sa spýtal: „Čia je táto cesta, mamička?"

Matka odvetila: „Naša."

Bambi sa pýtal ďalej: „Tvoja a moja?"

„Áno."

„Nás oboch?"

„Áno."

„Len nás dvoch?"

„Nie," povedala matka, „naša, sŕn."

„Čo sú to srny?" pýtal sa Bambi a smial sa.

Matka sa obzrela na neho a smiala sa tiež: „Ty si srnec a ja som srna. My sme srny. Rozumieš?"

Bambi vyskočil od smiechu. „Áno, rozumiem. Ja som malý srnec a ty si veľká srna, však?"

Matka prisvedčila: „No vidíš."

Bambi zas zvážnel: „Sú ešte aj iné srny okrem teba a mňa?"

„Pravdaže," povedala matka, „je nás mnoho."

„Kde sú?" zvolal Bambi. „Tu všade, povedala matka."

„Ale... nevidím ich."

„Však ich uvidíš."

„Kedy?" Bambi od veľkej zvedavosti zastal.

„Onedlho." Matka šla pokojne ďalej.

Bambi ju nasledoval. Mlčal, ale lámal si hlavu nad tým, čo to asi môže znamenať: „Onedlho." Došiel k výsledku, že „onedlho" iste nie je „hneď". Ale nebol si na čistom s tým, kedy „onedlho" prestane byť „onedlho" a začne byť „dlho". Zrazu sa spýtal: „Kto spravil túto cestu?"

„My," odvetila matka.

Bambi sa čudoval: „My? Ty a ja?"

Matka povedala: „Nuž, my... my srny."

Bambi sa pýtal: „Ktoré?"

„My... všetky," odbavila ho matka.

Šli ďalej. Bambi bol veselý a chcelo sa mu odskočiť z cesty, ale držal sa poslušne pri matke. Tesne pred nimi čosi zašuchorilo. Niečo popri nich rýchlo prebehlo a skrylo sa v papradí, medzi hustými lopúchovými listami. Tenučký hlások slabo zapískal, potom bolo ticho. Iba listy a steblá trávy sa ešte trhano chveli na tom mieste. Tchor naháňal myš. Teraz sa prešmykol okolo nich, prikrčil sa a chystal sa na hostinu.

„Čo to bolo?" pýtal sa Bambi vzrušený.

„Nič," tíšila ho matka.

„Ale..." Bambi sa triasol, „veď som videl..."

„Nuž, áno," povedala matka, „nezľakni sa. Tchor usmrtil myš."

Ale Bambi bol veľmi prestrašený. Neznáma, veľká hrôza mu stískala srdce. Trvalo to dlho, kým sa vzmohol zas na slovo. Potom sa spýtal: „Prečo usmrtil myš?"

„Lebo..." matka sa zháčila. „Poďme rýchlejšie," povedala potom, akoby jej bolo niečo zišlo na um a medzitým zabudla na otázku. Pustila sa do mierneho behu. Bambi skackal za ňou.

Prešla hodná chvíľa; kráčali zas spokojne vedľa seba. Napokon sa Bambi skrúšene opýtal: „Usmrtíme aj my niekedy myš?"

„Nie," odvetila matka.

„Nikdy?" pýtal sa Bambi.

„Nie, nikdy," znela odpoveď.

„Prečo nie?" pýtal sa Bambi s uľahčením.

„Lebo my nikoho nezabíjame," povedala matka prosto.

Bambi sa zas rozveselil.

Spomedzi vetiev mladého jaseňa, ktorý sa vypínal neďaleko ich cesty, ozýval sa hlasitý škrek. Matka šla svojou cestou a vôbec si to nevšímala. Ale Bambi, zvedavý, zastal. Tamhore medzi konármi sa vadili dve sojky o hniezdo.

„Hľaďte sa čím skôr vypratať odtiaľto, vy naničhodnica," kričala jedna.

„Nerozhadzujte sa toľko, vy bláznivá stvora," odvetila jej druhá, „vôbec sa vás nebojím."

Prvá priam zúrila: „Hľadajte si svoje hniezda sami, zbojník akýsi! Rozmlátim vám hlavu!" Bola celkom bez seba. „Taká bezočivosť!" škrečala, „taká bezočivosť!"

Druhá zbadala Bambiho, zlietla o niekoľko konárov nižšie a zahriakla ho: „Čo sem gániš, ty sopľoš? Prac sa odtiaľto!"

Bambi vyľakaný odskočil, dobehol matku, šiel zas pekne za ňou, spôsobne, zastrašený, a myslel si, že ani nezbadala, keď zaostal.

Po chvíli sa pýtal: „Mama ... čo je to bezočivosť?"

Matka riekla: „Neviem."

Bambi premýšľal. Potom zas začal: „Mama, prečo sa tie dve tak hnevali na seba?"

Matka odvetila: „Škriepili sa pre jedlo."

Bambi sa pýtal: „Budeme sa aj my niekedy škriepiť pre jedlo?"

„Nie," povedala matka.

Bambi sa pýtal: „Prečo nie?"

Matka odvetila: „Je ho tu dosť pre všetkých."

Bambi chcel ešte niečo" vedieť: „Mama...?"

„Čo je?"

„Budeme sa aj my niekedy hnevať na seba?"

„Nie, dieťa moje," povedala matka, „u nás také niečo nejestvuje."

Šli ďalej. Zrazu bolo pred nimi jasno, oslňujúco jasno. Bol koniec spleti zeleného krovia i kríkov a cesta sa už končila. Ešte niekoľko krokov a boli na svetlej voľnosti, ktorá sa pred nimi roztvorila. Bambi chcel skackať ďalej, ale matka zastala.

„Čo je to?" zvolal netrpezlivo, priam očarený.

„Lúka," odpovedala matka.

„Čo je to lúka?" naliehal Bambi. Matka ho prerušila v reči: „Však uvidíš sám." Zvážnela a začala byť ostražitá. Stála nehybne, so vzpriamenou hlavou, napäto počúvala, hlbokým vdychovaním skúmala vietor a vyzerala prísne.

„Všetko je v poriadku," povedala napokon, „môžeme vyjsť." Bambi sa rozbehol, ale zastala mu cestu. „Počkáš, kým ťa zavolám." Vo chvíľke stál Bambi poslušne ticho. „Tak je to správne," pochválila ho matka. „A teraz si dobre pamätaj, čo ti poviem."

Bambi počul, ako vzrušene hovorila, a veľmi ho to napínalo. „Nie je to také jednoduché ísť na lúku," pokračovala matka, „je to ťažké a nebezpečné. Nespytuj sa prečo. Neskôr sám na to prídeš. Nateraz poslúchaj, čo ti poviem. Dobre?"

„Áno," sľúbil Bambi.

„Nuž dobre. Najprv pôjdem ja von. Ostaň tu a čakaj. A dívaj sa stále na mňa. Maj ma neprestajne na očiach. Keď uvidíš, že bežím nazad, sem dnu, tak sa obráť a ujdi tak rýchlo, ako len budeš vládať. Ja ťa už dobehnem." Odmlčala sa, zdalo sa, že uvažuje, a potom dôrazne pokračovala: „Rozhodne utekaj, utekaj, ako ti budú sily stačiť. Utekaj ... aj keby sa niečo prihodilo... aj keby si videl, že ... že padám... nestaraj sa o mňa, rozumieš...? Čokoľvek budeš vidieť alebo počuť... len preč, ihneď a tak chytro, ako len vládzeš...! Sľubuješ mi to?"

„Áno," povedal Bambi ticho.

„Ale keď ťa zavolám," vravela matka ďalej, „môžeš vyjsť. Vonku na lúke sa môžeš hrať. Je tam pekne a bude sa ti tam páčiť. Len... aj to mi musíš ešte sľúbiť... na prvé zavolanie musíš hneď pribehnúť ku mne. Bezpodmienečne! Počul si?"

„Áno," povedal Bambi ešte tichšie. Matka hovorila tak vážne. Rozprávala ďalej:

„Tam vonku... keď zavolám... nesmieš potom vyvaľovať oči na všetky strany a vypytovať sa, ale ako vietor uháňať za mnou. Zapamätaj si to! Bez rozmýšľania, bez váhania... hneď, ako sa pustím do behu, ber nohy na plecia a nezastaň, kým nedobehneme sem do krovia. Nezabudneš na to?"

„Nie," povedal Bambi skrúšene.

„Tak ja teda idem," rozhodla sa matka a zdala sa trošku pokojnejšia.

