Slimák a ružový ker

Slimák a ružový ker

Okolo záhrady stál lieskový plot. Za ním sa tiahlo pole i lúka s kravami a ovcami. Uprostred záhrady kvitol ružový ker, pod ktorým sedel slimák. V tom slimákovi bolo niečo neobyčajné, totiž on sám.

„Počkajte, nech len príde môj čas!" vravel. „Vykonám čosi viacej, ako by som len zakvitol ružami ako ker, rodil lieskovce ako lieska a dával mlieko ako kravy a ovce." 

„Nesmierne veľa očakávam od vás," odpovedal ružový ker. „Dovoľte mi otázku, kedy to bude?" 
„Ja si dožičím času," povedal slimák. „Vy máte veľmi naponáhlo! To nedáva radostné vzrušenie z očakávania."

O rok ležal slimák približne na tom istom mieste. Ležal v slnečných lúčoch, pod ružovým krom, z ktorého vyrážali púpätá a rozvíjali sa ruže, vždy nové a svieže. Slimák vyliezol napoly z domčeka, vytŕčal tykadlá a zasa ich sťahoval. 
„Všetko vyzerá tak ako vlani. Nič nepokročilo: ružový ker má stále iba ruže, ďalej sa nedostal!"

Minulo sa leto a prišla jeseň, ružový ker stále kvitol a pučal, pokým neprišiel sneh a škaredé vlhké počasie. Ružový ker sa sklonil k zemi, slimák zaliezol do zeme. 

Znovu sa začal nový rok a zase sa ukázali ruže, a slimák tiež vyliezol. 
„Teraz je už z vás staré ohreblo," povedal slimák kru. „Mali by ste myslieť na odchod z tohoto sveta. Dali ste mu všetko, čo ste mali. Či to voľačo znamená, neviem. Nemal som čas nad tým uvažovať. Je však jasné, že ste neurobili ani najmenej pre svoj duševný vývoj, inak by ste to boli ďalej dotiahli. Vedeli by ste za to zodpovedať? Čoskoro z vás bude len suchý prút! Rozumiete mi, čo vravím?"

„Ľakáte ma," povedal ružový ker. „Nad tým som nikdy nerozmýšľal." 
„Pravdaže, myšlienkami ste sa nikdy priveľa nezaoberali! Či ste si vôbec niekedy odpovedali na otázku, prečo kvitnete a ako sa to deje? Prečo je to tak, a nie inak?"

„Nie!" povedal ružový ker. „Kvitol som v radosti, lebo inak som nemohol. Slnko bolo teplé a vzduch svieži, pil som jasnú rosu a sýty dážď. Dýchal som, žil som! Zo zeme do mňa vchádzala sila, aj zhora som dostával silu. Cítil som šťastie, vždy nové a nesmierne, preto som vždy musel kvitnúť. To bol môj život, nemohol som inak žiť!" 

„Žili ste pohodlne," povedal slimák. 
„Isteže! Dostal som všetko!" prisvedčil ružový ker. „Ale vy ste dosiahli ešte viac. Ste jednou z mysliacich, hĺbavých pováh, vysoko nadaný, a ohúrite raz svet."

„To mi ani na um nepríde," povedal slimák. „Svet sa ma netýka! Čo ma je do sveta? Vlastná osobnosť ma plno zaujíma." 

„Ale nemali by sme všetci na svete dávať to najlepšie iným? Splodiť všetko, čo môžeme?" pýtal sa ružový ker. „Nuž, ja som dával iba ruže - ale vy? Vy, ktorý ste dostali tak veľa, čo ste dali svetu? Čo mu dáte?" 

„Čo som mu dal? Čo mu dám? Kašlem na svet! Nestojí za nič! Svet sa ma netýka. Dávajte ruže, viacej nemôžete! Lieska nech dáva lieskovce! Kravy a ovce nech dávajú mlieko! Všetci majú svojich obdivovateľov a ja mám seba! Vojdem do seba a tam zostanem. Svet sa ma netýka." 
Potom slimák zaliezol do svojho domčeka a zalepil ho.

„Ach, aký žiaľ!" povedal ružový ker. „Pri najlepšej vôli nemôžem vliezť do seba, stále musím pučať a kvitnúť. Listy mi opadávajú a lietajú vo vetre! Ale predsa som jednu zo svojich ruží videl v spevníku gazdinej, inú zasa si mladé krásne dievča zastoklo za ňadrá. A jednu pobozkali detské ústa v spokojnej radosti. Tak mi to dobre padlo, bola to naozajstná vďačnosť. To je moja spomienka, môj život." 

Ružový ker rozkvital v nevinnosti, a slimák hlivel vo svojom domčeku, svet sa ho netýkal. 
Roky sa míňali.

Slimák sa obrátil v prach, i ružový ker sa obrátil v prach. A v prach sa obrátila i ruža, uložená na pamiatku v spevníku. - V záhrade naďalej kvitli nové ružové kry a rástli nové slimáky; zaliezali do svojich domčekov a kašlali na svet - svet sa ich netýkal. 

Máme rozprávku čítať znovu? - Nezmenila by sa.