Psota

Psota (Rozprávka)
Bol jeden pán a jedna pani, mladí a bohatí, a veľmi pekne spolu žili. Raz pribehne k nim akýsi maličký chlapec a povie im:


„Vyberte si, či chcete teraz v mladom veku, či vprostred veku a či v starom veku byť chudobní. Jedno z toho splní sa vám istotne; lebo aby ste vedeli, ja som Psota a mne nikto neujde. O tretí deň prídem zasa.“


O tretí deň príde a povie:


„No, ako ste sa dopravili?“


„Tak sme sa dopravili,“ odpovie pán, „keď ináč byť nemôže, radšej aby sme len v mladom veku psotu, biedu treli; lebo vprostred veku ani tak by sa nám to nechcelo a v starosti nebudeme vládať.“


Chlápä Psota zmizlo a neprichodilo viac a tí mysleli, že to už naveky. I tak veselili sa, akoby nič nebolo. Len tu raz, ako boli v susednom meste na tanci, strhne sa krik, že tam voľakde horí. Vyjdú von – a to veru ich spravodlivý dom aj s celou dedinou v plameni. Raty nebolo; všetko im zhorelo.


„No vidíš, duša moja, už je psota, bieda tu; poďme my svetom lepšie šťastie hľadať.“


Tak hovoril pán a pani pristala.


Ľuďom svojim v tej dedine povedali, aby len pracovali a zmáhali sa za sedem rokov. Potom že ako bude, tak bude.


Pobrali sa preč a prišli do jednej hory; tam si sadli a bedákali. Prišiel k nim starý človek:


„Čo tak bedákate?“


Pán rozpovedal mu všetok spôsob.


„Oj, čo len to, tomu ľahká pomoc,“ hovoril starý. „Daj mi tvoju ženu, dám ti za ňu mešec dukátov. Jej bude u mňa dobre, lebo som človek bohatý; tebe ale pomôžu peniaze z biedy.“


Pani pristať nechcela, ale pán pristával, že to veru najlepší spôsob psotu oklamať. Nuž naposled pristala i ona. Posla so starým a mladého pána nechali tu i mešec dukátov pri ňom.


A ten tu myslí si a myslí a veru nič dobrého nenamyslel.


„Mojej žene,“ hovorí, „bude hotová psota, so starým a mne bieda bez nej na svete. Veru sme len seba oklamali!“


Trápilo ho to veľmi a v tých trapiech aj usnul tam. Raz zakrúti sa nad ním havran, zlietne dolu, uchytí mešec a poď, odkiaľ priletel.


Ešte len potom, keď prebudil sa, veril mladý pán na psotu; lebo ani ženy ani mešca nikde viac nebolo! Samotný ako prst pobral sa ďalej. Nadhodili sa mu tam tesári, čo v tej hore tesali drvá na staviská. Popáčilo sa mu to remeslo, stal teda medzi nich a robil tam za drahný čas ako tovariš a rekladal tú psotu z pleca na plece. Pomaly už aj zabúdal na všetky nehody.


Raz voliaka pani tam neďaleko chcela stavať nový dom na pohorenisku. jednala sa s tým majstrom, u ktorého tento bedár bol za tovariša. Majster poslal práve tohto tovariša ešte i s druhým do hory nastínať brvien k tej stavbe. Zotnú oni jednu vysokú jedľu, na ktorej bolo krkavčie hniezdo. A tu z hniezda vypadne mešec dukátov. Náš tovariš poznal si ho hneď, že je to ten istý, čo mu dakedy starý človek bol dal za ženu. Chcel si ho prisvojiť; ale ten druhý tovariš nechcel mu ho dať, že on mešec ešte prv zazrel a že rovnak rúbali, že teda jemu patrí aspoň polovica. Ale tento zasa, že tak a tak, že je to spravodlivý jeho mešec so všetkým, ktorý mu dakedy nebodaj len tí krkavci mohli vziať a sem zaniesť.


Vec prišla pred právo a to právo mala rozsúdiť tá istá pani, čo ten dom stavať dala; lebo to bola aj jej hora, kde títo rúbali. A tá pani zasa nebol nikto inší, len spravodlivá žena toho dakedajšieho mladého pána a teraz tesárskeho tovariša. Priam ho ona poznala, keď pred ňou ustanovil sa, ale on ju nepoznal. Ona prisúdila celý mešec tomu druhému tovarišovi, ktorý ho prvý zazrel. Tu si tento vzdychne:


„Bože, či už moja psota nikdy neodíde odo mňa?“


A ona povie:


„Neboj sa, odíde! Len lepšie otvor oči na každú vec!“


On pozrie sa jej lepšie a pozná, že to jeho žena. Hneď objali sa!


Od tých čias bolo im dobre; lebo ona to dala ten ich dávňajší dom na zhorenisku znovu stavať z toho, čo jej po onom starom človeku bolo stalo.


Psota koho-toho aspoň raz za života pohľadať musí.