Vykročila. Bambi, ktorý nespustil z nej oka, videl, ako pomalými vysokými krokmi stúpa napred. Stál tu plný očakávania, strachu a zvedavosti. Videl, ako matka vetrí na všetky strany, videl ju strhnúť sa a strhol sa aj on, hotový skočiť nazad do húštiny. Matka sa zas upokojila, a keď prešla minúta, rozveselila sa. Sklonila šiju, vystrela ju dopredu, pozrela naň radostne a zavolala: „Poď!"

Bambi vyskočil na lúku. Schvátila ho divá radosť, tak čarovne a mocne, že vo chvíli zabudol na úzkosť. V húštine vídal nad sebou iba zelené vrcholce stromov a cez ne len niekedy, iba v malých zábleskoch, roztrúsené belasé škvrny. Teraz uzrel celučičké celé belasé nebo, vysoké a široké, a to ho blažilo, ani nevedel prečo. Zo slnka poznal v lese iba jednotlivé široké lúče alebo nežnú hru svetla, ktoré sa trblietalo medzi konármi ako zlato. Teraz stál zrazu uprostred horúcej, oslňujúcej moci, ktorej bezpodmienečná vláda doliehala na neho, stál uprostred žeravého požehnania, ktoré mu privrelo oči a otvorilo srdce. Bambi bol opojený; bol celý bez seba, proste spochabel. Vyskakoval trikrát, štyrikrát, päťkrát na mieste, kde stál. Nemohol inak; musel. Nútilo ho to vyskakovať. Jeho mladé údy sa tak mocne napínali, dýchal hlboko a ľahko, vpíjal do seba s vôňou lúky toľko rozjarenosti, že proste musel vyskakovať. Bambi bol ako dieťa. Keby bol ľudským dieťaťom, výskal by od radosti. Ale bol mladým srncom a srny nevedia výskať, aspoň nie tak, ako to ľudské deti robievajú. Výskal teda svojím spôsobom.

Nohami, celým telom, ktoré sa vymrštilo do vzduchu. Matka stála pri ňom a tešila sa. Videla spochabeného Bambiho. Videla, ako sa vyhadzuje do výšky, bezmocne dopadá zas na to isté miesto, hladí pred seba zarazený a spitý a v nasledujúcej chvíli sa zas vyhodí do výšky, znova a znova.

Pochopila. Bambi poznal iba úzke lesné prte pre srny, bol za svojho krátkeho života zvyknutý na tesnosť v húštine, a preto sa nepohol z miesta, lebo sa ešte nenaučil voľne behať dookola po otvorenej lúke. Matka sa prikrčila, potom natiahla predné behy, zasmiala sa na Bambiho, jedným odrazom bola preč a uháňala dookola, len tak šušťali vysoké steblá. Bambi sa zľakol a zastal nehybne. Bol to znak, že sa má vrátiť do húštiny? „Nestaraj sa o mňa," povedala matka, „čokoľvek uvidíš alebo počuješ, len preč, tak rýchlo, ako vládzeš!" Chcel sa obrátiť a ujsť, ako mal príkaz. Vtom však pricválala matka; krásnym oblúkom pribehla až sem, dva kroky pred ním zastala a prikrčila sa ako prvý raz, zasmiala sa na neho a zvolala: „Chytaj ma!" A už aj letela preč. Bambiho to omráčilo. Čo to znamená? Čo sa to odrazu robí s matkou? Ale vtom už pribehla znova, takou šialenou rýchlosťou, že z toho skoro dostal závrat, postrčila ho nosom do boka, povedala náhlivo: „Chytaj ma!" a odbehla. Bambi sa rozbehol za ňou. Niekoľko krokov. A hneď boli z krokov ľahučké skoky. Nieslo ho to, myslel si, že lieta; nieslo ho to samo od seba. Pod jeho krokmi bol priestor, áno, priestor bol pod jeho skokmi, priestor, priestor. Bambi bol bez seba. V ušiach mu znelo utešené šuchorenie trávy. Bola taká skvostne mäkká, jemná ako hodváb, keď sa otierala o neho. Bambi sa preháňal v oblúku, zvrtol sa a letel sťa šíp v novom kruhu, zas sa zvrtol a hnal sa ďalej. Matka už hodnú chvíľu pokojne stála, lapala dych a len sa vždy obracala tým smerom, kade práve uháňal Bambi. Bambi strečkoval.

Odrazu už nemohol ďalej. Zastal, pôvabne dvíhajúc nohy prišiel k matke a hľadel na ňu celý blažený. Potom sa v dobrej nálade spolu poprechádzali. Za celý čas, čo bol Bambi vonku, vnímal nebo, slnko a zelenú diaľavu iba telom, oslepeným, spitým pohľadom nebo, príjemne prehriatym chrbtom a posilňujúcim vdychovaním slnko. Až teraz sa kochal v kráse lúky očami, ktoré na každom kroku prekvapovali nové zázraky. Tu nebolo vidieť ani kúsok zeme ako dnu v lese. Stebla sa úzko primkýnali jedno k druhému a zaberali každú štipku pôdy, uhýbali sa a vstávali v bujnej nádhere, pod každým krokom sa jemne sklonili nabok a hneď sa zas zmierené narovnávali. Široká zelená pláň bola posiata bielymi margarétkami, fialovými a červenými navretými hlavami kvitnúcej ďateliny a skvejúcimi sa chumáčmi jagavého zlata, ktoré vytŕčala púpava.

„Pozri, mama," zvolal Bambi, „kvet uletel."

„To nie je kvet," povedala matka, „to je motýľ."

Bambi hľadel nadšene za motýľom, ktorý s nesmiernou lahodnosťou vzlietol zo stebla a kolembavým letom sa vznášal do diaľok. Teraz videl Bambi, že vo vzduchu nad lúkou poletuje mnoho podobných motýľov, naoko rýchlo, ale v skutočnosti pomaly, raz hore, raz dolu - bola to hra a Bambi bol ňou nadšený. Vyzeralo to naozaj tak, akoby to boli putujúce kvety, veselé kvety, ktorým sa nechcelo nehybne čupieť na stonke, a preto sa vybrali trošku si zatancovať. Alebo kvety, ktoré sa so slnečnými lúčmi spustili na zem, a keďže nemali stáleho miesta, vyberavo prekutrávajú všetko, spustia sa celkom nízko, zmiznú, akoby už niekde natrvalo zakotvili, ale zapäť sa vznesú do výšky, niekedy len trošičku, inokedy viac, a hľadajú ďalej, vždy ďalej, lebo najlepšie miesta sú už obsadené.

Bambi pozeral za každým motýľom. Tak rád by ho bol videl zblízka, tak rád by si bol aspoň jedného dôkladnejšie prezrel; ale nepodarilo sa mu to. Ustavične lietali. Celkom ho to zmiatlo.

Bavilo ho hľadieť na zem pred seba, na tisícnásobný vrtký život, ktorý tu kypel pod jeho krokmi. Skákalo to a sršalo na všetky strany, čosi ako zhon a motanica a v nasledujúcej sekunde to zas zmizlo pod zeleným povrchom, spod ktorého sa bolo vynorilo.

„Čo je to, mama?" pýtal sa.

„To sú maličké zvieratká," odpovedala matka.

„Pozri len," zvolal Bambi, „tu skáče kúsok trávy. Ľaľa... ako vysoko vyskakuje!"

„To nie je tráva," vysvetľovala matka, „to je dobrý koník kobylka."

„Prečo tak skáče?" spytoval sa Bambi.

„Lebo ideme tadeto," odvetila matka, „bojí sa."

„Ó!" Bambi sa obrátil ku koníkovi, ktorý sedel uprostred bieleho taniera margarétky. „O," povedal Bambi úctivo, „nemusíte sa nás vôbec báť, neurobím vám nič."

„Nebojím sa," odvetil koník drkotajúc. „Len v prvej chvíli som sa preľakol, lebo som sa práve rozprával so svojou ženou."

„Prepáčte, prosím," povedal Bambi skromne, „vyrušili sme vás."

„To nič," drkotal koník ďalej, „že ste to vy, tak to nič. Ale nikdy nemožno vedieť, kto prichádza, a preto sa treba mať na pozore."

„Ja som totiž dnes prvý raz v živote na lúke," rozprával Bambi. „Mama mi..."

Koník stál tu s hranatou nastrčenou hlavou, vážne sa tváril a hundral: „To ma nezaujíma. Nemám kedy tárať s vami, musím ísť pohľadať svoju ženu. Hop!" Už bol preč.

„Hop," opakoval zarazený Bambi a obdivoval vysoký skok, ktorým mu zmizol z očí.

Bambi bežal k matke: „...zhováral som sa s ním!"

„S kým?" spýtala sa matka.

„Nuž s koníkom," rozprával Bambi, „zhováral som sa s ním. Bol taký vľúdny ku mne. A veľmi sa mi páči. Je taký utešene zelený, na konci priesvitný, taký nie je nijaký list, ani ten najjemnejší."

