O mládencovi, ktorý nepoznal strach

O mládencovi, ktorý nepoznal strach (Rozprávka)
Mal raz jeden otec dvoch synov. Starší bol múdry a zručný, so všetkým si vedel rady. Ale mladší ten bol hlúpy, nič nevedel pochopiť, nič sa nedokázal poriadne naučiť. Keď ho ľudia videli, vraveli si:

- S tým bude mať otec iba trápenie!

Ak bolo treba niečo vybaviť, otec poslal vždy toho staršieho. Ibaže keď ho chcel poslať večer alebo dokonca v noci, navyše keď mal prejsť popri cintoríne alebo inom pochmúrnom mieste, starší syn sa bránil:

- Ach nie, otec, tam ja nepôjdem, lebo mám strach!

Keď sa po večeroch rozprávali príbehy, pri ktorých naskakovala ľuďom husia koža, niektorí hovorili:

- Joj, ale mám strach!

Mladší syn sedel v kúte, počúval, a ani len netušil, o čom je reč. V duchu pritom uvažoval: Vždy len vravia: Ja mám strach! Ja mám strach! Čo je to ten strach?! To bude zrejme nejaký fígeľ, čo ja ešte nepoznám.

Raz ho otec takto oslovil:

- Počúvaj, ty v tom kúte, už si narástol aj silný si dosť, ale mal by si sa priučiť niečomu, čím by si si v budúcnosti na chlieb zarobil. Nevidíš, ako sa usiluje tvoj brat? Ale z teba, zdá sa, nič súceho nevychovám.

- Veď hej, otec, - ozval sa syn, - rád by som sa dačomu priučil. A keď už si mám vybrať, veľmi rád by som vedel, čo je to strach, lebo o ňom ešte nič neviem.

Keď to počul starší syn, len sa zasmial a pomyslel si: Môj ty svet, ale je ten môj braček truľo, z toho veru nikdy nič nebude. Prút treba ohýbať, kým je mladý. Otec si vzdychol a odpovedal mu:

- Čo je strach, to sa ľahko naučíš, ale na chlieb si tým nezarobíš. Onedlho prišiel k nim na návštevu kostolník. Otec sa mu vyžaloval a porozprával, ako sa mu mladší syn nevydaril, v ničom sa nevyzná a ničomu sa nechce naučiť.

- Len si pomyslite, keď som sa ho opýtal, ako si chce na chlieb zarábať, navrhol mi, aby som ho naučil, čo je strach.

- Keď len to, - povedal kostolník, - báť sa, to ho naučím aj ja. Pošlite ho ku mne, ja už z neho dačo vykrešem.

Otec sa upokojil a pomyslel si: Pravda, treba mu trocha zraziť hrebienok. Kostolník vzal chlapca k sebe do domu a učil ho vyzváňať. O niekoľko dní ho zobudil o polnoci, prikázal mu vstať, vyjsť na kostolnú vežu a zvoniť. Veď ťa ja naučím, čo je strach, myslel si. Tajne vyšiel na vežu a ukryl sa v nej.

Keď potom vyšiel hore aj mládenec, aby tam rozhojdal zvon, uvidel stáť na schodoch oproti sebe bielu postavu.

- Kto si? - zvolal, ale postava sa nepohla a ani nemukla. - Odpovedz, - volal chlapec, - lebo ťa hneď vyženiem, teraz v noci tu nemáš čo robiť! Kostolník však stál ako socha, aby si chlapec myslel, že je to strašidlo. Chlapec zakričal druhý raz:

- Čo tu chceš? Vrav, ak si prišiel v dobrom, lebo ťa inak zhodím zo schodov.

Kostolník rozmýšľal: Také zlé to hádam len nebude, nevydal ani hláska a stál naďalej akoby skamenel. Chlapec zavolal po tretí raz, opäť nadarmo, a tak sa rozbehol a sotil strašidlo dolu schodmi. Zgúľalo sa o desať schodov nižšie a ostalo tam ležať v kúte.

