Svenči gazda, zvieracej reči vedomý

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 771 slov
Počet zobrazení: 3 603
Tlačení: 239
Uložení: 271
Svenči gazda, zvieracej reči vedomý (Rozprávka)
Keď dakedy Pán Kristus aj s učeníkom Petrom po svete chodili, raz unavení prišli vraj na noc ku Svenči gazdovi. Tento ich prijal, ako druhých pocestných prijímal a opatril, ako svedčalo sa. Nič nevedel, čo to má za hosťov.


Ráno pri odchode spýtal sa ho Pán Kristus:


„No, Svenči gazda, dobre si nás opatril; čože ti za to dáme?“


„A čože by ste za to dali? Dobré slovo a viac nič!“ odpovedal Svenči gazda.


„No, len si ty voľač zažiadaj! My ti to nechceme darmo.“ Tak Pán Kristus. A Peter pošepol Svenčimu do ucha:


„Pýtaj si slávu večnú.“


„Eh, čoby tam slamu večnú či jačmennú, či akú tam, tej mám i tak dosť!“ hovoril gazda, bo slová Petrove nedopočul dobre.


„Už keď tak nechcete darmo, ja tiež inšie nechcem, iba naučte ma, čo to pes breše, kôň erží, sviňa kvičí; slovom, čo zvieratá medzi sebou hovoria. Ja som si na tom už dosť hlavu nalámal a nemôžem tomu rozumieť. A vy keď ste takí radodajní a múdri na všetko, dáte mi aj to.“


Dobre. Naučili ho. Ale mu prihrozili, žeby v tom nezjavil sa nikomu, lebo že hneď skape. A on pristal aj tak.


Vybral sa potom Svenči gazda na sálaš aj so svojou ženou ťaršanou. On si sadol na koňa a ona na kobylu žrebnú. On šiel popredku a kôň predbehol kobylu na hodnom kuse cesty. Tu kôň zaeržal:


„Ponáhľaj sa skorej za mnou!“ A kobyla mu naspäť zaeržala:


„Dobre tebe, keď si len samodruhý; ale mne ťažko samoštvrtej.“ Svenči to rozumel a rád bol, že mu to tí dvaja zistili.


Prišli na sálaš. Tu ako vrátili sa ovce z paše a vohnali ich do košiara, prikrádal sa vlk z húšťavy, že skočí na ovce. Starý pes ho zaňuchal a začal brechať:


„Poď len, poď, ale ťa hneď roztrhám.“ Šteňa ale zabrechalo:


„Príď si, vlčko, príď po tučnú jalovku; budem aspoň koštialiky oberať.“ I to rozumel a šteňa zastrelil.


Domov ako išli a starý pes s nimi, začne ho žena unúvať:


„Ty, ale povedzže mi, prečo si zastrelil to šteňa, veď iba čo zabrechalo?“ On dlho nič, ale tá neprestala dopekať ho, až jej i sľúbil, že jej povie doma. Starý pes hneď ovesil chvost a kľuckal už len ako oparený za nimi.


Náhle prišli domov, dali psovi žrať. Tento ale nechcel, ale plakal, až mu slzy do šaflíka padali, také ako hrachy. Pribehol k nemu kohút:


„Dunčo, prečo ty nežerieš, veď si sa prebehol?“


„Nechce sa mi,“ odpovedal Dunčo.


„Nuž ale prečo by nechcelo sa ti? Páč len, aké mastné pomyje a aké dobré kúsky od obedu po nich plávajú!“ Vyberal si kohút po jednom. Ale rozžialený Dunajík zas mu len vraví:


„Nechal by si si to radšej na kar, keď si taký pahltný.“


„Nuž ale komu na kar?“


„Neborákovi nášmu gazdovi. A veru mi ho je aj Túto, že tak nič po nič skapať musí. Pomysli si, on chce vyjaviť sa žene, že našu reč rozumie.“


„Ale by bol blázon,“ povie naposledok kohút. “Vari by nevedel spraviť si poriadok s jednou? Veď ja ich mám na dvore aj desať, a náhle mi jedna dač takého zakrákorí, hneď ju dochytím a vyšticujem!“


Svenči gazda to dopočul a hneď si inak pomyslel.


A žena tiež už za ním, aby jej teda už povedal, čo je to, ako je to s tým šteňaťom, prečo si to tú smrť zaslúžilo; veď vraj, šteňa ako šteňa, to vždy breše. On ju len počúval, koľko počúval; ale raz zvrtne sa a vylepí jej po ústach:


„Toto tebe, keď budeš dovedať sa na také, čo tebe vedieť nepatrí sa!“ Žena hneď zatúchla a odišla do komory a tam vyrumádzgala sa. Neunúvala ho potom vraj nikdy viac.


Vtom ale zakvičali malé prasce na dvore. Behali za matkou a vyvolávali:


„Kde si, kde si?“


Svenči gazda vybehol na dvor, čo to tam robí sa. Vtom dobehla stará prasucha a prasatá začnú jej dohovárať:


„Čože si ty za mať, keď nám cicať nedáš? A toľké časy! Veď už tu pokapeme od hladu!“


„Čušte deti,“ zarochce stará. “Vy o tom nič neviete! Ryla som ja v sade a vyryla som gazdovi poklad, aby nás mal aj naďalej čím chovať; keď i tak spoliehal sa, ako nemal sa, a gazdiná rozfrňadila už vyše polovice, čo dosiaľ bolo.“


Svenči iba za nos chytil sa, že veru stará sviňa vie, kde a načo rýpať. Išiel ale do sadu, poklad si vyňal, gazdoval opatrnejšie a žije a rozumie podosiaľ, čo zvieratá medzi sebou hovoria. No ale ak by medzi tým časom bol zomrel, nuž poručil na druhých, aby dovtípili sa toho a robili, ako on robieval.



Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.023 s.
Zavrieť reklamu