„To sú krídla."

„Tak?" Bambi rozprával ďalej: „A tak vážne sa tvári - akiste veľa premýšľa. Ale i tak bol prívetivý ku mne . . . Ako len vie skákať! To je naozaj ťažké. Povie: ,Hop!' a vyskočí tak vysoko, že ho ani nevidno."

Šli ďalej. Bambiho rozhovor s koníkom trochu rozčúlil a unavil, veď iba prvý raz sa zhováral s niekým cudzím. Pocítil hlad a pritúlil sa k matke, aby sa trošku osviežil.

Keď už zas stál pokojne a chvíľu sníval v ľahučkom sladkom opojení, ktoré ho omámilo zakaždým, keď sa nasýtil od matky, spozoroval v motanici stebiel jasný kvet, ktorý sa pohyboval. Bambi sa mu lepšie prizrel. Nie, to nebol kvet, veď to bol motýľ. Bambi sa priplichtil bližšie.

Motýľ lenivo visel na steble a tíško pohyboval krídlami.

„Prosím, ostaňte sedieť!" oslovil ho Bambi.

„Prečo mám ostať sedieť? Veď som motýľ!" ohradil sa udivene oslovený.

„Ach, zostaňte len chvíľočku sedieť," prosil Bambi, „už tak dávno som si prial vidieť vás zblízka. Buďte taký dobrý."

„Nuž dobre," povedal motýľ, „ale nie dlho."

Bambi stál pred ním. „Aký ste krásny," zvolal očarený, „aký nádherný! Ako kvet!"

„Čože?" Motýľ zatrepotal krídlami. „Sťa kvet? Nuž v mojich kruhoch všeobecne prevláda náhľad, že sme krajšie ako kvety!"

Bambi bol zmätený. „Pravdaže," zajakával sa, „oveľa krajšie... odpusťte... chcel som iba povedať..."

„Je mi celkom ľahostajné, čo ste chceli povedať," odvetil motýľ. Strojene prehol štíhle telo a márnivo sa hral so svojimi krehučkými tykadlami.

Bambi ho obdivoval celý uchvátený. „Aký ste pôvabný," povedal, „aký jemný a pôvabný! A aké krásne sú vaše biele krídla!"

Motýľ naširoko rozprestrel krídla, potom ich zdvihol tak, že boli tesne pri sebe a boli sťa vysoké vetrilo.

„Ó," zvolal Bambi, „teraz už chápem, že ste krajší ako kvety. Viete aj lietať, a to kvety nevedia, lebo sú pevne zrastené so zemou; preto je to tak ..."

Motýľ sa vzniesol. „Dosť už toho bolo," povedal. „Idem lietať!" Vzniesol sa tak ľahučko, ledva badateľne, že sa to sotva dalo pochopiť. Jeho biele krídla sa pohybovali nežne, pôvabne, a už sa vznášal v slnečnom povetrí. „Len kvôli vám som ostal tak dlho sedieť," povedal a vznášal sa popred Bambiho hore a dolu, „ale teraz už odletím."

To bola lúka.

Hlboko v húštine bolo miestečko, ktoré si privlastnila Bambiho matka. Bolo len niekoľko krokov od úzkeho chodníčka pre srny, ktorý prebiehal tadeto cez les, ale veru ťažko ho bolo nájsť niekomu, kto nevedel o malom priechode cez husté kroviská. Bola to veľmi tesná chyža, taká tesná, že iba matka a Bambi mali v nej trochu miesta, a taká nízka, že Bambiho matka, keď stála, mala hlavu už medzi vetvami. Rástli tu liesky, kručinka a svíbie, povpletané do seba a zachytili i štipku slnečného svetla, ktoré sa predralo cez vrcholce stromov, takže nikdy nepreniklo až na zem. Tu v tejto komôrke prišiel Bambi na svet a tu býval so svojou matkou.

Matka ležala teraz pritisnutá k zemi a spala. Aj Bambi si trochu zdriemol.

Odrazu bol celkom čulý. Vstal a poobzeral sa dookola.

Tu vnútri sa črtali mrákavy tieňov, takže bolo skoro šero. Počul tichý šum lesa. Občas začvirikali sýkorky, kde-tu zaznelo jasné ťuknutie ďatla alebo neradostné zvolanie vrany. Inak bolo všade ticho, široko-ďaleko. Iba vzduch vrel v poludňajšej páľave, a keď pozorne načúval, zbadal to. Bolo sparno na zadusenie.

Bambi pozrel na matku: „Spíš?"

Nie, matka nespala. Zobudila sa hneď, ako sa Bambi zdvihol.

„Čo budeme robiť teraz?" pýtal sa Bambi.

„Nič," odvetila matka, „ostaneme tu. Pekne si ľahni a spi."

Ale Bambimu sa vôbec nechcelo spať. „Pod," modlikal, „pod na lúku."

Matka vztýčila hlavu: „Na lúku? Teraz ... na lúku?" Hovorila to začudovaná a prestrašená, že sa Bambi celkom preľakol.

„Teraz nemožno ísť na lúku? ..." pýtal sa placho.

„Nie," odpovedala matka a znelo to veľmi rozhodne, „Nie, teraz to nie je možné."

„Prečo?" Bambi sa dovtípil, že sa v tom tají niečo hrozného. Preľakol sa ešte väčšmi, ale predsa ho pálila zvedavosť dozvedieť sa všetko.

„Dozvieš sa všetko neskôr, keď trošku odrastieš..." chlácholila ho matka.

„Ale veď," namietal Bambi, „keď sme šli na lúku, bol tiež jasný deň."

„To je niečo iné," vysvetľovala matka, „to bolo zavčas rána."

„Len zavčas rána slobodno ta ísť?" Bambi bol príliš zvedavý.

Matka bola trpezlivá. „Len zavčas rána, alebo neskoro večer... alebo v noci..."

„A nikdy nie cez deň? Vôbec nikdy...?"

Matka zaváhala. „Ba," riekla napokon, „niekedy... niektorí idú niekedy von aj cez deň. Ale to len za zvláštnych okolností... nemôžem ti to vysvetliť... si ešte primalý na to... niektorí idú... ale sú pritom v najväčšom nebezpečenstve..."

„Ako to, že sú v nebezpečenstve?" Bambi bol napätý.

Matka však nechcela povedať pravdu. „Nuž, sú v nebezpečenstve... veď si počul, syn môj, že tieto veci ešte nemôžeš pochopiť..."

Bambi bol presvedčený, že by všetko vedel pochopiť, len to nie, prečo mu matka nechce všetko dôkladne vysvetliť. Ale mlčal.

„Musíme takto žiť," vravela matka ďalej, „všetci. I keď milujeme deň... a milujeme ho najmä v detstve ... predsa musíme žiť tak, že cez deň sa niekde utiahneme. Iba od večera do rána sa smieme prechádzať. Chápeš?"

„Áno."

„No vidíš, dieťa moje, preto musíme teraz ostať tu. Tu sme v bezpečí. Tak! Teraz si pekne ľahni a spi."

Ale Bambimu sa nechcelo teraz ležať.

„Prečo sme tu v bezpečí?" pýtal sa.

„Lebo nás chránia všetky kríky, lebo konáre na kríkoch praskajú, lebo uschnuté raždie na zemi puká a vystríha nás, lebo zvädnuté lístie z lanského roku leží na zemi a šuchorí, aby nám dalo znamenie . . . lebo je tu sojka aj straka, ktoré sú na stráži, a preto už zďaleka vieme, keď niekto prichádza ..."

„Čo je to," vyzvedal sa Bambi, „lístie z lanského roku?" „Poď, sadni si ku mne," povedala matka, „rozpoviem ti to." A Bambi si vďačne sadol, pritúlil sa k matke a ona mu rozprávala, že stromy neostanú vždy zelené, že slnko a krásne teplo pominú. Potom nastane zima, listy od mrazu ožltnú, očervenejú a zhnednú a pomaly odpadávajú,' takže stromy aj kríky vytŕčajú k nebu holé konáre a vyzerajú veľmi úboho. Ale zvädnuté listy ležia na zemi, a keď sa ich dotkne niečia noha, šuchoria: niekto prichádza! Oj, aké sú len dobré tie uschnuté listy z predošlého roku! Vykonávajú dobré služby - sú také horlivé a ostražité! Ešte i teraz, prostred leta, mnohé sa skrývajú pod mladým podrastom a už zďaleka vystríhajú pred každým nebezpečenstvom.

Bambi sa pritisol tesne k matke. Zabudol na lúku. Bolo príjemné sedieť a načúvať, keď matka rozpráva.

