Voda života

Voda života (Rozprávka)
Žil raz jeden kráľ, ktorý bol veľmi chorý, a nikto už neveril, že ostane nažive. Mal troch synov a tí sa pre otcovu chorobu veľmi trápili.

Zišli do zámockej záhrady a tam sa rozplakali.

V záhrade ich stretol starec a pýtal sa, prečo tak veľmi smútia.

Zverili sa mu, že otec im ťažko ochorel a že celkom iste zomrie, lebo mu už nič nepomáha. A starec im povedal:

- Vedel by som o jednom lieku. Je to voda života. Kto sa z nej napije, znova vyzdravie. Ibaže nie je ľahké ju nájsť.

Ale najstarší syn na to povedal:

- Ja ju už len niekde nájdem.

Šiel za chorým kráľom a prosil ho, aby mu dovolil odísť a hľadať vodu života, lebo len ona ho môže vyliečiť.

- Nie, - povedal rázne kráľ, - je to veľmi nebezpečné, radšej nech zomriem.

Syn ho však tak dlho prosil, pokým kráľ nepovolil. Princ rozmýšľal: Keď vodu donesiem, budem otcov najmilší syn a zdedím kráľovstvo.

Vysadol teda na koňa a odišiel. Ako tak ide, odrazu vidí, že na ceste stojí pred ním trpaslík, volá naňho a pýta sa:

- Kamže sa tak náhliš?

- Krpec akýsi, - pyšne mu odsekol princ, - čo ťa do toho! - a išiel ďalej.

Mužíček sa nazlostil a preklial ho. Čoskoro sa princ dostal do horskej úžiny, a čím dlhšie putoval, tým bola cesta užšia. Napokon sa zúžila natoľko, že sa ďalej už nedal ani krok urobiť. Koňa obrátiť nemohol, ani zo sedla zostúpiť, tak tam len sedel ako kliešťami zovretý. Chorý kráľ ho dlho vyčkával, ale princ sa nevracal. Po čase prišiel za otcom druhý syn:

- Otec, dovoľ mi odísť a hľadať vodu života. - povedal a v duchu sám pre seba dodal: Brat je mŕtvy, kráľovstvo bude moje.

Spočiatku nechcel kráľ ani prostredného syna pustiť, ale nakoniec mu to predsa dovolil. Princ sa vybral tou istou cestou ako predtým brat. Aj on stretol trpaslíka, ktorý ho zastavil a vypytoval sa, kam sa tak ponáhľa.

- Krpec akýsi, - povedal mu princ, - čo ťa do toho! - a išiel ďalej, ani sa viac neobzrel.

Trpaslík aj tohto princa preklial. Rovnako ako brat, uviazol aj on v horskej úžine a nemohol sa viac pohnúť ani dopredu, ani dozadu. Lebo pyšným ľuďom sa také veci stávajú.

Keď ani druhý princ nechodil, vyprosil si otcov súhlas najmladší syn.

Keď stretol trpaslíka, ktorý sa ho pýtal, kam sa tak ponáhľa, zastal, porozprával sa s ním a zveril sa mu:

- Idem po vodu života, lebo otec je smrteľne chorý.

- A vieš, kde ju máš hľadať?

- Nie, neviem, - odpovedal princ.

- Pretože si sa správal, ako sa patrí, a nie si namyslený ako tvoji bratia, poradím ti, kde nájdeš vodu života. Vyviera zo studne na dvore zakliateho zámku. No dnu by si sa nedostal, keby som ti nedal železný prút a dva pecne chleba. Keď prútom šibneš tri razy do železnej zámockej brány, brána sa sama otvorí. Vnútri však ležia dva levy s doširoka otvorenými papuľami. Ak každému z nich hodíš do tlamy peceň chleba, dajú ti pokoj. Ty sa potom ponáhľaj a dones vodu života ešte skôr, ako udrie dvanásta hodina. Inak sa brána znova zavrie a ty navždy zostaneš v zámku.

Princ sa trpaslíkovi poďakoval, vzal prút aj chlieb a pobral sa ďalej.

Keď došiel k zámku, všetko bolo tak, ako povedal trpaslík. Brána sa po treťom šibnutí rozletela, a keď princ levy zasýtil chlebom, vstúpil do zámku a ocitol sa v krásnej veľkej sieni. Sedeli tam zakliati princovia, tým stiahol z prstov prstene. Ležal tam meč aj chlieb, tie si vzal so sebou. Nato vošiel do izby, v ktorej našiel krásne dievča. Keď dievčina princa uvidela, nesmierne sa mu potešila a na znak radosti i vďaky ho pobozkala.