Chlapec potom odzvonil ako mal, odišiel domov, tam sa bez slova znova uložil do postele a ďalej spal.

Kostolníčka dlho čakala na muža, ale ten nechodil. Pochytil ju strach, zobudila chlapca a spýtala sa ho:

- Nevieš, kde ostal môj muž? Šiel na vežu ešte pred tebou.

- Neviem, - odpovedal chlapec, - ale voľakto stál hore na schodoch, ani mi neodpovedal, ani odísť nechcel, nuž som si pomyslel, že je to dozaista nejaký naničhodník, a zhodil som ho dolu. Choďte sa pozrieť, či to nie je váš muž. Ale to by ma veľmi mrzelo. Žena odbehla a našla muža ležať v kúte a bedákať. Pri páde zo schodov si zlomil nohu. Zniesla ho dolu a potom s veľkým krikom bežala ku chlapcovmu otcovi.

- Váš chlapec, - kričala, - zavinil veľké nešťastie. Zhodil môjho muža zo schodov a ten si pri tom zlomil nohu. Už aj nech sa ten darebák prace z nášho domu!

Otec sa vyľakal, bežal ku kostolníkovi a hrešil syna:

- Čo to tu vystrájaš, vari ti to sám čert rohatý poradil?

- Otec, - odpovedal chlapec, - veď ma najprv vypočujte. Ja naozaj za nič nemôžem. Stál tam v noci ako nejaký zloduch. Nevedel som, kto je to. Tri razy som ho vyzval, aby buď čosi povedal, alebo odišiel.

- Ach, - vzdychol si otec, - nosíš do nášho domu iba nešťastie, strať sa mi z očí, nechcem ťa už ani vidieť!

- Dobre, otec, dobre, len vydržte do rána. Keď sa rozodní, pôjdem do sveta a naučím sa, čo je strach. To bude niečo, čo ma uživí.

- Uč sa, čo chceš, - povedal mu otec, - mne je už všetko jedno. Tu máš päťdesiat toliarov na cestu a nikomu nepovedz, odkiaľ si a kto je tvojím otcom, aby som sa nemusel za teba hanbiť.

- Dobre, otec, ako chcete. Ak už nič viac nežiadate, toto vám ľahko splním.

Keď svitol nový deň, vopchal si chlapec päťdesiat toliarov do vrecka a odišiel. Vykračoval si po širokej ceste a neustále si mrmlal:

- Keby som len vedel, čo je to strach! Keby som len vedel, čo je to strach! Šiel za ním povozník, počúval ho a napokon sa opýtal:

- Kto si?

- Neviem, - odpovedal mu chlapec. Povozník sa pýtal ďalej:

- A odkiaľ si?

- Neviem.

- Kto je tvojím otcom?

- To nesmiem vyzradiť.

- Čo si to stále mrmleš pod nos?

- Nuž, - odpovedal chlapec, - chcel by som vedieť, čo je to strach, ale nikto ma to nevie naučiť.

- Prestaň tárať, - povedal povozník, - a poď so mnou. Ja ťa už dovediem na vhodné miesto.

Chlapec šiel teda ďalej s povozníkom. Večer došli do hostinca, kde chceli prenocovať. Ako vchádzali do izby, opakoval si chlapec nahlas:

- Keby som len vedel, čo je to strach! Keby som len vedel, čo je to strach! Keď ho počul hostinský, zasmial sa a povedal:

- Ak sa ti strachu tak veľmi žiada, tu si ho užiješ až do sýtosti.

- Ale, prestaneš! - ozvala sa hostinská. - Koľkí zvedavci tu už preto o život prišli! Bola by večná škoda týchto pekných očí, keby už viac nevideli svetlo sveta. No chlapec povedal:

- Nech už to bude akokoľvek ťažké, ja chcem strach spoznať za každú cenu. Veď preto som odišiel z domu.