Potom matka zmĺkla a Bambi premýšľal. Videlo sa mu nesmierne láskavé od dobrých starých listov, že tak usilovne dávajú pozor, hoci už zvädli -a odmrzli a toľko toho prekonali. Uvažoval, čo to asi je nebezpečenstvo, o ktorom matka vždy hovorí. Ale mnohé premýšľanie ho unavilo, vôkol bolo ticho, počul iba, ako vzduch vrel od horúčavy.

A Bambi zaspal.

Keď si Bambi raz večer opäť vyšiel s matkou na lúku, myslel si, že vie už o všetkom, čo tu možno vidieť a počuť. Vysvitlo však, že si nevie ešte ani zďaleka tak dobre poradiť, ako bol o tom presvedčený.

Najprv bolo všetko tak ako prvý raz. Bambi sa smel hrať s matkou na naháňačku. Uháňal dookola a ďaleký priestor, vysoké nebo a čerstvý vzduch ho i dnes opojili, že začal strečkovať. Po chvíli zbadal, že matka pokojne stojí. Zastal náhle uprostred oblúka, až sa mu všetky štyri nohy roztiahli široko od seba. Aby sa postavil slušnejšie, vyhodil sa vysoko do vzduchu a teraz už stál riadne. Zdalo sa, že matka tam oproti sa s niekým zhovára, ale vo vysokej tráve sa nedalo rozoznať, kto to je. Bambi sa zvedavo priplichtil bližšie. V spleti stebiel tesne pred matkou sa pohybovali dve dlhé uši. Boli sivohnedé a pekne lemované čiernymi pruhmi. Bambi sa zarazil, ale matka povedala: „Poď len sem a ukáž sa."

Bambi zaraz prišiel celkom blízko. Zajac tam sedel a vyzeral veľmi slušne. Jeho dlhé lyžicovité uši sa podchvíľou hrdo vztyčovali, potom zas ochabnuto ovisli nadol, akoby ich bola premohla náhla slabosť. Bambi sa trošku zarazil, keď uzrel tuhé fúzy, ktoré sa zajacovi ježili okolo úst na všetky strany. Ale všimol si, že zajac má veľmi krotkú tvár, nadovšetko dobrácke črty a že svojimi veľkými okrúhlymi očami skromne hľadí na svet. Zajko vyzeral naozaj ako priateľ. Bambiho chvíľková nedôvera sa hneď stratila. Záhadným spôsobom zmizla dokonca aj všetka úctivosť, ktorú spočiatku pociťoval.

„Dobrý večer, mladý pán!" pozdravil sa zajac s vyberanou zdvorilosťou.

Bambi iba prikývol na „dobrý večer". Nevedel prečo, ale iba prikývol. Veľmi priateľsky, veľmi slušne, no predsa tak trochu zvysoka. Nemohol inak. Možno, že to už mal vrodené.

„Aký pekný mladý princ," povedal zajac matke. Pozorne si premeriaval Bambiho; pritom si striedavo vztyčoval to jedno, to druhé ucho, niekedy ich vztýčil obidve a o chvíľu ich zas nechal nedbanlivo rýchlo sa hompáľať, čo sa však Bambimu nepáčilo. Videlo sa mu, že tento pohyb vyjadruje asi toľko: nestojí za reč.

Zajac mäkko hľadel na Bambiho veľkými okrúhlymi očami. Nos a pysk s mocnými fúziskami sa mu pritom ustavične pohybovali, ako niekto, kto násilím zadržiava kýchnutie, a preto pošklbáva noson i perami. Bambi sa musel smiať.

I zajac sa hneď ochotne zasmial, iba v očiach sa mu zračilo zadumanie.

„Blahoželám vám," povedal matke, „úprimne vám blahoželám k tomuto synovi. Hej, hej, hej... z toho bude raz skvelý princ... hej, hej, hej... také niečo sa hneď ukáže."

Narovnal sa a sedel teraz vzpriamený na zadných nohách, čo Bambiho nadmieru udivovalo. Keď bol chvíľu sliedil po okolí so vztýčenými ušami a jedinečne sa pohybujúcim nosom, sadol si zas spôsobne na všetky štyri. „A teraz sa ctenému panstvu porúčam," povedal „musím si dnes večer ešte všeličo vybaviť... služobník úctivý." Zvrtol sa a odskackal so zvesenými ušami, ktoré mu siahali až na plecia.

„Dobrý večer!" zvolal Bambi za ním.

Matka sa usmievala: „Dobrý zajko... taký prostý a skromný Ani jemu nie je ľahko na svete." V jej slovách zvučala náklonnosť.

Bambi sa trošku poprechádzal a nechal matku večerať. Dúfal, že stretne svojich známych z prvej prechádzky, a bol aj veľmi ochotný uzavrieť nové priateľstvo. Lebo, ani si neuvedomil jasne, čo mu vlastne chýba, tlelo v ňom ustavične akési očakávanie. Zrazu počul z diaľky jemný šelest na lúke, pocítil rýchle tiché klopkanie, ktoré dopadalo na pôdu. Vzhliadol. Tam oproti, na druhom kraji lesa, prebrnklo čosi cez trávu. Akýsi tvor... nie... dva! Bambi vrhol letmý pohľad na matku, tá sa však nestarala o nič; mala hlavu ponorenú hlboko do trávy. Tam oproti sa však neznáme tvory divo preháňali vo veľkých kolách tak ako pred chvíľkou on. Bambi bol taký zarazený, že spravil krok dozadu, akoby chcel utiecť. Tým upútal na seba matkinu pozornosť a matka zdvihla hlavu.

„Čo ti je?" zvolala.

Ale Bambi stratil reč, nevedel vysloviť ani slovo, len nesúvisle vyrážal: „Tam... tam..."

Matka sa podívala naproti. „Ach tak," povedala, „to je moja sesternica, a, ozaj, aj ona má teraz dieťatko... nie, dve."

Matka to vyriekla veľmi veselo, potom však zvážnela: „No toto... že Ena má dve deti... naozaj dve..."

Bambi zastal a vyvaľoval oči. Tam oproti zazrel teraz postavu, ktorá sa celkom podobala jeho matke. Predtým ju vôbec nezbadal. Videl, ako behá čosi v diaľke dookola po tráve v dvojitých oblúkoch, no videl len červené chrbty, úzke červené pruhy.

„Poď," povedala matka, „pôjdeme ta, budeš mať aj ty raz spoločnosť."

Bambi sa chcel rozbehnúť, ale keďže matka šla celkom pomaly a pri každom kroku sa opatrne obzerala na všetky strany, zdržal sa aj on. Bol však do najvyššej miery rozrušený a veľmi netrpezlivý.

Matka hovorila ďalej: „Už som si aj myslela, že by sme mali Enu raz stretnúť. Kde len trčí? - hútala som. A vedela som predsa, že aj ona má dieťa. Veď to sa dalo ľahko uhádnuť. Ale že sú to dvojčatá..."

Aj ony ich už dávno zbadali a šli im naproti. Bambi sa musel najprv pozdraviť tetke, mal však oči len pre jej deti.

Teta bola veľmi prívetivá. „Nuž toto je Gobo a toto je Falinka," prihovorila sa mu. „Môžete sa vždy spolu hrávať."

Deti stáli strnulo a ticho, iba hľadeli jeden na druhého. Gobo tesne pri Faline, Bambi oproti nim. Ani jedno sa nepohlo. Stáli a hľadeli.

„Nechajme ich," povedala matka, „veď sa ony skamarátia."

„Aké krásne dieťa," odvetila teta Eha, „naozaj celkom zriedkavo pekné. Také mocné a dobre sa drží..."

„Nuž, ujde to," poznamenala matka skromne. „Musím byť spokojná. Ale ty máš dve deti, Ena..."

„Jaj, to je už tak, veru tak," vysvetľovala Ena. „Veď vieš, moja milá, že som už niekoľko ráz mala deti..."

Matka povedala: „Bambi je moje prvé..."

„No vidíš," tešila ju Ena, „možno, že nabudúce to bude aj u teba inak..."

Deti ešte vždy stáli a obzerali sa. Ani jedno neprerieklo slovka. Odrazu Falina vyskočila a pelašila preč. Začala sa už nudiť.

Bambi sa hneď vyrútil za ňou. Gobo utekal za nimi. Leteli dookola v polkruhoch, rýchlo ako blesk sa zvŕtali, prekopŕcali sa druh cez druha, preháňali sa krížom-krážom. Bolo to prekrásne. Keď potom nenazdajky a trochu zadychčaní zastali, boli si už veľmi blízki. Začali džavotať.

Bambi rozprával, ako sa zoznámil s dobrou kobylkou a s motýľom belkom.

„Zhováral si sa aj so zlatohlávkom?" pýtala sa Falinka.