Prezradila mu, že odmenou za jej vyslobodenie získa nielen jej ruku, ale i ríšu, z ktorej pochádza. Ak sa k nej do roka vráti, oslávia svadbu. Potom mu vysvetlila, kde nájde studňu s vodou života a upozornila ho, aby sa veľmi nezdržiaval a stihol si vody nabrať skôr, než udrie dvanásta.

Princ sa pobral ďalej a vošiel do izby, kde stála pekná rozostlaná posteľ. Bol veľmi unavený a žiadalo sa mu trocha si pospať. Ľahol si teda na posteľ a zaspal. Keď sa zobudil, bolo práve tri štvrte na dvanásť. Preľakol sa, vyskočil z postele a bežal k studni. Do fľaše, čo bola položená pri studni, nabral vody a náhlil sa preč. Keď odbíjala dvanásta, prechádzal práve cez železnú bránu. Zavrela sa za ním tak prudko, že mu privrela kúsok päty. Princ bol však rád, lebo mal vodu života, a ponáhľal sa s ňou domov.

O nejaký čas sa znova stretol s trpaslíkom. Keď trpaslík videl, že si nesie aj meč a chlieb, povedal mu:

- Ani nevieš, aké vzácne veci máš. Týmto mečom premôžeš veľké vojsko a z tohto chleba nikdy neubudne.

Princ sa nechcel vrátiť k otcovi bez bratov, a preto sa ho ešte opýtal:

- Milý trpaslík, nevieš mi povedať, kde sú moji bratia? Išli hľadať vodu života už predo mnou, a domov sa stále nevrátili.

- Uviazli medzi dvoma vrchmi, - odpovedal trpaslík. - Začaroval som ich, lebo boli veľmi pyšní.

Princ ho prosil dovtedy, kým trpaslík bratov nepustil zo zajatia.

Ale trpaslík ho varoval:

- Dávaj si na nich pozor, lebo obaja majú zlé srdce.

Keď sa najmladší princ opäť stretol so svojimi bratmi, veľmi sa z toho radoval a všetko im porozprával! Ako našiel vodu života a doniesol jej za plnú fľašu. Ako vyslobodil krásnu princeznú, ktorá bude naňho rok čakať.

Ako potom oslávia svadbu a on dostane za odmenu veľkú ríšu.

Ďalej putovali spolu a prišli do krajiny, kde zúrila vojna, ľudia tam strašne hladovali a kráľ sa bál, že od veľkej biedy všetci zahynú. Princ šiel za ním a dal mu chlieb, ktorým nasýtil celú ríšu. Potom mu dal aj meč, aby pobil vojská svojich nepriateľov a mohol nažívať so svojimi ľuďmi v mieri a pokoji.

Keď bolo po všetkom, princ si vzal svoj chlieb i meč a pohol sa aj s bratmi ďalej.

Prišli ešte do dvoch krajín, kde tiež vyčíňali hlad a vojna. Aj týmto kráľom požičal princ chlieb a meč. Tak zachránil pred záhubou už tri kráľovstvá.

Keď to všetko vykonal, sadli na loď a plavili sa cez more. Na palube sa medzi sebou rozprávali dvaja starší bratia:

- Najmladší brat našiel vodu života, a my nie. Ríšu dá otec iste jemu, hoci patrí nám, a my prídeme o všetko.

Chystali pomstu a dohodli sa, že sa najmladšieho brata navždy zbavia. Počkali, kým raz tuho zaspal, vodu života preliali z jeho fľaše do svojej a jemu tam naliali slanej vody z mora.

Keď došli domov, najmladší brat zaniesol vodu chorému kráľovi, aby sa z nej napil a vyzdravel. No len čo si z morskej vody iba trochu odpil, ešte väčšmi ochorel.

Vtedy k nemu vošli dvaja starší synovia a obvinili toho najmladšieho, že chcel otca otráviť. Potom doniesli pravú vodu života a podali ju kráľovi. Len čo sa z nej napil, pocítil, že choroba sa mu z tela vytráca. O krátky čas bol zase pri sile a zdravý ako za mladých čias. Dvaja bratia zašli potom za najmladším a vysmiali sa mu:

- Aj keď si našiel vodu života, tvoja je len námaha, odmena už bude naša. Mal si byť múdrejší a nemal si nás nikdy spúšťať z očí. Pokým si na mori spal, vodu sme ti vzali. A o rok si jeden z nás pôjde po krásnu kráľovskú dcéru. No opováž sa čokoľvek z toho niekomu prezradiť! Otec ti aj tak neverí, a keď povieš čo i len slovo, prídeš o život. Ale ak budeš mlčať, my ti život darujeme.