A nedal hostinskému pokoj dovtedy, kým mu o všetkom neporozprával.

- Neďaleko hostinca stojí zakliaty zámok, - začal teda hostinský.

- Ak sa niekto odváži prenocovať v tom zámku tri noci, zaručene sa vraj naučí, čo je to strach. Kráľ prisľúbil tomu, kto sa na to podujme, svoju dcéru za ženu. A princezná je najkrajšie dievča, aké kedy pod slnkom chodilo.

V zámku je aj veľa pokladov, ktoré strážia zlí duchovia. Tie by z chudobného človeka urobili boháča. Nejeden mládenec už do zámku vošiel, ale ani jeden jediný z neho nevyšiel.

Na druhý deň ráno predstúpil mládenec pred kráľa a povedal mu:

- Ak mi dovolíte, rád by som prenocoval v zakliatom zámku tri noci. Kráľ naňho pozrel, a pretože sa mu mládenec páčil, súhlasil. A dovolil mu zobrať si do zámku tri veci. Mládenec si vybral oheň, sústruh a stoličku. Kráľ prikázal, aby mu to všetko ešte v ten istý deň na zámok odniesli.

Za súmraku odišiel mládenec do zámku, v jednej izbe si rozložil oheň, postavil k nemu stoličku a sadol si za sústruh.

- Ach, keby som len vedel, čo je to strach! - vzdychol si. - Ale ani tu sa to nenaučím.

Okolo polnoci sa chystal ešte raz prehrabať oheň, a ako dúchal do pahreby, ozvalo sa odrazu z jedného kúta:

- Au, mňau! Ako nám je len zima na nohy!

- Blázni, - zvolal mládenec. - Čo kričíte? Ak vám je zima, poďte bližšie k ohňu a zohrejte sa.

Len to dopovedal, z kúta priskočili dve veľké čierne mačky, sadli si k nemu každá z jednej strany a gúľali po ňom ohnivými očami. O chvíľu, keď sa zohriali, ozvali sa:

- Kamarát, a karty by si si s nami nezahral?

- Prečo nie? - odpovedal im. - Ale najprv mi ukážte laby. - Mačky vystreli pazúry. - Ejha, - povedal, - aké dlhé nechtiská vy máte! Dajte sem, tie vám treba najprv ostrihať! - schytil ich za kožuch, zodvihol na lavicu a laby im dobre pricvikol.

- Len som vám pozrel na prsty, - povedal, - hneď mi prešla chuť na karty. - Mačky zmámil a vyhodil ich do vody.

No len čo tie dve odpratal a zase si sadol k ohňu, zo všetkých kútov a koncov vychádzali čierne mačky a čierne psy na žeravých reťaziach. Bolo ich čoraz viac, už sa ani nemal kde pred nimi ukryť. Strašidelne vrieskali, stúpali mu po ohni, rozmetávali ho a chceli ho zadusiť.

Chvíľu na to pokojne pozeral, ale keď toho bolo už priveľa, schytil nôž a povedal:

- Už aj sa practe, háveď, potvory akési! - a pustil sa do nich.

Niektoré ušli, niektoré pobil a vyhodil do rybníka. Keď sa vrátil, znova rozdúchal pahrebu a zohrial sa.

Ako tak sedel, oči sa mu zatvárali a chcelo sa mu spať. Poobzeral sa okolo seba a v kúte uvidel veľkú posteľ. - To je ono, - povedal si a ľahol si spať. No len čo zavrel oči posteľ sa sama od seba pohla a behala po celom zámku. - Aj tak dobre, - pochvaľoval si, - len si pobehaj. - A posteľ sa rozbehla, akoby ju šesť párov koní ťahalo, lietala cez prahy, hore schodmi, dolu schodmi. Len tu náhle hop! - všetko sa zrazu poprevracalo a teraz nakopené jedno na druhom ležalo priamo na jeho chrbte. Ale mládenec povyhadzoval prikrývky a vankúše, vyliezol spod postele a povedal:

- Nech si len behá ten, komu sa chce! - Sám si ľahol k ohňu a spal až do bieleho rána.