Nie, so zlatohlávkom sa Bambi nerozprával. Ani ho nepoznal, nevedel vôbec, kto je to.

„Ja sa s ním často zhováram," vysvetľovala Falinka trochu naduto.

„Mňa sojka hrešila," povedal Bambi.

„Naozaj?" divil sa Gobo. „Sojka bola k tebe taká?" Gobo sa veľmi ľahko začudoval a bol veľmi skromný.

„Nuž," poznamenal, „mňa jež pichol do nosa." Ale spomenul to akoby mimochodom.

„Kto je to jež?" dozvedal sa Bambi šťastne. Videlo sa mu to čarovne krásnym stáť tu, mať priateľov a počuť toľko napínavých vecí.

„Jež je hrozný tvor," zvolala Falinka. „Má po celom tele plno veľkých bodákov... a je veľmi zlý."

„No, myslíš, že je zlý?" pýtal sa Gobo. „Veď nikomu nič zlého neurobí.

„Tak?" odvetila Falina rýchlo, „hádam ťa ani nepichol?"

„Ach, to bolo iba preto, že som sa chcel s ním rozprávať," namietal Gobo, „a to len tak trošku. Ani ma to veľmi nebolelo."

„A prečo sa nechcel s tebou rozprávať?"

„Nechce sa s nikým rozprávať," zastarela sa do reči Falina. „Len čo sa niekto ocitne v jeho blízkosti, stočí sa do klbka a potom trčí zo všetkých strán iba samý osteň. Naša mama povedala, že je to jeden z tých, čo nechcú mať nič do činenia so svetom."

Gobo mienil: „Možno sa len bojí."

Ale Falina to vedela lepšie: „Mama hovorí, že s takým tvorom si vôbec netreba začínať."

Odrazu sa Bambi ticho obrátil ku Gobovi: „Ty... vieš, čo je to nebezpečenstvo?"

Teraz aj ostatní dvaja zvážneli a všetci traja strčili hlavy dohromady.

Gobo premýšľal. Úprimne sa namáhal, aby to vedel, lebo videl, ako zvedavo čaká Bambi na odpoveď. „Nebezpečenstvo..." šepkal, „nebezpečenstvo... to je niečo veľmi zlého..."

„Áno," naliehal Bambi vzrušený, „niečo veľmi zlého... ale čo?" Všetci traja sa chveli od hrôzy.

Vtom zvolala Falina hlasno a rozjareno: „Nebezpečenstvo je, keď treba ujsť..." Pustila sa skákať; nechcelo sa jej stáť tu a báť sa. Bambi a Gobo skackali hneď za ňou. Zas sa začali hrať, tmolili sa na zelenom šušťavom hodvábe lúky a vo chvíľočke zabudli na vážnu otázku. Po chvíli zastali, stáli spolu ako predtým a besedovali. Pozreli na svoje matky. I tie stáli pekne spolu, pásli sa trochu a zabávali sa pokojným rozhovorom.

Teta Ena zdvihla hlavu a volala na svoje deti. „Gobo! Falinka! O chvíľu musíme ísť..."

Aj Bambiho napomínala matka: „Poď už... je na čase."

„Ešte chvíľku," prosila Falina búrlivo, „ešte chvíľočku."

Bambi modlikal: „Zostaňme ešte. Prosím! Je tu tak pekne."

A Gobo opakoval: „Je tu tak pekne... ešte chvíľočku."

Hovorili všetci traja naraz.

Ena pozrela na matku. „Nuž, či som ti nepovedala? Teraz sa nechcú od seba odlúčiť."

Tu sa stalo niečo, čo bolo oveľa väčšie ako všetko ostatné, čo Bambi dnes prežil.

Od lesa sa ozýval po zemi klopkajúci dupot. Konáre zaprašťali, vetvy zašumeli a prv, ako niekto mohol nastaviť uši, vyrazilo to z húštiny. Jeden so šumotom a praskaním, druhý letkom za ním. Sťa víchor doleteli až sem, spravili široký oblúk na lúke, opäť zmizli v lese, odkiaľ ich bolo počuť cválať, prihnali sa ešte raz z húštiny a zrazu stáli ticho, vzdialení od seba na dvadsať krokov.

Bambi hľadel na nich a ani sa nepohol. Vyzerali asi tak ako mama a teta Ena. Lež na ich hlavách sa skvela koruna z parožia.

Bambi bol celkom ohúrený; pozeral z jedného na druhého. Jeden bol menší, i jeho koruna bola skromnejšia. Ale druhý bol podmanivo krásny. Hlavu niesol vysoko a na nej sa hrdo niesla koruna. Blyšťala sa temne i jasno a bola ozdobená nádherou premnohých čiernych a hnedých periel a doširoka sa rozpínajúcimi, oslnivo bielymi koncami.

„Ó," zvolala Falina vo vytržení; Gobo ticho opakoval: „Ó!" Bambi nepovedal vôbec nič. Bol úplne očarený a nemý.

Teraz sa tí dvaja pohli, odvrátili sa od seba, každý na inú stranu, a šli pomaly nazad do lesa. Ten veliteľský tvor podišiel celkom až k deťom, k matke a k tete Ene. V tichej nádhere kráčal popred ne a nepoctil nikoho ani pohľadom.

Deti sa neodvážili ani dýchať, kým nezmizol v húštine. Obzreli sa za druhým, ale zelené lesné vráta sa práve zavreli za ním.

Falina prvá prerušila mlčanie. „Kto to bol?" zvolala. Ale jej bezočivý hlások sa chvel.

Sotva počuteľne opakoval Gobo: „Kto to bol?"

Bambi mlčal.

Teta Ena slávnostne prehovorila: „To boli otcovia."

Viac nehovorili a spoločnosť sa rozdelila. Teta Ena vtiahla so svojimi deťmi hneď do najbližšej húštiny. To bola jej cesta. Bambi musel ísť s matkou krížom cez celú lúku k dubu, aby prišli na známu cestu. Dlho mlčal. Napokon sa spýtal:

„Nevideli nás?"

Matka pochopila, čo tým myslel, a odvetila: „Ba, celkom iste. Vidia všetko."

Bambi bol skľúčený; bál sa klásť otázky, ale jeho zvedavosť bola príliš dravá.

Začal:... „Prečo..." A stíchol.

Matka mu pomáhala: „Čo chceš povedať, dieťa moje?"

„Prečo neostali pri nás?"

„Neostávajú pri nás," odpovedala matka; „len občas..."

Bambi pokračoval: „Prečo sa s nami nerozprávali?"

Matka riekla: „Teraz sa s nami nerozprávajú... len občas... musíme čakať, kým prídu, a čakať, kým k nám prehovoria... ako sa im zapáči."

Bambi sa s rozháranou mysľou pýtal: „Bude sa môj otec so mnou rozprávať?"

„Pravdaže, dieťa moje," uistila ho matka. „Keď budeš dospelý, bude sa s tebou rozprávať a budeš smieť niekedy zostať pri ňom..."

Bambi šiel mlčky vedľa matky, celú jeho obrazotvornosť vypĺňala podoba otca.

„Aký je krásny!" myslel si, a znova: „Aký je krásny!"

Ani čo by matka bola uhádla jeho myšlienky, povedala: „Ak zostaneš nažive, dieťa moje, a ak budeš rozumný, vyhneš nebezpečenstvu, budeš raz aj ty taký mocný a krásny ako tvoj otec a budeš nosiť takú korunu ako on."

Bambi zhlboka dýchal. Srdce sa mu rozšírilo šťastím a predtuchou.

Čas uteká a Bambi už všeličo skúsil, má za sebou veľa zážitkov. Každý deň sa prihodí niečo nového. Niekedy sa mu až hlava zatočí, tak neuveriteľne mnoho sa ešte musí naučiť.

Bambi vie už aj počúvať. Nie iba počuť, čo sa odohrá tak blízko, že to až bije do uší. Nie, to naozaj nie je umenie. Ale vie správne, rozumne zachytiť ušami všetko, čo sa hoci i len tíško hýbe, najjemnejší šramot, ktorý priveje vietor. Vie napríklad, že tam cez krovie beží bažant, bezpečne pozná ľahučké cupkanie, ktoré podchvíľou utíchne.

I lesné myši rozozná sluchom, keď behajú sem i tam po krátkych uličkách, ktoré si samy robia, potom aj krtov, keď sú dobrej nálady a preháňajú sa v kruhu popod kríky a chabzdy, len to tak šuští. Pozná odvážne, jasné volanie sokolov a vycíti z ich zlostného, premeneného hlasu, kedy sa približuje jastrab alebo orol, že sa hnevajú, lebo sa boja o svoj revír. Pozná pleskot krídel lesných holubov, pozná pekný, vzdialený šum krídel divých kačíc a všeličo iné.