Starý kráľ sa na svojho najmladšieho syna nahneval, lebo si myslel, že ho chcel o život pripraviť. Zavolal si dvorných radcov, ktorí vyniesli nad princom rozsudok, že ho treba tajne zastreliť.

Jedného dňa sa princ zberal na poľovačku, na ktorej ho mal sprevádzať kráľovský horár. Nič zlého ani len netušil. Keď už boli v hore, zbadal, že horár je akýsi smutný, a prihovoril sa mu:

- Milý horár, čo ťa trápi? Horár odpovedal:

- Nemal by som to prezradiť, ale predsa musím!

- Len mi pokojne povedz všetko a neboj sa, ja ti odpustím, -nabádal ho princ.

- Ach, jaj! - povedal horár. - Mám vás zastreliť. Kráľ mi to rozkázal.

- Milý horár, nezabíjaj ma. Dám ti svoje kráľovské rúcho a ty mi zas dáš to svoje, - prosil vyľakaný princ.

- Rád vám to splním, veď ja by som na vás aj tak nebol strieľal, - potešil sa horár.

Vymenili si šaty, horár odišiel domov a princ sa pobral hlbšie do lesa.

Po nejakom čase došli na kráľovský dvor tri vozy so zlatom a s drahými kameňmi pre najmladšieho syna. Poslali ich traja králi z vďaky za to, že princovým mečom porazili nepriateľov a jeho chlebom si zachránili krajiny pred hladomorom.

Starý kráľ rozmýšľal: Čo ak je môj najmladší syn nevinný?

A takto nahlas bedákal:

- Kiežby radšej žil! Ako veľmi ľutujem, že som ho dal zmárniť!

- Veď žije, - potešil ho horár. - Súcit mi nedovolil splniť váš rozkaz.

- A porozprával kráľovi, ako to všetko v skutočnosti bolo.

Kráľovi spadol kameň zo srdca. Prikázal rozhlásiť po všetkých ríšach, aby sa syn vrátil domov, že sa už naňho nehnevá.

Kráľovská dcéra, ktorá čakala na princa, dala cestu k zámku vydláždiť zlatom. Ľuďom povedala, že ten, kto pôjde po ceste priamo k zámku, je určite pravý princ, a preto ho majú pustiť rovno dnu. No ten, kto pôjde popri ceste, je princ falošný, toho nech do zámku nevpúšťajú.

Ako sa blížil rok, najstarší syn si povedal, že už nebude dlhšie čakať, pôjde za kráľovskou dcérou a predstaví sa ako jej vysloboditeľ. Dostane ju za manželku a vyžení s ňou celú ríšu. Vysadol na koňa, a keď sa blížil k zámku a uvidel krásnu zlatú cestu, pomyslel si: Bola by večná škoda, keby som tú cestu pošliapal. Odbočil z nej a ďalej šiel po pravej strane. Keď zastal pri bráne, ľudia mu povedali, že nie je pravý princ, aby sa teda pratal preč.

O krátky čas sa vybral za kráľovskou dcérou prostredný princ. Keď došiel k zlatej ceste a kôň na ňu stúpil jednou nohou, tiež si pomyslel, že by bola večná škoda pošliapať ju. Odbočil teda na ľavú stranu a tak išiel až po bránu. Aj jemu však ľudia povedali, že nie je pravý princ, a poslali ho preč.

Rok uplynul, a tak sa aj tretí syn, ktorý stále žil v lese, zberal za svojou najmilšou, aby sa jej vyžaloval. Nevedel sa už dočkať, kedy bude konečne pri nej. Celou cestou myslel iba na princeznú a zlatej cesty si ani nevšimol. Kôň sa pustil rovno po nej, a keď došli pred bránu, brána sa otvorila dokorán. Kráľovská dcéra ho vítala s veľkou radosťou a vyhlásila, že on je jej vysloboditeľ a nový pán celej ríše. Vystrojili veľkú svadbu a všetci boli spokojní a šťastní.

Keď bolo po svadbe, kráľovná povedala mužovi, že ho starý kráľ už dávnejšie dal hľadať a že sa už naňho nehnevá. Najmladší syn zašiel za otcom a porozprával mu, ako ho bratia oklamali. Kráľ ich chcel potrestať, no synovia sa zľakli otcovho hnevu a ušli loďou na more. Plavili sa ďaleko a nikdy sa už nevrátili.