Keď na druhý deň ráno prišiel kráľ a našiel ho ležať pri kozube, pomyslel si, že ho zrejme strašidlá zmámili a že je mŕtvy.

- Škoda takého mladého človeka, - povzdychol si. Mládenec to počul, zodvihol sa a povedal:

- Také zlé to ešte nie je!

Kráľ sa začudoval, ale zároveň sa potešil a vypytoval sa, ako sa mu vodilo.

- Dobre, - odpovedal mládenec, - jednu noc mám za sebou, uplynú mi rovnako aj zvyšné dve.

Keď prišiel k hostinskému, ten len oči vyvaľoval.

- Veru som si nemyslel, - povedal, - že ťa ešte živého uvidím. Tak už si sa naučil, čo je to strach?

- Nie, - krútil hlavou. - Kto ma to len naučí?

Večer sa opäť vybral na zámok, sadol si k ohňu a znovu začal so svojou starou pesničkou:

- Keby som len vedel, čo je to strach!

Keď sa priblížila polnoc, započul akýsi hluk a lomoz, najprv tichý, potom čoraz silnejší. Po chvíľočke ticha sa nakoniec dolu komínom zrútila s hlasným krikom polovica človeka a ostala ležať rovno pred ním na zemi.

- No toto! - zvolal mládenec. - A kdeže je druhá polovica? Toto tu je na mňa málo!

Vzápätí niečo zahučalo, zarevalo, zavylo a nakoniec spadla aj druhá polovica.

- Počkaj, - ozval sa mládenec, - najprv trocha oheň rozdúcham.
Kým to urobil a obzrel sa, obidve polovice sa spojili a pri ohni zrazu sedel hrôzostrašný muž.

- Tak to teda nie! - zvolal mládenec. - Lavica je moja! - Chlap ho chcel odtlačiť, ale smelý mládenec sa nedal, z celej sily ho zhodil z lavice a sadol si na svoje miesto.

Dolu komínom zletelo potom ešte niekoľko ďalších chlapov, a hrali medzi sebou kolky. Aj mládenec si chcel zahrať a spýtal sa:

- Hej, vy, a mňa by ste medzi seba nevzali?

- Ale áno, ak máš peniaze.

- Peňazí mám dosť, - odvetil mládenec, - ibaže gule, s ktorými hráte, nie sú dosť guľaté.

- Vzal ich teda a na sústruhu ich pekne ostrúhal. - Tak, teraz sa budú kotúľať, - pochvaľoval si. - Fíha! Valia sa ako strela! Hral a niečo aj prehral. No ako udrela dvanásta hodina, všetko sa mu spred očí stratilo. Ľahol si a pokojne zaspal. Ráno sa znovu dostavil kráľ a vyzvedal:

- No, ako sa ti tentoraz vodilo?

- Hral som kolky, - odpovedal, - pár halierov som aj prehral.

- A nemal si strach?

- Ale kdeže, - povedal mládenec. - Bolo to celkom veselé. Keby som len vedel, čo je to strach!

Na tretiu noc si znova sadol na lavicu a namrzene opakoval:

- Keby som len vedel, čo je to strach!

Neskôr prišlo šesť veľkých chlapov, ktorí niesli truhlu. Truhlu položili na zem, mládenec podišiel k nej a zložil z nej vrchnák. V truhle ležal ešte jeden. Mládenec mu prešiel rukou po tvári. Bola studená ako ľad. Uložil neznámeho k ohňu a trel mu tvár i ruky, aby sa mu rozprúdila krv. O chvíľu sa chlap prebral a začal sa hýbať.

- Vidíš, ako som ťa zohrial.

Chlap sa však v truhle zodvihol a pustil sa do mládenca:

- Teraz ťa zmámim!