Pozvoľna sa učí i vetriť. Onedlho to už bude vedieť tak dobre ako matka. Dokáže vsať do seba vzduch a práve tak si ho rozumom rozloží. Ó, to je ďatelina a tráva, myslí si, keď vietor duje od lúky, hej, aj priateľ zajko je teraz vonku; už to dobre rozoznáva. Potom zas zistí, medzi vôňami lístia, zeme, cesnaku a marinky voňavej, že kdesi na okolí chodí tchor; keď skloní ňufák k zemi a dôkladne skúma, zistí, že tadeto šla líška, alebo zbadá - tu niekde nablízku sú príbuzní, teta Ena s deťmi.

Noc už dobre pozná a netúži tak veľmi preháňať sa za bieleho dňa vonku. Celkom rád si poleží vo dne pri matke v malej šerej komôrke z lístia. Usínajúc počuje, ako vrie vzduch od horúčavy. Podchvíľou sa prebudí, počúva a vetrí, ako sa patrí.

Všetko je v poriadku. Len malé sýkorky trošku klebetia, penice, ktoré temer nikdy neutíchnu, sa zabávajú a holuby neprestajne prednášajú, oduševňujú sa nežnosťami. Čo ho do toho! Znovu zaspí.

Noc sa mu teraz veľmi páči. Všetko je živé, všetko sa pohybuje. Pravdaže, i v noci sa treba mať na pozore, ale Bambi je predsa len bezstarostnejší, môže ísť, kde sa mu zachce, a všade stretáva známych, ktorí sú tiež bezstarostnejší ako inokedy. V noci je les slávnostný a tichý. Iba niekoľko hlasov počul v tomto tichu, ale znejú inak ako denné hlasy a pôsobia hlbším dojmom. Bambimu sa sova celkom páči.

Má taký vznešený let. nečujný, ľahučký. Nespôsobí väčší šum ako motýľ, a pritom je taká mocná, veľká. I tvár má výraznú, oduševnenú, a krásne oči. Bambi obdivuje jej pevný, pokojne odvážny pohľad. Rád počúva, keď sa niekedy rozpráva s matkou alebo s niekým iným. Stojí trošku obďaleč, bojí sa trochu jej veliteľského pohľadu, ktorý tak veľmi obdivuje, nechápe priveľa z mnohých múdrostí, čo pohovorí, ale vie, že sú to múdrosti, a to ho nadchýna, napĺňa úctou k sove. Potom začne sova spievať. Háá-á-hahaha-háá-á! - pospevuje si. Zneje to trochu inak než pieseň drozdov alebo vlhy, inak než priateľská veštba kukučky, ale Bambi má rád sovin spev, lebo tuší v ňom tajomnú vážnosť, nevysloviteľnú múdrosť a záhadnú clivosť. A potom je tu ešte kuvik, pôvabný malý chlapík. Prefíkaný, vrtký a neobyčajne zvedavý. Je priam posadlý snahou vzbudiť pozornosť. Uj-ík! Uj-ík! - volá zovretým, príšerne jačiacim hlasom. Zneje to, ani čo by bol v smrteľnej úzkosti. Ale je výborne naladený a má šialenú radosť, keď sa niekto naľaká. Uj-ík! Uj-ík! - vreští tak strašne nahlas, že to v lese počuť na polhodinovú vzdialenosť. Potom sa smeje pre seba ticho, hrkútavo, ale to počuješ iba tak, keď stojíš tesne pri ňom. Bambi prišiel na to, že kuvik sa teší, keď sa niekto zľakne alebo keď si myslí, že sa mu niečo stalo. Odvtedy si Bambi nikdy neodpustí, ak je práve nablízku, prihnať sa k nemu a spýtať sa: „Stalo sa vám niečo?" Alebo povie s povzdychom: „Ach, či som sa zľakol!" Potom sa kuvik rozveselí: „Hej, hej," hovorí so smiechom, „zneje to veľmi žalostne." Načuchre si perie, vyzerá sťa mäkká sivá guľka a je čarovne krásny. I búrka bola už niekoľko ráz. Vo dne i v noci. Po prvý raz to bolo cez deň a Bambi cítil, ako mu bolo pritom úzko, keď v jeho listnatej komôrke šero stále hustlo a hustlo. Akoby prostred dňa spadla z neba noc. Keď potom víchor s revom vyčíňal v lese, až sa nemé stromy hlasno rozstonali, triasol sa Bambi od strachu. A keď sa rozžarovali blesky a duneli hromy, bol Bambi bez seba od hrôzy a myslel si, že teraz sa svet roztrhne na kusy. Pobehával za matkou, ktorá vyskočila trochu zmätená a chodila v húštine sem a tam. Nemohol rozmýšľať, nemohol sa spamätať. Potom sa spustil dravými prúdmi dážď. Všetko pozaliezalo, les bol ako pustý a nebolo úniku. I v najhustejšom kroví ich bičovala svištiaca voda. Ale blýskavica prestala, ohnivé lúče už neblčali cez vrcholce stromov; hrmenie sa vzďaľovalo, počuli ho už iba z diaľky mrmlať a onedlho celkom zatíchlo. Teraz bol už aj dážď miernejší. Šumenie ozývalo sa naširoko ešte hodinu pravidelne a mocne, les stál, hlboko dýchajúc v bezvetrí, dážď ho polieval a nikto sa viac nemusel báť. Tento pocit zmizol, dážď ho odplavil.

Ešte nikdy nešla matka s Bambim tak včas na lúku ako toho večera. Vlastne ešte ani nebol večer. Slnko stálo ešte vysoko na oblohe, vzduch bol plný sviežosti, voňal mocnejšie ako obyčajne a les spieval tisícimi hlasmi, lebo všetci vyliezli zo svojich skrýš a horlivo rozprávali druh druhoví, čo všetko práve prežili.

Prv ako vstúpili na lúku, prešli povedľa vysokého duba, ktorý stál tesne na kraji lesa, hneď pri ich ceste. Vždy, keď šli na lúku, museli prejsť povedľa tohto krásneho, vysokého stromu. Teraz sedela na konári veverička a pozdravila ich. Bambi bol s veveričkou dobrý priateľ. Pri prvom stretnutí považoval ju pre jej červený kožuštek za maličkú srnku a zarazený vyvaľoval na ňu oči. Ale Bambi bol vtedy naozaj príliš detský a nerozumel sa ničomu. Hneď od začiatku sa mu veverička výnimočne páčila. Bola taká spôsobná, príjemne zhovorčivá a Bambi mal radosť z toho, ako skvele vedela cvičiť, šplhať sa, skákať a zachovať rovnováhu. Uprostred rozhovoru vybehla po hladkom kmeni stromu hore a dolu, akoby to nebolo vôbec nič. Tu zas sedela vzpriamená na knísajúcom sa konári, oprela sa pohodlne o svoj huňatý chvost, ktorý spoza nej pôvabne vyčnieval do výšky, ukazovala bielu hruď, milo rozkladala prednými labkami, nakláňala hlávku sem a ta, smiala sa veselými očami a za chvíľočku narozprávala celú hŕbu žartovných alebo zaujímavých vecí. Teraz práve prichádzala dolu, tak rýchlo a takými skokmi, až sa Bambimu videlo, že sa mu skotúľa na hlavu. Prudko zakývala svojím dlhým červeným chvostom a pozdravila sa ešte vysoko hore: „Dobrý deň! Dobrý deň! To je milé, že idete tadeto!"

Matka a Bambi zastali.

Veverička zbehla po hladkom kmeni. „Tak čo," prihovárala sa, „...dobre ste to prežili? Pravdaže, veď vidím, že je všetko y najlepšom poriadku. To je konečne hlavná vec." Rýchlo ako blesk vybehla zas hore kmeňom a vravela pritom: „No, tu doluje pre mňa príliš mokro. Počkajte, nájdem si lepšie miesto. Nevyrušuje vás to azda? Ďakujem! Myslela som si, že vás to nebude vyrušovať. A veď aj odtiaľ sa môžem s vami rozprávať."

Behala sem i tam po rovnom konári. „Bola to pohroma," pokračovala, „rev a škandál! Môžete si predstaviť, ako som sa zľakla. Vtisla som sa celkom ticho do kúta a neodvážila Som sa ani len pohnúť. To je najhoršie - sedieť a neodvážiť sa ani len hnúť. Veď som aj dúfala, že sa mi nič nestane, nuž a môj strom je v takýchto prípadoch skvelý, nie, nič sa nemôže stať, môj strom je skvelý ... to musím povedať. Som spokojná. Keby som zašla akokoľvek ďaleko, neprajem si iný. Ale vždy, keď sa to tak rozbesnie ako dnes, ukrutánsky sa rozčúlim."

Veverička sedela opretá o svoj pekný, dovysoka sa vypínajúci chvost, ukazovala bielu hruď a s citom si pritískala obe predné labky na srdce. Každý jej bez všetkého uveril, že sa rozčúlila.

„Ideme teraz na lúku," povedala matka, „usušiť sa na slnku."

„Ó, to je dobrá myšlienka," zvolala veverička. „Ste taká rozumná, ozaj, vždy vravím, že ste taká rozumná!" Jedným skokom sa premiestila na vyšší konár. „Nič lepšieho nemôžete spraviť, ako ísť teraz na lúku," volala zhora. Potom sa ľahučkými skokmi vznášala krížom-krážom v korune stromu. „I ja idem hore, za slnkom," štebotala veselo, „veď som celá zmoknutá. Pôjdem celkom hore!" Nestarala sa o to, či ju niekto počúva.

Na lúke bolo už hodne živo. Sedel tu priateľ zajko a mal so sebou i svoju rodinu. Stála tam teta Ena so svojimi deťmi a s niekoľkými známymi. Bambi dnes zas videl aj otcov. Prišli pomaly z lesa, jeden odtiaľ, druhý odinakiaľ, ba ešte aj tretí sa zjavil. Pomaly sa prechádzali po lúke na kraji lesa sem a ta, každý na svojom mieste. Nevšímali si nikoho, ba ani medzi sebou sa nerozprávali. Bambi často za nimi pozeral, úctivo a zvedavo.

Potom sa zabával s Falinkou, s Gobom a s niekoľkými inými deťmi. Myslel, že by sa mohli trochu pohrať. Všetci súhlasili a začali sa naháňať. Falinka bola najveselšia zo všetkých. Svieža, živá, priam sršala nečakanými návrhmi. Gobo sa však onedlho cítil ustatý. Veľmi sa naľakal búrky, až sa mu z toho srdce prudko rozbúchalo a ešte vždy mu neprestávalo mocne klopať. Gobo bol ešte trošku slabý, ale Bambi ho mal rád, lebo bol taký dobrý a ochotný a vždy trošku smutný, i keď to nedal na sebe znať.

Čas uteká a Bambi poznáva, ako jemne chutia steblá trávy, aké mäkké sú mladé listy a aká sladká je ďatelina. Gasto sa stáva, keď sa túli k matke a chce sa napojiť, že ho matka zahriakne: „Veď si už nie malé dieťa." Niekedy mu povie priamo: "Ale choď, daj mi pokoj!"

Stane sa, že matka v malej lesnej komôrke vstane prostred dňa, odíde a nestará sa o to, či Bambi ide za ňou alebo nie. Niekedy sa prihodí, keď putujú spolu známymi chodníkmi, že matka si vôbec nevšíma, či je Bambi za ňou a či jej poslušne beží za pätami. Jedného dňa matky niet. Bambi nevie, ako je to možné, vôbec si to nevie predstaviť. Ale matka je preč a Bambi je po prvý raz sám.

Diví sa, znepokojí sa, nadíde ho strach a úzkosť, i začne sa mu strašne cnieť. Stojí tu celkom smutný a volá. Nikto neodpovedá, nikto neprichádza.

Načúva, vetrí. Nič.

Zas volá. Celkom ticho, vrúcne, prosebne volá: „Mama... mama..." Márne.

Zmocní sa ho zúfalstvo, nevydrží to už ďalej a ide.

Putuje po ceste, ktorú pozná, zastane a volá, putuje ďalej váhavými krokmi, ustrašený a bezradný. Je veľmi smutný.

Kráča stále ďalej a dôjde na cesty, po ktorých ešte nikdy nešiel, príde do končín, ktoré sú mu neznáme. Už sa ani nevyzná, kde je.

Tu začuje dva detské hlásky, ktoré volajú ako on: „Mama... mama...!"

Stojí a načúva.

Ozaj, to sú Gobo a Falinka. Istotne sú to oni. Rýchlo uteká za hlasmi a onedlho uzrie kmitať sa pomedzi lístie červené kožúšky. Gobo a Falina. Stoja tam smutní vedľa seba pod svíbím a volajú: „Mama... mama...!"

Radujú sa, keď počujú šelest v kríkoch. Ale keď spoznajú Bambiho, sú sklamaní. No aj jemu sa trošku potešili. A Bambi je rád, že už nie je celkom sám.

„Moja mama odišla," povedal Bambi.

„Aj naša," odvetil Gobo žalostne.

Hľadia na seba a sú celkom zdesení.

„Kde len môžu byť?" pýta sa Bambi.

Skoro vzlyká.

„Neviem," horekuje Gobo. Srdce mu búcha a cíti sa mizerne. Zrazu povie Falina:

„Myslím... že Sú pri otcoch..."

Gobo a Bambi zarazení hľadia na ňu. Premkne ich úcta i strach. „Myslíš... pri otcoch?" pýta sa Bambi a trasie sa.

Aj Falina sa chveje, ale tvári sa mnohosľubne. Robí sa, akoby vedela viac, než chce prezradiť. Rozumie sa, že nevie vôbec nič; nevie ani to, ako prišla na tú myšlienku. Keď však teraz Gobo opakuje: „Myslíš to naozaj?" zatvári sa veľmi múdro a opakuje tajomne: „Hej, myslím."

Pravda, je to aspoň domnienka, o ktorej sa dá uvažovať. Ale Bambiho to neuspokojí. Nemôže teraz ani rozmýšľať, je príliš rozčúlený a smutný.

Odíde. Nechce sa mu hlivieť na jednom mieste. Falina a Gobo ho kúsok odprevádzajú. Všetci traja volajú: „Mama... mama...!" Ale Gobo a Falina teraz zastanú; neodvážia sa ísť ďalej. Falina hovorí: „Načo? Mama vie, kde sme. Zostaňme tu, aby nás našla, keď sa vráti."

Bambi ide sám. Putuje cez húštinu a v nej je čistinka. Uprostred čistinky Bambi zastane. Zrazu je akoby prikovaný, nemôže sa hnúť z miesta.

Tam, na kraji čistinky, medzi vysokými lieskami, stojí akási postava. Bambi ju ešte nikdy nevidel. Zároveň zvetrí vo vzduchu pach, aký ešte nikdy nepocítil. Je to cudzí pach, ťažký a ostrý, a rozčuľuje do zbláznenia.

Bambi civí na postavu. Je podivne vzpriamená, nezvyčajne štíhla a má bledú tvár. Okolo očú a nosa je celkom holá. Strašne holá. Ukrutná hrôza veje z tejto tváre. Studený ľak. Tento obličaj má nevýslovnú moc, od ktorej Bambi zmeravel. Je to neznesiteľná trýzeň dívať sa na tento obličaj, ale Bambi stojí tu a uprene hľadí naň.

Postava sa dlhý čas vôbec nepohne. Potom vystrie hnát, ktorý má celkom hore, až pri samej tvári. Bambi si ani nevšimol, že ho má. Ale teraz si príšerný hnát narovnáva rovno pred seba; Bambiho zmetie už tento pohyb ako vietor pierko. Vo chvíľočke je zas v húštine, tam, odkiaľ prišiel. A uháňa.

Naraz je tu už aj matka. Skáče vedľa neho cez kríky a húštinu. Obaja utekajú, ako len vládzu. Matka vedie, pozná cestu, a Bambi ju nasleduje. Tak bežia, kým nedôjdu pred svoju komôrku.

„Videl si?" pýtala sa matka ticho.

Bambi neodpovedá, nemôže polapiť dych. Iba prikývne.

„To... bol... On!" hovorí matka.

A obaja sa trasú od hrôzy.

Bambi často ostával sám. Ale už sa nebojí tak veľmi ako sprvu. Matka zmizla a potom mohol volať, koľko chcel, aj tak neprišla. Ale znenazdajky sa zas zjavila a bola pri ňom ako obyčajne.

az v noci sa zas potuloval celkom opustený. Ani Goba a Falinku nenašiel. Nebo sa sfarbilo žltosivo, začalo svitať; nad porastom krovísk sa črtali klenby korún stromov. Tu zrazu zašelestilo v kríkoch, listy zašumeli dlhým prúdom a matka sa prehnala okolo neho. Tesne za ňou letel ktosi iný. Bambi nevedel, kto je to, či teta Ena alebo otec alebo niekto iný. Ale matku hneď spoznal, čo ako rýchlo prebrnkla povedľa neho. Začul jej hlas. Kričala a Bambimu sa zdalo, že to len zo žartu, ale predchodilo mu to predsa len tak, akoby aj trošku strachu zaznievalo v jej volaní.