- Čože? - skríkol mládenec. - To je vďaka za moju dobrotu? Choď si teda nazad! - Zodvihol chlapa, položil ho do truhly a truhlu prikryl vrchnákom. Šesť chlapov zodvihlo truhlu a odnieslo ju preč.

- Zasa len neviem, čo je to strach, - sťažoval sa mládenec. - Tu sa to ani do smrti nenaučím.

Vtedy do miestnosti vošiel chlapisko, väčší ako všetci pred ním, a vyzeral hrôzostrašne. Bol to starý človek s dlhou bielou bradou.

- Ach, ty krpec jeden, - zvolal, - konečne sa dozvieš, čo je to strach, lebo teraz už smrti neújdeš!

- Len pomaly, - odpovedal mládenec. - Ak by som mal zomrieť, musel by som pri tom byť.

- S tebou si ja ľahko poradím, - chvastal sa dlháň.

- Počkaj, počkaj, len sa nerozdrapuj. Toľko sily ako ty mám aj ja, a možno ešte viac.

- Uvidíme, - odpovedal starec, - ak si taký silný, ako hovoríš, tak ťa pustím. Najskôr ale poď, zmeriame si sily navzájom. Tmavými chodbami ho zaviedol do vyhne k ohňu, vzal sekeru a jedným úderom vrazil nákovu do zeme.

- Toto ja viem lepšie, - povedal mládenec a pristúpil k druhej nákove. Starec stál hneď pri ňom, aby dobre videl, a biela brada mu visela až celkom po pás. Mládenec chytil sekeru, jedným úderom naštiepil nákovu a sekerou do nej starcovi zachytil bradu.

- Už ťa mám, - smial sa, - teraz si ty na rade s umieraním.

Starý muž sa triasol od strachu a prosil ho, aby ho pustil, že sa mu za to bohato odmení. Mládenec sa nad ním zľutoval, sekeru vytiahol a pustil ho. Starec ho odviedol späť do zámku a v pivnici mu ukázal tri skrine plné zlata.

- Jeden diel zlata patrí chudobným, druhý kráľovi a tretí tebe, - povedal. Vtom odbila dvanásta hodina a duch sa stratil. Mládenec ostal v tme.

- Nejako si už len pomôžem, - povedal, hmatal okolo seba, našiel cestu do izbičky a tam pri ohni zaspal. Nasledujúce ráno prišiel kráľ a pýtal sa:

- Už si sa naučil, čo je to strach?

- Nie, - odpovedal, - ani len netuším, čo to môže byť! Bol tu jeden v truhle, aj akýsi bradatý chlap prišiel, ten mi ukázal dolu v pivnici veľa peňazí, ale čo je strach, to mi nikto nepovedal.
Na to mu kráľ vraví:

- Vyslobodil si zámok z kliatby a oženíš sa s mojou dcérou.

- Dobre, - odpovedal mládenec, - ale aj tak ešte stále neviem, čo je to strach.

Zlato potom vyniesli z pivnice a vystrojili svadbu. Hoci mladý kráľ veľmi ľúbil svoju manželku a bol to človek veselý, neraz si vzdychol:

- Keby som len vedel, čo je to strach! Keby som len vedel, čo je to strach! Kráľovnú to veľmi mrzelo a tak jej komorná raz povedala:

- Ja viem, ako naučíme kráľa strachu.

- Zašla k potoku, čo tiekol cez kráľovskú záhradu, a kázala, aby jej nabrali za plné vedro drobných rybičiek. Večer, keď mladý kráľ zaspí, kráľovná ho mala odokryť a vyliať naňho vedro plné studenej vody aj s rybičkami. Rybičky sa trepali a metali po spiacom kráľovi, ten sa odrazu prebudil a skríkol:

- Ach, žena moja milá, ja mám strach, ja mám strach! Sláva, konečne aj ja viem, čo je to mať strach!