Inokedy to bolo zas cez deň. Bambi sa vrázdil cez húštiny celé hodiny. Napokon začal volať. Nie azda preto, že by sa bol bál. Ale nechcel ostať už dlhšie tak celkom sám a cítil, že mu onedlho bude žalostne okolo srdca. Nuž začal teda volať na matku.

Zrazu stál pred ním jeden z otcov a prísne hľadel na neho. Bambi ho nepočul, keď prišiel, a zľakol sa. Starý sa zdal mocnejší ako ostatní, bol vyšší a hrdší. Jeho kožuch blčal sýtou tmavočervenou farbou, ale jeho tvár už prekvitala sivým striebrom; a, nad pohybujúcimi sa ušami sa mohutne vypínala vysoká, čierno operlená koruna. „Prečo kričíš?" pýtal sa Starý prísne. Bambi sa od úcty až zachvel a neodvážil sa odpovedať. „Tvoja matka nemá teraz čas pre teba!" pokračoval Starý. Bambi bol celkom zničený týmto veliteľským hlasom, zároveň ho však i obdivoval. „Nemôžeš byť sám? Hanbi sa!" Bambi chcel povedať, že môže byť celkom dobre sám, že už bol často sám, ale nepovedal nič. Bol poslušný a hrozne sa hanbil. Starý sa odvrátil, a bol preč. Bambi nevedel, kde šiel, nevedel ani, či Starý šiel pomaly, alebo rýchlo. Bol prosto preč, tak náhle, ako prišiel. Počúval napäto, ale nezačul ani jediný krok, nezacítil ani jediný pohyb listu. Myslel, že Starý je iste blízko, a skúmal vzduch na všetky strany. Ale nič nevetril. Bambi si uľahčene vydýchol, lebo bol zasa sám, hoci mocne túžil uzrieť Starého a získať si jeho spokojnosť.

Keď potom prišla matka, nepovedal jej nič o svojom stretnutí. Ani nevolal viac za ňou, keď zas zmizla. Ako sa tak sám potuloval po okolí, myslel na Starého; túžobne si prial, aby sa s ním stretol. Chcel mu povedať: „Vidíte, nevolám." A Starý by ho pochválil.

Ale Gobovi a Faline všetko vyrozprával, keď boli zas spolu na lúke. Napäto ho počúvali a nemohli sa pochváliť nijakým zážitkom, ktorý by sa dal porovnať s týmto. „Nebál si sa?" pýtal sa Gobo vzrušený. Ba hej! Bambi sa priznal, že sa bál. Len trošku. „Ja by som sa bol ukrutne bál," vysvetľoval Gobo. Bambi odvetil, že nie, veľmi sa nebál, lebo Starý bol úchvatný. A Gobo uvažoval ďalej: „To by mi bolo málo pomohlo. Od strachu by som nebol schopný ani len pozrieť na neho. Keď sa bojím, mihá sa mi všetko pred očami, takže nič nevidím, a srdce mi tak silno búcha, že nemôžem ani dýchať." Kým Bambi rozprával, Falina sa zamyslela a nepovedala vôbec nič.

Keď sa však najbližšie stretli, prihnali sa Gobo a Falina s veľkým chvatom. Boli zas sami, ako aj Bambi. „Už ťa celý čas hľadáme," zvolal Gobo. „Áno," povedala Falina dôležito, „lebo teraz už celkom určite vieme, kto to bol, koho si videl." Bambi od zvedavosti podskočil. „Kto...?"

Falina povedala slávnostne: „Bolo to staré knieža."

„Odkiaľ to viete?" naliehal Bambi.

„Od našej mamy!" odvetila Falina.

Bambi bol udivený. „Vari ste jej tú príhodu rozpovedali?" Obidvaja prikývli. „Veď to bolo tajomstvo!" zvolal Bambi rozhorčený.

Gobo sa hneď ospravedlnil: „Ja som to nebol. Falina to spravila." No Falinka živo zvolala: „Ale čo, tajomstvo! Chcela som vedieť, kto je to. Teraz to vieme, a je to oveľa zaujímavejšie!" Bambi horel túžbou dozvedieť sa všetko - a upokojil sa. Falina mu všetko povedala. „Je najvznešenejší v celom lese. Je kniežaťom. Niet nikoho, kto by sa mu vyrovnal. Nikto nevie, aký je starý. Nik nevie povedať, kde býva. Nik nevie, kto mu je príbuzný. Len málokto ho videl. Niekedy sa aj povrávalo, že zomrel; tak dlho sa neukazoval, že to každý uveril. Potom ho predsa niekto uzrel, na chvíľočku, a tak sa ostatní dozvedeli, že je ešte nažive. Ešte nikto sa neodvážil spýtať sa ho, kde bol. Nezhovára sa s nikým a nik si netrúfa osloviť ho. Chodí po cestách, kade nikto iný nechodí; pozná celý les až do najvzdialenejších končín. A pre neho vôbec niet nebezpečenstva. Ostatní princovia zavše bojujú medzi sebou, niekedy na skúšku a zo žartu, inokedy vážne. S ním už mnohé roky nikto nebojoval. A z tých, čo bojovali s ním kedysi, pred dlhým časom, hej, z tých už nežije ani jeden. Je veľkým kniežaťom."

Bambi odpustil Gobovi a Faline, že vybľabotali jeho tajomstvo matke. Bol s tým dokonca spokojný, lebo veď teraz sa aspoň dozvedel všetky dôležité veci. Ale predsa sa tešil, že ani Gobo ani Falinka nevedeli všetko dopodrobna. Že veľké knieža povedalo: „Nemôžeš byť sám?" Že povedalo: „Hanbi sa!", to nevedeli. Bambi sa teraz tešil, že zamlčal toto pokarhanie. Gobo a Falina by to boli vyrozprávali, a celý les by bol o tom vravel.

Tejto noci, keď vyšiel mesiac, Bambiho matka sa zasa vrátila. Zrazu stála pod veľkým dubom na kraji lúky a obzerala sa za Bambim. Hneď ju zbadal a bežal k nej. Tejto noci zažil Bambi zas niečo nového. Matka bola ustatá a hladná. Nešli až tak ďaleko ako inokedy. Matka sa nasýtila na lúke, kde sa väčšinou pásol i Bambi. Potom si spolu ešte trochu zamaškrtili na kríkoch a týmto pomalým, zábavným spôsobom šli čoraz hlbšie do lesa. Tu sa spomedzi húštiny blížil veľký šum. Prv než si Bambi uvedomil, čo sa vlastne deje, začala matka hlasno kričať, ako keď sa veľmi zľakla alebo keď sa dostala do pomykova. „A-oh!" kričala, vyskočila, zastala a kričala: „A-oh! Ba-oh!" Teraz uzrel Bambi velikánske zvery, ktoré s veľkým hrmotom tiahli okolo. Šli celkom blízko popri nich. Podobali sa Bambimu a jeho matke, tete Ene a všetkým ostatným členom jeho rodiny, ale boli také obrovské, mocné, že Bambi hľadel na ne ohromený. Aj on začal kričať: „A-oh... Ba-oh... ba-oh." Sotva vedel, že kričí; nemohol inak. Sprievod pomaly prešumel. Tri, štyri obrovité zjavy jeden za druhým. Ten, čo šiel na konci, bol ešte väčší ako ostatní, na šiji mal divú hrivu a na hlave nosil celý strom ako korunu. Bambimu sa až dych zastavoval, keď ho videl. Stál tu a vrešťal z plného hrdla, lebo mu bolo nevoľno okolo srdca ako ešte nikdy. Bál sa, ale tak celkom zvláštne. Sám sebe si pred-chodil úboho maličký, ba i matka sa mu videla žalostne zmenšená. Hanbil sa, netušiac prečo, pritom ho však striasala hrôza a roznariekal sa: „Ba-oh... ba-o-o-oh!" Uľahčilo sa mu, keď tak kričal.

Sprievod prešiel. Už nič z neho nevideli, ani nepočuli. I matka mlčala. Len Bambi ešte z času na čas krátko vykríkol. Ešte vždy ho natriasalo. „Buď už ticho," riekla matka, „veď sú preč."

„O, mama," zašeptal Bambi, „kto to bol?"

„Ach, vlastne ani nie sú takí nebezpeční," povedala matka, „boli to naši veľkí príbuzní... hej... sú veľkí a vznešení... ešte vznešenejší ako my..."

„A nie sú nebezpeční?" pýtal sa Bambi.

„Obyčajne nie," vysvetľovala matka. „Pravda, už sa všeličo prihodilo. Hovorí sa o nich to i ono, ale neviem, či je v tých rečiach niečo pravda. Mne ešte nikdy nič nespravili, ani nikomu z mojich známych."

„Prečo by nám mali niečo spraviť," mienil Bambi, „keď sú